Spomienky na minulosť 1 - Ostrie meča

Zvuk rinčiacich zbraní pomaly utíchal, to vysvetľovalo počet mŕtvych nepriateľov pod mojimi nohami. Nehybné telá ležali jedno cez druhé, zmárnené životy na ceste, ktorej cieľ bol takmer na dosah. Jednému telu chýbala končatina, druhému hlava, podaktorých telo malo dve rovnomerné časti. Učitelia anatómie človeka by sa tu určite vyhrali do sýtosti. V ceste mi už nestál nikto, zľakli sa ako deti, keď sa im sníva zlý sen a utekajú k rodičom do postele, aby zaspali pokojnejším spánkom.

Započul som chrčanie. Obzrel som sa. Zrak sa mi zakotvil na jednom nešťastníkovi, ktorý nezomrel, ale už mal na mále. Priblížil som sa ku nemu. Otočil zakrvavenú hlavu. Oči mu takmer od prekvapenia vypadli. Pohľad, ktorý po mne poslal, znamenal „Prosím, nezabíjaj ma!“.
Mal si zomrieť somár, zanadával som mu, aj keď len v mysli, a pobral som sa svojou cestou.

Nesnažil som sa skrývať, nedajbože maskovať svoju prítomnosť, aj tak mi nikto neprekážal. Pomaly ale isto spoza zelených stromov vystupoval múr. Mal jasnú úlohu chrániť svoje cenné vnútro pred vonkajším útokom. Zrýchlil som tempo a mierne som zbystril. Ale to iba naozaj veľmi mierne.

Zastavil som pred hlavnou bránou milovanej Konohy. Tu sa ukrýval posledný kúsok skladačky, vlastne môj majetok. Stráže, ktoré ma uvideli zachvátila panika. Zmätene pobehovali, ich slová bolo počuť aj dole. No zmätok nastal keď jeden z nich vyslovil moje meno. Ich veliteľ ich takmer upokojil a rozdal rozkazy. Rozpŕchli sa, hore ich ostalo asi zo päť.

Čakal som na ich prvý krok. Mám veľa času a cieľ mi už nemôže uniknúť. Ak aj unikne zničím celú túto dedinu. Možno keď sa vzdá tak zabijem len Hokageho, neviem ešte som sa nerozhodol.

Veliteľ kývol mojim smerom. Dole zoskočilo dvadsať členné mužstvo. Pomaly som si ich poobzeral. Najviac ma upútal muž v zelenom úbore, na ktorého pohľad ma bralo do smiechu. Tí ma chcú premôcť asi dajakým vtipkovaním alebo čo? Hrozné, určite miestny šašo, zamyslel som sa nad ním, skoro som sa aj rozosmial a pokrútil som hlavou. Nehoráznosť, veľmi úbohé. Tváre ninjov boli čitateľné ako veľká otvorená kniha. Strach, rešpekt, obavy.

Zaujal som ležérny obranný postoj, len na efekt. Ich pocity som cítil, boli hmatateľné ako hmla. Znovu som čakal čo si pre mňa pripravili. Súperi sa pozreli jeden na druhého. Nevedeli čo majú robiť. Konečne sa jeden odhodlal. Zbabelec. Zaútočil od chrbta. Uhol som sa jeho kunaiu, a on cezo mňa preletel. V nepostrehnuteľnom momente som vytiahol katanu, ale to už po mne išli ďalší piati. Zahnal som sa a poloblúkovým sekom som si ich udržal od tela. Zbabelec dopadol na ruky, vyskočil na mňa –zase od chrbta- a zahnal sa. Poľahky som ho zblokoval, chytil ruku a pravačkou som ho udrel rovno do stredu hrudného koša. Kosti povolili, ruka prepadla hlbšie do jeho tela. Hrudník sa mu nepekne zdeformoval, rebrá takmer vyšli na povrch. Ruku, ktorú som mu držal sa oddelila od tela za sprievodu praskania kostí a trhania svaloviny. Striekajúca krv zasiahla jedného ninju a tvár za prefarbila na červenú. Zbabelec padol na zem. Milujem psychologické triky.

Ostatní sa teraz držali v úctivej vzdialenosti, až na Šaša v zelenom, ktorý im dodával sebavedomie. Na modrej bezoblačnej oblohe sa objavil oheň. Nedokážem pochopiť prečo proti mne používajú takéto základné techniky. Pohol som sa, ale oheň ma nasledoval. Prebehol som za rady nepriateľov, ktorí boli zmetení z môjho brutálneho útoku na Zbabelca. Prvého som zneškodnil úderom do temena. Lebka pukla, div že neexplodovala. Druhému som prerazil chrbticu. Sila nárazu ho prehla dozadu. Telá som použil na odrazenie ohňa. Šmaril som ich do dráhy letu, pri dotyku telá okamžite vzplanuli. Mŕtvoly dopadli na zem s tupým zadunením. Stále horeli za sprievodného pachu. Ostatní ustúpili.
Hm, troch to urýchlim, popohnal som sa. Postavil som sa čelom ku hradbám aj ku súperom. V ich radoch vládlo silné zdesenie a nepomáhali ani reči Šaša v zelenom. Bleskovo poskladané pečate priniesli výsledok v podobe gigantickej ohnivej stene, väčšej ako múr Konohy. Výborne mi to pomohlo aj na odvrátenie pozornosti. Za červeným ohňom nasledoval temný čierny. Žalostné výkriky lahodili mojim ušiam ako hudba - moc som sa uvoľnil. Po tom ako prestali náreky a vietor rozfúkal dym predo mnou stálo už len osem ninjov. Medzi nimi aj Šašo v zelenom, aká škoda. No čo už, aj ten sa dočká.

„Pozor!“ Niekto ich varoval z hradieb. Zo zeme sa zdvihla kamenná stena, ktorej úlohou bolo znemožnenie pozorovania boja z obranného postu. Nuž ale toto nebol jej jediný účel. Ako mohutné hromy, tak aj stena počas svojej cesty do výšky vydávala burácajúci zvuk. Zem pod nohami sa otriasala a pukala. Po usadení zvírených častí sa nado mnou týčila hladká stena.

Natiahol som pravú ruku a tri postavičky sa vzniesli do vzduchu. Jemným pohybom prstov som im rozkázal, aby sa dali do pohybu smerom ku stene. Vystrel som aj ľavú ruku, stena sa z hladkej zmenila na ostrú. Bodce dlhé jeden meter znamenali istú smrť. Ostatný ninjovia sa pozreli smerom na stenu, až na Šaša v zelenom, ktorý sa rozbehol mojim smerom a rýchlo skracoval vzdialenosť. Tí, ktorý sa pozreli na stenu v momente padli na zem ako staré stromy, ktoré nie sú schopné vydržať nápor mocného vetra. Ostatný sa napichli. Opar krvi bolo vidieť až sem, dvesto metrov od nich. Šašo bol už pri mne. Vedel, že sa mi nemá pozerať do očí.