"Spomínaš si?" _ 3 _

Spomienka alebo sen?

"Katon: Housenka no jutsu!" vykríkla som a na Kakiho začali letieť ohnivé guľe. Len tak- tak sa im vyhol.
Zastal a pozrel na mňa zvláštnym pohľadom. Potom zobral knihu a odložil si ju do vrecka.
"Wááááááu! Kakashi-sensei odložil knihu!" kričal Naruto.
"Magen: Jigoku kouka no jutsu!" Zložila som ďalšie päčate.
Kakashiho začali obklopovať plamene, ale mal niečo, čím ma dokázal zotreť.
"Sharingan!" počula som Kakiho.
"Čo to je?" šeptla som potichu.
Nestrácala som ale čas a tak som sa presunula na strom, aby som sa skryla.
Vytvorila som päť klonov, ktoré som poslala na svojho súpera. Len sa pousmial, nerobilo mu to žiaden problém.
Moje klony začali krúžiť okolo Kakashiho a neustále po ňom hádzali kunaie a shurikeny. Bezbroblémovo sa im vyhýbal.
"Doton: Ari Jigoku!" zvolala som vychádzajúc spoza stromu.
Pod Kakashim sa utvoril kruh, ktorý do seba všetko vťahoval. Nemal kam ujsť, pretože mu v tom bránili moje klony. Vcuclo ho to. Aspoň som si to myslela a tak som zrušila klony.
"Vypiekol so mnou!" sykla som, keď sa jeho telo zmenilo na kus dreva a ten pravý sa objavil tesne za mojím chrbtom.
"A mám ťa," usmial sa a priložil mi kunaj k hrdlu.
Ja som sa usmiala tiež.
"To si nemyslím," povedala som pobavene za jeho chrbtom, a postava pred Kakashim sa zmenila na vodu.
"Mizu Bunshin..."
Kaki sa ocitol v tej istej situácii, v ktorej som bola ja pred chvíľou. Držala som mu kunai pod krkom, ale zrazu... "puf!"
"To snáď nie je možné!" neveriacky som krútila hlavou.
"Hej! Neopakuj po mne Kaki!" zakričala som. Vedela som že ma počuje, len som nevedela kde presne je.
Odrazu sa na mňa zo všetkých strán začali hrnúť ninjovia. Bolo ich tam snáď milion a chystali sa zaútočiť. Zo všetkých strán na mňa mierili letiace kunaie, shurikeny a ninjovia s katanamy v rukách (tí na mňa neleteli...pochopiteľne).
Zaujala som bojový postoj, keď v tom som si na niečo spomenula.
"Genjutsu..." prevrátila som oči k nebu a zodvihla dva prsty, "KAI!"
Ilúzia sa rozplynula, ale než som sa spamätala kde je Kakashi, uštedril mi kopanec do brucha. Dopadla som síce na nohy, ale držala som sa za brucho a ťažko sa mi dýchalo.
"Tak vám teda pekne ďakujem," povedala som ironicky.
"Tak to teda nemáš za čo!" zasmial sa. Stále po mne opakuje.
Objavil sa za mnou. Nestihla som zareagovať a tak som schytala ďalší úder. Tentokrát som ale skončila na zadku, ako malé decko. Kým som sa ale zodvihla zo zeme, Kaki už stál za mnou. Opäť.
Bol rýchli. Už by som nestihla zareagovať a tak som v duchu usúdila, že by som prehrala. No keď som chcela povedať tú potupnú vetu "vyhral si", uvidela som niečo, čo ma ochromilo. Videla som seba!
Videla som seba na druhom konci lúky, ale nebol to klon. Ani ja som nebola klon. Svet okolo mňa sa akoby zpomalil, všetko bolo hlasnejšie a ostrejšie. Ona, teda ja, som kráčala k sebe, až kým sa moje druhé ja nezlúčilo so mnou. V tom momente sa čas vratil do normálu, ale niečo sa zmenilo. Cítila som sa silnejšia. Ako keby ma niekto nabil.
Zrazu som spravila niečo, čím som všetkých prekvapila a hlavne seba.
Neuveriteľne rýchlym pohybom, ktorý som dokonca nevidela ani ja, som zmizla zpred takmer výťazneho súpera. Bolo to úžasné, akoby som tancovala. V tej krátkej chvíli, ktorá sa mne zdala ako večnosť, som sa zvrtla na špičkách a ladným, ale zato rýchlym pohybom som zobrala Kakimu roľničky.
Kaki len nechápavo hľadel na dve guličky v mojej ruke.
"Ako si..."
"Keby som to ja vedela," povzdychla som si ohúrene a išla si sadnúť na jeden z kôlov. Bola som vyčerpaná.
"Teda Tami-chan! To bolo perfektné! Ako si to spravila? Prečo si to nespravila hneď?" jásal Naruto, ale ja sama som stále nechápala ako som to spravila. "Naruto ukľudni sa, nevyhrala som predsa v lotérii," upokojovala som ho, ale začal poskakovať ako besný.
"Prosím, mohli by ste ho niekto ukľudniť?" opýtala som sa do vzduchu.
"No Tamiko," začal Kakashi, "Prvé na čo sa asi spýtam je. Odkiaľ pochádzaš? Ten štýl boja aký používaš som nikdy pred tým nevidel," opýtal sa podozrievavo.
"Netuším, vôbec neviem, na nič si nepamätám. Ani som nevedela že viem takto bojovať," priznala som.
"Si jedna veľká záhada. Nikto o tebe nič nevie, nikto ťa nikdy nevidel, nikto ťa nepozná a dokonca sa nepoznáš ani ty sama. Takže vravíš, že nevieš odkiaľ si, kto si a čo ovládaš?" Len som prikívla. Hlavu som mala plnú otázok.
"Nuž, spoločne na to prídeme, budeme mať na to dosť času." Usmial sa napokon Kaki.
"Sensei... Myslíte..." ozvala sa Sakura a v tom to došlo aj mne. "Ale počkať, mi už štyria sme. Päťčlenný tým by nás len zdržoval."
Naruto nechápal.
"O čom to hovoríte? Tak čo? Povedzte mi to! Prečo ste všetci ticho?" dožadoval sa odpovede.
"Na misie budeme chodievať štyria. Budete sa striedať. Vždy bude mať niekto voľno," odpovedal Kaki Sakure a tým aj veľmi pekne ignoroval Naruta. Ten sa dobre že nerozdrapil aby mu niekto odpovedal a tak som sa podujala ja.
"Naruto, od teraz sme spolu v týme," mierne som sa pousmiala.
"To vážne? Je to pravda Kakashi-sensei? To je super Tami-chaan!" vyskočil a začal ma obíjmať.
"Naruto," smiala som sa, "si veľmi blízko!"
"Tak teda vytaj v týme 7!" povedal Kakashi.

***
"Fú takže sedmička," vzdychla som si keď som zavrela dvere od bytu.
Veľmi dobre som vedela, že som bola priradená do týmu sedem, aby na mňa Kaki dával pozor. Neveria mi, aspoň Kaki a Pipi mi neveria, to viem isto.
Bolo už veľa hodín, no mne sa spať nechcelo. Tak som vyšla na strechu a pozorovala nočnú oblohu.
"Prvá noc, ktorú si pamätám," zašepkala som do vetru.
Bolo to nádherné. To ticho. Jediný zvuk v okolí, boli cvrčkovia a cikády. Príjemný vánok, hrajúci sa s mojími vlasmi. Ta tma. Tie hviezdy. A hlavne ten mesiac. Fascinoval ma. Bol akurát v splne a akoby ma k sebe volal. Cítila som, ako ma to k nemu ťahá a nevedela som si pomôcť. Chcela som byť čo najbližšie pri ňom a tak som vyskočila na stĺp, jediné najvyššie položené miesto v dohľade. Zasnene som naň hľadela a snažila sa spomenúť si na minulosť. Nešlo to. Moja minulosť bola prázdna. Nič.
Ešte chvíľu som tam sedela a prehrávala si prežitý deň. Zahľadela som sa do prázdna a asi som zaspala.
Pred očami sa mi zjavil obraz. Obraz dediny a konkrétne jedného domu. To miesto mi bolo strašne známe, ale nevedela som z kade, pretože to nebola Konoha. Bola noc a na oblohe svietil mesiac v splne. Vo všetkých oknách sa svietilo, ale iba jedno z nich ma zaujalo. Ležala tam žena držiaca práve narodené dieťa. Bola krásna, mala dlhé bloňďaté vlasy, z ktorých zopár prameňov padalo až na zem vedľa postele. Krásne červené oči sa usmievali na uzlík v jej rukách. Vedľa postele stál malý blonďatý chlapec a smial sa spolu so ženou. Bola to jeho matka. V tu chvílu do izby vkročil chlap a podišiel k žene a malému uzlíku. Objal ju a ona mu ukázala dieťa. Čo bolo zvláštne, chlap posmutnel a s bolestným pohľadom pohladil ženu po tváry. Ona zprvu nechápala a pozrela sa na dieťa. Oči sa jej rozšírili. Muž zobral dieťa do náruče a odokryl perinku. Bolo v nej malé bloňďaté dievčatko. Za žalostného kriku matky otvorilo oči a...
Zobudila som sa.
Bol to zvláštny sen. Nerozumela som mu. Bola to spomienka? To malé dievčatko malo moje oči. Jej oči boli krvavo-červené.
Ale prečo tá žena kričala? A k tomu tak zúfalo? Ani ten muž nebol bohvieako šťastný, že som sa narodila, teda ak som to vôbec bola ja.
Nechcela som v tej chvíli na nič myslieť. S hlavou plnou myšlienok som sa pobrala do izby a zaspala som.

***

"Buch! Buch! Buch!" ozvalo sa na mojich dverách. S ťažkým povzdychom som pootvorila oči.
"Do ri*i... ktorý blbec sa sem dobíja," mumlala som rozospato a pomali sa zbierala z postele.
Opäť niekto zabúchal na dvere.
"Si vadný?! Mám len jedni dvere!" zakričala som chraplavo, mieriac k dverám. Dotičný bol asi netrpezlivý, pretože aj keď som kričala, búchal ďalej a neodpovedal.
Otvorila som dvere a s plnou silou, ktorá hneď po ránu nebola nijak zvlášť úžasná, som mu vrazila pesťou do tváre. Bolo mi jedno kto to je, nemá ma čo takto ráno budiť.
"Aha to si ty." Mávla som na Naruta držiaceho si svoj nos, aby šiel ďalej.
Bez toho aby som sa obzrela, či za mnou ide alebo nie, som vkročila do kuchyne. Postavila som vodu na kávu a začala si pripravovať raňajky.
"Tami-chan, prečo si ma udrela?" dožadoval sa odpovede Naruto, ktorý si ešte stále hladil boľavý nos.
"Lebo búchaš ako sprostý. Kričala som ti aby si prestal, že mám len jedni dvere, ale ty nie, kľudne si búchaš ďalej ako zmyslov zbavený."
"Tak mi prepáč Tami- chan. Dlho si neotvárala, tak som si myslel, že sa asi sprchuješ a nepočuješ moje búchanie na dvere. Chcel som ti len povedať, že za 5 minút máme byť na tréningu," povedal, zatiaľ čo som ho posadila k stolu.
"Aha, no nevadí, nabudúce to nerob." Voda zovrela. "Dáš si kávu, alebo niečo na jedenie?" opýtala som sa milo. Aspoň nejako mu vynahradím ten "skoro zlomený" nos.
"Nie ďakujem Tami-chan. A ani ty veľmi nemáš čas. Máme byť už na tréningu a ty nie si ešte ani len prezlečená, najedená a nebojím sa povedať, že si nebola ani v kúpeľni."
"No tak to máš môj zlatý veľkú odvahu, ak sa toto nebojíš povedať žene. A neviem prečo by som sa mala ponáhľať. Vravel si že Kaki chodí stále neskoro, tak bude určite meškať." Sadla som si aj s raňajkami oproti Narutovi. Videla som zreteľne, že by si aj on dal a v duchu som sa na tom bavila, pretože som sa robila, že to nevidím.
"Vlastne máš pravdu," pritakal a stále sledoval moje jedlo. Ja som len jedla jedno sústo za druhým a to véľmi pomali.
"Na, jedz..." posunula som pred neho tanier.
"Ty už nechceš?"
"Nie, videla som že by si si dal, tak som spravila trochu viac. A hlavne sa z toho nepos*r ok?" Odpila som si z kávy a sledovala Naruta ako sa napcháva s veľkou radosťou.

Sakura a Sai tam už čakali. Ružová sa celá nervózna vrhla na Naruta.
"Kde toľko trčíš Naruto! Ja tu stojím a čakám už hodinu!!" kričala po ňom.
"Kľud plameniačik, keď po mňa prišiel, ešte som spala. Ty si tu tiež nemusela byť v daný termín, keď vieš, že Kaki mešká."
"To je pravda Sakura- chan," kíval hlavou Naruto.
"Máš pravdu, ale ja stále dúfam že aspoň raz na čas príde."
"Puf" ozvalo sa hneď na to a pred nami stál Kaki s kameňom v ruke.
"Prepáčte mládež že meškám, ale to kvôli tomuto kameňu. Mal som namierené sem, keď tu zrazu..."
Asi má vážne na háku či príde neskoro, keď má čas hľadať takéto šutre po Konohe, premýšľala som, zatiaľ čo rozprával príbeh.
"Tak poďme!" zavelil keď dokončil rozprávku a zmizol.
Spravili sme to isté a objavili sme sa pri kôloch.
"Takže vy, Naruto, Sai a Sakura," ukázal na oslovených, "Budete spolu trénovať, než zistím akú má Tamiko podstatu chakry. Potom sa k vám pripojí," oznámil a ukázal mi aby som šla za ním.
Šli sme len o pár desiatok metrov ďalej, kde vytiahol akési listy.
"Tamiko. Toto sú listy, ktoré sú živené chakrou, rastú na stromoch, tak isto živených chakrou. Preto reagujú na chakru, ktorá nimi prejde a tak určujeme podstatu chakry ninjov. Funguje to asi tak, že si zobereš do ruky list a vpustíš doň svoju chakru..." pobavene som v duchu počítala, koľko krát povedal slovo "chakra". Tri, štyry, päť... "Podľa toho ako bude reagovať list, určíme tvoju podstatu chakry. Ak sa list rozpolí na dve časti, máš element vzduchu. Ak bude spálený, máš oheň. Ak zvlhne, máš vodu. Ak sa rozpadne, zem a ak máš blesk, zmuchlá sa. Môžeš mať aj dve, teda ak máš Kekkei Genkai." potichu sa zasmial, zrejme mu prišlo nemožné, aby som mala Kekkei Genkai, "Napríklad jeden môj študent mal oheň a blesk." Odmlčal sa.
"Bol to Sasuke," povedala som s kľudom. Kakashimu sa rozšírili zreničky, ale hneď na to sa opeť zmenšili. Teda iba jedna.
"Naruto ti o ňom rozprával však?"
"Spomenul ho," priznala som.
"Dobre späť k veci. Ak máš Kekkei Genkai, čo nevieme, pretože si na nič nepamätáš, budeš mať dve podstaty." Zase sa zasmial. Je veľmi utešujúce, že vo mňa tak verí, " Preto vyskúšaš dva." Podal mi lístok a ustúpil o krok. Chvíľu som sa na list len tak dívala, ale keď som sa pozrela na Kakiho a on prikívol, začala som doň vpúšťať svoju chakru.
Odokryla som dlaň a uvidela spálený list.
"Takže máš oheň. Teraz pozrieme, či máš aj druhú podstatu." Podal mi druhý lístok. Opäť som vpustila chakru. Ale iba akože. V skutočnosti som sa len sústredila a pokúšala som sa v sebe rozoznať aj inú chakru. Dávala som ale pozor, aby som do listu nevpustila chakru. Cítila som že je iná, že tam je, ale nechcela som aby to Kaki vedel. tak som po chvíli odokryla ruku. Lístok bol úplne bezchybný.
"Takže nič. Ale mal by byť spálený ako ten prvý." Škrabal sa na hlave Kaki.
"Podľa mňa bol tento vadný, dajte mi iný, skúsim to s ním," navrhla som.
Pokrútil hlavou, akože nesúhlasí, ale nakoniec povolil a podal mi ďalší list.
Zase som zopakova moje dovadlo a ukázala mu čístý list. Nahnevane som ho hodila na zem a tvárila sa urazene.
"To nič, tu máš skús to posledný krát. Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré," usmial sa Kaki.
Tentokrát som doň vpustila chakru, ktorú som už teraz rozoznávala ako ohňovú. List bol spálený a Kaki spokojný.
Pobrali sme sa teda za ostatnými. Ešte som rýchlo zodvihla dva spadnuté chakrové listy zo zeme a schovala som si ich do vrecka.