„Trhni si, je moja“ – Prvý dojem 01

Viem, že som písala, že sa budem najskôr venovať tým starším a blablabla... ale povedzme, že to sa premlčalo ^^
Som už raz taká, kadžopádne táto sériovka bude trochu odlišnejšia. Apropo,je písaná z troch pohľadov (v prvej časti iba z dvoch).
Enjoy!

Konoha. Iba kvôli tomu, že robí Obi stále blbosti sme sa sem museli presťahovať.
Hodil som pohľadom na svojho mladšieho brata. Ruky mal bezstarostne hodené za hlavou. Idiot.
Pomaly sme kráčali pomedzi ľuďmi a míjali sme rôzne obchody, občerstvenia či domy. Niektorí sa na nás začali pozerať, akoby sme boli nejaká neznáma ľudská rasa. Iní sa na nás iba letmo obzreli a niektorí nás asi ani nevideli.
Pokrútil som hlavou, keď sa Obi usmial na nejakú blondínu pri kvetinárstve. Ona sa letmo začervenala, ale aj tak sa naňho zvodne usmiala.

Idiot. Zabijem ho, ak sa budeme musieť zase premiestniť. Toto tak nenávidím a práve, keď som si už začal zvykať. V Mlžnej bolo fajn, tam sme boli zatiaľ najdlhšie. Predtým Čajová, Oblačná, Trávová... Už mám toho fakt po krk.
Tento chalan - nechápem ako to môže byť môj brat, stále robí iba problémy. Raz sa vychrápe s dcérou vodcu dôležitého klanu, potom vypáli stánok s nudlami, ohrozí Mizukage...
„Hej, brácho, kde je vlastne tá budova Hokage?“ Spýtal sa lenivo.
„Otvor tie cibule a uvidíš.“ Povedal som mu.
On sa na mňa pozrel pohľadom „Ja som nič nespravil“ a potom sa konečne pozrel pred seba. Boli sme od budovy Hokage iba pár metrov. On je ku všetkému fakt aj slepý...

Práve sme stáli pred dverami Hokage a čakali. Nejaká čiernovláska, ktorá sa predstavila ako Shizune nám povedala, že tam Hokage teraz niekoho má. Veď dobre, my tu počkáme.
Obi si sadol k oknu a pozeral sa na Konohu. Ja som stál pred dverami Hokage a iba som sa opieral o stenu.
Tiež som sa ale pozeral von oknom. Z toho okna bolo dobre vidieť vytesané hlavy všetkých piatich Hokage. Možno je to detinské, no s radosťou som si predstavil ich tváre pomaľované, veď je to úbohé – takto si tam dať vytesať vlastný ksicht. Človeka priam zvádzajú k tomu aby vzal farby...
Potom som začul kroky. Obi si to zjavne vôbec nevšimol, on bol zažratý do nejakého sporu čo sa tam vonku práve dial.
Keď som sa obrátil, uvidel som nejaké dievča. V ruke držala nejaké papiere.
Bola dosť obyčajná, dlhé čierne vlasy, bledá pleť, normálne oblečenie, jediná neobyčajná vec boli jej oči. Boli také bledé – levanduľové, myslím. No boli zvláštne, hneď som si uvedomil, že musí ovládať jednu z tých očných techník.
Sharingan to nebude, podľa toho čo viem, už vlastne žije iba jediný potomok so sharinganom. Sasuke Uchiha. Reči o ňom sa dosť šíria, nukenin, ktorý sa pri Štvrtej veľkej vojne ninjov zmenil a všetkým pomohol doraziť Madaru... Nezávidím mu, chlapec to musí mať ťažké, keďže bude musieť teraz obnoviť svoj klan. A tiež sa musí poponáhľať s nejakým tým synom či dcérou, skôr než zomrie, aby sharingan neupadol.

Takže potom to bude byakugan. Tú očnú techniku poznám, raz som mal možnosť utkať sa s jedným chalanom z Hyuuga klanu. Ako sa to volal? No iste - Neji. Neji Hyuuga.
Bol to celkom silný protivník – hoci som vyhral – no rád by som sa utkal s niekým z Hyuuga klanu znova. Nech je to aj táto, nedbám.

*********************************************************************************

Musím jej tú správu už konečne dať, Kiba sa na mňa nahnevá ak jej to dnes neodovzdám. Každopádne, doteraz som bola v nemocnici, takže to nebola moja chyba, no on tam je ešte stále.
Zlomené tri rebrá a vyvrtnutý členok. Veľmi ma mrzí, že teraz takto trpí, ale ešte viac ma mrzí, že je to moja chyba.
Shino je zase na misii.

Práve keď som zahla za roh, od prekvapenie som zastala. Pri okne na parapete sedel nejaký chlapec a pre do mnou stál ďalší. Akoby na mňa čakal, bol tak otočený.
Chlapec od okna natočil hlavu mojím smerom.
Na hlave mal nejakú čiernu čapicu, z ktorej vytŕčali neposlušné čierne vlasy. Oči mal tmavo-modré a bol bledý. Na krku mal tetovanie v podobe slnečných lúčov. Vyzeral akosi temne, no pôsobil inak. Keď sa tak usmial, pripomenul mi Naruta, ešte aj ten jeho úsmev – hneď mi odľahlo a človek sa naňho musí tiež usmiať. Okolo pása mal niekoľko vrhacích nožov.
No ten druhý chalan... bol niečo iné.
Mal čierne vlasy ako noc, rovnako neposlušné, ako toho druhého, no tomuto padali stále do očí, čo by sa dalo považovať za roztomilé, keby nemal taký nepriateľský pohľad v očiach. Mal zvláštne oči... asi by sa to tak dalo povedať. Jedno mal tmavo-modré, presne ako oči toho druhého a to druhé... mal fialovej farby. Páčilo sa mi to - myslím, že veľa ľudí si ho vďaka tomuto zapamätá... Spoza chrbta mu vyčnievala katana. Tento pôsobil na mňa ešte viac temne, než ten druhý a ani nenahodil nijaký úsmev, ktorým by to zmenil. Inými slovami: šiel z neho strach.
Obaja boli ticho, premeriavali si ma tak ako aj ja ich.

Potom sa otvorili dvere od Hokage a z nich vyšiel dosť zničený Naruto. Zavrel dvere a pozrel sa na nás troch. Na oboch chalanov hodil letmý pohľad a keď ma zbadal – ja som očervenela – prišiel ku mne a potichu sa spýtal:
„Čo sú zač?“ Začal si ich premeriavať.
Pokrčila som ramenami a Naruto sa na mňa usmial. Cítila som, ako červeniem ešte viac.
Potom sme začuli krik z vonka, pod oknom na ktorom sedel chalan s tetovaním.
„Naruto! Naruto!“ Nepochybne Sakura. Jej hlas znel naštvane a tak sa Naruto hneď zatváril vystrašene. Na to ako odhodlane sa postavil takému Madarovi som si myslela, že sa už nebude Sakury báť... nuž, isté veci sa asi nikdy nezmenia.
„Sakra. No nič, ja bežím, ahoj!“ A rozbehol sa preč.
Ten chalan od okna sa teraz na mňa pozeral so záujmom a ten druhý – no ten sa snažil dívať inam za čo som mu bola vďačná. Oprela som sa o stenu, tú istú o ktorú sa opieral ten z ktorého šiel strach ale ďalej od neho.
Začala som si prezerať tie papiere čo som ešte stále držala v rukách. Poznala som tú správu naspamäť, no keby sa ňou nezamestnám, začala by som sa opäť dívať na tých dvoch a chcela som vyzerať pred nimi... zamestnane.
Potom sa otvorili dvere, z nich vyšla Shizune a povedala tým dvom neznámym:
„Prosím, poďte ďalej.“ Keď si ma všimla, povedala:
„Hinata, poď aj ty.“ Najskôr vstúpili tí dvaja, potom ja a Shizune nakoniec, pri čom aj zatvorila dvere. Už som si pripadala ako u doktorky.

Hokage sedela za svojím stolom a pozerala sa do nejakých pohárov. Na okraji stola mala saké s pohárikom. Potom zdvihla zrak a pozrela sa na tých dvoch:
„Áno?“ Spýtavo sa na mňa pozrela, zrejme si myslela, že sú tu so mnou. Skôr než som stihla povedať, že ich ani nepoznám ozval sa ten modrooký:
„Hokage-sama, moje meno je Rin Watanabe. Toto je môj brat Obiyo. Prišli sme z Mlžnej. Mizukage-sama, nás sem preložila.“ Tento chalan Rin hovoril pevným a sebaistým hlasom s primeranou dávkou úcty.
„Ach, áno. Pred týždňom som od nej dostala list a v ňom hovorila o dvoch problémových bratoch,“ Rin zaťal pravú ruku v päsť, „ktorý sa sem majú presťahovať.“
Spojila ruky, položila si ich na stôl a oprela si o ne hlavu. Pozorovala ich a potom sa spýtala:
„Akej ste hodnosti?“
„Ja som jounin a Obiyo je chunnin.“ Povedal Rin suchým hlasom, akoby to bolo jedno.
Jounin...Tak veľmi by som chcela byť tiež jouninom, no už dvakrát som na tých skúškach zlyhala. Nechcem byť stále iba chunnin, chcem... chcem byť ešte lepšia. Kvôli otcovi, Hanabi sa už chystá skladať chunnínske skúšky, musím – musím ukázať otcovi, že to zvládnem.
Stála som za ním a počúvala som jeho sebaistý hlas ako vysvetľuje Hokage-sama všetko na čo sa ho spýtala.
Pozerala som sa na jeho chrbát a zaujala ma jeho katana.
Bola nádherná. Človeka priam zvádza dotknúť sa jej. Je to akoby ste videli niečo o čom ste dlho snívali, niečo ohromne krásne a potrebujete sa toho dotknúť, aby ste uverili, že sa vám to nesníva. Cítila som to tak, pretože som sa už veľmi, neskutočne dlho chcela naučiť bojovať katanou, no otec mi to zakázal. Povedal, že by bolo hlúpe zaoberať sa zbraňami keď mám byakugan. Povedal, že ak mám dosť času na výcvik s katanou, mám sa radšej venovať mojim vrodením schopnostiam. Poslúchla som a katanu som si nekúpila, ostatne – kto by ma s ňou naučil bojovať? A tiež...tu v Konohe sa nič neutají. Otec by to zistil...

Pozrela som sa do boku a na mojej úrovni, ďalej odo mňa stál Obiyo a pozeral sa na mňa. Keď si všimol, že som pohľad odtrhla od chrbta jeho brata na neho, usmial sa, no pozrel sa potom na Hokage-sama.
Začervenala som sa. Bolo mi trápne.
„Dobre teda. Myslím, že je to zatiaľ všetko. Môžete sa ísť zatiaľ rozhliadnuť po Konohe a Shizune vám nájde do večera nejaký byt.“ Povedala.
„Och, nie, Hokage-sama, to nie je nutné, my si s bratom niečo nájdeme aj sami. Každopádne sme vám vďační za vašu láskavosť.“ Povie Rin.
Hokage-sama si vzdychne, oprie sa o kreslo, pozrie sa na mňa a povie:
„Dobre teda, ale trvám na tom, aby vám Konohu niekto ukázal.“
„Ale to...“ Chce opäť Rin odporovať, no ona zdvihne ruku a ukáže na mňa:
„Som si istá, že vám prítomnosť našej kunoichi nijako neuškodí. Máte aj možnosti nadviazať nové priateľstvá a dobré vzťahy. Možno tu zostanete dlhšie než inde.“
„Iste, ďakujeme Hokage-sama.“ Neochotne sa poďakuje.
„Hinata, poukazuj im prosím celú Konohu a oboznám ich s tým ako to tu chodí.“ Povie.
„Ach, isteže.“ Štipnem.
„Takmer by som zabudla, Hinata, aký bol pôvodne dôvod tvojej návštevy?“ Spýtala sa ma.
„J-j-ja som vám chcela iba podať podanie – eh, totiž podať hlásenie o poslednej misii.“ Pristúpila som k jej stolu a podala jej papiere.
Bože, naozaj super, takto sa zakoktať... Takéto veci sa proste vždy stanú iba mne...
„Dobre, môžete ísť.“ Povedala a pozerala sa do papierov. Ja som sa nemotorne otočila a bez toho, aby som sa na nich pozrela som vyšla z dverí s nimi v pätách.
Ja a ich sprievodca? Asi nie.

Rin zavrel dvere a ja som sa k nim otočila.
„Moje meno je...“
„Hinata Hyuuga. Dosť ma prekvapuje, že niekto ako ty dostane takú podradnú úlohu – sprevádzať cudzincov.“ Hneď sa do mňa pustí jeden z nich. Samozrejme je to ten chalan čo mi už zo začiatku nesedel. Ten Rin.
Choď sa bodnúť. Už-už som to chcela vypustiť z úst.
Takéto chovanie ma štve. Väčšina ľudí, ktorí ma nepoznajú sa pýtajú prečo som iba chunnin.
Veď členovia z Hyuuga klanu majú na viac... veď členovia Hyuuga klanu musia byť bez výnimky prvotriedny ninjovia... veď členovia Hyuuga klanu majú byakugan a kvôli tomu to majú ľahšie... a ešte k tomu som prvorodená dedička.
„No vieš, bola som práve po ruke.“ Milo sa naňho usmejem. Fasáda.
Rin sa na mňa pozerá akoby so mnou chcel začať piatu svetovú... o čo tomuto chalanovi ide?
Pre do mňa sa postaví ten druhý... ako to bolo? Iste, Obi... v tej chvíli sa sklonil, chytil ma za ruku a pobozkal ma na ňu.
Bolo to ako v tých starých filmoch, keď sa džentlmeni skláňajú, bozkávajú vám ruky, otvárajú dvere, odsúvajú stoličky...
Pozrel sa na mňa a povedal:
„Obiyo Watanabe. Pre teba Obi.“ Začala som sa červenať a potláčala som úsmev. Lichotilo mi to. To celé.
Vtedy mu ten druhý – jeho brat Rin – dal päsťou po hlave.
„Idiot!“ Zreval naňho Rin.

Koniec prvej časti.