Sasukeho príbeh... (2/2)

„Zbytočne tam idete. Konoha je zničená.“ Ozval sa hlas predo mnou a hneď na to sa tam zjavila Madarová postava. O chvíľu sa tam zjavil aj Zetsu.
„Ako to dopadlo?“ Zetsu sa pozrel na Madaru. Jeho čierna a biela polovica sa hádali, ktorí z nich to oznámi.
„Pein je mŕtvy. Naruto porazil všetkých šesť sfér a potom aj Nagata, čiže nemáme Kyuubiho a Konan od nás odišla. Zobrala so sebou aj Rinnegan.“ Madara zaklial. Niečo sa mu nepáčilo a mne sa ani pri najmenšom nechcelo zisťovať čo. Madara sa pozrel na mňa.
„Zbytočne pôjdeš zničiť Konohu. Nájdeš tam len sutiny. Ten, ktorý prikázal Itachimu zabiť klan ide teraz na zasadnutie Kagov. Takže choď tam.“ Mohol som si ba predstaviť, ako sa teraz šklebí. To by som predsa nemohol urobiť. Ísť na zraz Kagov a zaútočiť. Bol by som blázon. Nahodil som neutrálny výraz.
„Fajn. Ideme na ten zraz.“ Moji kolegovia sa zatvárili prekvapene. V ich očiach a výrazoch bolo vidieť jediné. “Blázon“.
Na jednej strane to dopadlo veľmi zle. Na druhej strane bolo na tom niečo dobré. Do budovy sme sa dostali bez povšimnutia a tak sme išli do miestnosti, kde boli Kagovia. Rozprávali sa o nejakej banalite. Zrazu sa tam zjavil Zetsu a prezradil ma. Kagovia na mňa zaútočili. Trvalo mi dlho dostať sa odtiaľ, ale nakoniec som bol vonku a sledoval som Danzoua. Dobehol som ho až po niekoľkých kilometroch a trvalo mi pekne dlhú chvíľu, kým som ho zabil. Pri mne sa objavil Madara a potiahol ma ďalej, pretože Donzouovo telo sa začalo zapečaťovať. Stiahlo by ma to zo sebou, keby som zostal pri jeho tele. Potom Madara odišiel s tým, že sa mám vrátiť do skrýše a odpočinúť si, ale ešte pred tým mám zabiť Karin, ktorú počas boja, dalo by sa povedať, smrteľne zranil Danzou. Pomaly som k nej kráčal.
„Sasuke.“ Začul som za sebou hlas. Neveril som vlastným ušiam. Otočil som sa.
Sakura. To nemohla byť pravda. To sa mi iba zdá. Znova som z nej nedokázal spustiť oči. Bola nádherná. Znova mi vyznala city a povedala mi, že chce ísť so mnou. Skoro som jej povedal dobre. Zahriakol som sa.
„Keď chceš ísť naozaj so mnou a je ti jedno, že chcem zničiť Konohu a zabiť starších, dokáž to. Dokáž, že ti je všetko jedno.“ Videl som, ako sa jej rozšírili zreničky.
„Čo mám urobiť?“ Začala zrýchlene dýchať. Ukázal som na Karin.
„Zabi túto ženu.“
„Kto je to?“ Videl som, ako sa jej začala triasť ruka, ktorú vystrčila spod plášťa.
„Moja kolegyňa z týmu.“ Preglgla. Pristúpila ku mne bližšie a ja som cítil teplo jej tela a vôňu jej vlasou. Na chvíľu ma to ochromilo, ale rýchlo som sa spamätal a vytrhol jej kunai, ktorým ma chcela trafiť. Začal som sa brániť. Útočila na mňa divo, až zúrivo a ja som jej nechcel ublížiť, ale nemal som na výber. Rozhodla tak sama. Rozbehol som sa oproti nej s tým kunaiom a ona len stála a odhodlane sa na mňa pozerala. Chcel som zastaviť, objať ju a povedať jej ako ma to všetko mrzí, ako ju ľúbim a nechcem jej už v živote ublížiť, ale v jej očiach bolo niečo, čo mi v tom zabránilo. Videl som tam nenávisť. Neviem, či patrila mne, ale nahneval som sa. V poslednej chvíli, keď som bol od nej už len pár metrov sa predo mnou niečo mihlo a ja som videl len žltú šmuhu. Zastavil som a rozhliadol som sa. Prišiel Naruto a Kakashi.
„To sú mi veci. Chodia sem jak supy.“ Mrmlal som si pre seba. Bol som aj rád, ž vidím svoj tým, ale najviac som sa tešil, že vidím Sakuru. Pozrel som sa trochu doprava a po jej boku stál Naruto. Ako zosilnel tento krát? Neviem ako, ale po malej výmene slov, sme začali bojovať a potom sa tam znova zjavil Madara. Nakričal na mňa a potom sme odišli. Môj posledný pohľad patril Narutovi a Sakure.
Keď sme prišli do skrýše, požiadal som Madaru, aby mi transplantoval Itachiho oči. Vedel som, že si ich zobral do svojej zbierky. Vyhovel mi. Nemal najmenšie námietky a too mi bolo trochu podozrivé, no nechal som to tak. Po transplantácii mi povedal, že musí odísť a že bude na mňa dohliadať biely Zetsu. Kázal mi, aby som odpočíval a zbieral sily na boj s Narutom. Nenamietal som.
Prešlo niekoľko dní a mne to nedalo. Chcel som vedieť čo sa deje vo svete. Strhol som si obväz z očí a pomocou Susanoo som zabil bieleho Zetsu.
„Je načase zistiť čo sa deje.“ Povedal som si pre seba. Vyšiel som z úkrytu a nasledoval som svoju intuíciu. Niečo mi hovorilo, že to najhoršie ešte len príde.
Utekal som lesom a nado mnou sa niečo mihlo. Otočil som sa. To nie je možné. To nemôže byť on. Rozbehol som sa za ním. Sledoval som ho, kričal som na neho.
„Prečo mi nepovieš čo sa naozaj stalo? Itachi!“ Neotočil sa. Utekal ďalej.
„Nemá to cenu. Mám len jednu úlohu, ktorú musím splniť. Na teba teraz nemám čas.“ V jeho hlase som počul naliehanie, bolesť, utrpenie. Muselo to byť pre neho ťažké. Ďalej som ho sledoval, no už som nič nehovoril. Nemalo to cenu.
Po nejakej tej chvíli sa zastavil a ukázal mi, aby som bol ticho. Pomocou Susanoo prebúral stenu a na nás sa otočila mne už známa postava.
Kabuto? Čo tu ten robí? Kabuto sa zasmial a Itachi ho prepichoval pohľadom.
„Čo má toto znamenať?“ Chcel som to vedieť. Itachi sa na mňa pozrel s prekvapeným výrazom.
„Tebe nikto nič nepovedal? Nepríde ti čudné, že stojím pred tebou a rozprávam sa s tebou?“ Trhane som prikývol.
„Madara vyhlásil vojnu svetu a oni teraz bojujú, aby Akatsuki nedostali Naruta a Raikageho brata a aby Madara neuskutočnil svoj plán Mesačné oko.“ Pozeral som sa na neho s ústami do korán. To na veci všetko mení. V stručnosti som sa dozvedel čo sa tu deje a troch som otvoril oči. Už som nevidel iba tmu. Videl som malý záblesk svetla a rozhodol som sa držať sa ho.
„Itachi,“ oslovil som svojho brata.
„Neviem, čo tu robíš, ale prisahám ti, že ti pomôžem a potom z teba vytlčiem pravdu o našom klane,“ povedal som odhodlane. Itachi sa usmial a zároveň prikývol. Ten pravý boj ešte len začne.
Kabuto nám dal vážne zabrať. Som rád, že Itachi bol privolaný pomocou Edo Tensei, pretože toľko krát, čo ho Kabuto už prepichol a vyzeralo to tak, že sa už nepohne a ja som zostal sám, som niekedy až začínal chytať depku. Našťastie sme vymysleli stratégiu, ktorú nemohol poraziť ani jeho divný Sennin mód. Som rád, že už je to za nami a ja sa môžem voľne nadýchnuť. Teraz bol Kabuto v Itachiho Tsukuyomi a presviedčal ho, aby zrušil Edo Tensei. Zľakol som sa, že keď zruší tú techniku, tak zmizne aj Itachi a ja sa už nikdy nedozviem pravdu, ale on tu zostal a hádzal vražedné pohľady na Kabuta. Začínal som byť nervózny a neskutočne to vo mne vrelo. Chytil som prvú katanu čo som našiel a prepichol som Kabutovi hrudník. Začala mu z neho vytekať krv a po pár minútach posledný krát vydýchol.
„a teraz k dôležitejším veciam.“ S týmito slovami som sa pozrel na svojho brata a on sa len usmial.
Zrazu som letel. Nevedel som kam. Spanikáril som, no neprešlo ani pár sekúnd a ja som videl Itachiho, Danzoua a pár ďalších ľudí, medzi, ktorými bol aj Sandaime. Dávali Itachimu nejakú misiu. Zamračil som sa, keď sa scéna zmenila. Itachi sledoval náš klan. Chystali prevrat, aby mohli ovládnuť Konohu. Dávali Itachimu misie, aby zisťoval čo najviac o ANBU a všetkom, čo sa týka Hokage a na druhú stranu dával Itachi informácie Sandaimemu a Danzouovi. Potom sa scéna znova zmenila. Itachi sa stretol s nejakým Uchihom. Mal iba jedno oko a druhé mal zatvorené a krvácalo mu z neho. Poprosil Itachiho, aby si zobral jeho druhé oko a mal mu sľúbiť, že ochráni Konohu. Itachi prikývol a scéna sa znova zmenila. Videl som seba, ako sa rozhliadam po uliciach našej štvrte a bezmocne kričím. Pozrel som sa na Itachiho a až teraz som si to naozaj uvedomil. V tú noc plakal. Myslel som si, že to bol iba výplod mojej fantázie, ale nakoniec sa to ukázalo ako pravda. Tentoraz som už nevidel nič. Niekam ma to ťahalo.
„Takže už vieš, čo sa stalo.“ Povedal smutne môj brat. Cítil som niečo zvláštne vo svojom vnútri. Pozrel sa na mňa.
„Sľúb mi niečo.“ Vypleštil som na neho oči.
„Vráť sa do Konohy, prosím. Ochraňuj našu dedinu. Nechal rásť kvety na našom uschýnajúcom strome...“ Myslel som si, že znova plače, ale on len smutne vzdychal.
Zato ja som mal na krajíčku. Zo začiatku som nevedel o čom hovorí, ale po chvíli mi to doplo a ja som videl seba a Sakuru objímajúc malé ružovo vlasé dievča a Sakura mala na rukách malého chlapca s čiernymi vlasmi. Usmievali sme sa. Bolo to také krásne a zároveň také vzdialené. Smutne som si povzdychol.
„Sasuke.“ Zdvihol som hlavu.
„Prosím...“ Itachi už nedopovedal. Začal sa rozpadať na drobné papieriky, ktoré pomaly a ľahko odnášal vietor. Cítil som niečo horúce na tvári. Slzy. Brázdili si cestičku po mojich lícach a ja som ich nechal tak. Smutne som si spomenul na svojho brata a nevediac ako, kľačal som na kolenách a držal sa za srdce. Bolelo to. Tak veľmi.
Netuším, koľko som tak bol, ale rozhodol som sa ísť sa pozrieť na bojisko a už nastálo ukončiť túto banalitu. Rozbehol som sa za svojou intuíciou.
Videl som mnoho ľudí ležiacich v kalužiach krvi. Veľa ľudí bolo zranených a nie veľa ich už zostávalo na nohách. Tsuchikage bol mŕtvy a Tsunade na tom tiež nebola najlepšie. Niečo vykríkla. Nastal veľký výbuch a ja som už len zazrel ako Tsunade padla na zem. Raikage sa k nej rozbehol. Videl som na jeho tvári, že sa mu uľavilo. Takže žije. Nemohol som len tak nečinne sedieť a nič nerobiť. Rozbehol som sa na bojisko a postavil som sa pred Madaru.
„Mal si byť preč! Technika je rušená a Kabuto je mŕtvy!“ Kričal som na neho. Okolo bol šepot a prekvapené pohľady ma prebodávali nenávistnými pohľadmi. Ignoroval som ich. Všimol som si, ako sa Raikage rozbehol a v poslednej chvíli som sa uhol. Jeho rana mierená na mňa zasiahla Madaru a ten zostal bezvládne ležať na zemi. Prišiel som k nemu a už len bolo počuť zvuk môjho Chidori. Potom som sa otočil k Raikagemu.
„Už nie som proti vám. Zmenil som strany. Viem, že mi neveríte, ale v kľude si odpykám svoj trest. Ľutujem všetkého, čo som urobil, ale bol som ovládaný. Nedobrovoľne som podnikal všetky tie veci. Za všetko môže Madara. Prisahám.“ Neveril som, že by mi uverili, a však Raikage prišiel ku mne.
„Ak hovoríš pravdu, tak to zistíme. Teraz na to nie je čas. Musíme ísť pomôcť Narutovi a môjmu bratovi.“ Prikývol som a bol som rád, že ma nezabil. Možno si myslel, že to urobí Naruto hneď, ako ma uvidí.
Už sme blízko, myslel som si. Cítil som Narutovu chakru. Bola trošku zvláštna, ale bola jeho. Otočil som hlavou a videl som ako Raikage zovieral päsť pravej ruky. Bol nervózny. Bál sa o svojho brata. Rýchlo som odvrátil zrak, ale už bolo neskoro. Oči ma štípali spomienkou na môjho staršieho brata.
Pripravovali sme sa na to najhoršie, no keď sa to tak vezme, prišli sme úplne zbytočne. Raikage si vydýchol úľavou a uškrnul sa na svojho brata. Môj pohľad patril Narutovi, ktorý sa na niečom smial spolu s Kyuubim. Kyuubiho oči smerovali ku mne a následne zavrčal, čo upozornilo všetkých okolo. Naruto sa otočil a ja som strnul hrôzou. Vôbec som ho nespoznával. Jeho vlasy viali v slabom vánku, ktorý vytvárala Kyuubiho chakra. Jeho ryhy na lícach boli hrubšie a tmavšie, viac sa podobali fúzom. Bol obalený zlatavými plameňmi, asi jeho Kyuubi mod. Mal plášť a ten bol veľmi zvláštny. Časťami dotrhaný, ale vyzeral, akoby bol vyrobený z čistej chakry. Údivom sa mi rozšírili zreničky. Opatrne som sa mu pozrel do očí. Mal som pravdu. Boli červené, no nevyzeral, že by ho Kyuubi ovládal. Skôr to vyzeralo, akoby sa priatelili a to bolo na tom to najzvláštnejšie.
Naruto zoskočil z Kyuubiho hlavy a ja som spozornel. Kráčal pomalým krokom smerom ku mne s vážnym výrazom. Netrpezlivo som čakal čo urobí. Myslím, že ostatní tiež. Neodvážil som sa pozrieť sa niekam inam. Dosť ma hypnotizovali Narutove oči.
„Tak,“ začal Naruto, keď bol odo mňa len pár krokov.
„Ako to, že ťa Raikage nezabil a že si tu? Myslel som si, že budeš niekde zabíjať našich ľudí a pomáhať Madarovi.“ Nadýchol som sa k odpovedi, ale on ma nenechal.
„Nemusíš mi povedať čo a stalo. Všetko viem. Vďaka Sage modu a Kyuubi modu som všetko viac menej videl a cítil. Je to zvláštne, tento mod,“ zasmial sa.

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že práve ja sa skamarátim so všetkými Bijuu.“ Prekvapene som vypleštil oči.
„Naruto,“ šepol som. Nevedel som kedy, mal som sklonenú hlavu, ale Narutov mod bol preč a jeho ruka bola položená na mojom ramene. Zdvihol som hlavu a pozrel sa do jeho modrých očí. Boli priateľské. Nebola v nich žiadna nenávisť, ani opovrhnutie. Zrazu urobil niečo, čo ma prekvapilo, no urobil som to isté. Buchol som do jeho pästi a vtom sme sa ocitli na inom mieste.
„Kde to sme?“ ozýval sa môj hlas.
„Sme v našich srdciach. Tu môžeš vidieť pravdu, ktorá vychádza zo srdca.“ Počul som Narutov hlas, ale nikde som ho nevidel. Rozhliadol som sa a predo mnou sa zjavili postavy. Najskôr to boli len obrysy, ale časom nadobúdali ostrejšie rysy a nakoniec som ich spoznal a mňa pichlo pri srdci. Neviem ako, ale boli to moje spomienky na detstvo, kde som bol so svojimi rodičmi a Itachim na pikniku. Celé moje detstvo sa mi odohrávalo pred očami. Pár spomienok bolo preskočených a ja som sa pozeral na tváre svojich priateľov a tímových partnerov. Na senseiov a Sandaimeho. Boli tam aj ďalšie dve postavy, ktoré som nepoznal, no zrazu sa tam objavil niekto ďalší. Naruto.
„Vidíš, o čo všetko si prišiel? Nebude jednoduché všetko napraviť.“ Prikývol som a Naruto sa uškrnul.
„Povedz, čo máš na jazyku.“ Ukázal som na dve postavy vedľa Sandaimeho. Naruto sa usmial ešte viac a vykročil ku mne.
„To sú moji rodičia. Uzumaki Kushina a Namikaze Minato.“ Namikaze Minato. To mi niečo hovorilo. Od niekadiaľ to meno poznám. Po chvíli mi to doplo a Naruto sa na mňa pozeral čo zo seba vysypem.
„Tvoj otec bol Yondaime? Naozaj?“ Prikývol stále sa usmievajúc. Bol ticho a stále sa na mňa pozeral. Začal som rozmýšľať. Nevydržal som jeho pohľad, tak som sa zameral na tváre ľudí za ním. Obzvlášť na jednu. Na tú Sakurinu.
„Máš ju rád? Odkedy?“ Trhlo mnou.
„Ako to vieš?“
„Cítim to. Pamätáš? Spojené srdcia.“ Prikývol som.
„Mám ju rád už dlho, ale nikdy som si to nechcel priznať. Už keď sme boli malí a zaradili nás do rovnakého týmu, som sa tešil, ale nedal som na sebe nič poznať. Prešlo veľa času a ja som sa naučil svoje city dokonale skrývať a potom som s veľkou bolesťou v srdci opustil Konohu. Keď som vás po troch rokoch videl v tej Orochimarovej skrýši, srdce sa mi rozbúchalo. Keď som videl Sakuru, nenachádzal som slov. Mal som chuť si pred ňu kľaknúť a žiadať ju o odpustenie. Neviem ako, ale ovládol som sa a zahral sa na bezcitného. Bolo pre mňa ťažké ublížiť vám. Ale potom prišiel Orochimaru a ja som si vydýchol úľavou, keď zavelil odchod. Nevidel som vás tak dlho až po tom stretnutí Kagov, keď prišla Sakura a znova mi vyznávala lásku. Bolelo to tak moc, keď som jej nemohol povedať čo k nej cítim. Zrazu sa oproti mne rozbehla s kunaiom a ja som sa bránil. Skoro som ju trafil, ale našťastie ste sa tam zjavili ty a Kakashi. Znova som bol zachránený, tentoraz Madarom, keď zavelil odchod. Od vtedy som vás nevidel, no rozhodol som sa zmeniť svoju cestu a nasledovať svetlo, ktoré ste mi vy dvaja poslali.“ Na chvíľu som sa odmlčal. Nevedel som nájsť ďalšie slová. Myklo mnou, keď sa predo mnou zjavil Naruto a rozpriahol ruky. Myslel som si, že ma ide udrieť, ale on ma objal. Vrátil som mu objatie, ale to ma ešte neuspokojilo. Naruto sa odtiahol a zmätene sa na mňa pozrel.
„Ty mi veríš?“ Vypadlo zo mňa.
„Srdcia.“ Bola jeho jediná odpoveď a potom sme sa vrátili do reality. Rozhliadol som sa po okolí a všetci čakali čo Naruto povie.
„Dnes boj končí!“ Zakričal, aby ho všetci počuli.
„Vyhrali sme vojnu a pribudlo k nám pár členov,“ s úsmevom sa pozrel na Sasukeho. Všetci tým nadšení neboli, ale nedovoľovali si odporovať. Báli sa Narutovej reakcie a ešte viac Naruta samotného. Bol pre nich vzorom a hrdinom. Videl som im to na tvárach. Mali k nemu rešpekt. Dokonca aj Bee a Raikage nič nehovorili. Uškŕňali sa na Naruta.
„Budeme trúchliť za tými, ktorých sme stratili a dúfam, že po všetkých tých vojnách, ktorých bolo viac než dosť, bude konečne zaslúžený mier.“ Všetci sa zasmiali a radostne vykríkli. Naruto sa ku mne otočil a dal mi ruku na rameno.
„Choď za svojím srdcom,“ šepol mi. Prekvapene som sa na neho pozrel, no on sa iba zasmial a ukázal mi prstom smer, kde postávala Sakura. Vykročil som v ústrety svojej láske.

A ako to je dnes? Ako to nazvať. Postupom času zanikli ninjovia a dediny sa navzájom podporovali. Odvtedy neboli už žiadne vojny, kde by ktokoľvek zbytočne zomrel.
Dnes sú všetci šťastní a spokojne žijú svoje životy.
Po vojne sa Naruto vybral za Hinatou a vyznal jej lásku. Po niekoľkých mesiacoch sa zobrali a teraz majú dve krásne deti. Chlapca Hika s blonďavými vlasmi po jeho otcovi a fialkovými očami po svojej mame a dcérku Kushinu s červenými vlasmi a fialkovými očami po svojej mame. Nikdy by si neboli pomysleli, že sa im narodí červenovlasé dievča, podobajúc sa na Narutovu matku.
Po nejakom čase sa Neji odhodlal a tiež sa vyznal Tenten. Zobrali sa v pomerne krátkom čase a teraz majú malého syna podobnému svojmu otcovi.
Shikamaru sa presťahoval do Suny po dlhom presviedčaní svojho otca a ešte dlhšom žiadaní o ruku Temari. Nakoniec súhlasila a teraz spolu čakajú dieťa. Gaara trošku zmäkol a spolu s Kankuroum sa tešia na svoje krsňa.
Ino začala svoj vzťah so Saiom brať vážne a čo ja viem? Možno z toho niečo časom vznikne.
Chouji sa stal vodcom ich klanu a tak isto aj Shino. Lee išiel na dlhú cestu po dedinách trénovať. Kiba s Akamarom sa niekde zašívajú a sledujú každý Saiov krok, jeden by mohol byť jeho posledným a vtedy by sa Kibovi naskytla šanca získať si Ino.

A ja? Po tom, ako som povedal pravdu Sakure a ona mi časom odpustila som ju po nejakom tom dlhšom čase požiadal o ruku a keď prijala, netrvalo dlho a zobrali sme sa. Máme krásneho syna, ktorého sme pomenovali po mojom bratovi Itachim, aj preto, že sa na neho neskutočne podobá, ale aj ako pamiatku na neho. Teraz spolu čakáme druhé dieťa a ja dúfam, že to nebude dievča. Ale tak človek nikdy nevie a Sakura mi to nechce prezradiť.
A však to už je iný príbeh.