Sklamanie 20 - Koniec.

POZOR! Spoiler!

Tak a je to tu. Sklamanie končí. Po troch dlhých rokoch.
Keď po sebe teraz čítam prvé diely, nemôžem si pomôcť, ale hanbím sa za ne.
Vynahradzuju mi to tie novšie, na ktoré som hrdý a páčia sa mi. A to je hlavné Veľký podiel na ich kvalite ma aj Laitte, bez ktorej by sa vôbec nečítali tak plynulo, s toľkými chybami sa to ani nedá.
Ešte lepšie je, keď sa páčia aj vám, čitateľom.
Verím, že sa vám zakončenie bude páčiť, tak ako mne.
PS: Prečítajte si poznámky. Tých, ktorý dúfajú v pokračovanie potešia.

Ostražito sledovala jeho pohyby.
Pomaly odstúpil od miesta, kde uväznil Tobiho a usmial sa na ňu.
Kyuubiho očami prešiel okolie a uistil sa, že sú sami.
Hľadela mu do tváre a hľadala v jeho výraze starého Naruta. Nebol tam.
Pred ňou stál smrteľne nebezpečný ninja. Neporovnateľne mocnejší. Inteligentnejší.
Jeho pohľad bol priamy a pevný. Vznášala sa nad ním aureola moci a smrteľného nebezpečenstva.
Jeho oči pomaly nabrali pôvodnú farbu a ona pocítila náhlu neiracionálnu radosť, keď na ňu uprel pohľad nebesky modrých očí.
„Je to dlho, Sakura,“ usmial sa.
Neodpovedala. Nenechal sa tým vyviesť z rovnováhy a s úsmevom, ktorý vyzeral úprimný, pokračoval.
„Vidím, že si ovládla sennin mód. Na veľmi vysokej úrovni.“
Už to nevydržala.
„Ako to môžeš?!“ skríkla. „Ako sa môžeš so mnou len tak rozprávať, po tom všetkom čo si spravil. Ako mi dokážeš pozrieť do očí?!“ tvár mala zvlhnutú od sĺz.
„Tobi je mŕtvy, Akatsuki je zničená. Čo viac by si chcela.“
„Ale takto? Čo Sasuke, osemchvostý, tá hromada nevinných.“
Pristúpil k nej bližšie a ona cúvla. Zastal.
„S tebou nemám žiaden spor, Sakura. Nesprav nič hlúpe, čo by sme potom obaja ľutovali.“
Obzrel sa okolo.
„Nikdy som nezabil nikoho, kto by sa mi nepostavil do cesty. Nezabíjam z krutej radosti, bez dôvodu. Sasuke zaplatil za svoju hlúposť a aby Tobi nedostal mocnú zbraň. Osemchvostý bol na tom rovnako. Boli to potrebné obete. Ináč to nebolo možné. Tobi bol primocný a nikto sa neodhodlal na seba zobrať to bremeno. Nikto sa nechcel stať nukeninom. Nikto si nechcel zašpiniť ruky.“
„Ja som ťa videla, Naruto, máš radosť z boja. Ten výraz tvojej tváre, keď sa Tobi dostal do tvojej pasce. Tá spokojnosť. Pocit nadradenosti.“
„Správne. Je to jedna z mojich radostí. To je osud nás mocných.“
Uprel svoj pohľad do jej očí a pristúpil bližšie a ona sa neodtiahla.
„Lekársky ninja môže dosiahnuť úspechy v liečení, tú radosť zo záchrany života. Môže sa neustále zlepšovať. Nie sú žiadne hranice. A slabší ninjovia chcú zvýšiť svoju úroveň, gennin chce byť chunninom, chunnin jouninom a jounin kagem. Ale čo potom. Čo keď preskočíš všetky tieto úrovne. Kde dosiahneš úspechy? Potešenie z porážky súpera a radosť z výhry. Tú spokojnosť z dobrého súboja.“
Pristúpil k nej ešte bližšie zahľadel sa jej do očí.
„Ten pocit, že žiješ. Ten chaos na bojisku. Napätie či protivník bude jednať podľa tvojich predstáv.“
Otočil hlavu a pozrel sa smerom, kde sa nachádzalo bojisko s armádami ninjov.
„Cítiš tie poryvy chakry. Sú tak slabí. Tak ľahko sa nechali Tobim zmanipulovať. A teraz zomierajú po stovkách. Bude trvať desaťročia, než sa sily ninja dedín obnovia. Nezostanú žiadni silní jedinci.“
Zdvihol ruku a priložil jej ju k tvári. Jemne jej odhrnul prameň vlasov za uchu a pousmial sa.
Pri jeho dotyku sebou trochu trhla a zreničky sa jej rozšírili.
„Prekvapila si ma. Nečakal som, že ovládneš sennin mód a už vôbec nie na takej úrovni.“
„Prestaň!“ skríkla a odstrčila jeho ruku. Zhlboka dýchala, prekvapená ako ďaleko ho nechala zájsť. Znova ustúpila.
„Vyhubil si Fukusakov národ! Žabích summonov!“
„Áno.“
„Viac k tomu nepovieš?!“ skríkla nahnevane. „Boli tvoji priatelia!“
„Dôležité je to, že boli. Nebudem sa opakovať, Sakura, už som ti svoje pohnútky vysvetľoval.“
Pocítila od neho mocný závan Kyuubiho chakry a oči mu na okamih vystriedali tie Kyuubiho.
Pozrel na ňu a usmial sa.
„Odporúčal by som ti držať sa odo mňa ďalej. Kyuubiho prestali baviť naše reči. Možno sa ti splní želanie a zomriem.“ usmial sa a ona na okamih zazrela smútok v jeho očiach, okamžite ale zmizol a vystriedala ho opovážlivosť.

Sledoval som ako Sakura ustupuje a snažil som sa ovládnuť Kyuubiho chakru prúdiacu mojím telom. Nakoniec som sa zjavil pred bránou, mrežou, za ktorou bol väznený.
Pokrývala ju hrdza a odpadávali z nej veľké kusy. Pozrel som sa na zem, kde už bola hromada sutín.
„Ty si ale bordelár. Kto to bude potom upratovať.“
Kyuubiho smiech sa ozval ako keby zo všetkých strán.
„Je koniec, Naruto. Tu ti tvoja manipulácia nepomôže. Toto je o sile a obaja vieme, kto je mocnejší. Bez mojej chakry by si sa nikde nedostal,“ znova sa zasmial.
„Si hlupák,“ pristúpil som ku klietke akurát na vzdialenosť, kde na mňa nedočiahla jeho natiahnutá laba. Poklepal som mu po jednom z pazúrov, s ktorým sa snažil na mňa dočiahnuť. Miestnosť okolo nás sa rozpadala.
„Rovnaký hlupák ako Tobi. Ale už nie je čo skrývať,“ dovolil som, aby sa mi na tvári roztiahol široký úsmev. „Myslíš si, že som v súboji s Tobim bol bez tvojej chakry tak stratený? Ani náhodou. Akurát som ťa vyčerpal pred súbojom. A Ramuthra? Už od začiatku som rátal, že ho Tobi ovládne a tesne pred súbojom s ním ho na mňa pošle. Bol to len ďalší spôsob ako ťa zbaviť chakry.“
Kyuubi mierne zostražitel a chvíľu na mňa váhavo hľadel..
„Nemôžeš vyhrať.“
Mávol som rukou a uškrnul sa.
„Kecy. Prejdime k činom.“
Vtedy som vstúpil do sennin módu. Dokonalého sennin módu.

Sakura sledovala ako tam Naruto stojí s otvorenými očami, ale hľadiac do prázdna. Na tvári sa mu pohrával mierny úsmev. V ruke sa jej objavil kunai, ale nedokázala sa prinútiť k činom. Nie takto, nie na neho.
Potom pocítila ako sa k Narutovi obrovskou rýchlosťou a v obrovskom množstve sťahuje prírodná energia.
Prekvapene preglgla
Jej sennin mód zakolísal ako sa mu nedostávalo prírodnej energie..
Toľko energie, tak rýchlo.
Pozrela na neho, ale nezbadala na ňom žiadnu známku premeny. Vyzeralo to iba ako keby sennin mód namiesto toho, aby pozmenil jeho črty, ich zvýraznil.
Jeho oči žiarili jasnou a nádhernou modrou. Vlasy taktiež ako keby nabrali sýtejšiu farbu. Celý Naruto sa ako keby zmenil a aj nezmenil zároveň.
Vyžarovalo z neho niečo nadpozemské. Nedosiahnuteľné a strašné. Ako žiara ohňa za temnej noci. Ako plameň, o ktorý viete, že sa spálite, ale aj tak vás vábi.
Zhlboka vydýchla.

Vystrel som ruku smerom ku Kyuubimu. Vzduch naplnilo temné vibrovanie. Samotná realita sa otriasala, a potom sa klietka v modrastom záblesku roztrieštila na stovky drobných kúskov. Vibrovanie okamžite ustalo.
Kyuubi ustúpil a zreval.
„Konaj. Preveď svoje slová na činy, ty moja vypelichaná líška.“
„Si zbabelec! Bál si sa mi postaviť v mojej plnej sile, tak si ma takto oslabil!“
„Nenariekaj,“ uškrnul som sa. „Boj nie je len o sile, je o prefíkanosti a o tom ako využiješ svoje možnosti.“
Vzduch znova naplnilo hlboké vibrovanie a pocítil som mravčenie na svojej koži.
„KONAJ! Dostoj svojím slovám!“ skríkol som a nesnažil som sa skrývať svoj hnev. „Celý čas si ma podceňoval a vysmieval sa zo mňa. Rozprával si čo všetko so mnou spravíš. Tak nenariekaj a konečne to sprav! Premeň svoje slová v realitu alebo zomri!“
Kyuubi zavyl a začal vytvárať bijuudamu.
„Zbytočné.“
Vystrel som ruku, vibrovanie zosilnelo a Kyuubi prudko preletel vzduchom a narazil do steny. Za ním sa tiahla modrastá, akoby dymová stopa. Bijuudama sa rozpadla.
„Som v dokonalom sennin móde. Ani len netušíš, čoho všetkého som teraz schopný.“
Pokúšal sa vstať, ale nemohol sa pohnúť. Zúrivo zavyl.
„Všetka prírodná energia prúdiaca okolo je pod mojou kontrolou. Je to zbytočné.“
Pristúpil som k nemu a zahľadel sa mu do jeho oka.
Nepovedal nič, iba na mňa zúrivo hľadel a pokúšal sa pohnúť.
„Viem, keby si bol pri plnej sile, nebolo by to ani spolovice také jednoduché,“ pousmial som sa a dotkol sa ho. „Vieš, vždy som rešpektoval tvoju silu. Preto som sa ti nemohol postaviť, keby si bol na jej vrchole. Výsledok by bol potom neistý a ja už neriskujem, keď nemusím.“
„Skap... zomieraj dlho a bolestivo... nikdy nenájdi pokoj, Uzumaki Naruto,“ vypľuvol nenávistne.
Otvoril ústa, aby pokračoval, ale vtedy som zatlačil a ozvalo sa hlasné prasknutie.
Z jeho oka pomaly vyprchala aj posledná iskierka života a on naposledy vydýchol.
„Zbohom, deväťchvostý. Zbohom, Kurama.“
Vstal som a odstúpil som od neho.
Z jeho tela sa pomaly začala dvíhať jeho chakra. Krúžila okolo, ako keby hľadala nového hostiteľa. Natiahol som sa k nej. Vyslal som poryv svojej chakry a ona sa vrhla ku mne.
Pocítil som neznesiteľnú bolesť ako sa začala do mňa vsakovať a prispôsobovať moju chakrovú sústavu. Klesol som na kolená a zaťal zuby. Bolesť pohlcovala celé moje telo. Necítil som nič iné, mohli ubehnúť celé hodiny rovnako ako sekundy, než začali pomaly vyprchávať.
Tackavo som vstal a zhlboka sa nadýchol.
Poobzeral som sa po niečom, v čom by som sa mohol obzrieť a na zemi o niečo ďalej som zazrel nejakú mláku.
„Dúfam, že to nie je to čo si myslím, Kyuubi,“ povedal som vyčerpane a pristúpil som k nej. S trasúcimi rukami som do nej vyslal trochu chakry, ktorý dokonale vyrovnala hladinu a ja som sa videl ako v zrkadle.
Moje oči nahradili tie Kyuubiho. Krvavo červené oči s mačacími zreničkami. Vyzeralo to, že aj čiary po boku mojich líc stmavli. Viac som nevidel žiadne zmeny.
Vydýchol som si. Žiadne fúzy, žiadne chvosty.

Oči sa mu zmenili v tie Kyuubiho a čiary po boku jeho tváre stmavli.
Zrazu sa začal hýbať a uprel na ňu svoj pohľad. Vyčerpane sa usmial.
„Už viac nie som jinchuuriki.“
Obzrel sa naokolo a zamračil sa.
„Vylez,“ prehovoril a spoza trosiek po chvíli vystúpilo malé, možno šesťročné, dievčatko.
Pozrel na Sakuru.
„Taká neopatrnosť,“ povedal a pozrel sa na dievčatko pozornejšie. „Tvoje oblečenie mi je povedomé.“
Dievča sa usmialo a zatriaslo vlasmi, ktoré zmenili farbu na bielu a jej oči zmodrali. Uprelo na neho pyšný pohľad.
Prekvapene to sledoval.
„Toto kekkei genkai poznám. Umožňuje vôľou meniť vzhľad a regeneruje tvoje bunky,“ prehovoril prekvapene.
„Kekkei genkai?“ spýtala sa.
„Áno.“
„Čo to je?“ spýtala sa netrpezlivo.
„Niečo,“ odsekol.
Nahnevane našpúlila pery a otočila sa na druhú stranu.
„Poď ku mne,“ vyzvala ju Sakura a milo sa na ňu usmiala.
„Prečo?“ spýtala sa drzo.
Naruto sa uchechtol.
„Nechcem, aby si si ublížila, je to tu nebezpečné.“
„Nikam nejdem.“
„Nebuď tvrdohlavá,“ Sakura vykročila a dievčatko ustúpilo k Narutovi.
„Nechoď k nemu. To on spôsobil toto všetko,“ mávla rukou na trosky naokolo.
Dievčatko na neho prekvapene pozrelo.
„Toto všetko?“
„Viac menej,“ uškrnul sa.
„To on poničil tvoju dedinu, to on odsúdil k smrti ľudí, ktorých si poznala.“
Dievčatko na neho chvíľu hľadelo, a potom sa pozrela na Sakuru, na tvári sa jej objavil široký úsmev.
„No a čo. Všetci boli ku mne zlí.“
S úsmevom priskočila k Narutovi a zaťahala ho za rukáv, prekvapene ustúpil.
„Naučíš ma to,“ prehlásila.
„Nie,“ odsekol a odstrčil ju od seba.
„Musíš!“
„Nič nemusím, si otravná.“
„Si zlý!“
„Som,“ prikývol. „Mám červené oči, týram šteniatka, zabíjam ľudí, ničím dediny, mala by si sa báť.“
Zamračila sa.
„Čo so mnou bude, keď pôjdem s ňou?“ povedala urazene a kývla na Sakuru.
„Postará sa o teba, budeš vyrastať v Konohe a budeš patriť k najmocnejším ninjom. Nie, nenamýšľaj si. Až taká mocná nie si, ale po vojne, pri ktorej ich veľa umrelo, budeš patriť medzi špičku a to ani nehovorím, aké sú užitočné tvoje schopnosti. Bude z teba dokonalý špión.“
Sklamane vydýchla.
„Moc nie je všetko,“ pousmial sa.
Odfrkla si.
„Nemusíš byť najsilnejšia, aby si niekoho porazila, sú aj iné možnosti. Prefíkanosť a predvídavosť.“
Zamyslela sa, potom sa mierne pousmiala a prikývla.
„A čo ak pôjdem s tebou?“
Na okamih strnul, a potom sa rozosmial.
„Zle si ma pochopila, malá zlodejka. Mne je jedno, čo sa s tebou stane,“ uškrnul sa a sklonil sa k nej. „Prijmi jej ponuku... staň sa mocnou a ktovie, jedného dňa sa možno znova stretneme.“
Vystrel sa, mávol na Sakuru a vykročil preč.
Stihol prejsť len pár krokov, než zastal. Bez toho, aby sa otočil prehovoril.
„Nerob to, Sakura, poslednýkrát ťa varujem.“
Neodpovedala, zhromažďovala okolo seba prírodnú energiu najrýchlejšie ako mohla. V tvári sa jej zračilo odhodlanie a z oči jej stekali slzy.
Pomaly sa otočil. Vstúpil do sennin módu. Červené oči nahradili tie modré a prírodná energia k nemu začala obrovskou rýchlosťou prúdiť.
Sakurin sennin mód zakolísal a vypadol. Dopadla na zem a zlaté oči nahradili jej zelené.
So zdesením sledovala ako k nej pomalým krokom pristupuje. Vlasy vyzerali ako keby sa do nich opieral prudký vietor a priam žiarili, hoci slnko zašlo na mraky.
Uprel na ňu pohľad a ona mala pocit ako keby jej videl až do duše.
Oblečením mu povievalo, hoci vládlo bezvetrie a tam, kde stúpil, sa kamienky začali zdvíhať do vzduchu.
Okolie naplnilo temné dunenie.
Hromada trosiek, ktoré boli kedysi domom, explodovala. Trosky sa rozleteli smerom od epicentra výbuchu, ale po krátkej vzdialenosti zastali vo vzduchu, ako keby strnuli v čase.
Vzduch naplnilo hlboké vibrovanie a trosky explodovali v modrastom záblesku na častice nie väčšie ako zrnko piesku.
„Sakura, no nie je to roztomilé?“ hlas mal hlboký a znel ako keby sa ozýval odvšadiaľ zároveň, ako keby jej prehováral priamo v mysli. „Po roku tréningu si si myslela, že ma porazíš. Hneď ako som odišiel si začala trénovať sennin mód a po pár mesiacoch si ho ovládla, ale to ti nestačilo. Trénovala si ďalej, chcela si ma prekonať,“ vzduch naplnil posmešný smiech. „Áno. Cítil som, ako trénuješ. Po nociach som nemohol spávať ako som cítil tvoje nešikovné pokusy spútať prírodnú energiu. Preklínal som ťa a obdivoval tvoje odhodlanie. A potom to tu bolo. Fukusaku zronený svojou stratou sa k tebe vrátil a ty si o úroveň poskočila a opustila ho. Verím, že si to cítila, jeho smrť. Tak ako som ju cítil aj ja.“
Zastal pred ňou a zahľadel sa jej do očí. Na tvári sa mu objavil mierny úsmev.
„Nie si iná ako ostatní. Aj ty si ma neustále podceňovala,“ v tvári sa mu zjavilo sklamanie a ona pocítila nesmierny smútok, keď videla tú strašnú a nadpozemsky krásnu tvár.
„Zbohom...“ šepol a vystrel k nej ruku. Okolo dlane sa mu zamihotal modrastý dym.
„Vždy som vedela, že ťa nedokážem poraziť!“ skríkla a zaborila si hlavu do dlaní, usedavo sa rozplakala.
Zaváhal.
„Musela som to skúsiť. Musela som ťa skúsiť priviesť späť, tak ako ty si skúšal priviesť späť Sasukeho. Musela som to spraviť pre teba,“ plakala a on na ňu hľadel.
„Nepotrebujem zachrániť.“
Vznášajúce trosky dopadli na zem a nastalo hlboké ticho. Oči mu opäť sčerveneli a žiara okolo dlane pohasla.
Dvihla k nemu uslzené oči a naplnil ju pocit straty. Svet jej zrazu pripadal obyčajný.
„Nechám ťa žiť. Kvôli tomu, čo si pre mňa znamenala. Kvôli tomu čím sme si mohli byť,“ pousmial sa. „Ale ešte raz sa mi postav do cesty a zabijem ťa.“
Otočil sa jej chrbtom a hľadal cestu, kade by mohol vykročiť. Pousmial sa. Nie je to vlastne jedno?
„Čo chceš teraz robiť?“ skríkla.
„Čakať.“
„Na čo?“
„Až národy ninjov povstanú. Potom sa vrátim,“ povedal a v jeho slovách zaznel prísľub.
Sledovala ho, až kým nezmizol za obzorom. Ešte stihla zazrieť drobnú postavičku ako sa za ním zakrádala.
„Budem ťa čakať... Naruto.“

Ariko sedela za stolom a hľadela na popísaný hárok papiera. Chvíľu jej trvalo než rozlúštila jeho zakódovaný obsah, ale predsa mala kľúč.
„Tak tak to teda skončilo.“
Jej špióni boli ozaj dôkladní. Vedela všetko o priebehu bojov, ich výsledkoch, stratách na jednotlivých stranách. Vedela ako dopadol jeho boj. Vedela, s akými slovami odišiel.
„Hlupáčik, bude trvať desiatky rokov, než sa ninja zeme obnovia dostatočne, aby pre teba znamenali výzvu. Desaťročia, kým sa narodí a vyrastie ninja hodný stretnúť sa s tebou v súboji.“
Pozrela smerom k oknu. Ruch ustal, vojna skončila.
Z iných skladíšť začala predávať potraviny, lieky a nástroje. Neskutočne zbohatla a s bohatstvom prišiel aj vplyv a s ním moc.
Spokojne sa usmiala.
Je čas rozhodiť siete. Zbaviť sa konkurencie a získať bábky v oslabených dedinách.
Nemala strach.
Nie je nikto, kto by jej v tom bránil. Kagovia padli, Akatsuki je preč, Tobi padol a on jej prenechal ninja zeme ako na striebornom podnose.
„Lepšie ako sharingan, nemyslíš?“
Vyskočila na nohy a v ruke sa jej zhmotnila nádherná katana tvorená jej fialovou chakrou.
Uškrnul sa a bez stopy strachu okolo nej prešiel a zahľadel sa von z okna.
„Verím, že už si začala s budovaním ríše, Ariko. Keď nie, tak s tým okamžite začni. Ninja zeme sú teraz oslabené, bez vodcov.“
Otočil sa a ležérne sa oprel o parapetu.
Zazrela jeho červené oči a preglgla.
Mrkol na katanu v jej ruke a ona ju s premáhaním zrušila. Rozpadla sa v závane fialovej chakry.
„Si nejaká tichá,“ uškrnul sa a odstúpil od okna. Ladným pohybom k nej pristúpil a jemne ju pohladil po tvári, prešiel okolo nej a pozrel sa na papiere na stole. Bezstarostne jej nastavil svoj chrbát.
Trasľavo vydýchla.
„Vidím, že zvesti sa šíria rýchlo,“ mávol na správy a pozrel sa na ňu.
„Pokúsil si sa ma zabiť,“ povedala a v hlase jej zaznel hnev.
„Drahá, keby som ťa chcel zabiť, tak si mŕtva,“ povedal tónom ako keby sa rozprával o počasí.
Uverila mu.
„A ani nespomínam koľkokrát si sa ma pokúsila zabiť. Rámen, vrahovia. Ach, netvár sa tak nevinne, vždy som vedel, že si za tým ty. Ináč ten pokus zabiť ma na záchode od teba nebol pekný. Kyuubi sa z toho celé dni smial.“
Znova okolo nej prešiel a hodil sa na jej posteľ.
„Navyše som vždy vedel o tvojich špeciálnych klonoch. Zamýšľal som sa nad nimi.“
Posadil sa a natešene sa usmial.
„Verím, že by si s ich pomocou mohla dosiahnuť takmer nesmrteľnosť. Vieš dočasne prenášať svoje vedomie do tiel mladých žien, ktoré pomocou špeciálnej techniky upravíš, aby vyzerali ako ty. Už iba preniesť do nich svoje vedomie natrvalo. Stačí sa vzdať svojho tela, ktoré starne a premiestniť sa do totožného, ale mladšieho. Priam večná mladosť, čo na to hovoríš?“ zahľadel sa na ňu a na perách sa mu pohrával úsmev.
„Tá technika by bola extrémne zložitá. Musela by som začínať z ničoho,“ odfrkla. Znova nabrala sebavedomie a posadila sa na stoličku, ktorú k nemu natočila. V hlave rýchlo rozoberala jeho nápad, možné by to bolo. Pocítila vzrušenie. Nesmrteľnosť, večná mladosť, kto by po tom netúžil.
A pritom to, čo rozpráva je tak jednoduché. Tak zrejmé. A ju to nikdy nenapadlo.
„Aj na to som myslel,“ pousmial sa a hodil jej zvitok, ktorý vybral z vrecka. Zachytila ho a zahľadela sa na neho.
„Obsahuje techniku premeny v ducha alebo ako sa to volá,“ ledabo mávol rukou. „Ovládal ju istý konožský ninja, umožňuje získať nehmotnú podobu a posadnúť iné telo, je iba dočasné. Jedno telo nemôžu zdieľať dve vedomia. To je zrejmé. Ale ženy, ktoré premeníš na tvoje klony sú bez vedomia, to im vymažeš. Sú živé a pritom mŕtve. Táto technika by na mŕtvom človeku nefungovala a na živom iba dočasne, pre teba je ale dokonalá. Pár úprav a večná mladosť je na dosah.“
Uškrnul sa na ňu.
„Prečo to robíš?“ spýtala sa ostražito.
Vyskočil na nohy a pristúpil k nej. Tvár jej chytil do dlaní.
Červené démonické a nádherné fialové oči sa stretli a ju zamrazilo.
„Nie je to zrejmé? Hra neskončila. Pokračuje a treba ju nejako ozvláštniť. O pár desaťročí, až sa sily obnovia, začneme odznova a bude to oveľa zaujímavejšie, keď tu ešte budeš. Budeš mať dostatok času získať mocné postavenie vo vnútri ninja dedín, tým sa pre mňa všetko skomplikuje.“
Naklonil sa k nej a ona pocítila na tvári jeho teplý dych.
„O... dajme tomu... sto rokov sa vrátim, drahá Ariko. Priprav sa na mňa. Poskytni mi boj, po akom túžim. Pokús sa ma zabiť, tak ako za starých dobrých čias.“
Ich pery sa letmo stretli. Pomaly sa odtiahol a pousmial sa.
Siahol do vrecka a hodil jej sklenenú nádobku. V kvapaline, ktorú obsahovala, niečo plávalo.
Chytila ju a pozrela sa na jej obsah. Vytrieštila oči a neveriaco na neho pozrela.
„Sharingan. Tuším som ti jeden sľúbil a Tobi ho už potrebovať nebude. Využi ho ako chceš.
„Prečo?“ prehovorila prekvapene.
„Nerád sa opakujem, Ariko.“
„Sľub?“ hlesla a on sa pousmial a naklonil hlavu.
Znova k nej pristúpil a končekmi prstov prešiel po jej tvári.
„Tak zatiaľ, ešte sa uvidíme.“ Keď dopovedal rozplynul sa v bielom dyme.
„Klon...“ šepla a stále neveriaco hľadela na nádobku a zvitok v jej rukách.
Zahľadela sa na miesto, kde ešte pred chvíľou stál a zamračila sa.
Pokúšal sa s ňou manipulovať, chcel, aby spravila to, čo potrebuje. Poskytla mu lepšiu pôdu pre tú jeho hru.
Zamračila sa.
Nemala rada, keď ňou niekto manipuloval.
Znova sa zahľadela na nádobku vo svojich rukách.
Spravil to dokonale.
Hoci vedela, že s ňou manipuluje, tak s tým nehodlala nič robiť. Skoro s radosťou sa nechala zmanipulovať.
Pousmiala sa. Znova ju dostal.
Vedel čo má v pláne. Nepokúšal sa ju od neho odradiť. Len ju podporil. Ponúkol jej prostriedky k dosiahnutiu nesmrteľnosti, aby tu bola, až ďalší boj začne a dal jej sharingan, aby to bolo zaujímavejšie.
Alebo iba naozaj dodržal sľub?
Stane sa jeho bábkou? Robí iba to čo on chce?
Zakliala.
Neznášala ten pocit neistoty a nevedomosti.
To, že robí presne to, čo ona sama chce, ale pritom je to aj presne to, čo chce on, aby spravila.
Ako keby nemala na výber.
Zahľadela sa na zvitok.
Stačilo by ho zničiť spolu so sharinganom.
Pomyslela si, akú moc oba predmety obsahujú a povzdychla si.
Nespraví to, nezničí ich.
Vedela to.
Rovnako ako to vedel on.

Predo mnou sa rozprestierala zničená Oblačná a ruch na bojisku neďaleko utíchal.
Sedel som a sledoval, ako sa po strmých skalách ku mne štverá malé dievčatko. Párkrát spadla z menšej výšky, ale vždy vstala a začala znova šplhať. Pri pozornejšom pohľade som videl ako sa jej drobné odreniny a škrabance rýchlo hoja.
Pocítil som príval spomienok, keď sa môj klon, ktorý som vyslal za Ariko, rozplynul.
Pousmial som sa.
Tak, o sto rokov... Ariko.
Privrel som oči a pocítil som ako Kyuubiho, nie, moja chakra prúdi chakrovou sústavou. Vystrel som ruku a škrabol som sa o skalu. Rana sa rýchlo zacelila. Pousmial som sa.
Obrovské množstvo chakry má aj vedľajšie účinky, účinky ako regenerácia. Účinky ako dlhý život. Kyuubi nežil dlho preto, lebo bol bijuu. Za všetko vďačil chakre.
Nepotrebujem žiadne techniky, žiadne kekei genkai, také obludné množstvo chakry ma samo udrží pri živote.
Pozrel som smerom k Oblačnej a pousmial sa.
Dokážeš to aj ty, Sakura? Zapojíš sa do mojej hry? Budeš tu?
Daroval som ti sennin mód. Ani netušíš, koľko práce mi dalo Fukusaka zmanipulovať, aby ťa hneď po tom ako som odišiel z Konohy začal trénovať.
Kvôli tebe som vyhubil žabích summonov, kvôli tomu, aby ti Fukusaku prezradil tajomstvo vedúce k hlbšiemu ovládnutiu sennin módu.
Kvôli tomu som ho jediného nechal žiť.
Sennin mód je mocnejší ako si myslíš, Sakura, budeš dobrý súper, až ho úplne ovládneš.
Dievčatko dole znova skríklo, viselo za jednu ruku na skale asi desať metrov nad zemou. Sledoval som ako sa so zúfalým výkrikom natiahlo a zachytilo sa aj druhou rukou.
Nevolala o pomoc. Bola hrdá.
Ostala sedieť a zbierala sily k ďalšiemu výstupu.
Znova som pozrel na Oblačnú a zamyslel sa.
Nesklam ma, Sakura. K dosiahnutiu nesmrteľnosti je veľa ciest.
Obludné množstvo chakry, ktoré samo regeneruje zničené bunky a udržuje telo ako keby zamrznuté v čase. Presúvanie vedomia do mladších tiel. Kekkei genkai, ktoré je naprogramované obnovovať bunky aj bez potreby obrovského množstva chakry.
Ty si lekársky ninja. Liečiť telo je tvoja práca. Ovládla si sennin mód. Pomocou neho a liečiteľských techník môžeš spoznať ľudské telo ako žiaden lekársky ninja pred tebou.
Nesmrteľnosť máš na dosah.
Dievčatko konečne ku mne konečne vyšplhalo a uprene sa na mňa zahľadelo, v tvári sa mu zračil hnev.
„Ako sa voláš?“ spýtal som sa. Chvíľu mlčala.
„Vivien,“ odfrkla a protestujúco sa posadila.
„Ja som Naruto,“ povedal som a vyskočil som na nohy. Vykročil som smerom na východ od Oblačnej.
Nahnevane skríkla. Keď som nezastavil vstala a pobrala sa za mnou niečo si hundrajúc.
Každým krokom som sa vzďaľoval od Konohy a všetkých ľudí, čo som poznal. Vykročil som na cestu, z ktorej niet návratu.
Vzdával som sa všetkých bývalých priateľov a posledných pút, ktoré ma k ním viazali.
Až sa vrátim, nikto z nich nebude nažive.
Až sa vrátim, všetko bude iné.
Až sa vrátim, všetko začne nanovo...