Ukradnuté slnko 2

Shikamaru bežal so svojim tímom lesom a pozorne sledoval okolie. Napoludnie spoznal skaliská pripomínajúce veľkú ruku a zastavil.
„Čo sa deje sensei?“ Spýtal sa Minato, ktorý takmer narazil do Itachiho, keď odrazu zastavil.
„Sme na mieste,“ oznámil.
Minato sa poobzeral okolo, ale okrem starej polorozpadnutej chatrče a stromov tam nič nebolo.
„Tu?“ Neveriacky si prezeral okolie, či neprehliadol nejakú rezidenciu alebo dom, ktorý by aspoň trochu predstavoval sídlo zloducha. Zapojil Byakugan a pod chatrčou videl vchod do podzemných chodieb, ktoré sa rozbiehali všetkými smermi a končili ďaleko od nich, hlbšie v lese.
„Pod tou chatrčou...“ povedal, Shikamaru prikývol. Všetci zišli do podzemia a v malej sále zastali pred dvoma chodbami. Shikamaru sa rozhodol rozdeliť tím na dve dvojice, aby rýchlejšie zozbierali čo najviac informácií. Minato šiel s ním, pretože ho chcel mať na očiach a Itachiho nechal s Miko.
Dvojice si šli každá svojim smerom. Chodby boli úzke a osvetlené len malými olejovými lampami. Itachi a Miko išli potichu a otvárali každé dvere. Spočiatku opatrne, no niekde pri štyridsiatke ich pozornosť poľavila. Za každými dverami bola len prázdna miestnosť, prípadne sklad plný prázdnych škatúľ a prachu.
Po schodoch zišli do ďalšieho podzemného podlažia. To sa rozdeľovalo na dve chodby.
„Rozdelíme sa,“ povedala Miko a hneď vošla do jednej z nich.
„Radšej by sme mali zostať spolu. Sensei dal jasné príkazy,“ zastavil ju Itachi. Miko však nereagovala a ďalej šla svojou cestou. Itachi stál a váhal, či má ísť za ňou alebo sa vydať po druhej chodbe.
„Miko!“ Zakričal za ňou a rozhodol sa, že ju nenechá ísť samú.
„Ty tu chceš trčať celý deň?!“ Oborila sa naňho Miko a hneď si aj sama odpovedala: „Nie, tak padaj do tej druhej chodby!“
Itachi sa nenechal odbiť a tak sa ich hádka, ako vždy, trochu vyostrila. No skôr než stihlo dôjsť na zbrane, sa asi z polovice chodby ozval tichý zvuk. Obaja sa pozreli tým smerom a už aj vyrazili. Započúvali sa, ale chodbu ovládlo opäť ticho. Opatrne otvorili troje dvere, ale miestnosti boli prázdne. Pri štvrtých dverách sa ten zvuk ozval opäť. Tichý klepotavý zvuk, akoby sa niekto prechádzal po miestnosti za dverami. Zdanlivé kroky ustali len čo sa Miko dotkla kľučky. Ihneď ju pustila a svoju katanu zovrela oboma rukami.
„Neblázni,“ pošepol jej Itachi. „Môže to byť pasca.“
„Určite to je pasca. Vyrazím dvere a ty použiješ oheň len čo budú dole.“
„Čo ak tam naozaj niekto je?“ Spýtal sa Itachi.
„Veď o to ide. Zneškodníme ho skôr, než sa o to stihne on pokúsiť,“ Miko už bola netrpezlivá a bolo jej to poznať aj na hlase.
„Máme hľadať informácie. Nemyslím, že kôpka popola nám k niečomu bude!“ Itachi reagoval sarkasticky a dosť podráždene, vzhľadom na ich ostrú výmenu názorov pred chvíľou.
„Tak ho zajmeme a vypočujeme? Ó, áno, veď čo ak je to samotný Tadaši. Možno prišiel pozdraviť,“ oplatila mu rovnakou kartou Miko.
Zvuk tlmených krokov sa spoza dverí ozval opäť a ukončil ich hádku. Museli niečo podniknúť, to bolo jasné.
Ak je aj táto miestnosť ako ostatné, dvere sa nachádzajú približne v strede steny. Ak zapáli len polovicu miestnosti, nepriateľa to určite zaskočí a oni budú mať dosť času ho zneškodniť. Len zostáva dúfať, že neznámy nebude v tej polovici, ktorá zhorí.
„Ale zodpovedať sa za to budeš ty,“ pripomenul jej Itachi. Miko ostro prikývla a zhlboka sa nadýchla. Itachi sa postavil za ňu a pripravil sa.
Dvere vyleteli z pántov a pravú stranu miestnosti náhle zachvátili plamene. No tak rýchlo, ako vzbĺkli aj utíchli, keďže tam nenašli nič, čo by mohli stráviť. Ostali po nich len sčernené steny a horúci vzduch naplnený pachom dohárajúceho ohňa.
Opatrne vošli do miestnosti. No nech sa akokoľvek obozretne obzerali, nevideli nič čo by mohlo spôsobovať akýkoľvek zvuk. Itachi však odrazu vrhol shuriken do najtmavšieho kúta miestnosti. V polovici cesty ho odrazil iný shuriken, ktorý skončil len pár centimetrov od Itachiho hlavy.
Schúlená tmavá postava sa narovnala. Tvár mala síce v tme, ale jej červené oči sa nedali prehliadnuť- žiarili ako rubíny v poludňajšom slnku. Itachi aktivoval svoj sharingan a pustil sa do neznámej osoby, ale tá stále zostávala napoly ukrytá v tme a zdalo sa, že odrážať Itachiho útoky ju nestojí viac sily, než odohnať otravný hmyz. Do boja sa pustila aj Miko, ale bezvýsledne. Obaja dali do toho všetko, no o úspechu sa nedalo ani hovoriť.
Zvuk boja a otrasy, ktoré rozochvievali steny podzemného bludiska privolali na miesto aj Shikamara s Minatom. Boj pokračoval ešte niekoľko minút, ale ani nové posily s neznámym nehli. Stále tam stál, pri boji neurobil skoro žiaden krok.
Keď už boli všetci na kolenách, lampy v miestnosti aj na chodbe zhasli a všetci sa ocitli v úplnej tme. Minato použil bykugan, aby neznámeho pozoroval.
„Minato! Kde je?“ Zavolal Itachi.
„V chodbe, ide na sever.“
Len čo to Itachi počul, po štyroch sa dostal na chodbu a bežal na sever. Znova použil oheň. Okolo postavy v čiernom plášti sa vytvoril modrastý dymový štít, ktorý ohnivé jazyky olizovali, no nedostali sa cezeň. Keď opar dymu opadol, postava tam stále stála. V chodbe sa následkom ohňa znovu zapálili pochodne a lampy. Itachi stŕpol na mieste a z jeho tváre sa vytratila všetka farba. Jediný sval v jeho tele nebol schopný pohybu, jediný zvuk sa nemohol predrať cez stiahnuté hrdlo, keď sa neznáma osoba na neho otočila. Itachi by čakal všetko, ale nie toto. Ten pohľad, ktorý mal teraz pred sebou sa podobal snu, alebo, lepšie povedané, tej najhoršej nočnej more.
Len niekoľko metrov pred Itachim stála jeho matka, Sakura. Ružové vlasy, alabastrová pleť, postava. To bolo jediné, čo prezrádzalo jej identitu. Oči mala krvavočerené a tvár skrivenú grimasou nenávisti a pohŕdania.
Urobila krok vpred a Itachi pocítil ostrú bolesť v hrudi. No ani tá ho neprinútila sklopiť zrak. Stále sa díval na ten neuveriteľný zjav, ktorý bol tak podobný a zároveň tak odlišný od jeho matky. Díval sa ako sa vzďaľuje a mizne za rohom ďalšej chodby.
„Preboha, Itachi!“ Počul kričať Minata a až vtedy si uvedomil, že bolesť v hrudi stále pulzuje a dokonca sa zosilňuje. Sklopil zrak. Kľačal v kaluži krvi a z hrude mu trčal kunai. Snažil sa pohnúť, ale to mu spôsobovalo ešte väčšiu bolesť. Chytil kunai a chcel si ho vytiahnuť, no zachytila ho niečia ruka.
„Nie. Krvácaš, ale nie tak moc, ako by som očakával od takého zranenia. Kunai ti asi čiastočne zastavuje vnútorné krvácanie,“ povedal Shikamaru, kým sa Itachi sunul k zemi.
„Čo sa stalo?“ Pýtal sa Minato.
Miko stála opretá o stenu a snažila sa tváriť neutrálne. „No čo, nestihol sa uhnúť a schytal to. To sú poma...“
„Sklapni!!“ Okríkol ju Minato. „Si bezcitná mrcha. Môj otec si tvojho nesmierne váži, ale ty si nezdedila ani kvapku z jeho cti. Možno je Kakashi-sama tvoj biologický otec, ale ty si nezaslúžiš niesť jeho meno.“ Minato sa rozohnil, ale Miko nepovedala ani slovo.
„Miko! Skoč o poschodie vyššie. V jednej z miestností som videl nejaké tyče. Dones ich. Urobíme nosidlá!“ Prikázal Shikamaru nevšímajúc si Minatovo rozhorčenie.
„Áno!“ Odpovedala a už utekala do jednej zo skladových miestností na vyššom poschodí. Stále jej v ušiach zneli Minatove slová, ako ozvena, ktorá sa stále vracia. Nenechávala za seba rozhodovať city, ale to neznamená, že nič necíti. No objektívne vzaté, môže to tak často vyzerať. Náhle v nej vzplanul pocit, ktorý ešte nikdy nepocítila- ľútosť. Vždy si stála za svojimi činmi, ale teraz by najradšej vrátila čas a zadržala svoje slová. Život jej priateľa a tímového partnera visí na vlásku a ona sa snaží byť tvrdá. Načo? Prečo? Priateľ. To slovo jej uviazlo v mysli viac ako iné. Nikdy predtým nepomyslela na Itachiho inak ako na tímového partnera alebo oponenta pri tréningu. No pred chvíľou jej toto spojenie v súvislosti s ním napadlo úplne automaticky. Áno, bol jej priateľom a ona ho nemôže nechať len tak zomrieť. Kašlať na drsnosť, do čerta s logikou a rozumom. Pomyslela si a utekala späť aj s dvoma kusmi bambusových tyčí.
Medzitým sa Shikamaru a Minato pokúsili zastaviť krv, ktorá vytekala z rany. Nebolo jej síce tak veľa, ako by pri zranení tohto druhu malo byť, ale i tak predstavovala riziko.
„Itachi, brácho. Počuješ ma?“ Hovoril naňho Minato, aby nestratil vedomie. No Itachimu dunelo v ušiach a hlasy sa ozývali ako čoraz vzdialenejšia ozvena. Ponáral sa do tmy a cítil sa tak slabý, že ani nechcel proti tej tme bojovať. Vždy, keď sa o to pokúsil, pocítil bolesť. No temnota prinášala takú úľavu...