I can't breath

Sú to neuveriteľne smiešne pocity keď sa slzy miesia s krvou. Nie je to vari jasné? Moje srdce úplne prasklo. Viac sa nenájdem. Ten skok životom je ako prievan v otvorenej rane. Viem, že už môžem len odísť. Tam, kde by moje srdce malo mať domov.
Nemôžem sa viac nadýchnuť. Nemôžem prestať padať. V mysli sa neprestávam obetovať. Stále padám pred teba... neustále umieram a nemôžem prestať. Škoda, že ten imaginárny pocit, je tak smiešny...
V mrazivom vetre sa prášili chumáče snehu. Poletovali vzduchom vo vírivom tanci. Na nebi na okamih zažiarilo slnko, ktoré o pár sekúnd schovali husté biele mraky. Vietor začal fúkať prudšie aby navial hlboké záveje snehu v priehlbinách a dolinách. Slnečné lúče sa rýchlo stiahli za vysoké zasnežené vrchy a krajina sa začínala strácať v zimnom súmraku.
Dych sa zrazil do obláčiku pary cez ktorý padla snehová vločka. Z pevne zovretej dlane stiekol tmavý pramienok krvi. Kvapka zastavila na kĺbe malíčku a pomaly kvapla do bieleho snehu. Jedna za druhou hĺbili sneh. Nemohol dlaň viac otvoriť. Rezná rana nebola hlboká, ale v tej zime krv primŕzala o kožu a tá pri napnutí začala praskať. Ťahal za sebou dlhú fialovú mašľu pofŕkanú krvou. Nepatrila obeti, ale niekomu koho sa snažil nájsť. Ten niekto stále dýchal a kráčal po snehom zaviatej cestičke ktorá bola pred ním.
Bože nemôžem dýchať.
Nabral do pľúc studený vzduch ktorý zapišťal. Nalomené rebro narazilo do silného, párového orgánu a spôsobilo bodavú bolesť na hrudi. Stopy pred ním začínal ukrývať čerstvý sneh. Vedel, že ak sa okamžite nerozhýbe, nikdy ju už nenájde. Chcem ti ju len vrátiť. Tú mašľu do vlasov. Musím ti ju vrátiť.
Vykročil dopredu zanechávajúc za sebou krvavé stopy. Poľnú cestu lemoval z boku les a z druhej strany rozsiahle polia. Sledoval každú plytkú stopu v snehu ako povrázok, ktorý ho vyvedie von z bludiska. Podopieral sa mečom každým svojim krokom dopredu. Všetky myšlienky sa mu stočili vo víre jedinej pravdy ktorú chcel dosiahnuť: ak mám umrieť, nech to aspoň nie je o samote.
Na zatáčke pred ním sa mihla postava. Ležala v snehu a hnedý plášť pokrýval pomaly sneh. Musela to byť ona. Nevedel, či bola zranená. Otvorene zrejme nekrvácala inak by našiel známky krvi v snehu. Pevnejšie zovrel rukovať katany o ktorú sa opieral. Chcel vykročiť rýchlo k nej keď mu bodavá bolesť v hrudi podlomila kolená. Ruka mu skĺzla po rukoväti cez tsuba k ostrej čepeli po ktorej sa šuchli letmo prsty. Padol do snehu a na bruškách prstov vyvreli kvapky krvi. Pohliadol vedľa seba na katanu v snehu. Žiadny lesk, len matný odraz snehu. Natiahol po nej ruku. Horko ťažko sa nadvihol a svoju váhu preniesol na ostrie, ktoré zabodol do zeme. Otočil hlavu na nehybné telo ženy v snehu. Z kútiku úst mu vytiekol tenký prúžok krvi.
Ako ohlušujúci hrom, ozval sa okolím chlapský rev. Prehlušil všetko ticho a vnoril sa do vnútra jeho hlavy ako šíp. Pľúca sa mu ešte viac stiahli a hrôza prešla zraneným telom. Nohy sa mu znova začali podlamovať. Ako blesk z jasného neba na poly sa zjavil človek. Neuveriteľnou rýchlosťou utekal priamo pred neho. V rukách pevne zvieral meč. Leskne sa! pomyslel si Sora. Jeho čepeľ svieti. Žije. Teraz umriem.
„Aaaargh!“ Bol prvý zvuk ktorý počul od úteku z dediny. Od vypáleného miesta v ktorom plamene roztopili okolitý sneh a premenili zimu na mŕtvy, studený močiar. „Kaname!“ Zvolal zúrivo meno ženy, ktorá ležala v snehu. Sora sa nadýchol a vytiahol meč zo zeme. Zovrel ho oboma rukami tak pevne ako mu to dovoľovala jeho momentálna sila. Meč nepriateľa narazil do neho takou silou, že mu ho vyrazil z rúk. Sora spadol na zem. Pretočil sa na bok a pokúsil sa dočiahnuť svoj meč. Zlatá tsuba s rytinou drakov a ornamentom mala kovový nádych, absolútne bez lesku.
„Umri! UMRI!“ Zdvihol muž meč nad hlavu. Oči mal potiahnuté hnevom a nemým šialenstvom ktoré pretekalo do zúrivosti v jeho rukách.
Jeho oceľ žiari. Ešte žije.
Oceľ nezasvišťala. Nevydala žiadny zvuk. Zasekla sa do vzduchu a ostala visieť nad Sorom ako posledný súd. Zlatá katana ostala bez ľudského tepla. Poranené prsty pritiahli do dlane fialovú mašľu. Ticho opäť zavládlo pustou krajinou. Preletelo okolo cestičky, ktorú lemovali červené kvapky v bielom snehu. Končili na jednom mieste, kde ležal Sora na zemi a zvieral v ruke fialovú mašľu. Dýchal prerývane do snehu pred sebou. Zahmleným zrakom sledoval nehybné telo Kaname, akoby sa mala každú chvíľu postaviť s úsmevom. Až to príde, nebudem sám.
Do výhľadu medzi Kaname a jeho zrak, sa dostal muž. Založil katanu do pochvy a sklonil sa k mašli ktorú vytrhol zo skrehnutej ruky. Drobné otlačky krvi ostali vpité v látke ako anagram. Túžil šepnúť; neber mi ju. Prosím vráť mi ju. Ten kus fialovej látky... vráť mi ju. Dokázal zdvihnúť ruku kúsok nad zem len na okamih, kým ho sily opäť začali opúšťať. Ústa sa mu zapĺňali krvou a zrak sa strácal do nerozoznateľných škvŕn. Cudzinec zdvihol Kaname do náruče a bez slova sa rozišiel preč. Mašľa mu prepadla na ruke a zachytila sa o predlaktie. Viala za ním ako stuha od pohrebného venca.
Posledná vec ktorú si Sora pamätal bol trepot fialovej mašle v mrazivom vetre medzi vločkami. Potom mu zmizla. Tmavé, dlhé vlasy sa mihotali v prievane a bosé chodila bolí skrútené k sebe a ani nepohli. Len mašľa, ktorá sa snažila bojovať s vetrom.
Bože, nemôžem dýchať. Nemôžem sa nadýchnuť toho vetra ktorý od nej veje. Zadúša ma.
Fialová stuha pohrebného venca.
Zatvoril oči. Svet pred ním sa prepadol do temnoty. Nechal vytratiť sa koniec poletujúcej látky spred očí. Akoby padol na jeho telo a pridusil ho.
Na krajinu padla tma a sneh zasypal stopy v chodníku. Prikryl červené značky a pomaly, lenivo pochovával telo pod jemnou prikrývkou.
Už nedýchal.

Sladký vánok poletoval okolím pri čom sa pohrával s listami stromov a narážal do zvonkohry na verande domu. Bol osamotený, celý z dreva. Jeho papierové steny mali ornament zlatých ľalií a modrých vtákov na bielom nebi. Tradičná Japonská strecha bola zahnutá a v jej odkvapoch sa držalo lístie ešte z jesene ktoré sneh zakonzervoval a dovolil mu prežiť. Jarné slnko sa stáčalo ešte stále vysoko na oblohe takže jeho púť bola kratšia. Prepadlo za oblaky ktoré sa usadili nad horami a pohltili posledné svetlo. Príroda padla do jarného ticha a chladnej noci.
„Na jar cikády nepočuť. Vráť sa do domu.“ Zasmial sa radostne ženský hlas. Na drevnej podlahe sa ozval buchot. Bol to beh malého dievčatka. Steny sa snažil pohlcovať hluk márne.
Cikády na jar nespievajú. Zorničky sa zúžili a vzápätí sa opäť rozšírili. Zmätený, hnedý pohľad sa vpíjal do tmavého, dreveného stropu. Posledné čo si jeho pokožka pamätala, bol mrazivý dotyk zimy. Chladné vločky ktoré zatvárali jeho krvácajúce rany. Zadržiaval dych a vstrebával teplo do svojho vnútra.
„Vráť mi ju.“ Nadýchol sa a otočil hlavu na bok. Bolesť úplne zmizla. Okolie sa zmenilo a jeho pomätená myseľ sa pomaly začínala rozpomínať a prispôsobovať novej situácii. Posadil sa na fuutone, svoj zrak zameral na papierové steny, ktoré osvetľovalo svetlo z verandy. Modré vtáky a zlaté ľalie. Otočil hlavu na druhú stranu miestnosti. Pri fuutone ležala jeho zlatá katana. Postavil sa pri čom sa chvíľu díval na zasúvacie dvere. Svetlo ktoré prechádzalo škárou pod nimi občas preťal tieň. Niekto prechádzal popred izbu. Vykročil bosou nohou na drevenú podlahu. Zatiahol za dvere a odsunul ich na bok. Pred ním bola chodba po ktorej utekalo hnedovlasé dievčatko. Keď ho zbadalo nezastavilo sa, naopak, rozbehlo sa ešte rýchlejšie. Skočilo mu okolo pásu. Zovreli ho dve detské rúčky a nechceli pustiť.
„Sura-chan!“ Pribehla k dievčatku tmavovlasá žena. Odtiahla ju od neho a pokarhala. Všetko sa to odohralo príliš rýchlo. Nechápal následnosti udalostí ktoré sa odohrali. Neveril ani tomu, že sa nechal tak ľahko objať malým dievčatkom. „Bež zavolať Kaname-san! Utekaj!“ Popohnala ju neznáma žena, „Ospravedlňte Sura-chan. Každý deň za vami celé dva mesiace chodila a strážila váš spánok.“ Jemne sa mu uklonila. „Nevedeli sme Vaše meno a tak Vás Sura-chan začala volať Yuki.“ Zasmiala sa nervózne. Také nežné meno pre muža. „Kvôli snehu, v ktorom sme Vás našli.“
Vnímal každé slovo ženy, jej mimiku, ruky ktoré zvierala k sebe. Určite sa potila. Celá nervózna v tvári červená a zaskočená. Stále sa udalosti odohrávali príliš rýchlo a každý moment, ktorý sa mu dostával pod kožu sa musel najskôr zobraziť.
„Kaname.“ Šepol potichu a otočil hlavu k chodbe na boku. Žena v bielej yukate a modrou stuhou si zhrnula čierne vlasy z tváre. Naboso našľapovala po drevnej podlahe. V ruke držala prútený kôš s bielizňou.
„Som rada, že ste sa prebral. Mali sme o Vás už starosti. Dva mesiace ste o sebe nevedeli. A keď ste sa už prebral bol ste úplne mimo realitu. Ledva sme Vás kŕmili. Rany sa Vám hojili tak ťažko. Dostal ste infekciu. Bojoval ste so zápalom vo Vašom tele. Ste skutočne bojovník.“ Usmiala sa na neho. Žiadny strach, bolesť, len dve tmavé oči plné radosti. Snehovo biela pokožka na tvári ktorú lemovali dlhé, čierne vlasy.
„Kaname!“ Zovrel jej úzka ramená tak naliehavo a prudko, že pustila prútený kôš na zem medzi nich. Zatriasol jej štíhlym telom až jej pramene vlasov spadali do tváre. Zaskočená sa ani nepohla z miesta. Jeho dotyk zoslabol a skĺzol po rukách dole. Zachytil sa látky yukati akoby to bolo lano ktoré ho udrží na dne a bude sa môcť kedykoľvek vyštverať znova hore. Padol na kolená pri čom dosadol na päty. Hlavu oprel čelom o stehno Kaname a zovrel látku jej bielej yukaty.
„Yuki plače?“ Opýtala sa potichučky Sura-chan, „Nechcem aby Yuki plakal.“
Kaname sa konečne pohla. Položila ruku do jeho hnedých vlasov; „Zrejme si ma s niekým pletiete.“ Usmiala sa nežne.
Nechaj ma žiť Kaname... prosím...
Snažím sa nadýchnuť zatiaľ čo sa topím.