Itachi no itami 3

V noci som sa zobudil na bolesť na hrudi. Nevedel som sa nadýchnuť. Prevrátil som sa na bok a ocitol som sa na zemi. Lapajúc po dychu som sa preplazil do chodbičky a snažil sa zavolať Kisameho. Z hrdla sa však vydral len slabý ston. Tak toto je trest za moje činy...
„Itachi-san!“ Otvorili sa dvere. Kisame najskôr pozeral pred seba, no hneď na to mu padol zrak na zem. Vystieral som k nemu ruku. Viac si nepamätám. Viem len, že ma zodvihol a niekam niesol.
Ponoril som sa do nekonečnej čiernoty. Nebolo tam nič. Potom sa však objavil Sasuke. Plakal. Chcel som ísť za ním a utešiť ho. Povedať mu, že som pri ňom a nemusí sa ničoho báť. Avšak akokoľvek som sa chcel pohnúť, nešlo to. Stál som a len som sa pozeral. Nemohol som urobiť jediný krok. Plač ustal a pozrel na mňa prenikavým pohľadom. V jeho očiach sa objavila čistá nenávisť a túžba zabiť. Pomsta. Smútok. Zrada.
„Sasuke...“ Vyslovil som polohlasne.
„Zabijem ťa, Itachi,“ zavrčal, „prisahám...“

Strhol som sa. Znovu som ležal vo svojej izbe. Sedel pri posteli na drevenej stoličke.
„Čo sa stalo?“ Zamrmlal som. Nadýchol som sa.
Kisame sa zatváril smutne, „odpadol si. Nespomínaš si?“
„Áno,“ posadil som sa.
„Ešte musíte oddychovať!“ Zvolal akýsi hysterický ženský hlas z druhej strany postele. Hlavu som otočil k nej. Žena mala dlhé hnedé vlasy sčesané vzadu do konského chvosta. V prítmí jaskyne jej žiarili oči farby pokojného oceána.
„Yoko-san,“ bola to naša liečiteľka v Akatsuki. Videl som ju len raz v živote, keď mi ju predstavovali. Nikdy som nemal žiadne zranenia, ktoré by potrebovali ošetrenie lekárskymi ninjami.
„Zachránila ťa,“ oznámil mi Kisame.
„Mali ste záchvat. Trápilo vás už niečo také aj predtým?“ Pýtala sa. Záporne som pokrútil hlavou, „mám nejaké podozrenie, ale musím urobiť ešte zopár testov, aby som to mohla potvrdiť. Pri ďalšom záchvate si musíte vziať tento liek,“ podala mi malú tmavú fľaštičku zo skla.
„Ďakujem,“ zatvoril som oči.

Vodca, a tým pádom aj Tobi, neboli nadšený, keď Painovi Yoko oznámila môj zdravotný stav. Pain horekoval, že mal pre mňa už nachystanú misiu a nikoho iného na ňu poslať nemôže.
„Itachi-san, máte nevyliečiteľnú chorobu. Na vzorkách som skúšala všetky možné lieky, ale ani jeden nebol úspešný. Je mi to ľúto,“ uklonila sa mi.
„Ale niečo na to musí predsa pôsobiť, nie?“ Chytil ju okolo pliec Kisame.
„Dá sa to len utlmovať a predlžovať. Je mi to ľúto,“ zopakovala po druhý raz.
„Itachi, kam ideš?!“ Skríkol, keď videl, ako si obliekam plášť Akatsuki.
„Počul si. Nechcem byť našej organizácii na príťaž. Pokiaľ vládzem stáť na nohách, budem vykonávať misie, ako rozkáže šéf,“ pomaly som kráčal ku dverám, „Yoko-san, súvisí tá choroba s nadmerným používaním Mangekyo sharinganu?“
„Nie, ale je možné, že môže vyvolať záchvaty...“
„Koľko času mi ostáva,“ opýtal som sa jej bez náznaku akéhokoľvek citu.
„Najviac dva roky,“ povedala skormútene.
„Kisame, ak chceš ísť so mnou, pohni si.“ Vyšiel som na chodbičku a z nej von do lesa. Ovanul ma čerstvý závan vetra. Sasuke, onedlho zomriem, a splní sa tvoj sen. Navždy ťa budem milovať. Avšak... chcem sa s tebou ešte raz stretnúť. Ešte raz a naposledy ťa uvidieť. Cítiť tvoju blízkosť... Počuť tvoj hlas, aj keď bude rezonovať mojou smrťou...

Musím vymyslieť nový plán. Zamýšľal som sa nad ním cestou k Painovi. Jedna vec bola jasná. Musím ho zahnať na pokraj jeho chakry a sily, aby som ho zbavil Orochimarovej prekliatej pečate. Nebude to jednoduché, ale je to mojou povinnosťou.
Išli sme až do Amegakure. Šéf trval na tom, aby sme sa stretli osobne.
V dedine pršalo, čo bolo viac ako samozrejmé. Ľudia chodili v dlhých nepremokavých plášťoch. Ako sme prechádzali ulicami, vrava utíchla a ľudia sa utiahli bližšie k budovám, pri ktorých stáli, akoby sme boli nejaký nebezpečný mor. Nemal som z toho dobrý pocit. Oni nám tak však len prejavovali úctu. Pain bol ich bohom a my jeho poslovia. Bolo vidno, že sú šťastní. Už na nich neútočili iné krajiny. Chránil ich Boh.
„Itachi, Kisame,“ vošli sme do najvyššej veže
„Pain-sama,“ uklonili sme sa mu.
„Misia, o ktorej chcem s vami hovoriť je veľmi dôležitá pre náš plán svetového pokoja a mieru,“ začal, „vašou úlohou bude chytiť jinchuurikiho Gobiho. Podľa našich posledných informácii je v Kamennej.“ Sadol si za stôl, „Kisame, môžeš odísť. Itachi, s tebou sa chcem ešte osobne porozprávať.“ Modrokožec si dal na hlavu klobúk a rýchlo odkráčal za dvere.
„Zvládneš poraziť jinchuurikiho?“ Opýtal sa starostlivo, „tvoj zdravotný stav...“
„Som v poriadku,“ prerušil som ho.
„Yoko vravela niečo iné...“ Oponoval.
„Cítim sa dobre. Zatiaľ,“ dodal som.
„Fajn,“ postavil sa od stola. „Chce s tebou hovoriť Madara-sama,“ oznámil mi. Preglgol som. Cez oblohu sa prehnal blesk a z tmavého rohu miestnosti sa menovaný približoval pokojným krokom ku nám. Na tvári oranžová maska a okolo neho abnormálna chakra.
„Budem veľmi nerád, ak Gobiho neprinesieš,“ Pain sa vytratil preč z miestnosti, „nezabúdaj, že v stávke je život toho malého fagana.“ Vzbúrila sa vo mne žlč.
„Sasuke. Nie. Je. Malý. Fagan.“ Ruky som zatínal do pästí. Snažil som sa nebyť nezdvorilý, ale keď si zase otiera hubu o Sasukeho... „Viem, čo je v stávke. Doteraz som splnil každú misiu, splním aj túto.“ Pozrel som do jeho očí.
„Musíš ho mať veľmi rád, keď ti na jeho živote tak záleží, aj keď on ťa nenávidí,“ hovoril pravdu. Uvoľnil som zovretie, no nič som nepovedal. „Itachi, Itachi,“ povzdychol si.

Naozaj ho nenávidím. Vyšiel som von z veže. Kisame ma čakal.
„Vodca je pomerne urečnený, nemyslíš?“ Mykol som plecom na znak toho, že mi to je jedno. Teraz ma trápili úplne iné veci.
„Poďme,“ vstúpil som do večného dažďa, „čaká nás kus cesty.“
Iwagakure bola vzdialená asi dva dni cesty. Prenocovali sme pod holým nebom. Na ďalší deň sme dorazili do nášho cieľa. Jinchuurikiho nebolo ťažké nájsť. Býval v malej chatke neďaleko dediny. Dovnútra som poslal svoj klon, aby ho vylákal von. Netrvalo to dlho. Tsuchikage-sama urobil chybu, keď dovolil, aby bol izolovaný od všetkých. V mojej Kohohe to bolo našťastie inak. Naruto. Celá dedina ho kvôli Kyuubimu nenávidela, no Hokage nedovolil, aby bol Naruto sám. Vždy s ním niekto bol.
„Čo odo mňa chcete?!“ Vybehol von. Bol to vysoký muž s klobúkom na hlave. Na sebe mal netradičné bordové brnenie, ktoré mu zakrývalo pol tváre. Vidieť mu boli iba svetlohnedé oči.
„Tvojho bijuu,“ uškrnul sa Kisame.
„Nikdy sa vám to nepodarí!“ Zreval a okolo neho sa začala tvoriť oranžová chakra, ktorá pokryla celé jeho telo. Aktivoval som sharingan.
Objavil sa prvý chvost a v rýchlom slede nasledovali ďalšie štyri. Za pár sekúnd sa pred nami sformoval Gobi. Vyzeral ako kôň, len jeho hlava mala delfíní tvar. Zaútočil som genjutsu, no ľahko ho prelomil. Je silný.
„Itachi-san, urobím to ja,“ skladal si z pleca Samehadu.
„Nie.“ Vyslovil som ľadovo. Musím ho poraziť ja. Tobi ma možno sleduje. Dôrazne mi naznačil, že ak ho neporazím ja, Sasuke...
„Katon: Goukakyuu no Jutsu,“ nebolo to dostatočné. Amaterasu by mohlo pomôcť. Použil som ho. Bijuu reval a skrúcal sa v bolesti.
„Toto na tebe obdivujem,“ privliekol sa ku mne, „ja vždy bojujem dlho a ty si hotový za pár minút,“ pokrútil hlavou.
„Vezmi ho,“ nariadil som mu, keď sa premenil späť na jinchuurikiho a ľavým okom som uhasil plamene Amaterasu. Mal spálené celé telo, ale ešte stále žil. Oprel som sa o strom a na chvíľku si zatvoril oči. Hasenie je náročné aj pre zdravého. Dal som si lieky. Znovu som cítil tlak na hrudi. Vzal ho na plecia. Vyrazili sme k jaskyni, kde Gobiho zapečatíme do sochy. Bol som šťastný, že som zachránil bratov život. Za tie roky som konečne pocítil radosť. Prichytil som sa, ako sa usmievam. Okamžite som nahodil svoj kamenný výraz.
„Dobrá práca, Itachi,“ pochválil ma vodca. Stáli sme na svojich miestach na zapečaťovanie bijuu. Začali sme. Bude to trvať niekoľko dní.
„Itachi je úžasný umelec. Hana zdolal za niekoľko minút,“ prehodil Kisame. Prevrátil som oči. Túto tému nemal načínať.
„Umenie? To voláš umenie? Umenie... to je výbuch, hmmm.“ Rozplýval sa Deidara.
„Bábky!“ Zapojil sa Sasori.
„Výbuch!“ Obhajoval Deidara, „každý predsa musí vidieť tú nádheru! Ten okamih vzplanutia...“ Skoro sa roztiekol.
„Bábky sú trvalé a-“
„Ticho!!!“ Rozčúlil sa Pain, „sústreďte sa!“ Všetci stíchli. Zetsu si vzdychol.
„Sklapni!“ Šepkala rozčúlene čierna polka.
„Buď ticho!“ Kričal biely Zetsu.
„Drž hub*!“
„Kľud!“ Zapojil sa vodca. Nie je múdre Paina dráždiť a po tomto si to uvedomili aj tí členovia, ktorý ho predtým brali na ľahkú váhu. Do konca zapečaťovania nikto ani nemukol.

Po dvoch dňoch sme vyšli z jaskyne. Okrem nás dvoch s Kisamem použili ostatní Astrálnu projekciu.
„...nateraz máte voľno. Keď sa niečo nájde, dám vám vedieť...“ Zneli mi v hlave vodcove slová. Snáď nebudeme musieť ísť po ďalšieho bijuu...

Trochu ma znepokojovalo, že môj malý braček išiel hľadať silu k Orochimarovi. Ale aspoň som mal záruku, že určite zosilnie. Napriek všetkým záporom bol ten had jedným z legendárnych sanninov. Ale ja som veril, že Sasuke sa tak ľahko nedá využiť na jeho Fushi Tensei. Navyše, Orochimaru si na svoju techniku našiel inú obeť, lebo Sasuke prišiel neskoro.
Tri roky sa nebudem musieť ničoho obávať. Svoj plán mám možnosť dokonale premyslieť.
Po roku sa moje ochorenie značne zhoršilo. Už som ani nedúfal, že sa dožijem dňa, keď sa budem môcť znovu stretnúť so Sasukem. Bral som dvojnásobné dávky, aby som svoju nevyhnutnú smrť oddialil.

Od nášho posledného stretnutia prešli takmer tri roky. Ktovie, ako teraz Sasuke vyzerá? Určite poriadne vyrástol...

Keď Deidara priniesol Ichibiho, na záchranu jeho jinchuurikiho sa vydal početný tým z Konohy. Kisame si zobral na starosti tým Maita. Ja som už mal svoj plán. Vedel som, že po Gaaru pôjde Naruto. Chcel som otestovať jeho silu, aby som vedel, či je schopný poraziť Madaru. Poslal som na neho môj klon. Naozaj zosilnel. Už to nie je to malé ukričané decko.

Madara konečne urobil prvý krok. Pridal sa k Akatsuki pod menom Tobi namiesto Sasoriho.
Kráčali sme cez pustatinu. Bolo chladno. Chlad sa mi zarýval za nechty, ale nikde nebolo náznaku snehu. Obloha sa zapadajúcim slnkom sfarbila na krvavo červenú. Zastal som a uprel zrak na oblohu. Upútali ma dve hviezdy. Sú to presne ony... Moju myseľ zaplnili spomienky...

Táto spomienka je z doby, keď náš klan ešte neplánoval Coup d’etat, a ak áno, Hokage o tom nevedel. V ten večer bolo presne tak isto. Zima. Sedel som pred izbou na malej vyvýšenej terase. Nohy mi voľne viseli dolu. Počul som tiché odsunutie dverí a ťapkanie bosých nožičiek po dlážke.
„Nii-san,“ sadol si ku mne, „neviem zaspať.“ Pretieral si očká.
„Choď sa obuť. Prechladneš.“ Skoro ma porazilo. Je takáto zima a on má holé nohy! Z vrecka nohavíc vytiahol hrubé ponožky a natiahol si ich. Musel som sa pousmiať.
„Zlé sny?“ Kladne pokrútil hlavou. Privinul som si ho.
„Snívalo sa mi, že ocko a mama zomreli,“ pritúlil sa.
„Sasuke,“ pozrel som mu do očí, „také niečo sa nestane.“ Usmial som sa.
„A čo ak áno? Čo...“ Zaliali ho slzy.
„Vidíš tamtie dve hviezdy?“ Ukázal som na oblohu. V spodnej časti bola ešte trochu červená od západu slnka, ale už sa predierala čiernota noci. Prikývol, „predstav si, že to sme my dvaja. Tie hviezdy budú spolu vždy, aj keď ostatné zmiznú. Nič ich nerozdelí. Nikdy.“ Prehrabol som sa v jeho kratučkých vláskoch, „nie sme len taký obyčajní bratia. Vždy budeme spolu. Budem pri tebe stáť, aj keby si ma nenávidel. Vždy sa na mňa môžeš obrátiť. Vždy.“ Usmial sa.
„Itachi, mám ťa rád.“
„Aj ja teba,“ palcom ruky som mu zotrel slzy.
„Aha, padá hviezda!“ Zvolal.
„Niečo si želaj.“
„Prajem si, aby sme boli navždy spolu. Ty a ja, nii-san,“ vyškeril sa.
Chvíľku sme tak ešte tak nečinne sedeli. Boli sme šťastní. Vtedy nás to, že sa raz odlúčime, nenapadlo ani v najhoršom sne.
„Sasuke, prečo nie si ešte v posteli?“ Zastavila sa pri nás mama.
„Mal zlý sen,“ povedal som jej, „prišiel za mnou.“ Kľakla si k nemu.
„Poď, uložím ťa do postieľky a zaspievam ti, aby som odohnala nočné mory,“ mama mala na tvári vľúdny výraz, ktorý mi teraz tak veľmi chýba...
„Hai, oka-san,“ chytil sa maminej ruky a odišli spolu.
Osamel som. Počkal som, kým obloha celkom nestmavne a posledné zvyšky tohto dňa zmiznú v rúšku noci. Potom som tiež vstal a vrátil sa do svojej izby. Začalo mi byť chladno.
O pár rokov som tie slová porušil.

...vrátil som sa naspäť.
„Niečo sa stalo?“ Prerušil to magické ticho.
„Nie, nič.“ Pohol som sa ďalej.
Ako som si myslel, mali sme chytiť ďalšieho jinchuurikiho. Vzhľadom k môjmu zdravotnému stavu som mal pri tom len asistovať a hlavnú prácu mal vykonať Kisame. Zatiaľ čo bojoval, ja som stál na útese a pozeral sa. Moju pomoc určite nebude potrebovať.
Asi o hodinu za mnou niečo dopadlo na zem. Bol to dutý zvuk, ktorý vznikne pádom nevládneho tela.
„Už si naspäť?“
„Hej, ale dostať ho sem bez toho, aby som ho zabil bolo dosť obtiažne...“ Jemne rýpol doňho Samehadou. Ryšavec sa pokúšal vstať, ale nebol toho schopný. Z oblohy na zem dopadlo zopár tučných kvapiek a hneď na to sa spustil lejak.
„Vyzerá to na búrku,“ oznámil som mu.
„Schováme sa pod strom,“ navrhol, „ešte tu nachladneme,“ neprestal šprtať do muža.
„Vodca čaká na správu, že sme ho chytili. Musíme začať so zapečaťovaním Sanbiho a Yonbiho.“ Povedal som.
„Tak ho ešte chvíľu necháme čakať,“ objavili sa v ňom rebelantské náznaky, „keď s tým začneme, budeme tam tvrdnúť peknú chvíľu.“ Jinchuurikiho Yonbiho si vyložil na meč. Prešiel som okolo neho.
„Vyzerá mŕtvo. O starších ľudí sa musíš starať lepšie.“
„Hovoríš to, lebo ho nepoznáš. Tento jinchuuriki používa Yonbiho Yoton. Nebojoval si s ním, takže nevieš, čím som si prešiel,“ spomínaný sa pohupoval v rytme Kisameho chôdze. Kým sme dorazili k najbližšiemu stromu, pod ktorým sme sa chceli skryť pred dažďom, rozprávali sme sa o ostatných bijuu.
„Volajú nás,“ informoval som ho.
„Tuším nás prichytili pri flákaní,“ uškrnul sa.
Zviazal ho a pohodlne sme sa usadili. Cez projekciu sme sa preniesli do obrovskej jaskyne.
„Meškáte!“ Okríkol nás hneď Pain.
„Zavolali ste nás práve vo chvíli, keď sme dochytávali jinchuurikiho.“ Bránil sa, „poriadne sme ho priviazali, aby nám vtáčik neuletel. Preto nám to tak trvalo. Takže, o čo ide?“ Zaujímal sa.
„Dostala sa ku mne, pre vás, dôležitá správa.“ V tme mu žiaril jeho rinnegan, „Orochimara zabili.“
„Už je to desať rokov, čo nás opustil,“ na Kisameho tvári sa objavil diabolský úškrn, „ušetrili nám prácu so zabíjaním. Veľmi rád by som ho videl skapínať, tak isto, ako by som chcel vidieť umierať naše Zombie Kombo.“
„Hidan a Kakuzu boli v našom týme,“ pripomenul mu šéf, „toto o nich nehovor.“
„Pardon. Vtedy ich odpravila...“
„Konohagure,“ doplnil Zetsu, „skupina Kakashiho a tým Kyuubiho deckom.“
„Sú silní. Aj Deidarovi-san nakopali zadok,“ povedal. Už som len čakal na blonďákovu reakciu. Pozrel som naňho. Ako prvé – vraždiaci pohľad. Nasledovalo pobúrené ohriaknutie: „Tobi! Ešte jedno slovo a moja trpezlivosť skončí, hmmm!“
„Ale kľud, kľud,“ mával Tobi pred sebou rukami. Nechápem, pred čím sa bál, „ovládajte sa. Ale na to je vaša zápalná šnúra prikrátka.“
„Šmejd! Tobi! Deb*l!“
„Deidara, ukľudni sa. Tobi má pravdu,“ zastal sa svojho nadriadeného Pain. Deidara si odfrkol.
„Senpai, zotrel vás,“ smial sa.
„Tobi, zase moc rozprávaš. Rešpektuj nadriadených.“
„Jasné, pardooon,“ poškrabal sa po hlave.
„To ako s týmito dvoma máme chytiť posledných dvoch jinchuuriki,“ fľochol Kisame. Pain si súcitne povzdychol, „inak, zabitie Orochimara si vyžaduje zvláštne schopnosti. Kto to urobil?“ Doteraz som moc túto bezvýznamnú konverzáciu nevnímal. Prebrali ma až dve slová, ktoré odpovedal vlastník rinneganu.
„Uchiha Sasuke,“ Sasuke... áno! To je môj brat! Pýcha klanu Uchiha! Dokázal zosilnieť tak, že bol schopný poraziť toho slizkého hada. Bol som naňho hrdý.

Potom sme doniesli Yonbiho do skrýše a začalo sa pečatenie. Keď sa skončilo Tobi prerušil mlčanie.
„Pečatenie bijuu je taká otrava!“ Zahlásil, „a to ešte dnes nie je posledný...“ Hodil zúfalý pohľad na znehybneného Sanbiho, „len pomyslenie na to ma zmáha,“ povzdychol si.
„Takže... čo ďalej? Hmmm...“
„Ehm... Prepáčte, senpai, čo ,čo ďalej‘? Čo tým myslíte?“
„Čo by si asi povedal?“ Znovu sa rozčuľoval Deidara. Ten chlapec bude mať v tridsiatke úplne zničené nervy, „pôjdeme po Kakashiho týme a Kyuubim, alebo po Uchiha Sasukem?“ Hodil som naň vražedný pohľad. Škoda, že naňho nemôžem použiť Amaterasu.
Madara ma videl, „hej! Nemali by sme sa zahadzovať ani s jedným. Naša úloha skončila!“ Snažil sa presvedčiť Deidaru, „a navyše, Sasuke v sebe ani nemá bijuu!“
„Robíš si srandu?!“ Zazrel, „Kyuubiho jinchuuriki má u mňa poriadnu nakladačku. A Kakashi mi odpálil ruku, hmmm! A potom je tu Sasuke. Tomu zas neodpustím, že zabil Orochimara, ktorý mal byť môj,“ vylieval si srdce.
„Ach jo... keď si niečo zmyslí, nedá si povedať...“ Povzdychol si Tobi.
„Hovoril si niečo?“ Rýpol Deidara.
„Ale kdeže!“ Zvolal tenkým hláskom.
„Tak poďme, Tobi!“ Obaja zmizli.
„Yare, yare, Deidara je celý hrr ísť po tvojom bratovi. Nemáš s tým problém, Itachi-san?“ Uškrnul sa Kisame. Hľadel som pred seba. Nebol som schopný povedať absolútne nič. Chcelo sa mi kričať. Ale aspoň bude mať Deidara poriadnu príučku. Sasuke mu nakope ten jeho hlinený zadok a potom už ani necekne.

„Deidara chcípol,“ oznamoval Zetsu, „nakoniec sa odpálil výbuchom.“
„Ale, ale, ďalší člen je von z hry,“ povzdychol si Kisame, „myslel som si, že bol fakt silný. Kto ho má na svedomí? Sasuke, alebo jinchuuriki Kyuubiho?“
„Sasuke,“ zaplavilo ma šťastie a úľava. Takže Deidara konečne zistil, že zahrávať sa s Uchihom nie je dobrý nápad... „Ale... vyzerá to, že Sasuke tiež zomrel,“ pozrel ma mňa. Stislo mi srdce a krv v tele mi stuhla. Zaťal som zuby, začalo sa mi ťažko dýchať. Blížil sa ďalší záchvat. Zomrel?! Nie... to nemôže byť pravda. Nie, nesmie byť mŕtvy! Sasuke... môj malý braček... bol porazený?! Sasuke... sasuke...
„Deidara ho vzal so sebou, huh...“ Odfrkol si Hoshigaki.
„Mal by si mu byť vďačný, Itachi. Deidara ti preukázal službu a ušetril nejeden problém,“ hovoril Pain. Rukou mi cukalo ku kapse s kunaimi. Ako môže hovoriť takto chladne o Sasukeho smrti?!
„Hmmm, vyzerá to, že sme na niečo zabudli,“ obzeral sa okolo seba Kisame.
„A zdá sa, že Tobi ten výbuch tiež neprežil. Deidara sa odpálil bez ohľadu na svoje okolie.“ Madara prežil. Tým som si bol istý. Nezabil ho ani Shodaime Hokage, nie to ešte Deidara.
„Jasne. Tobi,“ uškrnul sa, „to musel byť slušný výbuch, keď ten blbeček nestihol ujsť.“
„Nevadí, ľahko nájdeme náhradu,“ povedal Pain, „ale strata Deidary je veľká škoda.“
„Tobiho som mal celkom rád. Keď prišlo na odľahčenie nálady v Akatsuki, Tobi bodoval,“ Kisameho som nevnímal. Nič, nikoho som už viac nevnímal. Nevnímal som ani seba. Načo som si predlžoval svoj život, keď aj tak to teraz vyšlo nazmar? Bez Sasukeho nemá význam ďalej žiť.
Hoci všetci behom chvíle odišli, ja som ostal stáť. Nevedel som sa pohnúť. Prehol som sa v páse a z úst sa mi vyvalila krv. Dusil som sa.
„Itachi!“ Skríkol Kisame a zachytil moje padajúce telo z prstu Gedo Mazo. Bolo mi jedno, či padnem. Bolo mi jedno, že teraz by som si mal dať lieky. Bolo mi úplne jedno, či budem žiť. Môj život je už aj tak bezvýznamný, „rýchlo! Lieky!“ Nasypal mi ich do úst. Prehltol som.

Blesk osvietil pochmúrnu krajinu. Vyšiel som von z jaskyne, zastal som a nechal, aby kvapky dažďa padali na moju tvár a vsiakli do môjho plášťa. Nie. Neverím tomu. Sasuke... on nemôže byť mŕtvy. Niekto tak slabý ako Deidara ho nemohol zabiť, aj keď použil svoju najsilnejšiu techniku. Zahľadel som sa na oblohu. Čierne oblaky sa lenivo ťahali smerom na sever. Všade sa tvorili kaluže. Pršalo už veľmi dlho.
„Nachladneš,“ starostil sa, „neviem, o čom môže teraz premýšľať taký chladný človek ako ty, ale odtiaľto to vyzerá, akoby si plakal. To s tvojim bratom je smola. Teraz si jediný, kto je z klanu Uchiha nažive.“
„Nie.“ Prerušil som ho. Ucítil som jeho chakru. Hoc bola nepatrná, bola tam. Žije!
„Hmmmm?“
„On neumrel,“ vedel som, že ma nenechá samotného! Veril som tomu. Sasuke predsa porazil Orochimara, musel mať nejaké techniky na únik.
Prestalo pršať. Ťažké mračná sa lenivo presúvali a vykuklo slnko.