Tak o mňa bojuj - Slzy Matky 07

Musím povedať, že bola fuška dopísať tento diel. Polovica bola napísaná už asi 2-3 týždne dozadu a tá druhá... no tá mi napadla včera.
Každopádne, dúfam, že sa vám to bude páčiť, poteším sa hodnoteniam a komentíkom a už len: Príjemné čítanie.

Sedela som na posteli v nočnej košeli a rozčesávala som si svoje dlhé, mokré vlasy. Ešte mi z nich trocha kvapkalo.
Keď som sa dočesala, prišla som k oknu a otvorila ho. Mesiac zahaľovali temné mraky a vedela som, že bude pršať. Napovedalo mi to aj hlasné zahrmenie a silný vietor. Vždy pri daždi ťažšie zaspávam. Viem, všetkým ostatným to skôr pomáha, no mne nie. Mňa dážď znepokojuje pri spánku a presto ho milujem.

Všimla som si pod oknami temnú siluetu. Po chvíli som ale pod svetlom uvidela, že je to žena – moja matka. Mala na sebe fialovú nočnú košeľu a neposlušné vlasy jej poletovali okolo tváre. Kam mohla ísť?
Jej chôdza bola naliehavá a presto jemná ako všetko, čo robí. Rýchlo som si vzala čierny sveter a utekala som za ňou.
Keď som bola vonku na tom mieste kde bola ona pred chvíľou, zakričala som na ňu. Nie veľmi nahlas aby som nezobudila ostatných, ale dosť hlasno na to, aby ma ona počula. Už bola pri bráne, chystala sa vyjsť z nášho pozemku – Hyuuga klanu.
Ona sa na mňa otočila a počkala kým som k nej prišla. Neutekala som už, ale šla som pomalou chôdzou.

Potom, keď som bola pri nej, spýtala som sa jej:
„Kam si išla?“
„Len sa prejsť. Hinata, choď do vnútra, nachladneš.“ Hovorila a pritom sa pozerala na moje mokré vlasy.
Jej pohľad bol zúfalý a takisto previnilý. Teraz som si všimla nové modriny. Už asi týždeň ju otec nebil, pretože žiadne neboli vidieť, lenže tieto... bola zmlátená až do krvi.
Rukou som si prikryla ústa a do očí sa mi drali slzy, vedela som si živo predstaviť tú bolesť.
„Zase ťa zbil? Tak veľmi?!“
„Hinata,“ položila mi studenú dlaň na líce a pokračovala, „som šťastná, že ťa mám. Vždy som túžila po takej dcére ako si ty.“
Nechápala som prečo to hovorí, no i tak som jej oponovala.
„A Hanabi.“
„Nie, Hanabi nie. Ona je skôr ako tvoj otec. Ty – ty si iná. Jedinečná. Milujem vás obe, lenže ty si bola vždy ako ja.“ Povedala a usmiala sa s rozbitými perami.
Bolo to sebecké, no bola som rada, že to povedala. Vždy som pre ňu chcela znamenať viac než Hanabi.
„Hinata, choď dnu.“ Povedala jemným hlasom.
„Ale poď aj ty.“ Povedala som.
„Nie, ja sa idem prejsť k jazeru.“ Povedala pevným hlasom.
„Pôjdem s tebou!“
„Nie, Hinata, chod spať, ja len potrebujem chvíľu premýšľať.“ Nehovorila to naliehavo, skôr pokojným hlasom, preto sa mi na tom nezdalo nič zvláštne.
Chvíľu som sa na ňu iba pozerala a potom som ju objala. Vedela som, že by som túto „hádku“ prehrala.
Keď som od nej odstúpila, podala som jej sveter so slovami:
„Nebuď vonku dlho.“ Ona ho s úsmevom prijala a ja som išla spať.

Ďalšie ráno som sa dozvedela, že spáchala samovraždu. Išla k jazeru a tam si podrezala žily kunaiom.

***************************************************************************

„Takže ako hovorím, už vtedy to bolo dohodnuté.“ Povedal. Možno minútu bolo ticho a tak som sa ozvala:
„Dobre teda. Ale mne sa nezdá ako dosť veľký dôvod nevziať si Ame len kvôli tomu, že si sa nechcel pred pár rokmi ženiť.“ Určite to bolo teraz inak. Nechcela som to priznať, no teraz... keď sa na ňu tak pozeral... ja neviem bolo to niečo – niečo čo som chcela aj ja. Tak veľmi som chcela, aby sa na mňa Naruto pozeral rovnako.
„To ani nie je. Teda nie tak celkom. Ide o to, že keby som sa už mal ženiť, otec by nestrpel keby nevesta nebola z hlavnej rodiny klanu. Čo Ame nie je a taktiež...“ pozrel sa na ich spojené ruky, akoby sa bál či toho nepovedal veľa. Ame sa naňho pozrela a pokračovala miesto neho.
„Taktiež nemôžem mať deti.“ Povedala Ame ľútostivo. Chápala som to.

Fugaku Uchiha bol dosť známy tým, že chcel aby jeho klan bol čo najuznávanejší, najsilnejší a... najpočetnejší. Čo zatiaľ nebol. Uchiha klan mal podstatne menej ľudí, než ostatné klany.

„Prečo ste teda neodišli? Mohli ste sa na to celé vykašlať, zabudnúť na všetko a... ach, tvoj otec.“ Aj dôvod prečo neodišli mi došiel. Amein otec bol chorý, ležal v nemocnici a lekári mu už iba odhadovali kedy zomrie.
„Aj to. Ale taktiež tvoja a Sasukeho svadba. Keby odídem, ktovie čo by Sasuke vyvádzal a ja ho potrebujem dať dokopy s niekým, kto... kto ho dokáže zvládnuť a nasmerovať.“ Ame sa pozerala na kvitnúce fialky pri stromoch a Itachi sa na mňa pozeral a rozprával.
Bolo síce absurdné, že si myslel, že by som ho ja – práve ja dokázala nasmerovať, ale všetko čo Itachi robí mi pripadá absurdné.
Vzdychla som si a priznala som si pravdu.
Čo som si myslela? Že sa z toho len tak vyvlečiem? Áno, mohla by som ich hneď teraz vyzradiť pred všetkými, no neurobím to.

Nie som bezcharakterný človek a rozhodne nechcem ničiť ich šťastie...
„Dnes by ste so Sasukem mohli ísť opäť von. Som si istý, že na niekoho dnes narazíte.“
...hoci práve v tejto chvíli mám sto chutí to urobiť.
Pozerala som sa na cestu odkiaľ som sem prišla. Možno bolo lepšie keď som nič nevedela. Možno.
„To ty prosím nerieš. My... my niečo vymyslíme.“ Povedala som neisto.
Itachi zdvihol pravé obočie. Samozrejme, že mi neveril, no nemal právo mi teraz niečo diktovať. Hoci ich nemám v pláne vyzradiť, no nemyslím, že je Itachi taký hlupák, aby ma pokúšal. Utvrdilo ma v tom to, že mlčal.
Vstala som, oprášila si biele šaty a obaja sa na mňa obrátili.
„Dobre, nechám vás už.“ Povedala som a dala som sa na odchod. Aj tak som sa v ich prítomnosti cítila divne.
Odišla som cestou, ktorou som tam aj prišla.

Pomaly som v mysli rozoberala všetko na čo som pred chvíľou prišla až kým ma nevyrušil Sakurin hlas.
„Hinata!“ Obrátila som sa a uvidela som ju s taškou z obchodu bežať ku mne. Vyzerala šťastne, zjavne sa s Narutom pomerili. Fakt super. Lepšie to už ani byť nemôže...
„Ahoj Sakura. Ideš z obchodu?“ Spýtala som sa a nasilu som sa usmiala.
„Ach, áno,“ nadvihla tašku, „trebalo dokúpiť zásoby.“ Zasmiala sa a ja som sa pridala.
Ani som sa nenadýchla a už začala hovoriť:
„Hinata, nepovedala si mi, že sa páčiš Daikimu.“ Eh?
„Daikimu? Nechcela si povedať Daichimu?“ Spýtala som sa.
„Aha hej,“ zasmiala sa, „vieš, včera sa so mnou dal do reči a niečo mi naznačil.“ Určite spolu hovorili po... druhý krát? Tak najviac. Inak by si pamätala jeho meno.
„Takže on sa s tebou dal včera do reči a povedal ti nepriamo, že sa mu páčim?“ Spýtala som sa ako i*iot. Veď to práve povedala!
Ona prikývla.
Jasné, to bude jeho hra. Ako keď ma včera zastavil a uťahoval si zo mňa. Nenávidím ho za to. Mám z neho husiu kožu. Nechcem aby sa mi plietol do života.

Už tak je to celé dosť zamotané a hoci potrebujem niekoho, kto by mi skočil do hlavy a rozmotal tie pavučiny problémov, musím si to vyriešiť sama a nikto taký aj tak neexistuje.

„Vieš, dostala som taký nápad. Čo keby sme išli na double date?“ Spýtala sa celá vysmiata.
Dvojité rande?! Ani v najhoršom sne! Už len tá zostava je absurdná – Sakura a Naruto, ja a Daichi. To teda nie. Nikdy!
„Tak? Čo myslíš, Hinata?“ Naliehala na mňa.
„Vieš, Sakura... ja no... ono ide o to, že mne sa... teda ja... páči sa mi niekto iný.“ Dostala som nakoniec zo seba a výsledok bol ešte horší než tá jej predošlá myšlienka.
„Naozaj? Tak ho priveď! Bude to super, ty nám ho prestavíš, my mu povieme o tebe samé dobré veci a budeme sa výborne zabávať!“
To by skôr z neba spadli meteority a vyhynuli by ľudia, než aby sme sa na rande zabávali v zostave: Sakura a Naruto, ja a Sasuke. Proste nie. Ino ma zabije, keď to zistí. K tomu Sakura a vôbec... a vôbec je to môj snúbenec, hoci neoficiálny.
Ale... v skutočnosti je to výborný nápad. Keď sa tam ukážem so Sasukem, stane sa to, po čom naše rodiny tak túžia. Všetci nás začnú pokladať za pár a o dva mesiace – svadba.
Je to výborný nápad, no nepáči sa mi a už teraz viem, že sa nebude páčiť ani Sasukemu, alebo áno?

Ale nemáme na výber. Buď pôjdeme na toto stupídne dvojité rande, alebo pôjdem večer iba ja so Sasukem po Konohe a budeme čakať kým si nás spolu niekto nevšimne. Toto bude rýchlejšie a o to horšie.
„T-tak dobre.“ Povedala som vydesene pri predstave ako sa Sakura a Naruto zatvária, keď uvidia Sasukeho.
„Super,“ doširoka sa usmiala, ale keď jej niečo došlo okamžite sa zatvárila vyčítavo, „počkaj – Hinata, ty si mi nepovedala, že si do niekoho zamilovaná.“ Nervózne som sa zasmiala.
„No – heh. Hehehe, ja akosi som... asi som na to zabudla. Vieš, aj tá moja oslava, nejako nebol čas povedať ti to.“ Povedala som a Sakura vykrútila pery. Zvažovala to no potom prehovorila:
„Asi hej. A kto je to, poznáme ho? Je z Konohy, však? Ale samozrejme, veď odkiaľ inak? Tak kto je to?“ Pomaly som nestíhala.
„No... vieš, to bude... také prekvapenie.“ Povedala som a usmiala som sa.
„Prekvapenie, hm? Páni, tak to bude riadna pecka. Ale vieš, myslím, že to bude Kiba. Mám pravdu, však?“ Ona je neodbytná.
„Nehovorím ani áno a ani nie.“ Povedala som s úsmevom.
Všetky kunoichi z Konohy mi zlámu kosti, keď sa to dozvedia. Je po mne.
„Tak to som zvedavá. Dobre... tak sa stretneme všetci, povedzme o siedmej na námestí a potom sa dohodneme kam pôjdeme, môže byť?“ Spýtala sa.
„Uhm. Okey.“ Povedala som.
Ešte sme sa rozlúčili a ja som išla domov. Poviem Nejimu, aby zašiel za Sasukem a povedal mu to. Nech sa pripraví.
Bože, toto je môj koniec. Dnešný večer bude pre mňa určite posledný...

Koniec siedmej časti.