Uzumaki Naruto - Boj - 2. (NaruHina)

Dlho som rozmýšľal nad tým, ako byť silnejší. Odkedy mi dal Itachi jedného zo svojich havranov... Uvažujem nad tým, že by som získal rinnegan. Avšak už nežije nikto, kto by mi povedal, ako na to. Nagato je mŕtvy. Tobiho nerátam. Viem, že tie oči môžem získať.
„Hinata,“ bol už večer. Ešte jeden deň a budeme v Konohe. Sedela na streche a pozerala sa na hviezdy. Išiel som za ňou. Ani neviem, ako ma to napadlo vyštverať sa sem. Keď ma uvidela, začervenala sa a odvrátila hlavu. Podišiel som k nej, čupol si za jej chrbát a objal ju zozadu. Pootočila ku mne hlavu. Ani som sa na ňu nemusel pozrieť. Bola celá červená. Naše tváre sa k sebe priblížili a pery spojili. Už dlhšie som ju nebral len ako kamarátku. Neviem, kedy presne sa moje city k nej zmenili, ale prišlo to postupne.
„Naruto... kun,“ vzdychla.
„Yare yare, mladá láska!“ Počuli sme upišťaný hlas. Nepatril nikomu z nášho týmu. Snáď to len nie je... Odtrhol som od nej pery a očami hľadal pôvodcu hlasu, „tu! Tu som!“ Postava v čiernom plášti s červenými obláčikmi a oranžovou maskou na tvári pristála priamo pred nami a mávala okolo seba rukami, aby na seba upozornila.
„Tobi!“ Jeho meno som vypľul ako nadávku. Automaticky som si chytil brucho. Kurama sa začal dožadovať pomsty za ostatných bijuu.
‚Ukľudni sa!‘ Snažil som sa ho zadržať, no on akoby zbesnel. V očiach mal šialený výraz bažiaci po krvi tohto muža, ‚Kurama!‘
‚Nie... tento krát nie... Ja ho... zabijem!‘ Reval. Okolo môjho tela sa začala tvoriť oranžová chakra. Odskočil som od Hinaty. Nechcem jej ublížiť.
‚Kurama!‘ Zvreskol som. Bol ako v tranze.
„Tuším vieš, čo od teba chcem, Uzumaki Naruto,“ Tobi hovoril už normálnym hlasom.
‚Prosím! Upokoj sa! Takto nás dostane mávnutím ruky!‘
Trochu sa skľudnil, ‚dobre, ale potom ma vypustíš ma na plno.‘ Robil si podmienky. Prikývol som.
„Bež po ostatných,“ zakričal som na ňu.
„To je márne. Sú v mojom genjutsu.“ Utrúsil. Zavrčal som. Rozbehol som sa proti nemu a po ceste som vytvoril rasengan. Predpokladal som, že cez neho preletí. Vytvoril som klony, aby som získal čas na sennin mód.
„Naruto,“ Hinata mala aktivovaný Byakugan, „má enormne veľa chakry.“
„Ja viem.“ Podarilo sa mi aktivovať sennin mód. Otvoril som oči. Vytvoril som veľké množstvo klonov. Polovica naňho hádzala výbušné kunaie a druhá vytvorila Rasenshuriken. Hodil som ich naňho a Hinatu som pred výbuchom ochránil vlastným telom.
„Hinata, prosím, choď teraz preč. Ďaleko odtiaľto,“ pobozkal som ju, „vypustím Kuramu.“ Odpovedal som na jej nevyslovenú otázku. Objala ma.
„Pomôžem ti,“ pozrela mi do očí.
„Nie. Nedopustím, aby ti tento bastard ublížil.“ Šepkal som.
„Tak dobre. Ale sľúb mi, že sa vrátiš,“ venovala mi naliehavý pohľad.
„Sľubujem. Prisahám, že Kyuubiho nedostane,“ ešte raz som ju pobozkal a potom odbehla. Otočil som sa. Tobi sa zdvíhal zo zeme. Mal potrhaný plášť, ale nezdalo sa, že by mal vážnejšie zranenia ako nejaké škrabance.
„Ukončime to,“ zodvihol som sa zo zeme.
‚Konečne,‘ uškrnul sa.
‚Ukážeme mu, že si začal s nesprávnymi.‘ Obklopila ma jeho chakra.
Objavil sa prvý chvost a vzápätí ďalšie dva.
„Tvoja snaha je márna,“ aj keď som pod jeho masku nevidel, prisahal by som, že sa uškrnul. Pravú ruku položil na zem a vytvorila sa pečať, „Kuchiyose: Gedo Mazo!“ Objavila sa obrovská socha. Telo Juubiho. Striaslo ma, „uvidíme, čo dokážeš proti ôsmym bijuu!“
Vedel som to. Bee... on je... bol mŕtvy, už keď sa dostala ku mne tá správa...
Šiesty, siedmy, ôsmy. Deviaty a posledný chvost. Kurama sa uškrnul a takmer okamžite vytvoril Bijuu dama. Neúplný Juubi na seba nenechal dlho čakať. Dve chakrové gule sa stretli. Nastal obrovský výbuch, pri ktorom som aj ja mal čo robiť, aby som ho ustál.
„Naruto,“ Tobi sa objavil predo mnou. Uskočil som dozadu. Až priveľmi detailne som videl jeho sharingan a rinnegan. V tele Kyuubiho sa mi pohybovalo ľahšie, ako som predpokladal na takú veľkosť, „keď sa mi ponúkneš dobrovoľne, ušetrím ťa nevyhnutných zranení. To je z mojej strany obrovský ústupok.“
„Nikdy!“ Zrevali sme obaja naraz.
„Ako chceš,“ mykol plecami. Pripravil som sa na jeho ďalší útok. Vtom sa za jeho chrbtom objavila Hinata s aktivovaným byakuganom a chystala sa ho zasiahnuť do hlavného chakrového bodu na jeho tele. Nemohol ju vidieť. Ja som ju ledva zbadal a to som mal na ňu priamy výhľad.
Jej ruka preletela cez jeho telo ako maslom. Aké neočakávané.
„Hinata!“ Vydralo sa mi z hrdla. Všetko sa akoby spomalilo, ale zároveň to bolo také rýchle, že som ani nestihol žmurknúť. Keď cez neho prešla celá, schytil ju za ruku.
„Shinra Tensei,“ rezonovalo mi v ušiach. Ostal som tam stáť ako prikovaný. Odhodilo ju o dobrý kusisko.
„Nie!“ Konečne som sa pohol. Prečo? Prečo nesplnila moju požiadavku? Prečo sa vrátila?! Prečo?!! Odpoveď som poznal. Lebo je to Hinata. Nohy Kuramu sa pohli k nej, no kútikom oka sme stále pozorovali Tobiho.
Dýchala. Je nažive! Z úst jej vytekal pramienok krvi.
„N-naruto,“ chrčala.
„Nesplnila si moju prosbu,“ sklonil som sa k nej, „ale to by si nebola ty,“ usmial som sa, „milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ dýchala sťažka.
„Keď to vybavím s týmto červom, odnesiem ťa k Sakure,“ Kurama ju vzal jemne do laby a položil ju obďaleč.
„Toto si nemal robiť,“ hovoril som pokojným hlasom, aj keď to v mojom, našom vnútri vrelo ako v sopke. Znovu som vytvoril Bijuu dama, ale tento krát som primiešal rasenshuriken.
„Si hanbou všetkých jinchuuriki,“ ozvalo sa mi pri uchu. Nestihol som zareagovať.
„Naruto!“ Zreval vo mne Kyuubi.
Začul som len: „Shinra Tensei.“
Upadli sme do bezvedomia.
Zlyhal som? Ja, Uzumaki Naruto som zlyhal? Porušil svoju prísahu? A uvrhol celý svet do temnoty? Mal pravdu. Som slabý. A teraz za to zaplatím. Asi bude dobre, že teraz zomriem. Nemal by som odvahu čeliť takej potupe.
Všade bola tma. Čiernota. Ocitol som sa vo svojom vnútornom svete.
„Odpusť, Kurama,“ zlomil sa mi hlas. Sedel vo svojej klietke. Bol mi otočený chrbtom.
„Robili sme, čo sme vedeli. Bol si mojim najlepším jinchuurikim,“ otočil ku mne hlavu, „naozaj, Naruto. Máš zlaté srdce. Nikdy som nepoznal lepšieho človeka, ako si ty. A to rátam aj Rikudo-oji-chana.“ Usmial sa.
„Zlyhal som na plnej čiare.“ Zamrmlal som. Po lícach mi stiekli slzy.

Prebral som sa. Bol som na akejsi čistine. Moje telo bolo prevesené cez Tobiho rameno. Kráčal. Spoznal som to podľa pravidelného pohupovania. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Určite sme boli ďaleko od miesta boja. Možno použil svoje časopriestorové jutsu. Hodil ma na tvrdú zem. Znovu som upadol do bezvedomia. Koľko budem ešte žiť? Pár minút? Hodín? Dní asi nie.
Hinata... Škoda, že sme spolu nemohli stráviť viac času. Naozaj som ťa miloval. Sakura-chan... Sasuke, už ťa naspäť domov do Konohy neprivediem. Kakashi-sensei, Yamato-taicho, Tsunade-baa-chan... Pred očami sa mi objavil obraz všetkých mojich priateľov. Nebolo ich málo.
„Zbohom,“ zamrmlal som, „zbohom, Kurama.“ Rozlúčil som sa s deväťchvostou líškou, ktorej som bol doteraz domovom. Zahľadel som sa do jeho očí. Boli plné nehy. Zacítil som neuveriteľnú bolesť, akú som ešte nikdy v živote nezažil a on sa začal strácať.

Padol som na zem. Kopol do mňa. Pootvoril som oči.
„Ešte dýchaš?“ Odfrkol si, „ako prvé zničím Konohu. Ach, aké to asi musí byť pre teba utrpenie, keď nebudeš môcť nič robiť...“ Uškrnul sa.
Potom som už len zazrel miznúci plášť Akatsuki. Fúkal vietor a do vzduchu vyniesol nepatrné čiastočky piesku. Chytil som sa za brucho a vyhrnul tričko. Pečať zmizla spolu s ním.
Roztrasene som sa vyškriabal na kolená. Nikde nikto nebol. Už by som nemal žiť. Prišiel som predsa o svojho bijuu... Každý jinchuuriki, bez výnimky, predsa umrie. Ale keď sa nad tým zamyslím, moja mama tiež žila ešte chvíľu po tom, čo z nej Kyuubiho vybrali. Možno je to zvláštna schopnosť Uzumaki klanu.
Nič som necítil. Moja chakra bola vyčerpaná a ja tiež. Avšak trochu jej ostalo a tak som urobil svoje posledné jutsu.
„Kuchyiose,“ zamrmlal som. Objavila sa malá zelená poštárska žaba z Mount Myoboku. Napísal som stručný list pre Godaime Hokage. Potom Gatabi odskákal preč. Zatvoril som oči a pokorne očakával príchod smrti.