Splnený sen - časť 2

„Najskôr musíme zvoliť nového Hokage!“ zakričali starší na celú miestnosť. Zemný pán len prikývol.
„Koho navrhujete?“ Prvý sa postavil Shikaku.
„Navrhujem Hatake Kakashiho.“ Zemný pán znova prikyvoval.
„Kakashiho sme už skoro raz zvolili, tak prečo nie. Dobre teda. Vyhlasujem Hatake Kakashiho za...“ Zrazu sa Kakashi postavil.
„Ospravedlňujem sa, ale nemôžem prijať ten titul. Navrhujem na post Hokage...“ Kakashi sa na chvíľu odmlčal a potom pokračoval s úsmevom na perách. „...Uzumaki Naruta.“ Všetci boli prekvapení Kakashiho konaním.
„Kakashi, ale veď on je len genin,“ prehovorili starší.
„Jeho schopnosti už dávno nie sú na úrovni genina a vy to viete. Je na oveľa väčšej úrovni. Kľudne by mohol byť joninom. Tsunade to brala už ako samozrejmosť. Navyše jeho horlivosť a odhodlanie nemá nikto tak veľké ako on. Dokonca ovládol Kyuubiho a sám bojoval proti Tobimu a siedmym Bijuu. Onegai,“ prosil ich Kakashi. Zemný pán bol na vážkach.
„Jeho rodičia...“ Kakashi ho prerušil.
„Jeho rodičia boli a sú Uzumaki Kushina, bývalá Jinchurriki a Namikaze Minato, Yondaime Hokage.“ Zemný pán bol nadšený. Táto informácia ho nadchla.
„V poriadku. Priveďte mi sem Naruta. Tým sa rada rozišla a Kakashi sa vydal hľadať budúceho Hokageho.

„Bábi Tsunade, zvládla si to. Zachránila si nás. Som ti za to vďačný. Sľubujem, že budem trénovať ešte viac ako doteraz a dotiahnem to až na Hokageho.“ Za ním potichu kráčal Kakashi. Pod maskou mu hral úsmev.
„Naruto,“ oslovil ho.
„Volá ťa Zemný pán.“ Naruto sa otočil a prekvapene sa pozrel na svojho senseia.
„Čo odo mňa chce?“ Kakashi pokrčil plecami.
„Pôjdeme tam spolu. Poď.“

„Takže, toto je syn Yondaimeho a bývalej Jinchurriki?“ Opýtal sa Zemný pán Kakashiho. Naruto bol prekvapený, že to vie a Kakashi len prikývol. Zemný pán nevedel z Naruta spustiť oči.
„Podobáš sa na svojich rodičov. Tvár máš po mame, ale inak si celý otec.“ Zemný pán sa pre seba usmial.
„Hai, hai, ale čo tu robím? Ak som sem prišiel len preto, aby ste si ma prezerali ako atrakciu, tak odchádzam!“ Vybuchol Naruto. Zemný pán sa zasmial.
„Aj povahu máš po mame. Netrpezlivý a výbušný.“ Potom ale jeho tvár zvážnela a jeho oči sa upriamili na Narutovu tvár.
„Prišiel si sem aby...“ na chvíľu sa odmlčal.
„Uzumaki Naruto, bol si navrhnutý na post Hokage a rada to schválila.“ Na Narutovej tvári, okrem prekvapenia, nebolo nič. Nevedel či sa mu to sníva, alebo si z neho vystrelili.
„Týmto ťa vyhlasujem za 6. Hokage. Buď takým Hokage ako bol tvoj otec. Týmto sa naše stretnutie končí a ja vám všetkým ďakujem.“ Zemný pán sa zdvihol zo stoličky, pogratuloval Narutovi a odišiel von z miestnosti. Naruto zostal stáť ako obarený. Otočil sa na svojho senseia.
„To vy? Je to pravda?“ Kakashi iba prikývol a usmial sa. Na Narutovej tvári sa rozlial úsmev a hodil sa Kakashimu okolo krku.
„Arigatou sensei, arigatou!“ Kričal na celú dedinu.
„Naruto, to stačí. Správaj sa ako dospelý, budeš predsa Hokage.“ Naruto tomu nemohol uveriť. Vážne bude Hokage. Dokázal to. Splnil sa mu sen. Poďakoval všetkým, ktorí boli ešte v miestnosti a potom vybehol dvermi von.
„Stavím sa, že išiel za Hinatou a Sakurou,“ mrmlal si pre seba Kakashi, ale nemal pravdu. Išiel späť na cintorín. Pred tým sa však zastavil v kvetinárstve a kúpil kyticu bielych ruží. Tentoraz však už nešiel k Tsunadinmu hrobu. Išiel hľadať svojich rodičov. Po nejakej tej chvíli ich našiel a kľakol si pred ich hrob.
„Mami, oci,“ prihovoril sa k náhrobnému kameňu.
„Dokázal som to. Vďaka vám a mojim priateľom sa mi splnil sen a pred chvíľou ma vymenovali za Hokageho. Som tak šťastný. Ani si neviete predstaviť ako. Škoda len, že tu nie ste a neradujete sa so mnou...“ Vtom Naruta ovanul jemný vánok a cítil teplý dotyk dlane na jeho ramene. Otočil sa. Nikto tam nebol, ale stále cítil to teplo. Potom ho znova pohladil vánok a cítil dlaň na svojom lící. Nikoho nevidel.
Bláznim? Pýtal sa sám seba. Zrazu sa mu ozvalo v hlave.
Nie synu, neblázniš. Nezabúdaj, že sme vždy spolu, v tvojom srdci. Počul hlas svojho otca. Potom sa znova pozrel na hrob a usmial sa.
„Ďakujem.“ Bolo jediné čo povedal, no do toho jedného slova vložil všetky svoje pocity.

„Kakashi-sensei!“ Kakashi sa otočil za hlasom, ktorý na neho volal. Zastavila sa pri ňom jeho študentka a snažila sa zhlboka dýchať.
„Už viete kto bude náš nový Hokage, sensei?“ Kakashimu mykalo kútikmi pier.
Takže Naruto nešiel za Sakurou. Kde potom šiel? Pýtal sa sám seba.
„Stretla som sa s Hinatou a Kibom a tiež nič nevedia. Sensei, vy to viete, že?“ Sakura sa nedala odbiť.
„Keď chceš zistiť, kto je nový Hokage príď na slávnosť a dozvieš sa to. Nemôžem ti to povedať.“ Sakura sa zatvárila urazene.
„Dobre teda, ale aj tak sa vás musím ešte na niečo opýtať,“ začala mať naponáhlo.
„Kde je Naruto? Celý deň ho zháňam a nikto o ňom nepočul už skoro 2 dni. Nenechal by si ujsť slávnosť.“ Kakashi sa usmial od ucha k uchu.
„Netuším, a však poďme už pri budovu Hokage, Naruto tam už určite bude.“ Sakura netušila prečo sa Kakashi usmieva, no mohla si to len domyslieť. S povzdychom sa vybrala k už zmienenej budove.
Na balkón prišli starší a začali vítať obyvateľov Konohy. Predniesli pár prejavov a potom začali rozprávať o predošlých Hokage. Pred koncom prišiel medzi starších neznámy muž s klobúkom Hokage na hlave a postavil sa na kraj zábradlia. Nikto nevedel kto sa skrýva pod klobúkom, teda až na niektorých.
„Vašim novým Hokagem bude Uzumaki Naruto!“ Zakričal jeden zo starších a medzi ľuďmi boli prekvapené, ale aj neveriace tváre, šum a sem tam aj smiech. Nikto tomu nechcel uveriť. Muž si dal dole klobúk a všetkých oslnil svojim úsmevom.
„To nie je možné,“ šepkala Sakura. Od všadiaľ počula šokované hlasy a videla neveriace pohľady. Niektorí azda aj mysleli, že si z nich urobili “dobrý deň“. Opak bol však pravdou. A vy ste mi neverili. Naruto sa pre seba usmial.
„Moje meno je Uzumaki Naruto a od dnes som šiesty Hokage. Dúfam, že ma budete rešpektovať tak, ako rešpektujem ja vás a dúfam, že teraz nám bude svitať na lepšie časy!“ Zvolal Naruto na úvod. Bol trošku nervózny a bál sa, že ho ľudia neprijmú, no jeho obavy sa pominuli v okamihu, keď počul jasot a potlesk. Cítil, že má slzy na krajíčku.

„Prečo si mi to nepovedal?“ Sťažovala sa Sakura a už už chcela Naruta trafiť päsťou, keď jej zrazu chytil ruky objal ju.
„Ďakujem, bez teba a ostatných by som to nikdy nedokázal.“ Sakure sa rozšírili oči od prekvapenia. Stratila reč.
„Škoda len, že tu s nami nie je Sasuke a niektorí ďalší, ktorí mi chýbajú, ako napríklad Ero-sennin, babča Tsunade, Shizune a veľa ďalších.“ Vrátane mojich rodičov, dopovedal si pre seba Naruto. Sakura bola prekvapená. Naruto nikdy neprejavil toľko bolesti a smútku ako teraz. Odtiahol sa od nej a v jeho tvári nevidela žiadny smútok. Na tvári mu hral jemný úsmev, no jeho oči hovorili niečo iné a to jej bolo ľúto.
„Naruto,“ začala opatrne. Pozeral sa na ňu jeho nebeskými očami a cítila, že sa jej niečo snaží vyčítať z očí.
„Vlastne nič. Len som ti chcela pogratulovať a dúfam, že už konečne zmúdrieš,“ usmiala sa na neho. Chcela sa ho opýtať na jeho rodičov, lebo cítila vo vzduchu nejakú čudnú ťažobu, akoby Naruto na nich myslel a aj by chcel o nich hovoriť, ale aj nie. Nechcela ho do ničoho nútiť. Keby chcel povie jej to už dávno. Radšej bude trpezlivo čakať, ako by jej malo byť potom nepríjemne. Naruto v jej očiach videl ten boj.
„No tak, Sakura, vyklop to,“ povzdychol si. Pokrútila hlavou.
„Keď budeš chcieť, povieš mi to sám.“ Nedala sa a snažila sa usmiať. Naruto prikývol, chytil ju za plece a potom odišiel k ďalším ľuďom, ktorí mu horlivo gratulovali. Poobzerala sa po okolí. Neďaleko videla Hinatu, ako ho so záujmom pozoruje. Potichu prišla k nej a chytila ju za plece.
„Kedy mu to chceš povedať?“ Hinata sa zľakla. Bola tak očarovaná Narutom, že si vedľa seba nevšimla Sakuru, ktorá na ňu vyciera zuby. Mykla plecom.
„Raz som mu to už povedala, keď na Konohu zaútočil Pain a to už je pár rokov. Myslela som si, že keď sa k tomu Naruto nevyjadril, nemá o mňa záujem a ja ho do ničoho tlačiť nebudem,“ vylievala si srdce. Sakura sa smutne usmiala.
„Skús mu to povedať ešte raz, alebo aspoň naznačiť,“ Pobádala Hinatu. Zrazu jej niečo napadlo.
„Vymysli si to tak, nech ťa odprevadí domov a potom mu to naznač a možno sa rozhovorí sám. Proste to skús.“ Hinata sa mierne začervenala, ale prikývla.
Teraz, alebo nikdy. Odhodlane si myslela Hinata a pre seba si prikývla. Sakura sa spokojne usmiala.