Svetlo a pokoj v temnote 01

Šla som si len tak po dedine ako každé ráno. Nakúpila jedlo, pozdravila pár známych a otvorila môj obchodík s látkami, ktorý bol spojený s dostatočne veľkou miestnosťou pre šičky. Bola to taká menšia manufaktúra, v ktorej bolo zamestnaných skoro polovica obyčajných ľudí z Konohy. Bolo to bolestné od nášho Hokage, za to, čo kedysi postihlo našu rodinu. Ako keby to mohlo odčiniť čo sa stalo v tú osudnú noc...
Dnes sa v dedine mala konať každoročná slávnosť, na ktorej sa každý klan preukázal svojou výnimočnosťou a vyvrcholilo to ceremoniálom, kde sa vítali každoročne nové ohnivé sily v Konohe. Vždy to bolo spojené s jarmokom a rôznymi atrakciami, od zábavných pouličných cirkusantov, cez rôzne stánky s vyberaným jedlom až po tradičný každoročný, trošku už zastaraný tanec. Bola to vhodná príležitosť pre vodcov klanov upevniť svoju autoritu a ukázať na svetlo svoju polovičku. Odložila som nákup do chladničky a rýchlo som sa vrhla do práce. Toľko objednávok som mala stihnúť urobiť ešte dnes...

Pomaly sa blížila večerná slávnosť a ja som už bola neskutočne unavená. Každá dáma, čo znamenala čosi vo svojom klane si chcela nechať doniesť tie najkrajšie látky, ale ako vždy sa rozpomenuli až na poslednú chvíľu. Dnes čo prišlo, hneď odchádzalo do krajčírskej dielne, kde sa všetko automaticky šilo pre ne. Každá tam chodila každých dvadsať minút, či sú už jej šaty hotové. Keď konečne zavládol pokoj, zavrela som obchodík a cestou domov som sa šla prejsť po jarmoku a slávnosti, keď už tu je.

Akurát som prechádzala okolo arény, kde svoj nový objav prezentoval klan Uchiha. Ani neviem prečo som sa zastavila a zahľadela sa naň. Bol to neskutočný mladík, na svoj vek veľmi dobre stavaný. Mohol mať okolo 18 rokov, tmavé vlasy mal dlhé po ramená zopnuté do copa, aby mu nezavadzali pri tých všelijakých výpadoch, skokoch a iných otáčkach , ktoré akurát predvádzal. Na očiach mal sharingan, aby každý videl, z ktorého klanu je. Po skončení dav jasal a skákal od radosti. Nikdy ma nezaujímali tieto bojové techniky, keďže sama som nikdy nechodila na akadémiu. Vedela som, že sú vyvolení, čo ovládajú rôzne techniky, a menej vyvolení, ktorý riadia chod Konohy a žijú svoje normálne životy. Nám sa žiadna sláva ani uznanie neušla, keďže nás vždy zatienila sláva a uznanie tých, ktorý len bojovali a zabíjali druhých. Aj keď sme si na to časom už zvykli, prišlo mi to aj tak nechutne zvrátené. Skôr uznajú zabijaka ako slušne a poctivo žijúceho človeka.
„Ale v takom svete proste žijeme...“ povedala som si a vybrala som sa domov.
Cestou som si kúpila ešte nejaké sladkosti a pomaly som odkráčala do tmavej uličky v „bezvýznamnej“ časti dediny, kde stál môj malý domček. Bol klasický dvojposchodový, so schodíkmi pred vstupnými dverami. Vnútri boli 4 izby a jedna veľká kuchyňa, ktorá bola spojená s mojou obývačkovou časťou. Keďže som doma bývala málokedy prišlo mi to ako veľmi dobré využitie miesta. Z nej išli dvere do dvoch izieb. Jedna bola moja spálňa, z ktorej išli dvere do ďalšej izby, resp. môjho šatníka. Ďalšia časť môjho bytu bola vydelená hosťom, ktorý občas ku mne zavítali. Väčšinou šlo o moju dobrú kamarátku Ayoni, ktorá tu nachádzala útočisko po každom nepodarenom vzťahu alebo hádke so svojimi rodičmi. Občas som mala pocit, že tu trávi viac času ako doma. Dnes sa tu určite neukáže kvôli tej slávnosti. Patrila do tej vyvolenej časti Konohy, ktorá to mala ako povinnú udalosť. Spravila som si rýchlo jedlo a sadla som si pred telku, kde akurát začal môj seriál. Aj keď šla už nekonečná časť a dej sa asi sto krát uzavrel, ale aj tak som si nenechala ujsť ani jednu časť. Bolo to také malé odreagovanie po celom namáhavom dni. Nebolo ľahké viesť môj obchodík. Po chvíľke mi už padali oči a šla som spať.

Ráno bolo omnoho krajšie a tichšie ako večer. Celá Konoha ešte spala, keďže ako bolo zvykom dostali všetci voľno. Nechcelo sa mi sedieť doma a tak som sa šla prejsť do lesa na moje obľúbené miesta, kde som chodievala už ako dieťa. Milovala som okolie Konohy už od útleho detstva, keď ma otec brával na rôzne prechádzky a ako to on volal výpravy „na život a na smrť“. Aj keď to znelo tak nebezpečne šlo len o výlet, na ktorom mi ukázal vždy nové zákutie Konohy a učil ma tam rôzne techniky sebaobrany. Ako žena sa raz určite dostanem do situácie, kde sa mi to určite zíde. Nie každý je tak dokonalý ako bol môj otec. Bol to obyčajný človek s dobrým pohľadom a srdečnými očami, ktoré som vraj po ňom zdedila. Všetci v našom okolí ho mali radi pre jeho láskavosť a obetavosť, čo sa mu stalo jedného dňa osudovým. Prechádzala som sa vyše dvoch hodín, kým som neprišla na moju obľúbenú lúku. Bola to odľahlá čistinka niekde v strede lesa, kde ma otec vzal na náš prvý výlet. Bola posiata kvetinami. ktoré sa striedali vo veselých a sviežich farbách od ružovej až po tmavé mahagónové farby. Ľahla som si medzi ne a zahľadela som sa na oblohu. Tá ich vôňa bola taká omamná, obloha tak ukľudňujúca. Spomínala som ako mi daroval môj prvý obranný nožík. zakaždým imitoval nejakú situáciu, ktorá by podľa neho mohla nastať a učil ma brániť sa. Občas to zachádzalo až do veľmi absurdných možností, ale aj tak nepovolil. Ja som to brala skôr ako hru a nie ako tvrdý výcvik. Vybehla mi slza a skotúľala sa mi po líci.
„Ach ocko, ako mi len chýbaš...“ pozerala som ešte uprenejšie na oblohu, ako keby som ho tam mohla niekde zbadať. Čas utekal ako splašený a začalo sa pomaly stmievať. Vybrala som sa naspäť cez les domov, no môj orientačný zmysel ma zas zradil a ja som sa stratila. Netušila som ako sa môžu v tme podobať na seba všetky stromy. Les bol taký temný a tichý. Začala sa ma zmocňovať hrôza a panika.
Čo teraz? Kráčala som pomedzi stromy, keď som niekde v diaľke začula zurčiaci potôčik. Chcela som sa k nemu priblížiť a popri ňom dôjsť do Konohy, ale čím viac som sa k nemu blížila, tým viac som strácala prehľad o tom kde som. Po ďalšej hodine chodenia som našla uprostred lesa jaskyňu, v ktorej som sa rozhodla prečkať noc, veď ráno múdrejšie večera. Chcela som si rozložiť oheň, ale nevedela som nájsť zápalky. Vytiahla som si z ruksačika deky a jednu rozprestrela pod seba. Bola neskutočná zima a vonka začal padať dážď. Kde som? Trafím späť? Ako to, že som tak zablúdila? Všimne si niekto, že vôbec chýbam? Pozerala som na padajúce kvapky dažďa a počúvala ich rytmické padanie na zem, čo ma nakoniec uspalo.
Prebrala som sa na svitaní, celá ubolená a premrznutá. Pozviechala som sa zo zeme, pobalila veci a chcela som sa vydať nájsť cestu domov, ale premkla ma hrôza. V zadnej časti tej jaskyne niečo zašramotilo, čo indikovalo, že nie som sama. Bola tam tma, takže som nemala šancu vidieť o koho sa jedná. Ostala som stáť ako ochromená a nevedela som čo robiť. V panike som schmatla môj nožík, ktorý si vždy brávam so sebou, pre prípad núdze.
„Neboj sa, neublížim ti...“ ozvalo sa z tmy.
„Kto si? Ako si sa sem dostala? Nie si zranená?“
Toľko otázok naraz, až som nevedela, kde začať a či vôbec začať. Napadali ma rôzne situácie, akoby mohol na ma dotyčný zaútočiť. Niečo v mojom vnútri mi našepkávalo, že sa mám brániť a tak som sa postavila do obranného postoja.
„Prepáč, nechcela som ťa vyrušiť. Netušila som, že táto jaskyňa je obývaná, ale v noci som zablúdila, a keď som narazila na túto jaskyňu, rozhodla som sa prečkať v nej noc.“
Dlho sa neozývalo nič, iba šuchot balenia a štrngot niečoho kovového. Žeby dáke zbrane?
„Takže si sa len tak náhodou dostala na nepriateľskú hranicu medzi listovou a piesočnou dedinou a chcela si tu stráviť len noc? Tvoj postoj hovorí o niečom inom. Čo ak si špión a snažíš sa k nám dostať?“
To už sa na mňa z tej tmy pozerali jasno červené oči, s čiernymi fliačikmi, ktoré vyzerali jedna hrozivo a jednak veľmi krásne. Kde som ich už len videla... V slnečnom lúči sa zajagala jeho čelenka. Bol to ninja z Konohy. Nevedela som či sa mám tešiť, ale začať báť...
„Hovorím ti pravdu, som len obyčajná žena z Konohy, ktorá sa stratila v lese. Práve som sa vybrala hľadať cestu naspäť a stratila som sa. Keď som našla túto jaskyňu, chcela som tu len prečkať dážď. Netuším kde som a ak mi ukážeš smer na Konohu, nebudem ťa už otravovať. Očividne musím ísť presne opačným smerom ako som šla doteraz. Netušila som, že som až na hranici.“
„Takže si sa len stratila? A preto na mňa ideš svojím nožom?“
Zdalo sa mi akoby sa ten človek uškŕňal. No jasné, slabá ženská, ktorá sa stratila. Až vtedy som si uvedomila, že ho stále držím otvorený v ruke. Opatrne som ho stiahla a chcela som ho odložiť, keď sa naraz ocitol za mojim chrbtom. Pocítila som čosi studené na mojom krku. On si vážne myslí, že som špión?
„Kto si?“ ozval sa drsným hlasom. Krv v žilách mi stuhla a srdce búšilo ako o preteky.
„Nija“ odvetila som chabo.
„Nija, nechcem ti ublížiť, ale ak neodložíš ten nôž ťažko ti uverím, že si len obyčajná žena z dediny, ako to tvrdíš.“
Pomaly som pustila nôž z ruky a jeho zovretie pomaly ustupovalo. Vzdialil sa odo mňa na pár krokov a ja som si nahlas vydýchla. Otočila som sa k nemu aby som si ho obzrela, ale už zas stál v tej tmavej časti jaskyne.
„Konoha je asi štyri hodiny chôdze tým smerom.“ Z tmy sa vynorila ruka ukazujúca smer.
„Najhoršie pre teba sa bude dostať na chodník, ktorý je pri potoku, ale to snáď zvládneš.“
„Ďakujem,“ ale to som už bola v tej jaskyni sama. Ochromenie pomaly opadalo a ja som konečne pocítila úľavu. Kto to preboha bol?