Sasukeho príbeh... (1/2)

Počul som ako na mňa kričí. Plakala. Vyznávala mi lásku. No ja som bol zaslepený pomstou. Premiestnil som sa za ňu a cítil som vôňu jej vlasou.
„Ďakujem.“ Bolo jediné čo som jej povedal. Potom som ju udrel a ona stratila vedomie.

Prekročil som prah Konohy a naposledy som sa obzrel. Už sa nemôžem vrátiť Nikdy.
Utekal som. Stromy sa premenili v zelené šmuhy a svoju pozornosť som upriamoval pred seba. Zrazu ma niekto prenasledoval. Myslel som si, že tí tupci sa vrátili k svojmu pánovi, no mýlil som sa. Zastavil som.
„Čo chcete?“ Opýtal som sa ich ako náhle ma dobehli. Hovorili mi o nejakom druhom stupni pečate a že musím niečo zjesť. Bolo mi to jedno. Poslúchol som. Podali mi nejakú divnú oválnu bielu tabletku. Zobral som si ju, zavrel som oči a preglgol som ju. Myslel som si, že to neúčinkuje, ale začalo sa mi zahmlievať pred očami a potom som už stratil vedomie.

„Sasukeee!“ kričal na mňa niekto. Pomaly som začínal vnímať okolie. Počul som krik a hluk. Niekde sa odohrával boj. Ale to mi bolo celkom jedno. V mysli som mal jedinú myšlienku. Musím ísť k Orochimarovi. Musím mu slúžiť. Je to môj pán.
No bolo mi nejak nepohodlne. Otvoril som oči a okolo mňa bola len čierňava. Vykopol som poklop a vyskočil som z debne, o ktorej som vedel už vtedy, keď mi dávali tú zvláštnu tabletku. Dopadol som na zem a riadil som sa svojou intuíciou.
„Sasukeee!“ Znova ten krik, no tento krát som ten hlas už spoznával. Naruto. Môj rival a najlepší priateľ. Keby som sa teraz zastavil, stroskotal by môj cieľ stať sa pomstiteľom. Utekal som ďalej, ignorujúc ho.
„Sasuke!“ znova kričal.
Má výdrž a to sa mu musí nechať, myslel som si. Bol som už pri dvoch zvláštnych sochách, medzi ktorými padal vodopád. Údolie konca, tak sa toto miesto volá.
„Sasuke, stoj!“ Neviem prečo, ale moje nohy poslúchli a nemohol som sa ďalej pohnúť. Nič iné mi nezostávalo, ako bojovať s Narutom. Otočil som sa.
„Oj, dobe.“ Naruto sa zľakol môjho nového výzoru, no to nám nezabránilo v krutom a dlhom boji. Nemyslel som si, že Naruto je až tak silný, ale zdanie môže klamať. Mal onoho viac sily ako ja a nebyť Orochimarovej pečate, už som asi dávno mŕtvy. Lenže v tomto momente to nie som ja, kto je v bezvedomí a na pokraji smrti. Ale je to Naruto. Minul viac chakry ako mal a teraz sa nad ním skláňam a rozmýšľam či ho mám zabiť. Zdravý rozum zvíťazil a rýchlo som ušiel.
Prešiel pomerne dlhý čas, kým som zosilnel a znovu sa stretol tvárou tvár Narutovi a Sakure. Prešli skoro tri roky, keď sa objavili v jednej z Orochimarových skrýší, kde som zhodou okolností bol aj ja. Spal som vo svojej izbe, teda ak sa dá posteľ s nočným stolíkom a sviečkou v tmavej miestnosti pod zemou nazvať izbou, a zrazu sa okolo mňa niečo obmotalo. Zachoval som chladnú hlavu a opýtal som sa Kto tu je?. Nejaký Sai dostal misiu, aby ma zabil. Trošku hlúpy spôsob, keď ma zobudil a to neznášam.
„Chidori Nagashi!“ zakričal som a odrazu nastal veľký výbuch. Moja izba neexistovala. Teraz tam bol veľký kráter a v strede ležal poblednutý chalan.
To bude asi ten Sai, myslel som si. Pozeral som sa na neho s opovrhnutím kým stával na nohy. Zrazu sa tam objavilo ružovlasé dievča a ja som sa snažil zachovať neutrálny výraz.
„Sakura?“ opýtal som sa skôr, ako som si stihol zahryznúť do jazyka. Pustila golier Saiovho trička a pomaly sa otáčala za zvukom môjho hlasu. Šok na jej tvári sa nedal zamaskovať.
„Sa-su-ke-kun?“ Vtom prišla ďalšia osoba s blonďavými vlasmi. Hneď nasledoval zvuk Sakurinho hlasu a pozrel sa mojím smerom. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia.
„Naruto?“ opýtal som sa skôr seba ako ich.
„Sasuke?“ vrátil mi otázku. Venoval som mu len letmý pohľad, svoju pozornosť som nasmeroval na Sakuru. Nevedel som od nej odtrhnúť oči.
Stala sa z nej príťažlivá žena. Rýchlo som zahnal podobné myšlienky.
„Takže je tu aj Kakashi?“ Bola moja ďalšia otázka. Vtom prišla ďalšia osoba, ale v živote som ho nevidel.
„Moje meno je Yamato a našou misiou je priniesť ťa do Konohy.“ Zasmial som sa a otočil som sa k Narutovi.
„Nebol tvoj sen stať sa Hokagem? Čo keby si namiesto naháňania ma začal trénovať?“ Naruto sa uškrnul.
„Ako sa mám stať Hokage, keď neviem dotiahnuť domov najlepšieho priateľa? Čo na to povieš, Sasuke?“ Nemyslím si, že čakal odo mňa odpoveď. Skočil som k nim dole a chytil Naruta za rameno.
„Ty o tom vieš svoje,“ uškrnul som sa a potom sa začal medzi nami boj. Pomocou Chidori, ktoré bolo po celom mojom tele, som zranil Naruta a Saia. Sakura sa oproti mne rozbehla s nahromadenou chakrou v pästi. Odsotil som ju a skácala sa ako vrece zemiakov. Potom sa oproti mne rozbehol ten Yamato. Chvíľu sme bojovali, dal mi docela zabrať, no na chvíľu si odkryl pravú stranu tela a mne sa podarilo ho trafiť katanou do hrudníka. Cez katanu som do jeho tela pustil trocha Chidori, aby som ho paralyzoval. Ešte so zabodnutou katanou v Yamatovom hrudníku som sa pozrel na Naruta, keď sa snažil postaviť na nohy. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Vtom som sa dostal do jeho podvedomia a to, čo som tam videl ma prekvapilo, zarazilo a mal som aj trochu strach, no nedal som na sebe nič poznať.
Naruto má v sebe Kyuubiho, došlo mi po chvíli. Prišiel som k tomu monštru a pozrel som sa mu do očí. Začal mi rozprávať o Uchihovi Madarovi. Čo to som o ňom počul, ale ešte nikto ma k nemu neprirovnal. Až teraz. Ľahostajne som odpovedal a potlačil ho. S Narutom sme sa vrátili do reality. Vytiahol som katanu s Yamatovho hrudníka a spravil som krok k Narutovi.
„Kto by si bol pomyslel, že máš v sebe monštrum,“ uškrnul som sa. Chcel som to s nimi skončiť, no v strede môjho jutsu prišiel Orochimaru a Kabuto a zastavili ma. Potom sme odišli ilúziou ohňa.
Sám som trénoval a zlepšoval sa. Raz mi prebehlo mysľou: Je čas. Vyšiel som zo svojej izby a išiel som za Orochimarom. Prišiel som pred jeho dvere a prepichol ich katanou z Chidori. Potom som ich rozsekal a vstúpil som do miestnosti.
„Čakal som ťa, Sasuke-kun,“ povedal mi Orochimaru ležiac vo svojej posteli. Pozeral som sa mu to očí a zrazu sa niečo zmenilo. Z jeho tela začal vyliezať biely had.
„Tak to je tvoja pravá podoba.“ Zhnusene som si odfrkol.
„Daj mi svoje telo, Sasuke-kun,“ syčal na mňa. Vytiahol som svoju katanu a začal som mu odsekávať všetko možné na čo som dočiahol. Bolo to ťažké a dlhé, no nakoniec ma obmotalo jeho telo a ja som mu odsekol hlavu. Myslel som si, že je mŕtvy, no z jeho krku sa začal vyparovať krvavý dym a ja som sa ho nadýchal. Začal som sa dusiť. Zrazu som sa ocitol v čudnej miestnosti.
„Toto je moje výmenné miesto. Tu prebieha môj prevtelovací proces.“ Orochimaru sa ku mne plazil s jazykom až na kolenách. Zostal som pokojný. Už bol odo mňa sotva meter, keď sa začal usmievať a hovoriť, že za chvíľu mu bude patriť Sharingan. Usmial som sa.
„Zabudol si na jednu vec, Orochimaru. Sharingan len tak ľahko neporazíš.“ Orochimarovi sa rozšírili oči a celé prevtelovacie miesto začalo černieť. Nakoniec to pohltilo aj Orochimara a ja som získal všetky jeho techniky. Vrátil som sa naspäť do reality. Postavil som sa na nohy a za mnou bol Kabuto.
„Ktorí z nich si?“ Usmial som sa.
„Čo myslíš?“ Nechal som ho premýšľať a potom som prikývol, keď sa mu oči rozšírili.
„Orochimaru je mŕtvy.“ S týmito slovami som ho nechal za sebou a vybral som sa za svojou pomstou.
Išiel som od skrýše k skrýši a získaval som ľudí. Po niekoľkých týždňoch som mal všetkých ľud, ktorých som potreboval. Dalo docela zabrať, kým som sa premiestnil do všetkých skrýší čo Orochimaru mal. Nakoniec so mnou boli traja ľudia. Suigetsu, Karin a Juugo. Našu skupinu som nazval Hebi, čo v preklade znamená had, a spoločne sme sa vydali hľadať môjho brata.
Na ceste som narazil na dvoch členov z Akatsuki. Jeden sa volal Deidara a druhý Tobi. Tobi mi prišiel trošku uderený do hlavy a Deidara bol zase frajer s veľkými rečami, ale za to žiadnymi činmi. Síce mi dal zabrať, ale nakoniec sa ten blb sám odpálil. Musel som sa premiestniť a nezostávalo mi nič iné, ako použiť Mandu, Orochimarovho hada. Privolal ma Suigetsu a ja som hneď stratil vedomie. Zotavoval som sa v jednom z hotelov v jeden malej dedinke poblíž Konohy, keď zrazu do izby vtrhla Karin a povedala, že v dedine sa to hemží ninjami z Konohy. Že vraj ju chvíľu prenasledovala nejaká ružovlasá kunoichi, ale podarilo sa jej striasť sa jej. Spozornel som.
Sakura, pomyslel som si. Takže je tu aj Naruto a možno aj Kakashi a ešte niekto iný. Možno Kiba a to bude problém. Rýchlo som sa postavil z postele a začal som sa obliekať.
„Musíme odtiaľto vypadnúť,“ zavelil som. Všetci sa dali do pohybu.
„Mali by sme ich nejako zmiasť,“ navrhla Karin a vytiahla použitý ručník. Poroztŕhala ho a pomocou Juugových kamarátov sme ten ručník poroznášali po celej dedine, takže to nebudú mať také jednoduché. Hneď potom sme vyrazili. Skákali sme po vetvách stromu, keď zrazu oproti nám išla známa postava.
„proste ho ignorujte,“ povzdychol som si. Zrušil som Narutov klon a bez mihnutia oka som pokračoval v ceste. Mal som dôležitejšiu robotu. Musel som nájsť Itachiho. Neskôr sme našli Kisameho. Vycieral sa na mňa.
„Vyrástol si,“ povedal mi a ja som ho ignoroval. Pozrel sa za mňa.
„Ďalej môžeš ísť len ty, Sasuke, tvoji parťáci tu môžu počkať so mnou.“ Prikývol som a dal som im pokyn aby zostali. Nechcel som, aby ma ktokoľvek zdržoval.
„Čakal som ťa.“ Rozhliadal som sa po tmavej miestnosti. V strede bolo kreslo a v ňom sedel môj milujúci a dokonalý brat. Navzájom sme sa prehliadali pohľadmi. Testovali sme sa pomocou sharinganu a rôznych genjutsu. Itachi sa postavil zo svojho kresla a smeroval ku mne s napriahnutou rukou.
„Tvoje oči budú moje,“ povedal. Nechápal som ho a tak mi začal rozprávať príbeh o Uchihovi Madarovi a jeho mladšom bratovi. Čo je osudom bratov Uchiha klanu. Zľakol som sa, keď sa Itachiho prsty dotkli mojej tváre okolo oka. Spustil som druhý stupeň prekliatej pečate a zrušil som genjutsu.
To nebolo obyčajné genjutsu, myslel som si. Itachi si držal ľavé oko.
„Prelomil si moje Tsukuyomi,“ syčal. Zhlboka som dýchal. Vedel som čo bude nasledovať. Boj zbraní. Použil som všetko možné, ale nič nefungovalo a ani na mňa nemali jeho zbrane žiadny účinok. Zraz ma niečo napadlo. Použijem Narutov trik s Fuuma Shurikenom a ešte ho trochu vylepším. Hodil som jeden shuriken po Itachim a druhý som skryl do jeho zorného poľa. Itachi sa obom vyhol, ako som predpokladal, no ja som mal eso v rukáve. Potiahol som niťami, ktoré som držal a jeden osteň sa zabodol Itachimu do nohy. Vytiahol si ho a pomaly sa postavil na nohy. Vedel som, čo bude nasledovať. Takmer naraz sme zakričali:
, Katon: Goukakyuu no Jutsu!´ Itachi sa vyhol mojej technike tým, že vyskočil do vzduchu, no ja som bol na neho pripravený a použil som katanu vytvorenú Chidori. Nastal výbuch a my sme sa onedlho ocitli na streche budovy. Bojovali sme rôznymi technikami a znovu sme požili Katon. Mal som navrch, ale zrazu sa ku mne blížil čierny plameň a ja som musel rýchlo uhnúť. Keď pohltili môj Katon, úplne zmizli. Začal som utekať obávajúc sa čo bude nasledovať. A mal som pravdu. Itachi ma sledoval.
„Amaterasu!“ Zakričal a mňa začali naháňať čierne plamene. Myslel som si, že sa im vyhnem, no nakoniec ma dostali a ja som sa zvíjal od bolesti na zemi. Niečo ma napadlo. Použil som Orochimarove kawarimi. Zobralo mi to veľa chakry, ale zachránil som si život. Počul som, ako Itachi kráča k zbytku môjho kawarimi. Zbytok chakry som nahromadil v pľúcach.
Katon: Ryuuka no jutsu! Myslel som si a do vzduchu som vyfúkol oheň v podobe tigra. Neboli mierené na Itachiho. Chcel som tento boj už ukončiť a vtom mi mohla pomôcť jediná vec. Padol som na kolená a od vyčerpania som sa nevedel postaviť. Itachi na tom bol rovnako. Pozerali sme sa na seba, no ani jeden z nás nič neurobil. Ja som čakal na svoju príležitosť a Itachi asi tiež. Zrazu začalo hrmieť. Moja šanca. S ťažkosťou som sa postavil na nohy a vyskočil som na stĺp. Spravil som pár pečatí a pozrel som sa na svojho brata.
„Sasuke, neblufuj. Viem, že už nemáš chakru. Povedz mi, čo chceš urobiť?“ Nastavil som ruku k oblohe. Začalo sa blýskať.
„Jutsu, ktoré som vymyslel. Nepotrebujem naň žiadnu chakru. Iba ju potrebujem zamieriť. Dávaj pozor Itachi. Bude to len zlomok sekundy.“ V mojej ruke sa začala iskriť elektrina. Ruku som nasmeroval na Itachiho a blesk, ktorý bol na oblohe letel priamo na neho.
Vyšlo to. Porazil som ho. Tešil som sa, ale predčasne. To o som videl, keď zmizol dym a prach ma vydesilo.
Susanoo, myslel som si. Nemal som chakru a chcel som ho zastaviť. V mojej hlave som pocítil prítomnosť ďalšej osoby. Orochimaru. Ten had vyliezol a Itachi si ho len prepichol nejakým mečom a zapečatil ho. Nevenoval mu ani jediný pohľad.
„čo tam máš ďalej, Sasuke,“ pokojne sa ma opýtal. Už som nevedel čo mám robiť. Itachi sa začal ku mne približovať a ja som spanikáril. Cúval som, až som narazil do steny. Itachi bil odo mňa sotva meter. Niečo zašepkal, potom spravil krok a prstami sa dotkol môjho čela. Zrazu padol vedľa mňa a ja som pocítil, že som zostal sám. Itachi je mŕtvy. Nemohol som tomu uveriť. Netrvalo dlho a stratil som vedomie.

Začal som vnímať zvuky okolo seba.
Kde som? Preblesklo mi hlavou. Počul som kroky. Boli ťažké a akoby namáhavé, takže o nebola žena. Otočil som hlavu a pozrel som sa na dvere. Netrvalo dlho a otvorili sa. Objavila sa tam mužská postava a na tvári mala oranžovú masku.
Veď to je ten zmetok Tobi, myslel som si.
„Vidím, že si hore. To je fajn.“ Niečo mi tu nesedelo. Jeho hlas bol hrubší ako predtým. Aj jeho chovanie bolo iné. Jeho hlas znel akoby mal odžitých veľa rokov a ku každému je veľa spomienok. Dostal som strach. Rýchlo som sa posadil.
„Kto si a čo odo mňa chceš?“ Vydal zo seba zvuk podobný smiechu.
„Moje meno je Uchiha Madara a..“
„To nie je pravda. Madara je dávno mŕtvy!“ prerušil som ho.
„Keď myslíš. Ako je potom možné, že tu stojím pred tebou?“ Mlčal som. Nevedel som, čo mám na to povedať. Stále som ho sledoval.
„Tak ešte raz. Moje meno je Uchiha Madara,“ pri tých slovách si pomaly dával dole masku. Mal zapnutý sharingan. Keď som sa pozrel na jeho pravé oko, odrazu začalo to moje krvácať a jeho postavu pohltili čierne plamene. Vykríkol od bolesti. Po niekoľkých minútach zostalo ticho a ja som čakal čo sa bude diať ďalej Objavila sa tam jeho postava a nemal ani škrabanec. Ako keby sa ho tie plamene ani nedotkli. Nasadil si svoju masku.
„Vyzerá to tak, že Itachi vložil do teba svoje techniky a snaží sa ťa chrániť predo mnou. Preto vložil do tvojho pravého oka Amaterasu, ktoré sa pri kontakte s mojím sharinganom aktivuje.“ Odfrkol si.
„Itachi. Robí problémy aj po smrti.“ Zamračil som sa. Nemal som tušenia o čom ten chlap rozpráva. Nechcelo sa mi ho počúvať, ale on ma nenechal na pokoji. Začal mi rozprávať niečo o Itachim, ale po pár vetách som ho prestal počúvať. Zaujala ma však jedna vec. Takže som mu asi v polovičke príbehu znova venoval pozornosť.
„To je lož!“ Vykríkol som. Bol som zúfalý z toho, čo mi tu rozpráva. Nemôže byť pravda, že Itachi zabil celý náš klan ako rozkaz. Chcel si otestovať schránku, voje schopnosti.
„Buď ticho a počúvaj ma!“ Okríkol ma ten chlap.
„Itachi nebol taký, aký si si myslel, že je. Nebol pokrytec, ani nič podobné. Prekvapuje ma, že svoje divadlo hral až do konca. Hral, že ti chce zobrať oči až do úplného konca.“ Nemohol som tomu uveriť. To nie je možné. Vypočul som si ho až do konca a potom ma nechal samého v tmavej miestnosti. Bol som tam pár dní rozmýšľajúc o tom, čo mi povedal Tobi/Madara. Neviem, prečo, ale uveril som mu. Začal som sa dvíhať na nohy.
Je načase sa pomstiť Konohe. Bola moja jediná myšlienka a tej som sa držal. Keď som to chcel povedať nahlas, objavili sa v mojej hlave tváre rôznych ľudí, ako napr. Naruto, Kakashi, Lee, Neji a veľa ďalších. Pri posledných tvárach ma pichlo pri srdci. Bola to Narutová a Sakuriná tvár. Chýbali mi. Najviac Sakura. Rýchlo som zahnal myšlienky na ňu a sústredil som sa na svoj cieľ. Vyšiel som z tej miestnosti a išiel rovno za nosom. Do Konohy.