Zrodení pre moc 02

Stál na lesnej ceste a vychutnával si prijemný vetrík. Slnko poriadne prihrievalo. Na vzdialenosť troch dní chôdze nebola žiadna usadlosť či dedina, iba divoká príroda.
„Kde to zas zaliezol,“ neveriaco krútil hlavou.
Prešiel ku starej cesty a sadol si pod strom, snažiac sa skryť v jeho tieni. Na sebe mal jednoduché oblečenie a aj svoju chakru zamaskoval, tak pôsobil ako obyčajný človek. Oblečenie pre zvýšenie dôveryhodnosti bolo na niektorých miestach ošúchané a zašpinené. Vlasy si rozstrapatil a zamazal. Malú batožinu skladajúcu sa z vody položil vedľa seba. Pôsobil ako strhaný a vyčerpaný pútnik. Na tvári sa mu pohrával úsmev prejavujúci jeho nadšenie. Už dlhšie roky hral so synom takéto hry. Na jeho potešenie jeho pokusy syn opätoval.
Svoju prítomnosť nijak neskrýval vediac, že synova zvedavosť ho sem privedie.
Dokonca putoval z najbližšej dediny štyri dni na toto miesto, aby sa jeho prítomnosť neobjavila z ničoho nič na takomto mieste. V tomto prípade by ho syn okamžite odhalil. Naposledy sa s ním videl pred štyridsiatimi rokmi, vzhľad odvtedy zmenil, čiže ani v tomto problém nebol.
Vediac, že spravil všetko čo mohol zatvoril oči a oddychoval.
Slnko už pomaly zapadalo, keď začul ako sa niekto približuje. Kroky boli pomalé a opatrné, o zem zdierala palica alebo barla. Oči nechal zavreté a predstieral spánok. Dával pozor, aby dýchal pravidelne.
Osoba došla až k nemu, cítil, že sa k nemu skláňa, a potom dostal s palicou po hlave.
Prudko otvoril oči a s výkrikom vyskočil, šúchajúc si hlavu. Hlasno zanadával a pozrel na osobu pred sebou.
Bol to starý muž opierajúci sa o palicu. Škrabal sa na sivej brade a široko, priam škodoradostne, sa usmieval. Prizrel sa mu pozornejšie, ale pôsobil ako normálny človek bez chakry, ale na tom nezáležalo, jeho syn vedel svoju chakru skrývať a taktiež ako on a jeho sestra vedel meniť vzhľad.
Mužov škodoradostný úsmev nemizol a on sa rozhodol, že ak je to jeho syn, čaká ho nejaký nepríjemný trest.
„Čo to robíte, dedo?!“ skríkol, vkladajúc do svojho hlasu hnev.
Muž široko rozpažil ruky a zatváril sa ublížene.
„Zachránil som ti život, ty nevďačník,“ hlas mal hlboký a príjemný. „Či nevieš čo je to za strom, o ktorý si sa opieral?“
Predstieral prekvapenie a obzrel sa na strom, obyčajný dub, keď svoj pohľad uprel späť na starca a prezrel si ho pozornejšie. Mastné vlasy, špinavé ruky a nechty. Oblečenie miestami potrhané a zašpinené. Batoh na chrbte, pravdepodobne plný potravín a vody. Samozrejme, nebude to predsa také ľahké.
„Nevedel som, že oddych zabíja,“ vyhŕkol podráždene.
„Strom za tebou kradne duše spiacich ľudí, živí sa nimi a rastie. Láka ľudí na prijemný tieň. Ako včely k medu.“
Zasmial sa nad takýmto vysvetlením. Žeby to bol naozaj jeho syn a už ho odhalil? Využil príležitosť a udrel ho po hlave a vysmieva sa mu tým, že mu hovorí takúto biednu výhovorku?
„Smej sa, mladý muž, len sa smej. Dnešná mládež nemá žiadnu úctu k rodičom.“
„Absolútne s vami súhlasím, sú dokonca schopní udrieť svojho otca po hlave.“
Starý muž vážne prikývol a jemu sa zdalo ako keby pozdvihol kútik úst v nebadateľnom úsmeve, potom vykročil. Rýchlo vstal, zobral veci a dobehol ho.
„Touto cestou ste prišli,“ prehlásil kráčajúc po jeho boku.
„Nie sme to my, kto určuje akou cestou sa vydáme. Vyberáme si iba rodinu. Musíme byť trpezliví ako slimák.“
Muž zastavil a so zmäteným výrazom hľadal nejaký význam v starcových slovách. Rýchlo to vzdal a dobehol starca, ktorý stál na mieste a hľadel na slimáka na zemi. S hekaním sa sklonil a dotkol sa ho a on sa stiahol do ulity. Starec čakal a až sa slimák znova ukázal, zas sa ho dotkol a sledoval ako sa skrýva do ulity. Rozosmial sa.
„Ľudia sú ako slimáci,“ prehlásil s hlbokým presvedčením a vstal.
„Nepoučiteľní? Skrývajúci sa pred tým, čoho sa bojíme, pred tým, čomu nerozumieme? Ignorujúci realitu, skrývajúci sa pred svetom do svojej ‚ulity‘?“
Starec sa na neho uprene pozrel.
„Berieš niečo, chlapče?“
„Nie, samozrejme, že nie, ja len...“
„Tak prestaň s takými rečami, ľudia by si o tebe mohli začať niečo myslieť, najmä keď ich budeš prirovnávať k slimákom.“
„Vy ste s tým začali, prišli ste k slimákovi a...“
„Akému slimákovi?“ opýtal sa ho starec.
Stuhol a dostal nepríjemné podozrenie. Pomaly sa otočil. Slimák tam už nebol.
Starec znova vykročil. Dobehol ho a premýšľal, kam zmizol slimák. Predsa necítil žiaden závan chakry. Už bol presvedčený, že starec je jeho syn a zahráva sa s ním.
„O chvíľu bude tma.“
„Gratulujem, chlapče, nič múdrejšie si ešte nepovedal.“
Starec došiel na kraj cesty a naskladal na kôpku nejaké kusy dreva. Z batohu vytiahol deku a rozprestrel si ju na zemi.
„Zapáľ oheň.“
„Prosím, zapáľte ho vy, máte viac skúsenosti ako ja.“
Starec na neho uznalo pozrel.
„Si úprimný mladík. Samozrejme, že mám. Kedysi som dokonca zapálil oheň dvoma kamienkami. Ale zapáľ ho ty, vieš, moje kríže... nemôžem sa veľmi zohýbať.“
„Ďakujem za tú česť, ale ujmite sa toho radšej vy. Bude to určite rýchlejšie.“
Chvíľu na seba bez slova hľadeli. Ticho sa prehlbovalo. Odkiaľsi zadul vietor a lístie na stromoch príjemne zaševelilo.
Vyprskli smiechom. Smejúcemu sa starcovi opadla brada, vrásky zmizli a oči sa sfarbili do jantárovej farby. Vlasy sa predĺžili a sčerneli. Ukázala sa pekná mladá tvár. Ochabnuté telo spevnelo. Oblečenie zmenilo farbu na čiernu, trhliny sa zacelili. Zrazu bol čistý, akoby sa pred chvíľou vykúpal. U jeho otca prebehlo to isté.
„Pozri na nás, otec, sme starší ako väčšina dedín, naša moc je obrovská. Môžeme zrovnávať hory so zemou, vysúšať moria a predsa nevieme zapáliť oheň bez použitia chakry. Niečo čo vie každé malé decko,“ pochechtávajúc sa pohodlne vystrel na deke.
„Taká snaha a nakoniec stroskotáme na niečom takom,“ usmial sa.
Chvíľu len tak sedeli v priateľskom tichu, vychutnávajúc si prítomnosť toho druhého.
„Ako sa má?“ prerušil ticho, uprejúc na neho svoje jantárové oči.
„Je teatrálna ako vždy,“ pousmial sa.
„Ľudia stále omdlievajú, keď vkročí do miestnosti?“ spýtal sa otca so širokým úsmevom.
Odpoveďou mu bol široký úsmev.
„Budem to brať ako áno,“ pousmial sa a založil si ruky za hlavu, sledujúc nočnú oblohu.
„Stále sa na teba hnevá.“
Z deky sa ozvalo nezreteľné zamrmlanie.
„Poznáš ju, mal si vedieť ako zareaguje. Žiadnu ženu nepoteší, keď o nej hovoria ako o mužovi.“
„Vieš aká bola, zaslúžila si to.“
„Nehovor niečo, čomu sám neveríš,“ povedal tvrdo.
Ležiaci muž sa na chvíľu odmlčal, a potom prikývol.
„Prepáč, ale ty vieš najlepšie, že je mi to ľúto, otec. Spravil som to mysliac si, aká to bude zábava. Nečakal som, že sa to takto rozšíri. Keby som vedel...“
„Mal by si sa ospravedlniť.“
„Mal...“ súhlasil.
Opäť nastalo ticho.
„Takže, čo sa stalo, že si ma potešil svojou prítomnosťou?“ posadil sa na deke a ponad oheň sa spýtavo pozrel na otca. Na tvári sa mu objavil zvedavý úsmev.
„Nehovor jej, že som ti to povedal, ale posiela ma tvoja sestra.“
Mladík sa usmial a spiklenecky na neho žmurkol.
„Zaujíma ju, a teraz vlastne aj mňa, či si nejakým spôsobom neurýchlil vývin chakrovej sústavy u Uzumaki Naruta.“
„Nespravil som to. Predsa sme sa dohodli, že to po Uchihovi a tom bláznovi čo neustále omieľal ohnivú vôľu už nespravíme.“
„Madarovi a Hashiramovi,“ upresnil.
„Tak-tak, presne tých.“ ledabolo mávol rukou. „To je až tak silný? Ten Uzumaki Naruto?“
„Je Kuramov jinchuuriki,“ povedal, pozorne sledujúc jeho reakciu.
Trvalo to chvíľu, kým mu všetko došlo. Rozosmial sa. Radostne.
„Tak ona sa o mňa bojí? A dokonca to dáva takto najavo?“
„Je to tvoja staršia sestra.“
„Iba o pár sekúnd!“
„Mení to na tom niečo?“
Mladý muž si povzdychol.
„Nemení.“
„Zájdeš za ňou?“
„Samozrejme, že nie,“ vyhŕkol prekvapene. „Je to všetko jej pasca,“ povedal s istotou.
„Pasca?“
„Samozrejme,“ usmial sa a poposadol, aby si našiel pohodlnejšie miesto. „Počúvaj ma pozorne, ja ti to vysvetlím,“ zaškľabil sa a natiahol ruku k ohni, plamene zahoreli jantárovou a čiernou farbou.
Jeho otec prevrátil očami, ale svoj pohľad uprel do neobvyklých plameňov.
„Kde bolo, tam nebolo, za siedmimi horami a riekami žil mocný ninja... Najprv ale niečo vysvetlím. U ninjov je to takto. Čím majú väčšiu zásobu chakry, tým sú pre nich techniky jednoduchšie. Inštinktívne chápu ovládaniu chakry a dokážu dosiahnuť neskutočné veci. Preto nikdy nenájdeš ninju bez talentu, ale s veľkou zásobou chakry.
To by zatiaľ stačilo. Ten ninja, o ktorom rozprávame, mal ohromnú zásobu chakry. Techniky mu šli samé, neexistovali pre neho žiadne obmedzenia, čo sa týkali živlov alebo kekkei genkai,“ krivkajúca postava tvorená jantárovými plameňmi sa opierala o palicu, z čela jej trčali absurdne dlhé rohy, obklopovali ju čierne plamene, ktoré predstavovali chakru, čo z nej vyžarovala.
„Bol veľmi mocný, preto mu nerobilo problém zbaliť každú krásnu ženu, čo šla okolo,“ s úškrnom sa pozrel na otca a žmurkol na neho. „Počul som, že to bol riadny kanec,“ zachechtal sa, ale jeho smiech uťal, keď oheň na okamih zahorel čierno fialovými plameňmi. „Čo to vlastne hovorím, bol to rozumný a múdry človek. Na ženu ani nepozrel až do svadby.
Onedlho po nej sa mu narodili dvojčatá. Vlastne nie jemu, ale jeho žene,“ znova sa potichu zasmial so sklonenou hlavou, plamene sa vyformovali do tvaru domčeka. „Deti to boli krásne a múdre, hlavne mladší chlapec, jeho sestra sa vždy všade pchala ako prvá už odvtedy čo na svet vyliezla prvá a neustále ho šikanovala, ale on jej to nezazlieval a neoplácal, mal ju veľmi rád,“ v plameňoch z domčeka vyšli dve postavičky. Jediný rozdiel medzi nimi bolo niečo ako sukňa, čo mala jedna z nich. Pôsobili veľmi neforemne.
Na chvíľu sa odmlčal a spolu s otcom sa kriticky zahľadeli na postavičky, potom si pozreli do očí. „Ani slovo,“ odsekol a jeho otec sa iba usmial a prikývol.
„Po čase prišiel na to ich otec ako si predĺžiť život, chakra mu dovoľovala svoje telo vnímať viac ako obyčajní ľudia, mohol sledovať procesy, ktoré nie sú voľným okom viditeľné. Prišiel na to ako si obnovovať orgány a bunky s pomocou chakry. Keďže bol veľmi samoľúby, okamžite si nechal narásť vlasy na tú jeho plešinu a celkovo sa omladil,“ oheň sa rozvíril a domčeky a postavičky nahradila postava starca o palici, ktorý sa zrazu vystrel, odhodil palicu a z hlavy mu vyrástli vlasy až po chodidlá. Postavička začala behať a poskakovať. Pozreli na seba ponad oheň a ich pohľady sa znova stretli. Nijak neohúrený spomínaný muž zaklipkal viečkami. „Nemáš zmysel pre humor,“ povedal mu syn ublíženým tónom.
„Tak a teraz pokračujem. Samozrejme, že sa to nedalo naučiť. Človek musel mať ohromnú zásobu chakry, aby to mohol pochopiť. Mužove deti boli mocné, ale nie dosť. Tak muž premýšľal a premýšľal, až prišiel na spôsob. Podporil ich vývin. Rozvinul ich chakrovú sústavu až na hranicu ich možností. Bolo to veľmi nebezpečné a bolestivé, ale deti súhlasili. Svojho otca milovali a milujú. Chápu, že robil to, čo si myslel, že pre ne bude najlepšie. Veď kto by čakal, že žiť stovky rokov bude taká nuda,“ mierne naklonil hlavu, aby si dostal ofinu z očí a usmial sa. Potom sa pozrel otcovi do očí. „Chápu, že otec nemohol rozvinúť chakrovú sústavu z ničoho. Predsa len ich matka bola len človek a oni zdedili moc po otcovi. Je im to rovnako ľúto ako jemu, ale vedia, že sa nič nedalo robiť,“ otec vďačne prikývol a on pokračoval.
„A tak dostal jedného dňa chlapec nápad. Už ho otravovalo neustále šikanovanie staršej sestry a tak sa rozhodol po prvýkrát brániť,“ nevšímal si otcove pochybovačné odfrknutie. „Chlapcovi to trhalo srdce, ale uvedomoval si, že keď sa jej nepostaví, tak to bude trvať večne. Tak začal šíriť chýry o tom, že Rikudou Sennin, jeho otec, mal dvoch synov, legendu poznáte. Samozrejme netušil, že to zájde až tak ďaleko. Jeho sestra sa nahnevala a neprehovorila s ním, áno pre takúto drobnosť... bláznivé ženské.
No a teraz na neho sestra nachystala pomstu. Teatrálne nakráčala do miestnosti plnej ľudí, ktorí zo záhadných príčin stratili vedomie,“ plamene vytvorili scénu. Postavička v sukni kráčala pomedzi čosi, čo mohli byť kamene alebo spomínaní ľudia, až zastala pred ďalšou postavičkou, ktorá sedela na... na... na niečom. „Jej otec, neborák, si práve vychutnával obed a istotne sa mračil na všetkých, čo pili alkohol a ona ho vyrušila, chvíľu sa s ním hádala, aký je jej brat zlý, a potom ho využila. Spýtala sa ho či podporil vývin istého Uzumaki Naruta a keď jej na to odpovedal záporne, poprosila ho či by sa nešiel spýtať aj jej mladšieho brata, to „mladšieho“ istotne zdôraznila. A tak otec, starý dôverčivý človek, veriac jej šiel sa za jej bratom, svojim synom, dôkladne zamaskovaným, ktorý ho okamžite spoznal a spýtal sa ho onú otázku. Chlapec to okamžite pochopil. Vie, že jeho otec sleduje dianie vo svete, veď predsa vie, že onen chlapec je jinchuuriki Kuramu a istotne to vie aj jeho zlomyseľná sestra. A tým pádom aj vie, že mocná chakra sa môže vyvíjať rýchlejšie v prítomnosti inej, taktiež mocnej, chakry.
U jinchuurikiho to platí dvojnásobne. Chakry na seba navzájom pôsobia, miešajú sa. Daná osoba má naraz k dispozícii oveľa väčšie množstvo chakry, na akú bola jeho chakrová sústava uspôsobená. Chvíľu jeho telom naraz prúdi chakra bijuu a a za okamih iba jeho, telo sa tomu snaží uspôsobiť, preto rozvíja chakrovú sústavu, čím sa zväčšuje aj maximálne množstvo chakry. Nebezpečný proces, ale ak je daná osoba dostatočne silná, môže to prežiť. O klane Uzumaki je známe, že okrem silných pečatí majú aj silné telá a mysle. V tom problém nie je. Takže otázka či niekto z nich nepodporil vývin chakrovej sústavy Uzumaki Naruta je úplne zbytočná.
Takže ak toto sestra vedela, prečo sa pýtala otca či nezasahoval a poprosila ho, aby sa to isté spýtal aj svojho syna. Vedela, že na to prídu, vedela, že otec synovi prezradí, že sa pýta jeho sestra. Vedela, že jej brat pochopí, že sa otec s ňou v najbližšej dobe stretne. Myslela si, že bude tak naivný a bude si myslieť, že sa o neho bála, ale nevedela to prejaviť, tak takto využila ich nebohého otca, aby sa dozvedela, ako ja jej braček má. Myslela si, že jej brat zahorí láskou a pobeží za ňou a ospravedlní sa jej za to, čo spravil, dojatý jej starosťou o jeho osobu!“ usmial sa a odsunul sa od plameňov, ktoré začali horieť normálnou farbou. „Nejaké otázky?“ spýtal sa a samoľúbo sa usmievajúc sa oprel o strom.
„Čo sa stalo so slimákom?“ dostal zo seba. Znelo to ako keby sa na tú otázku chcel dlho spýtať.
Viečka prekvapene zaklipkali a do muža sa zabodol vyčítavý pohľad jantárových oči.
„Toto všetko, čo si rozprával, viem rovnako dobre ako ty. Môže to tak byť rovnako ako nemusí.“
Mladík prikývol a mykol ramenami. Siahol do vrecka a vytiahol z neho slimáka.
Rikudou na neho ohúrene hľadel, a potom sa rozosmial.
Celý čas, počas rozhovoru so synom, chcel položiť túto otázku, sedel ako na ihlách a zmietala ním zvedavosť. Premýšľal a premýšľal ako mohol jeho syn použiť chakru bez toho, aby to on zachytil. Zvedavosť a nevedomosť sa do neho zažierali. Nebol zvyknutý niečo nevedieť. Netrpezlivosť prechádzala vo frustráciu. Prsty, ktoré skryl za chrbát, sebou trhali a hlavou mu vírili nápady a nakoniec to bolo takto. Žiadne použitie chakry, žiadna ilúzia. Jeho syn jednoducho použil svoje šikovné ruky a slimáka zobral bez toho, aby si toho on všimol.
Také jednoduché riešenie a on premýšľal nad použitím časopriestorovej techniky, vytvorením slimáka, ktorý by sa po čase bez stopy rozpadol. Premýšľal aj nad možnosťou, že palica, ktorou ho udrel po hlave, bola potretá kontaktným jedom, ktorý spôsobil konkrétne halucinácie.
Syn na neho pozeral ako na blázna.