Ukradnuté slnko 1

Nad Konohou vychádzalo slnko a rodil sa nový deň. Niekoľko málo ľudí sa už pohybuje ulicami, ale väčšina sa ešte len zobúdza.
Obývačka jedného z domov na predmestí sa pomaly zapĺňa slnečnými lúčmi, ktoré pohlcujú svetlo sviečky svietiacej na nízkom stolíku pri stene. Nad stolíkom visí fotografia- portrét rodiny Uchiha.
Slnečné lúče ožiarili aj tvár mladého Itachiho, ktorý pod ich náporom privrel oči. Sedel na zemi a zamyslene pozoroval portrét svojej rodiny. Jeho otec, Sasuke, veliteľ ANBU, bol vždy hrdý a silný muž, ale od straty jeho prvej ženy, Itachiho matky Sakury, to už nikdy nebol ako predtým. Nik ho od tej nešťastnej udalosti, ktorá sa stala tak náhle pred siedmimi rokmi, nevidel usmiať. Itachi mal iba päť rokov, no pamätá si presne jeho tvár, keď mu oznámili, že jeho manželka zahynula pri misií. Zo žiaľu sa zavrel na niekoľko dní do svojej izby a vyšiel z nej len na jej pohreb. No Reiko, Itachiho malá sestrička, nemala ešte ani rok a musel sa o ňu niekto postarať. Tak sa ich otec po pol roku znovu oženil.
Itachi pozoroval tvár svojej nevlastnej matky na najnovšom portréte a snažil sa pochopiť, prečo si otec vzal práve ju. Bola to sesternica ich matky a mala rovnako ružové vlasy ako ona. Ale ani zďaleka sa jej nemohla rovnať. Nemala jej silu, guráž ani vôľu. Nikdy otcovi nevyčítal, čo urobil, ale spokojný s tým rozhodne nebol.
„Ty si už hore?“ Spýtala sa Reiko a prisadla si k Itachimu. Ospalo si pretierala oči a oprela sa o svojho staršieho brata.
„Mamka mi povedala, že...,“ začala Reiko, ale Itachi jej skočil do reči.
„Nie je to naša mama,“ spustil zostra.
„Nebuď na ňu taký zlý. Snaží sa, ale ty ju aj tak nemáš rád.“
„Možno sa snaží až moc. Naša pravá mama bola úplne iná. Ona...,“ zasekol sa. Chcel si spomenúť na ich matku, ale nemohol. Spomienky, o ktorých si myslel, že sú pevne ukotvené v jeho pamäti, tam síce boli, ale poriadne rozostrené. Už tak dlho nepomyslel na matku, že jeho pamäť začala slabnúť.
„Ja som mamku vôbec nepoznala. Otec mi o nej nikdy nerozprával, ale mám aspoň Aiko. Tak o nej už nikdy nehovor zle. Rozumieš? Inak ťa tak zmlátim,“ zamávala päsťou vo vzduchu. Vtedy sa Itachimu aspoň trochu rozjasnila zahmlená pamäť. Reiko nezdedila po matke len ružové vlasy a zelené oči, ale aj povahu a silu. Možno to bol dôvod, prečo sa s ňou otec tak málo rozprával alebo hrával. Jednoducho mu až moc pripomínala Sakuru.
„Tak na to musíš trochu vyrásť, drobec,“ zasmial sa Itachi.
„Veď len počkaj, keď budem chodiť na akadémiu.“
Zodvihla sa a otočila, akože sa chytá odísť. Zrazu sa otočila a chcela svojho brata prekvapiť, ale ten už výborne ovládal svoj sharingan, odhalil útok a zablokoval jej ruku schválne o niečo neskôr, než by to urobil pri niekom inom. Reiko sa ho však ani nedotkla.
„Za chvíľu budeš taká dobrá ako mama,“ pochválil svoju sestričku Itachi. Tá, aj keď vedela, že svoju šancu už prešvihla, sa pokúsila kopnúť ho, ale skončila na podlahe a Itachi hneď vedľa nej.
„Čo sa tu robí?“ Zaburácal od dverí Sasuke.
Prísny hlas otca postavil oboch do pozoru. Reiko strčila ruky za chrbát aby skryla drevený cvičný kunai. Itachi stál vedľa nej tiež s rukami za chrbtom a v nich pár cvičných šurikenov.
Sasuke pristúpil k nim.
„Čo máš v ruke Itachi?“ Spýtal sa hoci to vedel veľmi dobre.
Itachi vystrel ruku a ukázal dva šurikeny.
„A ty?“ Obrátil sa Sasuke na svoju dcéru. Reiko vystrela ruky, ale mala ich prázdne. Itachiho už prestala prekvapovať jej odvaha, ktorá často hraničila až s drzosťou. Robila všetko preto, aby si vynútila otcovu pozornosť.
Sasuke sa na ňu len ukradomky pozrel a vytiahol jej kunai zastrčený vzadu za opaskom.
„Itachi! O mesiac skladáš chuninské skúšky. V noci by si sa mal poriadne vyspať a cez deň trénovať. Nie ponocovať a cez deň dospávať,“ jeho hlas bol v toto ráno ešte chladnejší ako obvykle. Vstal so zlou náladou a tú mu nevylepší nič. Ako sa blíži výročie Sakurinej smrti je stále viac zahĺbený do seba.
„Choď sa pripraviť do školy, Reiko,“ napriek chladu v otcových slovách bola rada, že jej povedal aspoň niečo. Ona predsa nemohla za to, že sa tak veľmi podobá na matku.
„Áno otec,“ povedali súčasne a pobrali sa každý za vlastnými plánmi. Sasuke odišiel ihneď do práce, ani nepočkal, kým sa Aiko zobudí.
Itachi si zbalil veci a vyrazil k hlavnej bráne Konohy. Mali sa stretnúť o šiestej a on už desať minút mešká. Shikamaru-sensei zase raz nebude nadšený. Stavím sa, že aj tak tam budem prvý. Pomyslel si ako utekal cez poloprázdne ulice.
„To je také ťažké dostaviť sa na dohodnuté stretnutie včas?“ Spýtal sa Shikamaru. O schopnostiach svojich študentov nepochyboval, ale ich dochvíľnosť mu robila starosti od ich prvého stretnutia. „Taká otrava,“ zamrmlal si popod nos.
„Aj tak som tu prvý,“ poznamenal Itachi, keď nikoho ďalšieho nevidel.
Shikamaru si len povzdychol a ďalej vec nekomentoval.
Na stromoch sa pohlo lístie a rovno pred Itachiho skočil Minato. Blonďatý chalan s bledými očami a takmer večným úsmevom- syn Hokageho Naruta a Hinaty.
„Prepáčte sensei,“ začal skôr, než mu Shikamaru stihol vynadať. „Otec chcel so mnou súrne hovoriť. Ja som mu vravel, že musím byť tu, ale on...“
„Keci, keci, keci,“ všetci traja sa otočili za hlasom, ktorý vychádzal od brány. Miko, Kakashiho dcéra, stála niekoľko metrov od nich, tesne za bránou.
„Tvojho otca, Minato, by o takomto čase dostalo z postele len máločo a nemyslím, že rozhovor s tebou je práve jednou z tých vecí,“ povedal Shikamaru Minatovi a hneď nato sa otočil ku Miko a pokračoval: „A tebe zase nezvonil budík alebo ti vbehla do cesty čierna mačka?“
„Nie sensei. Stretla som jednu starú pani so strašne ťažkou taškou. To som mala okolo nej len tak prejsť?“ Vyhovorila sa.
„Stará pani s ťažkou taškou o šiestej ráno?“ Spýtal sa skepticky Shikamaru.
Itachi a Minato sa len chichotali za jeho chrbtom, keď ich zdrapila za nohu podivná ruka a oboch ich zrazila na zem. Miko sa nestihla ani len zaškeriť jej charakteristickým škodoradostným úškrnom (ten síce cez masku nebolo vidno, ale každý ho spoznal na jej očiach) a už bola na zemi aj ona, omotaná tieňovými chápadlami.
„Ak sa nabudúce dohodneme na nejakej hodine, príďte včas, inak sa postarám, aby ste celý nasledujúci mesiac čistili ulice Konohy. Je vám to jasné?!“
„Už dlho nebudete náš sensei,“ namietla Miko, ale hneď to aj oľutovala. Stisk chápadiel ešte o trochu pritvrdil.
„Za prvé, ešte nie ste chunini, takže sa máte stále čo učiť, a teda som váš sensei. A za druhé, som veliteľ vášho tímu a ľahko môžem oddialiť vaše skúšky.“ Vysvetlil Shikamaru s pokojom, hoci to v ňom vrelo. Nenechá predsa týchto malých faganov, aby ho vytočili.
Chápadlá sa stiahli a oni sa mohli konečne zhlboka nadýchnuť.
„Takže, dnešná misia,“ začal Shikamaru kým sa jeho študenti zbierali zo zeme. „ANBU vysledovali úkryt zločinca menom Tadashi Misano.“
„A my ho pôjdeme zatknúť,“ neudržal jazyk za zubami Minato. Bol taký nadšený, ako už dlho nie. Otec spomínal niečo o dôležitej misií, možno to bude práve táto.
„Nie,“ odvetil Shikamaru, ale do hlasu sa mu už dostalo niečo z jeho vnútorného rozčúlenia. Chytil si korienok nosa medzi palec a ukazovák na sekundu zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.
„Tadashi v tom úkryte nebol, ale jeho stopa smerovala na východ.“
„Tak ho budeme sledovať,“ opäť ho prerušil nadmieru rozrušený Minato.
„Nie!“ Skričal Shikamaru. Vystrelil k nemu jeden zo svojich tieňov a zakryl mu ústa.
„Prehľadáme jeho úkryt a zozbierame čo najviac informácií,“ pokračoval. „Tadashi je jedným z veľkých obdivovateľov Orochimarovej a Kabutovej práce. Žiaľ aj jeden z najnadanejších.“
„Primitívna misia. Prečo sme ju dostali práve my?“ Namietla Miko opretá o bránu, leštiac si svoju katanu.
„Zveril nám to priamo Hokage a mal pri tom svoje dôvody.“
Miko chcela ešte niečo povedať, ale Shikamaru už vyrazil a za ním sa hnal Minato. Jeho nadšenie už síce trochu opadlo, ale i tak sa s radosťou pustil do novej misie. Veď predsa okolo takej skrýše sa môže motať mnoho nebezpečných zločincov a možno sa aj samotný Tadashi vráti, aby zničil dôkazy... Keď nad tým takto premýšľal, začínalo sa mu vracať jeho predchádzajúce nadšenie.
Itachi sa len ticho prizeral. Bol rád, že vypadol na misiu, pretože nasledujúcich pár dní to bude doma na nevydržanie. Otec sa zase, ako každý rok o takomto čase, zavrie do izby a v noci bude potajme chodiť na cintorín. Aiko sa bude tváriť, že o ničom nevie a Hokage bude u nich každý boží deň. Ak sa im podarí túto úlohu natiahnuť aspoň do zajtra, bude to ešte lepšie.
Miko šla ako posledná. Len mesiac jej zostáva do zloženia jouninskej skúšky a ona plytvá časom na úlohu, ktorú by zvládli aj títo dvaja genini sami. V tomto meste očividne mrhajú jej talentom a jediné, čo jej otec na to povie je, že všetko slúži svojmu cieľu. To nie je fér. Je predsa tak dobrá, dokonca lepšia než Itachi, syn slávneho Sasukeho Uchihu. Možno by som aj bola lepšia ako Hokage.... Rozmýšľala.
Shikamaru šiel napred a absolútne sa nesústredil na Minatovo bľabotanie. Za tie roky si zvykol nevnímať jeho slová vo chvíľach, keď bolo to hyperaktívne chlapča nadšené. Vtedy z neho padali len samé hlúposti. Presne ako jeho otec, pomyslel si Shikamaru.
„Aké otravné,“ zamrmlal si sám pre seba.
Sasuke sa po ceste do práce zastavil pri cintoríne, ale dovnútra nevošiel. Pri jeho východnej bráne rástla nízka čerešňa, ktorá práve kvitla. Vietor k nemu zavial niekoľko lupienkov ružového kvetu. Jeden z nich mu padol k nohám a druhý pristál na jeho pleci. Jemne ho zobral medzi prsty a schoval do dlane. Dnes mu všetko pripomínalo jeho milovanú Sakuru. Ráno jeho malá Reiko a teraz toto.
Pohol sa ďalej a v dlani stále zvieral okvetný čerešňový lístok. Pálil ho v ruke a ten oheň prechádzal až priamo do srdca. Znovu bilo rýchlo a každý úder bolel ako bodnutie katanou. Naučil sa s touto bolesťou prežívať, ale nie žiť. Jediný dôvod, prečo sa vtedy nevydal pomstiť Sakuru, boli jeho dve deti. Jeho jediná radosť zo života.
Pomaly sa prešuchtal až do budovy ANBU. Vyšiel na tréningové pole a čakal na nástup nových regrútov.
„Ajaj,“ zatiahla Ten-Ten. „Pamätaj, že všetci nováčikovia majú prežiť,“ pripomenula Sasukemu, keď videla jeho smutnú tvár. Uňho ide smútok a hnev ruka v ruke.
„ANBU nie je pre padavky,“ odsekol.
„Je pre silných a talentovaných, ale to je len jedno percento úspechu. Zvyšok je tvrdá drina.“
Podišla k nemu a oprela sa o zábradlie.
„Si môj veliteľ, tak by si to mal asi vedieť ako prvý,“ povedala po chvíli ticha.
„Týka sa to práce?“
„Čiastočne,“ trochu sa ostýchala, čo nemala vo zvyku.
„Dnes nemám náladu na žiadne sťažnosti. Ak sa ti nejaká úloha nepáči, pohovor si s Hokagem.“
„Ja a Neji, no... Budeme sa brať,“ vypadlo z nej nakoniec.
Sasuke sa pootočil, aby sa mohol pozrieť na Ten-Ten. „Tak to gratulujem. Už bolo na čase,“ znelo to úprimne, hoci na tvári sa neobjavil ani náznak úsmevu. Všetci si už zvykli na večne vážneho Sasukeho.
„Mne sú tie reči ukradnuté, ale Nejiho presvedčila Hinata. Vraj aby to urobil kvôli klanu.“
Ten-Ten a Neji už pár rokov bývali spolu, ale neboli manželia. Po Konohe sa rozleteli reči o ich nezáväznom vzťahu. Raz sa hovorilo, že má milenca ona, inokedy zas, že je neverný on. No ten, kto ich poznal, veľmi dobre vedel, že je to všetko nezmysel. Stačil jeden pohľad na nich a každému muselo byť jasné, že sa skutočne milujú. Každému, okrem starých babiek na trhu, ktoré si prázdnymi rečami krátili dlhý čas.
„Kedy bude svadba?“ Opýtal sa Sasuke, sčasti vďačný za menšie rozptýlenie.
„Za dva mesiace. Nič veľké, iba malý obrad a pár priateľov a známych.“
„To už ste asi rozmýšľali aj o rodine.“
„Pravdu? Ani nie. Mám dobre rozbehnutú kariéru...“
„Tú ti predsa nikto neberie. Neskôr by si sa mohla vrátiť,“ navrhol Sasuke a tým sa pridal do pomerne veľkej skupiny tých, ktorí sa snažili presvedčiť Ten-Ten, aby sa stala matkou.
„Neji by bol určite rád,“ poznamenal Sasuke a ona si len povzdychla. Vedela, že Neji túži po potomkovi a v poslednom čase jej to stále jasnejšie dával najavo. Ale ako všetkým vysvetliť, že sa bojí byť matkou? Je predsa kapitánkou ANBU, nemala by sa báť ničoho. Ale toto konkrétne rozhodnutie je pre ňu ťažšie, ako vliezť do jaskyne plnej nepriateľských ninjov.
„Nechajme túto tému tak. Rozdelíš nás?“ Spýtala sa.
„Prečo?“ Nechápal Sasuke.
„No, keď budeme manželia.“
„Ty a Neji tvoríte perfektný tím. Ale ak si myslíš, že svadba niečo zmení...“
„To nie, ale predpisy sú predpisy.“
„A nad tými predpismi je Hokage. Som si istý, že vám dvom udelí výnimku. Ozaj, už o tom vie?“
„Ty si prvý. Zajtra idem na obed s Ino a Hinatou.“
„S Ino? To sa rovná verejnému vyhláseniu.“
Ten-Ten sa usmiala. „Tak nejak to aj zamýšľam.“
Pole sa začínalo zapĺňať ľuďmi, ktorých sa snažili zorganizovať dvaja maskovaný členovia ANBU. Ten-Ten aj Sasuke si nasadili masky a otočili sa k nováčikom.
„Nezabudni, majú to prežiť,“ pripomenula mu Ten-Ten.
Z neďalekého stromu zoskočil ďalší ANBU v maske, postavil sa vedľa Ten-Ten a nenápadne jej prešiel končekmi prstov po chrbte ruky.
„Gratulujem,“ pošepol Sasuke Nejimu.
„Dúfam, že mi pôjdeš za svedka,“ pošepol mu naspäť Neji.
Sasuke prikývol a už sa venoval ako-tak zorganizovanej skupinke ľudí na cvičnom poli.
„Som Raidon, po Hokagem som ja váš najvyšší veliteľ. Toto sú vaši inštruktori po dobu najbližších šesť mesiacov. Katsumi.“ Predstúpila Ten-Ten. „A Takeru.“ Predstúpil Neji.
„Dnes je na programe menší test. Kto v ňom neuspeje, po zvyšok týždňa bude mať službu v kuchyni a bude chodiť spávať bez večere.“ Sasuke začal hneď zostra.
Ďalej pokračoval Neji: „Časť zadania je jednoduchá. Dostať sa na druhý koniec poľa.“
Všetci pozreli tým smerom. Okamžite každý pochopil, v čom je háčik. Pole sa končilo až za hustým lesom a veľkou nádržou vody, v ktorej choval veliteľ ANBU svojich miláčikov- jedovaté vodné hady (tak sa aspoň hovorilo).
„A teraz tá zložitejšia časť. V lese sú ukrytí nepriateľský ninjovia, ktorí majú za úlohu zabiť vás.“
„Keď dôjdete k nádrži,“ prehovorila Ten-Ten, „musíte prejsť cez jej strážcov a dostať sa na ostrov, ktorý je uprostred a odtiaľ priniesť zvitok, ktorý obsahuje tajné informácie o polohe nepriateľa. Zvitkov tam bude päť, ale každý môže zobrať iba jeden. Čas máte do západu slnka.“
„Uspejú iba tí, ktorí prinesú zvitok,“ povedal Sasuke a bleskovo zmizol v lese.
„Malá rada,“ šepla Ten-Ten, ale tak, aby ju všetci dobre počuli. „To o hadoch v nádrži je pravda. Kto ublíži ktorémukoľvek z nich, bude sa zodpovedať samotnému veliteľovi Raidonovi.“
Zasmiala sa, keď videla vystrašené tváre zelenáčov. Sama bola podobne vydesená z predstavy, že by mala prísť do konfliktu s veliteľom, keď bola na ich mieste. Vtedy to neboli hady v nádrži, ale zúrivé divoké mačky v lese. Ale to už sú roky.
Odštartovali test a študenti sa rozbehli do lesa. Keď zmizol medzi stromami aj posledný, Neji si pritiahol Ten-Ten za pás bližšie k sebe. Jednou rukou povytiahol masku sebe a druhou Ten-Ten a letmo ju pobozkal.
„To je všetko?“ Posťažovala si, keď sa chystal na odchod.
„Máme prácu. Keď sa zbavíme tých zelenáčov, môžeme pokračovať,“ pousmial sa Neji a nasadil si späť masku. Spolu sa rozbehli do lesa, kde sa rozdelili, aby uchádzačom o miesto v ANBU čo najviac znepríjemnili úvodný test.