Narutova sestra 56 - Najkrajší dar

Nana nevedela, ako povedať Itachimu, že nosí pod srdcom jeho dieťa. Bola z toho trochu vykoľajená, no aj napriek tomu nestrácala hlavu. Teraz ju však trápilo niečo iné.
Znova sa nadýchla a zaklopala na jeho dvere. Mala obavy. Keď sa spoza dverí neozývalo nič, opatrne otvorila dvere a nakukla dnu. Bol tam. Sedel na stoličke pri okne a pozeral sa von. Veľmi dobre vedela, koľko bije.
„Itachi?“ prehovorila do ticha.
Ani sa nepohol.
Zavrela dvere a nebojácne vykročila k nemu. Držal niečo v rukách, nejaký zdrap papiera. Keď však nakukla a uvidela, čo na tom zdrape vlastne je, zhrozila sa. V rukách držal útržok z novín. Bol to ten útržok, čo si Nana vytrhla z novín, keď bola schovaná pod stolom Hokage.

Ten útržok, nad ktorým ostala stáť s otvorenými ústami.
Ten útržok, na ktorom boli informácie o Sasukeho smrti.
„Itachi...“
Akoby bol skamenel.
Položila ruku na jeho rameno.
Nič.
Vzala mu útržok z rúk, pokrčila ho a zahodila. Vzala do svojich rúk jeho ruky, čupla si k nemu a pozrela mu do očí. Bol tak utrápený!
„Itachi, viem, že je to ťažké. Viem, ako sa cítiš, ale .. už to nezmeníš.“
Oči im zaliali slzy.
„Neboj sa, všetko bude dobré.“
Objala ho. Po chvíli aj on svoje ruky obmotal okolo jej pása a pevne ju stisol.
„Všetko prebolí.“
„Prisahám, že nájdem jeho vraha.“ povedal vážnym hlasom.
„Nájdeme ho spolu. Pomstíme ho. No netráp sa už toľko. Prosím....“

Čas sa v Akatsuki míňal tak rýchlo, ako voda. Tri mesiace ubehli raz-dva. Itachi už znova dostal farbu do svojej pleti. No ešte stále nevedel, že s jeho polovičkou čakajú prírastok do rodiny.
Nana sa každý deň cítila horšie a horšie. Ranná nevoľnosť ju trápila skoro každé ráno. Vedela, že mu to bude musieť povedať, a aj veľmi chcela, no vždy jej alebo jemu do toho niečo prišlo. Vždy ich niekto vyrušil. Vlastne sa aj sama divila, že Itachi na to ešte neprišiel. Vedel, že s ňou niečo je. Všimol si, že je iná, no akosi si to nevedel pospájať.
Začala jesť dva krát také veľké porcie, ako pred pár mesiacmi. Pomaly jej aj začalo rásť bruško, no začala nosiť staré, vyťahané tričká, aby jej to nebolo vidno.

Prišiel nový deň a s ním aj nové udalosti. Nana mala toho toľko na srdci, že zabudla, čo je dnes za deň. Úplne jej to vyfučalo z hlavy. Dozvedela sa to až od Konan.
„To nemyslíš vážne!“ skríkla Nana.
„No jasné, že nie.“ povedala Konan ironicky.
Nana bola už totálne zmätená.
„Ach! Vážne, Nana, hovorím ti to smrteľne vážne!“
Pozrela sa do kalendára. Buchla sa do čela, keď zistila, aký je dátum.
„Ako som len mohla na to zabudnúť?!“
„To ja neviem.“ pokrčila plecami.
„Čo budem robiť?!“
„Hlavne sa upokoj,“ navrhla Konan.
„Ako som len mohla zabudnúť na jeho narodeniny?! Som vážne tak sprostá?!“
Nana myslela, že ju trafí šľak. Nemohla uveriť, že zabudla na jeho veľký deň. Každou sekundou bola nervóznejšia.
„Povedz mu to.“
„Čo?“
„Že si tehotná.“
Konan o tom vedela. Je žena, nemohla si predsa niečo také nevšimnúť.
„Nemusíš mi to vždy hovoriť.“ ohrnula nosom Nana.
„Ako dlho ho chceš ešte ťahať za nos?“
„Ja ho neťahám za nos!“
Konan nadvihla obočie a založila si ruky na prsia.
„Prečo mu to nechceš povedať?“
„Ja chcem!“
„Ale?“
„A ako mu to mám povedať? Čo ak ... Ja ... Bojím sa, ako bude reagovať.“ priznala skleslo.
„Itachi bude veľmi šťastný. Miluje ťa a ty s ním čakáš dieťa.“
Nana si povzdychla. Konan mala pravdu. Zase!
„Ak mu to nepovieš ty, tak mu to poviem ja.“
„Poviem mu to.“
„Kedy?“
„Dnes.“
Keď Konan odišla, Nana bola ešte viac rozrušená. Stále preňho nemala darček a stále nevedela, ako mu to má povedať.
Deň sa čoskoro prehupol k večeru. Všetci boli odhodlaní, dať Itachimu tie najkrajšie narodeniny. Rozhodli sa pre prekvapenie.
„Ticho! Zhasnite svetlá, už ide!“ panikáril Pein.
V tme horeli iba sviečky. Nič netušiaci zamieril do obývačky pustiť si správy.
„Všetko najlepšie!“ zrevali všetci, keď zapálil svetlo a vošiel dnu.
Na jeho tvári sa najprv objavil taký čudný, neopísateľný výraz, no potom sa usmial. Veril, že nezabudnú, no aj napriek tomu, že neznášal prekvapenia, bol rád, že naňho myslia.
„Tak!“ skríkol Hidan a začal z kuchyne vláčiť malé poháriky, kde celý bez seba nalieval tvrdý alkohol.
Každému dal jeden.
„Nie, ďakujem.“ povedala Nana, keď jej podal poldecák.
„Prečo?“
„Nemám chuť.“
„Len si daj!“ zatváril sa Hidan vážne.
„Ale ... Ja nemôžem.“
„Prečo? Čo si tehotná?“ zasmial sa.
Chudák Pein, od prekvapenia mu vyšla Cola nosom a začal kričať od bolesti. Nana vytreštila oči, presne tak, ako ostatní. Nastalo ticho. Itachimu zmizol úsmev z tváre. Rýchlo pribehol k nej.
„Prepáč, Itachi. Chcela som ti to povedať, ale...“
„Preboha!“ zvýskol od radosti, vzal ju do vzduchu a zatočil sa s ňou. „Ty si tehotná! My budeme mať dieťa!“ radoval sa.
Zaplavilo ho také šťastie, ako nikdy. Pri pomyslení, že bude otcom bol celý bez seba.