Jar of Hearts - Zrada ep. 2

Takže asi po...(nechcite aby som to počítala), pridávam druhý diel. Neviem, či si na túto sériovku vôbec spomínate, no snáď sa bude páčiť.
Mám trocha dilemu, či by som to nemala zmazať, pretože tento diel... úprimne nie je nič moc. Ale v budúcom sa polepším (už som ho začala písať), a dúfam, že bude lepší, no o tom potom.
Príjemné čítanie.

Už som bola neďaleko Konohy, keď som začala mať čudný pocit. No čudný ako čudný, moja intuícia mi hovorila, že niečo nie je v poriadku. Zastala som a obzrela som sa.

Všade okolo boli stromy a hoci som nikoho nevidela, vedela som, že sa môže schovávať.
Tak čo urobím? Prehľadám každé strany stromov alebo na nepriateľa (ak tam vôbec je) zakričím. V druhom prípade si budem akurát pripadať ako idiot, keď sa neukáže.
Takže som zakričala:
„Vylez!“ Stála som na mieste a mala som pravdu. Naozaj som si pripadala ako idiot. Nikto sa totiž neukazoval. No možno sa nechcel ukázať... Tak som pokračovala v ceste, keď som uvidela mihnutie popri kríkoch.
Nepatrne som sa usmiala. Buď je to nejaká veverička alebo dotyčný nepriateľ. Stavila som na nepriateľa a vytiahla som katanu.
Opäť som sa ozvala:
„Baví ťa to? Okamžite sa ukáž!“ Z kríku sa vynorila známa hlava.
„Ja-Jamie! Čo tu robíš?!“ Vybehla som naňho. On sa zvodne usmial. Vyzeralo to do cela smiešne, keďže sa pred pár sekundami schovával v kríkoch.
„Naozaj chceš odpoveď na to, čo už dávno vieš?“ Spýtal sa, vyšiel s kríkov a taktiež si vytiahol z poza chrbta katanu. Teraz už pôsobil neuveriteľne zvodne a sexi.
Na “zlých“ chlapcov ako je on, som vždy mala neskutočnú slabosť.
Nie, nebol nejaký nájomný zabijak alebo tak, no ten výzor a taktiež tá povaha. Arogantný, namyslený, chladný. Taký je Jamie Sato.
„Aya, vráť sa domov. Neblbni. Ak sa otcovi, za to, že si utiekla ospravedlníš, on ťa okamžite vezme späť, bez zaváhania. Ak sa hneď vrátiš, určite nebudeš ani potrestaná.“
„Radšej by som si nechala odtrhnúť všetky časti tela, než by som sa vrátila.“ A bola to pravda.
Možno by ma otec nepotrestal fyzicky, lenže to, že by som musela ďalej zabíjať tých ľudí by bol pre mňa oveľa horší trest. Psychicky by ma to ničilo. Keby to mám robiť ďalších päť rokov, úplne by som sa zrútila.
„Pozri sa, zlatko, ja toto celé hovorím len pre tvoje dobro. Chcem pre teba len to najlepšie.“ Vedel, čo k nemu cítim, preto sa tak choval.
Áno, uznávam, vždy keď mi niečo povedal aby som urobila, vzpierala som sa, ale nakoniec som privolila.
No dnes už nie.
„Ak chceš pre mňa len to najlepšie, tak šmykaj domov a zabudni, že si ma videl. Ak to neurobíš...“ zasmiala som sa „...no veď ty vieš čo dokážem. Takže to riskovať nebudeš.“
„Nebudem?“ Tiež sa zasmial.
„Aya, ja ťa poznám, máš síce schopnosti, ktorých sa každý človek, ktorý o nich vie bojí, no aj ty z nich máš strach, a keď nemusíš, tak ich nepoužívaš. Viem, že nenávidíš takýto spôsob umierania.“
„Sklapni!“ Vybehla som naňho, pretože mal pravdu.

Hlavu som naklonila aby som sa mu nemusela pozerať do očí, nadýchla som sa a povedala:
„Čo tu vlastne robíš?! Nikdy ti na mne nezáležalo, tak prečo, prečo si tu?“ Nechápala som ho.
On si zastrčil katanu a prišiel ku mne úplne blízko. Nemohol by mi ublížiť, tým by iba skomplikoval situáciu a môj otec ma potrebuje mať bez jedinej chybičky. Neporušenú.

Ak by som bola psychicky nestabilná, nešlo by mi tak ľahko sa ľudom vkradnúť do hlavy.
Potom zdvihol ruku a pohladil ma po líci až som sa z jeho dotyku zatriasla.
„To nie je pravda. Vždy som k tebe prechovával city a ty to vieš.“ Pozeral sa na mňa tým svojím prepaľujúcim pohľadom a ja naivka, som mu na moment uverila.
Chytila som jeho ruku, ktorú mal na mojom líci, prišla som k nemu ešte bližšie a urobila som to, po čom túži každá žena.
Kopla som ho do rozkroku.

„Auuuuu!“ Chytil sa za rozkrok a padol na kolená.
„Ty haj*el! Došľaka, čo si si myslel? Že som až taká naivná?“ A odstúpila som od neho.
Ešte asi minútu kľačal na zemi, keď sa postavil hoci s problémami. A keď sa na mňa pozrel – bola som si istá. Chce boj. V jeho očiach bola nenávisť, jeho vedia vyprovokovať aj samé maličkosti. Hoci, fajn, kopnúť chlapa do rozkroku asi nie je maličkosť. Ale to nie je moja chyba! Koledoval si o to!
„Takže? Chceš sa biť?“ Nabádala som ho.
Niečo za nami zašušťalo a ja som si vtedy prestala všímať na moment Jamieho, takže prišiel ku mne na tri kroky, jednou rukou ma chytil za krk a pritisol k stromu. Tou druhou ma chytil za ruku v ktorej som držala ešte stále katanu.
Za krk ma držal celkom silno, no ešte som sa nedusila.

„Tak?! Čo teraz spravíš?“ Spýtala som sa ho. Keď som mu pozrela do očí, vyzerali také... dravé. Ťažko povedať, čo mal v pláne.
Znova pri strome za nami niečo zašušťalo ale nemala som možnosť sa pozrieť.
A vtedy... ma pobozkal.
Vždy som po tom túžila. Po tom, aby ma bozkával, proste aby sme boli spolu, lenže ten bozk... nebol od srdca.
Fajn, v skutočnosti, to bol môj prvý bozk a nemala som žiadne skúsenosti, nevedela som to s ničím porovnať, no bolo to také... náruživé? Akoby to robil... a nechcel.
Keď v tom ma pustil za krk a aj za ruku.
Jednu ruku mi dal na krk a ďalej ma bozkával. Takže som pustila katanu a zavrela oči. Chcela som si to vychutnať. Žeby... žeby naozaj ku mne prechovával city?
Nemohla som tomu uveriť... ale zrazu som ucítila na krku aj jeho druhú ruku a potom pichnutie. Ihlou.

Okamžite som sa od neho odtisla a videla som, že v ruke držal ihlu.
„Ty-ty si ma pichol? Je to jed?!“ vybehla som naňho a rukou som pátrala po mieste, kde som zacítila to pichnutie.
„Nie, isteže nie, iba ťa to uspí. Čoskoro zaspíš.“ Povedal a jeho tvár neznačila, že by mu to bolo ľúto.
„Prečo si to urobil? Mal si ma nechať! Ja sa tam už nemôžem vrátiť!“ Cítila som, ako ma štípu oči.
„Takto to bude lepšie.“ Povedal. Nie, žiadne prepáč, nič.
Cítila som ako sa mi podlamujú kolená. O ničom takom som ešte nepočula. Ako ma to dokáže tak rýchlo uspať?
„Bude to ako by si iba zaspala a prebudíš sa za rovnakých okolností ako z obyčajného spánku. Takže ťa radšej zviažem, pretože keď sa prebudíš, som si istý, že ma budeš chcieť nakopať.“ A videla som ako z batoha, ktorý mal na chrbte vyberá laná.
Takže on to mal naplánované. Teraz som bola sakra naštvaná, lenže už som sa cítila otupená. Dopekla veď nič nemôže tak rýchlo privolať spánok!
Nie, musím... musím... niečo urobiť. Čokoľvek.
Ale už som nemala príležitosť.

Koniec druhej epizódy.