Tak o mňa bojuj – Keď už je toho priveľa... 08

No, takže je tu nový diel a je dlhší, takže si toho vážte. Ale nie, žartujem... nebo ne?
Poteším sa komentíkom a zvlášť ďakujem tým, ktorí mi písali k minulému dielu, veľmi ma potešili a mala som tak ešte väčšiu motiváciu.
Príjemné čítanie.

„Si idiot.“ Povedal Sasuke, hneď ako som mu otvorila dvere. Uškrnula som sa a vzala som si na seba čiernu mikinu.
„Aj ja ťa rada vidím.“ Povedala som.
Človeče, včera som sa bála s ním čo i len hovoriť a dneska budem ešte aj ironická. Neviem, no keď tu tak pri mne stál, tak som z neho necítila taký strach ako napríklad včera. Čím to bude? Možno tou hádkou... každopádne o jednu starosť menej.
Keď som sa naňho pozrela hodil po mne vražedný pohľad.
Samozrejme, že sa mu toto dvojité rande nepáči, ale bol by radšej keby sme sa zase prechádzali po Konohe a čakali či náhodou na niekoho nenarazíme? Určite nie.

Vyšli sme z môjho domu a namierili sme si to na námestie. Bolo asi päť minút pred siedmou.
Už vyzeral o čosi menej naštvaný, no ten nepriateľský výraz mal v tvári stále, vlastne... bol on niekedy priateľský?
Áno. Veď si spomínam na to ako to bolo na mojej oslave. Teda... niežeby sa to, že zabránil tomu, aby som zmlátila toho kret*na považovalo za priateľskosť, ale keď mal tak ruku okolo môjho pása a bol tak blízko pri mne, že sme mali tváre iba kúsok od seba a keby som sa čo i len postavila na špičky... preboha na čo teraz myslím?!
Pokrútila som hlavou a tým som upútala jeho pozornosť.
Zvedavo na mňa hľadel a ja som nevedela čo mám povedať. Našťastie alebo skôr nanešťastie sme už dorazili na miesto.
„Zdá sa, že tú ešte tí dvaja nie sú.“ Poznamenala som. Teraz na mňa zazeral ako na vraha.
Ak sa bude ku mne takto chovať aj pred nimi, ťažko ich presvedčíme o tom, že sme do seba šialene zamilovaný. Akoby to vôbec šlo...
A čo Naruto? Čo povie on keď nás tu uvidí? Naštve sa? Asi ani nie, možno bude rád... možno. Tak rada by som vedela, čo sa mu odohráva v mysli.

Z premýšľania ma vytrhlo to, že Sasuke prišiel veľmi blízko ku mne a keď som chcela cúvať, chytil ma za ruku. Vyplašene som na neho zízala, no potom som si uvedomila, že sem idú Sakura a Naruto.
Srdce mi bilo ako splašené. Čo sa bude teraz diať?
Sakura bola evidentne šťastná, s Narutom sa držali za ruky a obaja mali na tvári vyryté obrovské úsmevy. Zdvihla ruku a začala mi kývať. Voľnou rukou som jej tiež jemne zakývala a vystresovane som sa usmievala.
Dočerta, toto bude brutálne...
Potom si, ale všimla Sasukeho a úsmev jej stvrdol na tvári. Naruto sa na nás teraz pozeral neurčitým výrazom.
Prešli k nám a obaja boli ticho. Asi sme my mali prvý ťah.
„Eh – ahojte.“ Povedala som a posnažila som sa o úsmev.
„Um...prečo je tu Sasuke?“ Spýtal sa Naruto.
Sucho som prehltla a Sasuke za mňa odpovedal:
„Bol som pozvaný.“ Pozrela som sa naňho a on sa usmieval. Vyzeral tak prirodzene. Posnažila som sa teda vyzerať aj ja tak uvoľnene.
„Chodíme spolu.“ Doplnila som, aby sme to mali za sebou. Cítila som sa príšerne.
Sledovala som ich tváre a očakávala som prekvapenie, no Naruto odrazu spustil hurónsky smiech. Chytal sa za brucho a smial sa.
Sakura sa na nás najskôr pozerala s otvorenými ústami, no potom sa na to pozrela ako Naruto – zobrala to ako žart a jemne sa zasmiala.
Pozrela som sa na Sasukeho. On ma stále držal za ruku a sledoval ich s neurčitým výrazom.
Potom sa ozval:
„Čo je na tom smiešne?“
Naruto sa prestal smiať, narovnal sa a ešte s jemným úsmevom povedal:
„To proste nie je možné!“
Sakura sa už ani neusmievala. Skôr sa na nás pozerala mierne zvedavo a mierne sa mračila.
Neverili tomu. To je jasné... takže... tak čo máme robiť? Mne sa ich o tom ani v najmenšom nechce presviedčať, predsa len... Naruto, no musím.
„Čo keby sme si išli niekam sadnúť?“ Navrhol Sasuke.
Naruto prikývol a Sakura tiež.

Nakoniec sme skončili v malej reštaurácii, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Bolo tam pár stolov a nebola nijako zvlášť nóbl, no veľmi sa mi páčila.
Objednali sme si nejaké jedlo – ja som povedala, že si dám to isté čo Sasuke, aby to vyzeralo, že sme si viac podobný, než si mysleli - a Sasuke sa spýtal:
„Takže... čo sa na takom rande robieva?“ Ja som ticho sedela pri ňom a stále som sa pozerala na Sakuru a Naruta. Myslím, že tá otázka bola iba na naštartovanie konverzácie. Zrejme sa tak činí, pretože dostal príkazy od Itachiho. Ten blázon...
„No najskôr by ma zaujímalo jedno - čím ťa Hinata podplatila?“ Povedala Sakura a oči sa jej zúžili do tenkej linky.
Padla mi sánka.

Podplatila? Toto si o mne myslí? Alebo jej ide iba o to, že si nechce priznať, že by sme ja a Sasuke spolu chodili. Teda... niežeby som to mu nerozumela, ona ho presviedčala, aby s ňou šiel na rande už neskutočne dlho... ale aj tak. Je to predsa moja najlepšia priateľka!
Sasuke sa uškrnul.
„Za strávený čas s ňou nepotrebujem peniaze. Robím to dobrovoľne.“ Povedal, chytil ma za ruku a dal ich prepletené na stôl, aby to tí dvaja videli. Cítila som ako červeniem.
On sa usmieval ako najšťastnejší človek vo vesmíre a musela som uznať, že vyzeral naozaj... zamilovane? Bože, takmer som mu to ja sama uverila a to hrám to divadlo s ním!
Dočerta, Hinata, preber sa! Je to iba výborný herec!
Sakura pokrútila hlavou:
„Vy spolu nemôžete chodiť!“

Pozrela som sa na Naruta, pretože mlčal. Mračil sa a gánil na nás. Takto si tento večer zjavne nepredstavoval.
Dostala som príšerné nutkanie zmazať ten jeho výraz z tváre a nejako ho rozveseliť, urobiť ho šťastným, no trklo ma, že práve to by som mala robiť so Sasukem. On je môj... priateľ. A už od dnešného večera oficiálny.
„Hah? Naozaj?“ Provokoval Sasuke. Jeho zjavne bavil ten Sakurin pobúrený výraz.
Bavilo ho, uťahovať si z ľudí – všeobecne, nie len z nej. Paráda! Tak na toto sa môžem tešiť po zvyšok svojho života. Zachráňte ma niekto!
Do ich dialógu sa „votrel“ Naruto:
„Ak je to teda pravda – ako dlho ste už spolu?“ Na toto som myslela, už keď som sa doma prezliekala. Čo budeme ľudom tvrdiť. A keďže som nechcela, aby toto celé – predstavovanie nás ako pár – oddrel iba Sasuke, chcela som odpovedať, no on ma predbehol:
„Dva roky.“ Opäť mi padla sánka. Dva roky?! Preskočilo mu?! Rýchlo som sa dala dokopy, aby si tí dvaja nevšimli môj výraz a usmiala som sa, akože súhlasím.
Dva roky. Ja som im chcela nahovoriť, že spolu chodíme tak dva týždne! Bože, toto je šialené, to nám už dupľom neuveria.
„Dva roky?“ Sakura sa zasmiala.
„Chodili sme spolu tajne. Vedeli sme ako by ste všetci reagovali, keby vám to povieme skôr. A naozaj sme nepotrebovali, aby sa nám niekto staral do vzťahu.“ Povedal Sasuke, zdvihol naše prepletené ruky a otočil ich tak, aby mi pobozkal hánky.
To jeho gesto ma šokovalo, no ešte viac ma šokovalo to, že sa mi páčilo, že to urobil. Pripadala som si tak... zvláštne. No zvláštne dobrým spôsobom.
Bolo to ako keď bol pri mne včera Daichi... hoci si zo mňa v tej chvíli uťahoval, cítila som sa... pekne.

Obaja mlčali a ja so Sasukem tiež. Zjavne im tým Sasuke zalepil ústa...
Než stihol ktokoľvek niečo povedať, priniesli nám jedlo a mi sme sa všetci venovali práve tomu, hoci som videla ako po mne a Sasukem pokukujú.
Ja som sa tvárila, že som si to nevšimla.
Mňa teraz trápila iná vec. Sasuke sa choval tak prirodzene, nerobilo mu problém zahrať, že ma miluje. Vedel to veľmi dobre... Ja... kiežby som to aj ja vedela.
Mala by som sa chovať romanticky, vyzerať ako najšťastnejší človek na svete, žiariť šťastím, no neviem ako. Neviem ani len ako robiť také gestá ako urobil Sasuke.
Možno by som mu to mala povedať – ach nie, som totálna hlupaňa, on ma nevypočuje. Bude - je mu to ukradnuté ako všetko čo robím...
Vstala som a keď sa na mňa pozreli, povedala som:
„Iba si odskočím. Za chvíľu som späť.“
Cestou ma napadlo – mala som sa naňho aspoň usmiať? Naozaj neviem, ako sa mám chovať. Tieto veci by mali učiť v škole... alebo nie. Ako povedal Pán Perfektný – som idiot.

Oprela som sa o stenu na záchodoch a vtedy sa otvorili dvere a vstúpila Sakura. Išla za mnou?
Radšej som sa od tej steny odlepila a šla k umývadlu, umyť si ruky. Keď som si dala na ruku trochu tekutého mydla, začala:
„Prečo to robíš?“ Začínalo to vo mne vrieť. Celý tento večer bol na nič. Celý môj život.

Čo robím? Čo som, došľaka, spravila? Chodím so Sasukem, hoci nechcene a vezmem si ho, už čoskoro. Ona chodí s Narutom. Nemáme si čo vyčítať. To mne sa každú chvíľu srdce trhá na kúsky, nie jej.
Mlčala som a umývala som si ruky, hoci už asi minútu. Zastavila som kohútik a opäť sa ozvala:
„Čím si ho podplatila?“ To som naozaj až taká úbohá? To má o mne naozaj takú mienku? To bolí...
Odtrhla som si papierovú utierku, aby som si utrela ruky a pozrela som sa na ňu.
„Sakura, ja naozaj neviem, prečo si toto myslíš. Sasuke sa už k tomu vyjadril a povedal pravdu. Neviem, čo by si chcela ešte počuť.“ Hodila som do koša tú papierovú utierku a chystala som sa odísť, keď povedala:
„Ak ma ma máš rada, ak si moja priateľka, tak mi povedz pravdu.“
Povedala som jej teda viac-menej pravdu. Viac odo mňa chcieť nemohla:
„Chodíme spolu a nezmení to tvoj či kohokoľvek iného názor,“ nadýchla som sa a tento krát som povedala lož, „milujem Sasukeho, on miluje mňa. Bodka.“
Potom som mala v pláne dramaticky odísť a podarilo by sa mi to, nebyť toho, že keď už som chytala kľučku, niekto otvoril dvere a tie ma buchli do čela.
Spadla som na zem a šúchala si to miesto.
Žena, ktorá ma tak nechtiac udrela sa ospravedlňovala a ja som iba kývla hlavou a usmiala sa, že je to v poriadku, že to nebola jej chyba.

Vyšla som potom z toalety a s rukou na čele som kráčala k stolu.
Toto bolo už tretí krát za tento večer, čo som si pripadala ako idiot. Naozaj skvelé. Chcem sa zahrabať pod zem a zostať tam.
Mama by nepochybne vedela čo robiť. Ja to neviem. Vždy mi poradila, nech už išlo o čokoľvek a teraz, keď je to horšie než kedykoľvek predtým, nie.
Cítila som ako mi padajú slzy po lícach a videla sedieť tých dvoch za stolom. Zastala som.
Takto sa k ním vrátiť nemôžem.
Obaja sa rozprávali, nevyzerali nahnevaný, ani nijak extra šťastný. Potom si ma Naruto všimol a Sasuke sa na mňa tiež pozrel.
Rýchlo som bežala von z reštaurácie.
Dobre, nebolo to práve najmúdrejšie rozhodnutie, no v tej chvíli som sa chovala iracionálne.

Keď som vybehla von, uvidela som, že bola tma a zapnuté boli pouličné svetlá. Na ceste nebolo nikoho.
Predklonila som sa a dlane som si dala na kolená. Dívala som sa na zem a vedela som, že mi z líc stekajú slzy, hoci to na tmavej ceste nebolo vidieť.
Počula som ako sa otvorili dvere z reštaurácie a kroky po ceste, smerujúce ku mne.
Postavila som sa normálne a zotrela si slzy, no z očí mi tiekli stále ďalšie a ďalšie.
Na jednej strane som dúfala, že je to Naruto, z pochopiteľných dôvodov. No na druhej som nechcela, aby za mnou šiel. Tomu som už celkom nechápala, no cítila som, že z istej stránky som ho nechcela vidieť.

Otočila som sa a uvidela som Sasukeho. Pozeral sa na mňa zmätene a mračil sa.
„Čo sa stalo? Sakura ti niečo povedala?“
„Ja... ja už nemôžem...“ Povedala som a chcela som ísť... ďalej od neho, hoci iba na pár metrov, no on ma chytil za ruku a pritiahol si ma k sebe na hruď.
Rukami ma objal a keď som ho aj ja objala, – najskôr trochu placho - položil si svoju hlavu na tú moju. Plakala som a on ma začal hladiť po chrbte.
Sama som presne nevedela definovať, prečo plačem. Pre to, že tu nie je moja matka a nemôžem ju požiadať o rady, nemôžem sa na ňu obrátiť, nemôžem cítiť to, že mám rodinu, alebo kvôli tomu, že musím všetkým klamať o tom, že milujem Sasukeho, alebo pretože sa mi stal opäť trapas. Možno by bolo hlúpe plakať kvôli fó pá, veď sa to stáva každému, no vadilo mi to, veľmi. Alebo pretože, som prišla už aj o tú omrvinku nádeje, že sa raz Naruto rozíde so Sakurou a uvedomí si, že ma miluje?

Myslím, že som plakala pre všetky tieto veci. Mala som vo všetkom príšerný zmätok. Keď som nahnevaná, plačem.
Takže možno ma tie veci nedojímali, ale hnevali. Áno, myslím, že v tom to bolo.
Počuli sme ako sa dvere do reštaurácie otvorili a ja som vedela, že vyšli von Naruto a Sakura, pretože sme počuli ich hlasy. Nebolo im úplne rozumieť, iba nejaké útržky slov, no jednoznačne to boli oni.
To ma prinútilo rozplakať sa ešte viac a Sasuke ma objal ešte pevnejšie.
V tej chvíli som ani ja sama nevedela či je to, že ma utešuje - objíma iba hrané, alebo sa o mňa skutočne bál a nechcel, aby som plakala.
A tiež som bola zmätená zistením, že sa ma opäť dotýkal a ja som sa v tom objatí cítila dobre. Opäť vo mne to, že sa ma dotýkal vyvolávalo ešte väčší zmätok, no aj príjemný pocit a nervozitu...

Koniec ôsmej časti.