Narutova sestra 65 - O zlej Konan a zúboženom Peinovi

Čas ubiehal rýchlo ako voda. Postupne od tej tragickej udalosti uplynul mesiac. Ale aj napriek tomu sa skoro všetkým zdalo, akoby to bolo včera.
Nanin stav sa slovami ani nedal opísať. Zrútila sa. Nie celkom, ale bola v hroznej depresii. Stratila dieťa, nečudo, že bola taká. Prvé týždne ani nevychádzala z izby. Akoby ani nežila. Vždy len ronila slzy do vankúša. Po fyzickej stránke už bola celkom fit, sem-tam ju niečo zabolelo. No jej srdce sa nevedelo vyliečiť.
Itachi stál pri nej, ako verný druh. Podporovali sa navzájom, pretože obaja vedeli, že to musia prekonať. Neostávala im iná možnosť. Ranilo ich to obidvoch. Bola to veľká strata.

Aj v tento jesenný deň išlo všetko po starom. Každodenný stereotyp sa lepil na každého. Nebolo nič nové.
„Láska, chýbaš mi.“ povedal Pein, ktorý sedel na posteli.
Išlo ho poraziť. Doslovne. Sedel vedľa Konan ako kopa nešťastia.
Konan ho poslala ... niekde. Hnevala sa naňho. A ešte ako! Deň čo deň musel Pein trpieť jej ignoráciu. Prvý týždeň to vydržal, myslel si, že to z nej opadne. Druhý týždeň bol o čosi ťažší. Celý deň presedel pri Konan. Vykašľal sa na všetky papiere, na všetkých členov, na všetko, okrem nej.
„Konan,“ prehovoril prosebne.
Nemohla mu odpustiť, čo urobil. Tak veľmi ju sklamal! Nechápala, ako mohol poslať Itachiho s tou rybou na tak nebezpečné miesto. To kvôli nemu sa stalo to, čo sa stalo. To kvôli nemu prišla Nana o svoje dieťa.
„Konan, prosím!“
Sedela vedľa neho pokojne a arogantne si čítala ženský časopis o móde. Vždy ju také veci lákali – móda, výstrelky,... No tento mesiac sa nevedela na nič sústrediť. V noci nevedela zaspať, pretože mozog jej fungoval na sto percent. Nevedela vypnúť. Aj keď ležala vedľa Peina, ktorý už dávno odfukoval, nemohla. Nevedela.
Pein si nešťastne vzdychol. Keď prišiel tretí týždeň a Konan ešte stále štrajkovala, rozhodol sa konať. Začal ju zahŕňať kvetmi a darmi. No nepomohlo nič. Išlo ho vychytiť! Ani sa naňho nepozrela. Keď jej kúpil posledný drahý darček, Konan sa neovládla a spustila naňho krik, že čo si o sebe myslí, a že nech sa neospravedlňuje jej, ale Nane. Od vtedy čušal, ako voš pod chrastou. Celých sedem dní bol ticho. Nič nepovedal, ani hláska nevydal. Zľakol sa jej. Nechcel schytať.
A keď sa začal štvrtý týždeň, začal ju prosíkať. Na kolenách ju prosil, nech mu odpustí. Už nevedel, čo má robiť, ako ju má odprosiť.
Konan nechcela jeho dary, kvety, prosíkanie, ospravedlňovanie. Chcela iba to, aby si uvedomil, čo urobil. Nane sa neospravedlnil ani raz. A chcela, aby to jemu došlo samo.
„Ty si taký tĺk, Pein!“ skríkla.
Zarazil sa. Nevedel, či sa má uraziť. Asi nie, skôr bol rád, že z nej niečo vypadlo. A na jeho adresu!
Spokojne sa usmial. „Áno, láska, ja viem.“
„Ty vieš? Veď ty ani nevieš, čo hovoríš!“
„Konan,“ chytil ju za ruku a pozrel do jej očí. „Láska moja jediná, môj kvietok, mesiačik môj. Moja duša, môj život, ty si môj vzduch, ktorý dýcham.“ líškal sa. „Konan, nemôžeš ma predsa nechať takto zúboženého.“
„Sám si za to môžeš.“ odsekla.
„Som predsa chlap! Potrebujem ženu!“
„Ty prasa jedno!“
„Čo prosím?“ zatváril sa zmätene.
V skutočnosti zmätený vôbec nebol. Bol iba ... mal svoju potrebu.
„Tebe ide iba o sex, Pein!“
„Čo? Eh...“ začervenal sa. „No tak dobre!“ zalomil rukami. „Ide mi aj o to! Konan, som chlap! Ja potrebujem sex!“
Konan bola od zlosti až červená.
„A-ja-jaj!“ zašepkal.
„Ty sebecký, egocentrický spro*ták!“
Pravda, Konan nemala vo zvyku používať „Hidanov slovník“, no keď išlo do tuhého, tak prekonala aj samotného Hidana.
„Si *píp* a *píp*!“ rozčúlila sa a plesla mu s časopisom po tvári.
Odpochodovala preč a tresla dverami.
Pein si nešťastne položiť tvár do dlaní. Nechápal ženskú náladovosť, tobôž ženské myslenie. Vedel, že ženy sú komplikované a zložitejšie, ako muži, ale že až tak, tak to nevedel.
Zavrel sa do pracovne a aj keď niekto klopal, nešiel otvoriť. Konan to nebola, tá bola príliš hrdá, a ostatných mal až po krk. Začínal si pomaly pripúšťať, že je možno „trošičku“ sebecký. Ale len trochu!
Ako sa tak zadíval na svoj stôl, niečo mu napadlo. Niečo, čo chystal už pred pár rokmi, no nedokončil to.
Vybral veľký, skotúľaný výkres. Na výkrese bola mapa. A nie hocijaká mapa.
„Sladká Konoha.“ povedal ironicky.
Začal čmárať do výkresu zložité čísla. Bol to plán. Plán, ktorý bol tak perfektne prepracovaný, že by to ani Napoleon lepšie nevymyslel.
Naskytla sa mu možnosť Konohu zničiť. Dôvodov mal milión. Snáď ten najväčší bol deväťchvostý démon.

Schyľuje sa k obrovskému boju o život....