Obeta pre lásku 5 - Vojsť alebo nie?

Tak po dlhej dobe je tu 5. diel mojej FF.

Ďalej chýbali nejaké strany. Nič z toho čo v knihe ostalo, nedávalo osamote zmysel, tak knihu odložil a išiel na dohodnuté miesto.
Počas cesty ešte rozmýšľal.
Mám šťastie, že som sa z tej knihy vôbec niečo dočítal. Zaujímalo by ma, prečo tam nechávajú knihy, z ktorých sa už aj tak takmer nič nedozviete.

„Konečne!“ Skríkol Kenzo.
„Kľud.“ Odpálkovala ho Reina.
„Kde si bola tak dlho?“ opýtal sa Itachi.
„Doma.“
„Aha a povieš mi, čo si robila doma, keď si tu mala byť už pred hodinou?“
„Hmm to je ťažká otázka. Tak v noci som spala, ráno som sa zobudila, potom som sa naraňajkovala, šla som do kúpeľne, obliekla som sa a šla som sem.“ Usmiala sa naňho a po celý čas, čo hovorila sa tvárila, že nad tým neuveriteľne namáhavo rozmýšľa.
„Ha-ha-ha. Skončila si?“
„Myslím, že hej.“
„Fajn. Mali by sme ísť za Hokagem. Asi nás zabije, lebo ideme zase neskoro.“ Povedal a pritom sa vyčítavo pozrel na Reinu. Tá sa len usmiala a viac pozornosti mu nevenovala.

Prišli ku kancelárii a vošli. Hokage ako vždy sedel za svojím stolom a niečo písal. Pozrel sa na nich a s povzdychom im podal svitok. Itachi svitok zobral a keď dočítal tak ho podal Reine. Reina si ho tiež prečítala a vrátila ho Hokagemu. Ten si ho vzal a položil ho na okraj stola.
„Vašou úlohou je vymyslieť stratégiu a najneskôr zajtra vyraziť.“ Povedal a dal jasne najavo, že majú ísť.

Reina s Itachim zostali pred kanceláriou zatiaľ, čo zvyšok týmu šiel domov.
„Tak by sme sa mali do toho pustiť.“ Povedala Reina.
„Áno. Asi by sme mali.“ Odpovedal Itachi. No ani jeden z nich nespravil ani jeden jediný krok.
„V prvom rade by sme sa mali rozhodnúť, kam pôjdeme.“ Začala Reina.
„Čo tak u teba?“ Spýtal sa Itachi.
„To neni dobrý nápad,“ odpovedala mu Reina dosť vystrašene ,,ale môžeme ísť k vám.“ Navrhla rýchlo a dúfala, že si nevšimol jej strach z toho, že by sa zrovna on, Itachi Uchiha mal objaviť v jej byte.
„Áno, to môžeme.“ Reagoval na to a ak si aj niečoho všimol, tak to nedal na sebe poznať.

Išli smerom k sídlu Uchiha, keď zrazu Itachi zastavil a šiel opačným smerom.
„Kam ideme?“ Spýtala sa ho pohotovo Reina.
„Niečo som niekomu sľúbil.“ Odpovedal jej.
„Aha.“ Reagovala na to a bez slova ho nasledovala.

Po pár minútach dorazili pred akadémiu. Prišli práve, keď skončilo vyučovanie. Deti vychádzali alebo skôr vybiehali z obrovskej budovy a išli domov.
„Čo tu robíme?“ Spýtala sa Reina.
„Čakáme.“
„A na koho?“ Skúsila to znovu.
Itachi jej ani nestihol odpovedať, keď sa ozval výkrik.
„Itachi!“

Reina sa obzrela za hlasom. Hneď vedela komu ten hlas patril. Videla malého chlapca s čiernymi očami a krátkymi vlasmi.
Podobá sa na Itachiho. Prebehlo jej hlavou ako prvé.

Chlapec sa zastavil tesne pred nimi a skúmavým pohľadom si prezeral Reinu.

„Ahoj. Ja som Reina.“ Predstavila sa mu a usmiala sa naň ho.
Chlapec váhal, ale asi po sekunde sa na ňu usmial a odpovedal jej: „Ahoj. Ja som Sasuke.“

Zatiaľ, čo sa Sasuke privítal s Itachim, Reina sa ponorila do vlastných myšlienok.

Sasuke je roztomilý. Úplný opak jeho brata. Aj keď teraz, keď sa Itachi usmieva nevyzerá vôbec zle. ČOŽE? Načo to sakra myslím?! Spamätaj sa Reina!
Okríkla sa v duchu, ale sama musela uznať, že úsmev mu pristane.
Z ďalších úvah ju vyrušil jej už tak známy hlas.
„Ideme?“
Reina iba mlčky prikývla a šla vedľa nich smerom k sídlu Uchiha.

„Tak ty si Itachiho kamarátka?“ Spýtal sa Reiny po nejakej dobe Sasuke.
„No to je trochu prisilné slovo. Len spolu pracujeme.“ Uviedla Reina situáciu na pravú mieru. I keď vážne pochybovala, že to zostane len pri tom. Predsa len, keď ste nútený niekomu počas misie odovzdať do rúk váš život, nemôže to ostať len pri tom. Ak nie viac, tak aspoň si vytvoríte nejaké to puto i keby to puto malo byť založené len na nenávisti. K tomu sa prikláňala najviac.
„Hmm. Takže teraz ste tu spolu, lebo musíte vyriadiť niečo s prácou?“ pokračoval a vôbec to Reine neuľahčoval.
Našťastie sa ozval Itachi, ktorý ich doteraz len mlčky pozoroval.
„Áno, ale už dosť otázok.“

Keď dorazili pred sídlo Uchiha klanu, Reina sa zarazila a začala pohľadom hypnotizovať vstupnú bránu.
Vstupná brána bola veľká a na jej čele bol vyrytý znak klanu Uchiha. Na podporných stĺpoch sa znak vynímal tiež. Bolo vidieť, že drevenná podstata brány je dobre udržiavaná.

* - Čo to robím? Zbláznila som sa?
° No tak správaj sa tak, ako si bola vychovávaná.
- Ja nemôžem. Ak tam vstúpim, už to nemôžem vrátiť späť. Je to ako vstúpiť do hadieho hniezda a to by som len tak mimochodom teraz spravila radšej.
° Prestaň! Zabudla si? To ty si to navrhla.
- Ja viem, ale ...
°ALE ČO?! Postav sa následkom svojich činov vzpriamene a s hlavou hore. Niečo z tvojej výchovy sa na tebe predsa muselo podpísať.
- Asi by som sa naozaj mala prestať správať ako malá, ale ... V tom jej vnútorný rozbroj prerušilo niečo teplé na jej ramene.*

Itachi si všimol, že Reina za nimi nejde. Otočil sa, že sa spýta čo sa deje, ale zastavil ho jej výraz. Jej tvárou sa mihala jedna emócia za druhou. Raz tam bol hnev, raz znechutenie, inokedy zase bolesť, ale najčastejšia emócia bol strach.
Čo s ňou je?
Pomaly k nej podišiel a chytil sa jej ramena. Reina však nereagovala. Tak s ňou trochu zatriasol.
Reina zažmurkala a prekvapene sa naň pozrela.

„Si si istá, že zvládneš ísť na tú misiu?“ spýtal sa a v jeho hlase bol počuť výsmech, aj keď jeho pocity boli iné.
Reinu jeho tón napálil. Novo nabitá hnevom, okolo neho prešla a už vôbec neriešila svoje obavy. Podišla až k Sasukemu.
„Sasuke, povieš svojmu bratovi, aby si švihol? Nemám naň ho celý deň.“
Sasuke sa zatváril trochu nechápavo a vôbec nevedel, čo má spraviť. Pozrel sa na Itachiho a keď uvidel jeho výraz, tak sa znovu pozrel na Reinu.
Reina si povzdychla a milým hlasom sa spýtala:
„Sasuke, ukážeš mi kde bývaš?“
Sasuke len prikývol a už ju viedol pomedzi domy.

„Css!" Itachi si odfrkol. To o ňu som mal pred chvíľou strach? Nie! Nemal. Iba ma zaskočil jej výraz. Nič viac. Presviedčal sám seba, keď sa ich pokúšal dohnať.

V TEN ISTÝ DEŇ VEČER

„Áááááá,“ ozývalo sa cez celú Konohu. ,,Zabijem ho! Rozštvrtím ho a dám ho na večeru svojím tigrom.“ Zúrila Reina popri čisteniu svojich vlasov.
Po chvíli sa trochu upokojila.

„Sme doma.“ Oznamoval Sasuke.
Z dverí vyšla žena s čiernymi vlasmi a očami rovnakej farby.
„Dobrý deň.“ Pozdravila som.
Mikoto, ako sa mi neskôr predstavila, sa najskôr zarazila, ale hneď nato sa usmiala a odzdravila.
Hneď potom sa za mnou objavil Itachi a pozdravil svoju matku, po ktorej len tak mimochodom rozhodne z povahy nič nezdedil.
„Ideme, nech už to máme za sebou?“ Opýtal sa ma.
Vtedy som naňho už musela prehovoriť. Veď si predstavte, čo by sa stalo, keby sme zajtra išli na misiu a nemali by sme ani len predstavu, čo spravíme.
Za to by nám oba naše tými rozhodne nepoďakovali. A čo potom Hokage? Ten by nás za živa stiahol z kože.
Nejaký čas sme plánovali a preberali, kto sa na akú úlohu najviac hodí.
Po vyše dvoch hodinách prišla Mikoto a obom nám priam nakázala, aby sme naklusali do kuchyne, na večeru. Najskôr som zaryto odmietala, ale ona o tom, že by som sa mala pozerať na to ako oni jedia a ja by som zatiaľ zomierala od hladu, nechcela ani počuť.
Časom som sa uistila, že moje obavy neboli na mieste. Mikoto bola celý čas milá a pozorná. Správala sa veľmi priateľsky.

Všetko sa zmenilo, keď prišiel Fugaku – veliteľ policajnej jednotky, vodca klanu Uchiha a navyše Mikotin manžel a otec Itachiho a Sasukeho. On bol iný, ako jeho manželka. Od prvej chvíle na mňa zazeral, ako keby ma chcel osobne zabiť. A jediný dôvod, prečo na mňa nevyletel hneď, ako ma zbadal bol, že ho Mikoto zarazila tým, že ho objala a niečo mu zašepkala.
Tento výjav prekvapil aj Itachiho. Zjavne nechápal, prečo jeho otec na mňa takto reaguje. Keby len vedel.
Dovečerali sme a Itachi so Sasukem mali spratať zo stola.
No ako ten Baka Itachi hádzal Sasukemu nejakú fľašu, neodhadol to a obsah fľaše sa ocitol na mojej hlave. A tak teraz sedím vo svojej kúpeľni a snažím sa to dostať z vlasov.

Pri týchto spomienkach Reinu začala znovu popadať zúrivosť.