Zrodení pre moc 08

Dostúpil a zhlboka sa nadýchol. Mávol rukou a portál sa za ním zatvoril. Svoju pozornosť upriamil na ľudí, ktorí na neho prekvapene hľadeli. Potom rýchlo padli na kolená. Námestie stíchlo a on vykročil. Prešiel cez celú dedinu a zastal pri nízkom dome, ktorý celý pokrývalo množstvo pečatí.
„Naruto – sama,“ stráže sa mu hlboko uklonili.
Nereagoval, prešiel okolo nich a vošiel do domu. Po prekročení prahu pocítil miernu zavráť a jeho zmysly otupeli. Sústredil sa a pokúsil sa ovládnuť chakru, ale pečať tomu zabránila. Spokojne kývol a znova vykročil.
Otvoril dvere a vkročil do miestnosti osvietenej iba lampami. Celý dom nemal jediné okno.
Jeho zrak zastal na drobnej postave demonštratívne sediacej chrbtom k nemu. Na tvári sa mu objavil mierny úsmev.
„Neprivítaš ma, Miyu?“ povedal jemne.
„Hnevám sa,“ ozval sa urazený hlások.
„Mal som veľa práce, prepáč mi to.“
„To je jedno, stále sa hnevám!“
„Tak to asi so mnou potom nepôjdeš potom von do záhrady,“ sklamane si povzdychol a v očiach sa mu šibalsky zableslo. „Je to škoda, dnes je vonku obzvlášť pekne,“ otočil sa k odchodu a vtedy začul ako na zem dopadla stolička, cupot drobných nôh a zozadu ho následne objala drobná postava. Usmial sa.
„Nehnevám sa, nehnevám, zober ma von, zober,“ prosíkal hlások a on sa otočil. Ruku položil na hlavu drobnému dievčatku a rozstrapatil ju.
„Samozrejme, Miyu.“

Dievčatko sledovalo ľudí, popri ktorých prechádzali. Pred ňou ustopovali a nahnevane, až zhrozene, na ňu hľadeli, ale jemu prejavovali úctu.
Sledovala žiaru, ktorá každého obklopovala, on ju nazýval chakrou, u niektorých bola silnejšia a tí boli väčšinou ozbrojení a ľudia im preukazovali rešpekt. Ale ich žiara bola aj tak slabá. Ich emócie ju zafarbovali a ukazovali ich slabosť. Keď pred nimi prechádzala žiara, ktorá ich obklopovala, temnela a kalamútila sa. Bola otrávená ich strachom. Ich hnevom, ktorý ničil jej krásu.
Smutne sa odvrátila a pozrela na neho. Zachytil jej pohľad a usmial sa na ňu.
Šťastne sa rozosmiala a chytila ho za ruku.
Žiaril oveľa jasnejšie ako ostatní. Ako obrovská vatra medzi zhasínajúcimi sviečkami. Cítila ju jasnejšie ako teplé slnečné lúče. To zlatisté svetlo, ktoré ho obklopovalo. Tú žiaru, ktorá sa ukrývala v jeho pohľade.
Došli do záhrady a ona ho s výskotom pustila a rozbehla sa pomedzi stromy. Vyzula sa a behala po jemnej tráve bosá. Počúvala sa vyspevovania vtáčikov a zvukov vodopádu. Zhlboka dýchla.
Po dlhej dobe k nemu prišla. Sedel na zemi, chrbtom opretý o strom. Posadila sa pred neho.
„Páči sa ti tu?“
„Áno a vonku je ešte krajšie ako minule.“
„Minule? Ty si bola vonku?“
Odmlčala sa a vystrašene na neho hľadela.
„Miyu...“
„Bola som!“ odsekla a odvrátila sa
„Kto ťa zobral von?“
„Jeden zo strážcov. Bol starší ako ostatní. Vždy mi nosil sladkosti a milo sa so mnou rozprával. Nekričal na mňa ako ostatní.“
Zboku sa pozrela na neho a sklopila zrak.
„Poprosila som ho, aby ma zobral vonku. Súhlasil a pohádal s tými ďalšími, čo mi nosia jedlo. Nakoniec ma zobral von, k vodopádu. Nebál sa ma, usmieval sa a jeho žiara bola jasná, hovoril, že mu pripomínam jeho dcéru, keď bola malá...“
„Čo sa stalo potom?“
Potriasla hlavou a pohľad zabodla do zeme.
„Chcel ma zobrať do domu.“
„Ale ty si nechcela.“
„Neznášam to tam!“ skríkla a vzduch sa rozvibroval. „Je tam tma, nedá sa tam nič robiť!“ Prudko vstala a nahnevane sa na neho pozrela. „Nevrátim sa tam!“
Žiara, ktorá ho obklopovala zjasnela a do korún stromov sa oprel prudký závan vetra.
„Prečo kričíš, Miyu?“ spýtal sa pokojne.
Neodpovedala. Hnev ju ovládol a zatmelo sa jej pre očami. Okolie explodovalo pod poryvmi chakry.

Odtiahol ruku od jej čela, na ktorom ostala pečať. Miyu zavrela oči a chakra, ktorá ju obklopovala pohasla. Zachytil jej bezvládne telo a opatrne ju položil na zem.
Oprášil si oblečenie a obzrel sa dookola, záhrada bola takmer úplne zničená. Zem brázdili krátery a zo stromov ostali triesky. Vo vzduchu ešte cítil prítomnosť jej chakry.
Zavrel oči a za viečkami si nechal prebehnúť celý boj. Skúmal spôsob, akým manipulovala chakrou a učil sa.
Potom vyslal svoju myseľ k svojmu klonu v aréne. Po chvíľke sa pousmial.
„To musí byť tvoj brat, Keiko,“ zašepkal si pre seba, vediac, že ho odhalil. No meno vyslovil ironicky. „On mi máva?“ počudoval sa o okamih nato. Potom sa uchechtol. „Sympatický chlapík,“ dodal a otvoril oči.
Zahľadel sa na malé dievčatko ležiace mu pri nohách. Nakoniec ju jemne zdvihol a odniesol do domu.
„Naruto – sama,“ zastavil ho vodca dediny, keď vyšiel z domu.
„Dozri aby ju už nikto nezobral von, Daiki.“
„Nebolo by lepšie sa tej veci zbaviť, Naruto – sama?“ odvážil sa prehovoriť. „Pred týždňom zabila Eijiho. Vždy sa k nej správal milo, nosil jej sladkosti. Dokonca sa pohádal s ostatnými strážcami a zobral ju k vodopádu,“ odmlčal sa a preglgol. „Našli sme ho roztrhaného a ona sedela opodiaľ a máčala si nohy vo vode. Eiji po sebe zanechal ženu a deti, Naruto – sama.“ Pozbieral odvahu a pozrel sa mu do očí. „Musíme sa jej zbaviť.“
„Tak musíme?“ povedal Naruto sucho.
Daiki okamžite padol na kolená a hlavou sa dotkol zeme.
„Odpustite. Ja... ja len...“
Naruto vykročil a ignoroval kľačiaceho Daikiho. Stráže to s vytrieštenými očami sledovali.
„Ach a ešte jedna vec, Daiki,“ zastal, ale neobzrel sa. „Keď sa dozviem, že na ňu niekto kričal alebo na ňu vztiahol ruku, tak sa postarám o to, aby následky niesla celá dedina. Verím, že mi rozumieš.“
Daiki zajachtal odpoveď a keď zdvihol zrak Naruto už tam nebol.
Stráže na neho vydesene hľadeli a on pocítil ťarchu zodpovednosti silnejšie ako kedykoľvek predtým.

Sledoval dedinu, o ktorej existencii nevedel okrem neho a jej obyvateľov nikto. Bola sebestačná a veľmi dobré skrytá. Svojou polohou bola odrezaná od zvyšku svete. Skvelý úkryt. Jeho zrak padol na dom na konci dediny. Alebo väzenie.
„Tak tu si ju skrýval,“ ozval sa tichý pokojný hlas. Pozrel sa vbok na muža, ktorý sa dostal meter od neho, bez toho, aby o ňom vedel.
„Vieš kto som?“
Prikývol.
Čierne vlasy, fialové oči. Zreteľná aureola moci vznášajúca sa nad mužom, hoci od neho necítil ani závan chakry. Nebolo pochýb.
„S tým klonom si odviedol dobrú prácu, dokonca si dokázal oklamať moju dcéru.“
„Vyčítate mi to?“
Muž sa mierne usmial.
„Keby si dala tu námahu a presondovala ťa, tak by na to prišla.“
„Váš syn si tu námahu dal.“
„Áno, vždy sa hral na blázna, ale nie je hlúpy,“ odmlčal sa a znova sa usmial. „Moje deti sú mocné a ich možnosti sú ohromné, ale niečo im chýba. Chýba im tá prefíkanosť, schopnosť manipulovať svojím okolím. Stáročia sa vyhýbajú kontaktom s ľuďmi, preto niet divu.“
„Znie to ako keby ste to považovali za užitočnú schopnosť.“
Fialovooký muž prikývol.
„Nie všetko ide spraviť silou a sám. Ľudia potrebujú aspoň zdanie, že rozhodujú o svojom živote. Ty si to pochopil veľmi skoro. Na nich to ešte čaká. Pokladajú sa za bohov medzi ľuďmi. Sú zaslepení svojimi možnosťami, až nevidia tie súperove. Možno by si ich nazval naivnými.“
Zavrel oči.
„Gyuuki práve besnie v aréne, potom čo behom chvíľky porazil kandidátov na ninjov triedy S. Otrávený drogou stratil kontrolu a hrozí, že zničí bariéru. Kageov odvádzajú a tribúny sa otriasajú pod nohami panikáriacich ľudí. Tvoj klon prechádza bariérou a zastavuje sa pred ním. Gyuuki prestáva útočiť na bariéru a vytvára bijuu damu. Všade je krik a ľudia na to zdesene hľadia. Nie je možné, aby takýto druh bariéry odolal. Tvoj klon pokojne prichádza k bariére a vysiela do nej chakru. Bijuu dama dopadá a zem sa otriasa.“
Znova otvoril oči a zahľadel sa na Naruta.
„Také nehanebné vystatovanie.“
„Všetci sme obeťami povesti, ktorá nás sprevádza. Vy ste posledný, ktorému by to bolo potreba vysvetľovať.“
Muž prikývol a spýtavo sa na Naruta pozrel.
„Očakávaš, že ti budem vyčítať prostriedky, ktorými chceš dosiahnuť svoje ciele?“
„Nebudete. Nemáte právo mi nič vyčítať.“
Odmlčali sa.
„Kurama je mŕtvy,“ povedal fialovooký muž. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie faktu.
Naruto na okamih ustrnul, ale potom prikývol.
„Zabil si ho?“ Tieto slová skoro šepol, ale aj tak v nich zaznela nezmieriteľná tvrdosť.
„Nie.“
Muž na neho chvíľu hľadel, ale nakoniec sa otočil.
„Daj na Miyu pozor. Narozdiel od nás ostatných sa prebudila vo veľmi mladom veku. Neschopná ovládať svoju silu. Netušiaca čo sa s ňou deje. Už sto rokov na ňu dávam z diaľky pozor. Sledoval som ako jej nekontrolovaná sila zabila každého, kto sa k nej priblížil. Je veľmi osamelá.“
Naruto sa k nemu otočil a oči mu nebezpečne zažiarili.
„Nepoučuj ma. Nie ty. Všetko čo hovoríš dobre viem. Pokúsim sa jej pomôcť, napriek nebezpečenstvu, ktoré mi hrozí, keď ju zoberiem za pečate. Budem jej robiť spoločnosť, dám pozor, aby nikomu neublížila.“
„Tak prečo potom neuvoľníš Kuramovu chakru, ktorú si v sebe zapečatil? Prečo ju nepripojíš k svojej a neprebudíš sa? Uvoľni hrádzu, ktorá zadržuje Kuramovu chakru, nepoužívaj to smiešne množstvo ako cez kohútik. Sprav to a staň sa druhým, ktorý sa prebudil bez môjho zásahu. Potom jej dokážeš pomôcť omnoho viac.“
Vykročil a zastal priamo pred Narutom.
„Váhaš. Premýšľal si a uvedomil si si čo znamená žiť stovky rokov. Neujasnil si si to, či je to ešte dar, alebo prekliatie. Preto si zapečatil Kuramovu chakru. Preto sleduješ to ako Miyu nevedomky ovláda chakru a učíš sa od nej, vďaka tomu silnieš tak rýchlo, hoci si stále ešte človek. Povedz mi, jediný dôvod, prečo dávaš pozor na Miyu, je tvoja láskavosť?“
„Hlavný,“ šepol Naruto.
„Takú odpoveď som očakával od človeka, ktorý dokázal podať svojmu priateľovi drogu.“
„Čo očakávate, že spravím? Budem ľutovať? Roniť slzy? Ospravedlňovať sa?“ neveselo sa usmial a zahľadel sa na oblohu, na ktorej sa začali ukazovať hviezdy. „Všetky rozhodnutia som spravil pri plnom vedomí ich následkov. Vediac, že môžu niekomu ublížiť, vediac, že niekomu ublížia. Využil som priateľov, ktorí mi verili, zabíjal som vrahov a nevinných ľudí, ktorí stáli medzi mnou a mojim cieľom. A budem v tom pokračovať, pokiaľ neuspejem alebo ma niekto nezastaví,“ zahľadel sa na svoju dlaň a zovrel ruku v päsť. „Nebudem sa odvolávať na čosi také ako vyššie dobro. Nebudem hovoriť ako ľutujem svoje činy. Na to som stratil právo. Mohol som jednať inak, ale rozhodol som sa. Môžete ma obviniť z vraždy, zrady a manipulácie, ale nikdy ma právom nenazvete pokrytcom.“
Fialovooký muž na neho dlho hľadel a nakoniec sa chabo usmial.
„Si výnimočný človek, Uzumaki Naruto.“
„Som vrah a zradca, lebo práve takýto ľudia určujú budúcnosť a menia smer, ktorým sa uberajú dejiny. A teraz, keď dovolíte, idem pokračovať vo svojich plánoch. Pokúsim sa o to isté o čo ste sa pokúšali pred stáročiami vy, než ste to vzdali. Pretože práve to je výsada nás mladých. Opakovať chyby starších a veriť, že všetko dokážeme lepšie.“
Naposledy na neho pozrel a zmizol v záblesku zlatastej chakry.
„Blázon,“ šepol muž. „Ja som nevedel do čoho idem. Nepoznal som cenu, ktorú budem musieť zaplatiť a myslel som si, že som všemocný a všetko bude jednoduché. Myslel som si, že vykročím na rovnú cestu zaliatu svetlom. Ale ty si iný. Vieš, že tá svetlá cesta je v skutočnosti úzky chodník plný zákrut. Uvedomuješ si cenu, ktorú platia ľudia, ktorí vykročia touto cestou a predsa si sa rozhodol.“
Zahľadel sa na dedinu a potom aj on zmizol. Bez záblesku, bez závanu chakry. V jednu chvíľu tam stál, a potom tam už nebol.

Poznámky: 

Tadá
Posielam poďakovanie Laitte a chcem položiť jednu otázku pre všetkých čitateľov. Hneď prvé slovíčko tejto časti (Dostúpil). Vadí Vám na ňom niečo? Prekáža Vám nejak, prijde Vám divné? Nebojte sa podeliť o svoj názor.

***

Komentáre samozrejme potešia, hlavie tie dlhšie v ktorých napíšete čo sa Vám páčilo na dnešnej časi a čo sa Vám nepáčilo na dnešnej časti. Môže to dokonca dôjsť k zlepšeniu kvality celej série.
A áno, je to plán ako Vás donútiť písať iné dlhšie komentáre