Narutova sestra 61 - Šéfko, dajte si keksík!

„Tu sa posaď a povedz mi, čo sa tam stalo. Pekne po poriadku.“ povedala Konan s rukami nad hlavou, akoby na ňu niekto mieril pištoľou.
„A čo chceš vedieť?“ spýtala sa pokrytecky Nana. „Všetko vieš.“
A mala pravdu, no Konan stále prepadal akýsi pocit, že jej niečo uniká. A zatiaľ, čo sa Konan trápila filozofickými otázkami, či byť, alebo nebyť, Nana sa jednoducho postavila a išla k dverám, v ktorých bol zastrčený kľúč. Nebolo však zamknuté.
„Kam to ideš?“
„Idem si zbaliť veci.“
„Načo?“
„Nebudem tu predsa len tak nečinne sedieť.“
„Ale Nana ... Počkaj!“ rozbehla sa za ňou. „Stoj!“ zastavila ju až pred jej izbou, keď chcela chytiť kľučku na dverách.
„Konan, pusti ma.“
„Čo si sa načisto zbláznila? Nikam nejdeš, si tehotná!“
„No a?“
„Aké no a? Nemôžeš ísť nikam, nemôžeš sa namáhať, tobôž niekde bojovať! Preplo ti, či čo?“
„Nepreplo. Ale keď zomrie Itachi, zomriem s ním.“
„Nebuď taký pesimista, Nana. Itachi sa vie o seba postarať aj sám, je predsa dosť silný a len tak hocikto si s ním neporadí.“ usmiala sa.
„Choď do prčic s tými tvojimi rečami!“ odstrčila ju a vošla dnu.
Zo skrine rýchlo vybrala svoj plášť a ešte pár ďalších vecí. Všetko hádzala na posteľ. A Konan zas robila presný opak. Nana hodila na posteľ nejakú vec, Konan ju zobrala a odniesla ju znova naspäť, tam, kde bola. Vyzeralo to dosť komicky.
„Nebuď hlúpa, Nana.“
„Áno, som hlúpa, že som verila takému idiotovi, ako je Pein.“
„Dávaj si pozor na jazyk, Nana.“ upozornila ju.
Jej tón hlasu sa zmenil.
„Pein nie je človek, na ktorého si môžeš dovoľovať. Je to náš šéf.“
„A ty si jeho poslušná kravička.“ oponovala protivne, no najslušnejšie, ako v tej chvíli vedela, lebo práve teraz ju napadalo toľko nadávok, že až..
Konan sa rozhodla zachovať si chladnú hlavu. Myslela si, že Nana by toto normálne nepovedala. Hovorí to len teraz, keď je naštvaná a vytočená a nevie, čo hovorí. Opak bol však pravdou, toto si Nana myslela vždy.
„Nana, ukľudni sa a počúvaj ma.“
Na jej slová zastala.
„Tak hovor, čo máš na srdci.“
Nanin tón rezal uši – bol tak nepríjemný a agresívny!
„Ten dom, ktorého sa tak bojíš, možno nie je až taký hrozný. Možno je to len náhoda a nič tam už nie je. Veď Pein by ich nikdy neposlal do niečoho takého. Určite si ten strach len namýšľaš, tak, ako celú tú hrôzu, ktorú ste tam zažili.“
„Chceš povedať, že si vymýšľam?!“
„Nie,“ bola jej prvá obranná reakcia. „Ale vieš ... dodnes o tom nikto nehovorí. Hovorila si to iba ty.“
Keď Nanu neporazilo už teraz, neporazí ju už asi nikdy. Možno dostane mozgovú mŕtvicu – z tej strigy (Hiro) a, tuto - z Konan.
„Ty *píp*!“ začala nadávať a hrešiť. „Čo si ty o sebe, ku*va, myslíš?! Jasné, byť v tom dome je predsa taká zábava!“ predniesla sarkasticky. „Zvládlo by to predsa aj malé dieťa, že? Nie, Konan! Realita je iná! Ľudia v tom dome umierajú! Nebola si tam, nevieš, ako tam človek trpí, že sa skoro zošaleje! Nevieš to, chápeš?“ kričala.
Do miestnosti vtrhol Pein. Nana bola ako hurikán – nezastaviteľná.
Z parapety na jej okne odleteli všetky holuby.
„Drž už hubu, Nana!“ zreval Pein.
Otočila sa a div, že naňho od zlosti neskočila.
„Ty choď do *píp*, Pein! Choď si tam s tou tvojou polovičkou skladať blbé origami!“
„Nechci ma nahnevať, lebo už tak som dosť naštvaný.“
„Po*er sa z toho!“
Hádka nemala konca kraja. Z Nany sa chrlili nadávky viac, ako z Hidana. A to už je čo povedať.
Pein zaťal päste, no zatiaľ ešte držal svoj hnev v sebe, až sa mu z hlavy parilo. Akoby sa sopka blížila k obrovskému výbuchu a tá explózia pohltí všetko naokolo.
„Šéfko, upokojte sa.“ položil Peinovi ruku na plece Kakuzu.
To bol teraz asi jediný nestanný človek v sídle. Videl, že to vyzerá zle. Veľmi zle.
„Všetko sa vyrieši.“ povedal pokojným hlasom, akoby ich chcel zhypnotizovať. „Posadáme si a všetko sa pri kávičke vyrieši. Poďte, šéfko, urobím vám vašu obľúbenú – Nescafé!“
Konan sa buchla do čela. Ešte nikdy nikto nevidel, aby sa Kakuzu niekomu doslova podlizoval. Ale on to robil iba preto, aby toto všetko neskončilo zle. Najprv, keď prišiel, chcel upokojiť Nanu, ale tá vyzerala tak, že sa jej až zľakol, a tak sa jeho obeťou stal práve Pein.
„Ticho, Kakuzu!“ okríkol ho.
Nescafé, bohužiaľ, nezabrala.
„Šéfko,“ nevzdával to.
„Poviem vám pikošky a urobím vám výbornú kávu! A máme aj maslové keksíky, to si ale pochutíte.“ usmial sa.
Hiro sa začala smiať. Potichu, ale predsa. Ale veď kto by sa nesmial.
O pár sekúnd sa začali všetci znova hádať. Nana nadávala Peinovi, Pein nadával Nane, ktorá gestikulovala rukami ‚jedna radosť‘, Zetsu sa pokojne aj s Hidanom prizeral a začali stávkovať, kto túto slovnú vojnu nakoniec vyhrá.
„Tak dóóóóóóóóóóóóósť!“ zvrieskla na celé hrdlo Nana.
Vzala si kapsu z vecami, obliekla si plášť a do ruky si vzala klobúk.
„Možno ma už nikdy neuvidíte.“ zvažovala nahlas možnosti. „Ale Itachiho nenechám napospas smrti. Zbohom.“ otvorila okno a zmizla v hustom, tmavom lese.
A bol koniec.
„Pein,“ prehovorila Konan. „Nemali by sme jej predsa len v tom zabrániť? Veď čaká dieťa.“
„Sama si vybrala. My jej nemôžeme diktovať.“ a tiež odišiel.
Stihol však so sebou vziať Hiro.
„Rýchlo sa zbaľ a sleduj ju.“ rozkázal.
Hiro nič nenamietala, len prikývla.