Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim 15.

Napadlo ma, či svet, ktorý sa človek snaží stvoriť, je presne to, čo svet chce aby bol. Nakoniec i tak nikto z nás nemá na výber. Tvárime sa, že vieme, čo robíme, že je všetko v poriadku.
Mohlo by to tak byť. Možno jedného dňa budeme slobodní natoľko, že sa nám už nikto nikdy viac neublíži.
„Idiot!“ precedil som pomedzi zovreté čeľuste. Len idiot toto môže robiť. Tupé hlavy, ktoré si potrebujú dokazovať, akými skvelými súčasťami hrdinov sú. Itachi by im mohol šéfovať.
„Sasuke!“ zvolala za mnou a natiahla za mnou ruku. Skôr než som sa rozhodol na čokoľvek, už ma držala vzadu za plášť.
Otočil som hlavu a pohliadol na to strapaté stvorenie. Opica jedna to je. Nič iné. Prečo by som sa mal s ňou vôbec vláčiť? Je to jej vina, že som tu, že som objavil svoju slabosť a výčitku.
„Nechoď tam. Nech nie je jeho boj márnosťou.“ Kolenačky ku mne prešla a objala mi ruku. Niečo v tých zelených očiach nakoniec bolo. Nebola úplne stratená ako sa mi zdalo. Opica z Listovej. Stratená a maličká osôbka, ktorú nikto nemal rád. Nikto ju nehľadal a nikomu nechýbala.
Prečo by vôbec potom mala byť nejaká dôležitá?
Teba tiež Sasuke nechceného niekto zobral a postavil na nohy.
„Vrátim sa.“ riekol som sucho a vykrútil som sa z jej zovretia. Rozišiel som sa po lúke späť k lesu. Ak niečo skutočne nenávidím, tak to, že niekto sa snaží bojovať môj boj. Nepotrebujem obetu. Môžem byť nenávidený aj odstrčený. Nie je to náhodou to, čomu sa hovorí sloboda?
Byť sám.

„Si smutný?“ opýtal sa ma sediac na zemi. Okolo neho spálenisko, holé kmene stromov a dym ktorý sa pomaly vytrácal. Nikde žiadne telá. Len ten jeden jediný človek, ktorý mi pil krv celý život s tým vedomím, že mu to ani nechutí.
Drepol som si pred neho a pohliadol do jeho červených očí.
„Vieš, že ich ani nechcem.“ Povedal som, „jedného dňa, oslepnem. Druhého dňa umriem. Tretieho dňa budem legendou. To mi nikto nevezme, nii-san. Je len smutné, ako sa veci majú. Nepotrebujem tvoj boj. Strč si ho niekam.“ Postavil som sa a rozišiel sa preč.
Len tam tak sedel. Mlčal, no cítil som jeho pohľad na mojom chrbte. Na toto som už príliš starý. Mal by som predať odkaz a posunúť sa vo svojej ceste.
„Máš pravdu, svet nezmeníš.“ Zasmial sa.
„Si ho zmeň, keď máš na to čas.“ To boli moje posledné slová pred tým, než som sa stratil späť v lese.
Nikdy by som nebol povedal, že nechám svojho brata tak jednoducho odísť. Celá nenávisť sa akoby v zhrčila do príliš hustej guľôčky v mojom hrdle. No namiesto toho, aby som ju vykričal, som ju prehltol.
Jedna bolesť však vo mne ostala. Smutná spomienka na detstvo bez brata, ktorý sa na neho snaží teraz hrať.

Ah Sasuke, mal si sa vybrať lepšou cestou než je pomsta... myslel som, že to pochopíš.
Samozrejme, nii-san, každý iný by proste ignoroval, že si mu zabil matku a otca.
Ale Sasuke-kun nebuď ako malý.
Som malý. Radšej byť malý ako hlupák! Očividne si čakal, že budem hlupák. Ignorant, ktorý všetko prehryzie bez jedinej chybičky.
Nezabil si ma.
Nechce sa mi.
Sasuke... prosím...
...
Sasuke...
Netvár sa, že si všetko plánoval.

Viete, čo je otravnejšie ako všetky cesty lesmi a naháňanie sa za mojim bratom? Opica. Táto strapatá opica. Stále za mnou chodila. Skrývala sa v tráve, skákala zo stromu na strom a tvárila sa pri tom neskutočne a nekonečne nenápadne. Vždy za mnou kričala, že som urobil správnu vec, že som jej veľký hrdina.
Niekedy malé deti roztopia vaše srdce.
Človek sa často vidí v tých malých harantoch i keď ich vôbec nepozná. Praje si opäť zakúsiť detstvo. Troška ho zmeniť, aby jeho dospelosť nebola taká frustrujúca.
Všetko má však svoje dve tváre.
Rozhodol som sa preto nakoniec odísť. Nevedel som presne kam. Keď ma opička chcela prenasledovať a neutekať za Tsunade, bola to jej vec. Koniec koncov som bol stále len hľadaný. Môj návrat by sa odrazil vo väzení alebo trestu smrti. Narozprávajú vám nezmysly, že všetko bude v poriadku, pretože ste priatelia.
Ale ani priateľstvo nezvládne niečo tak surové a silné.

Túlali sme sa s opičkou okolím. Konoha mi bola stále za chrbtom. I keď tá neodolateľná chuť sa otočiť a pozrieť sa za múry, bola silná. Sľúbil som im obom, že sa jedného dňa vrátim. Prídem a postavím sa pred nich.
Bolo to však horšie a horšie. Pretože moja pomsta sa rozšírila na ľudí, ktorí s tým nemali nič spoločné. Ublížil som im. Na tom sa už nič nedá zmeniť. Len sklapnúť a odísť niekam veľmi ďaleko.
A možno sa ani vrátiť nechcem.
Však čo by som tam robil? Naháňal v noci komáre?
„Poď sem.“ Oslovil som opičku, keď sa motala okolo mňa a poskakovala. Snažila sa predvádzať predo mnou. No jej technika bola tak slabá a neprepracovaná, až mi behali zimomriavky po chrbte pri tom pocite, že by som ju nechal v noci v lese a vyparil sa preč.
„Si príliš pomalá. A hlavne ťarbavá.“ Zahryzol som do ryby, „potrebuješ získať rýchlosť.“ Otočil som na ňu hlavu a skoro sa nám zrazili čelá. Šľak aby ju trafil. Paviána hlúpeho, „oi!“ odsunul som od seba jej hlavu so zvrhlým pohľadom.
„Ty mi chceš pomôcť? To je super Sasuke!“ vyskočila si od zeme a zavýskala.
„Dosť! Chováš sa fakt ako opica.“ Horšia než ja. Postavil som sa a šuchol som si o seba ruky, „naučím ťa pár trikov, ktoré ti pomôžu.“
Nepýtajte sa ma, o čo som sa to akože pokúšal, pretože úplne všetko v ten moment bolo irelevantné. Mne nesprávne a nesympatické. No jednoducho som to urobil.
Postavil som sa zo zeme a ukázal som niekomu inému to, čo poznám a viem. Nezničil som to, ale predal ďalej. Možno prvý krát v živote, som niečo vybudoval a nezničil.
Ničiť je predsa tak jednoduché.

Až budem mať čas, nii-chan.
Ale onii-chan! Stále mi to len sľubuješ!
Nemám čas.
Čo je dôležitejšie než ja?
....tak to nie je.
Celý svet, Sasuke, je dôležitejší, než si bol ty.

Hádzal som si kamienky do vody. Nesnažil som sa nijako trafiť Naremi schválne. Ona mi behala pod tie kamene sama. Áno, bol som otrávený. Ale takým spôsobom, až mi prišlo zle zo seba. Chcel som sa vrátiť za Itachim a zabiť ho tam normálne.
Podrezať ho a odísť. S takouto len oslepnem a umriem.
Nebudem nič robiť, len sa ľutovať, aký som debil a jedného dňa proste skapem. Nie ako hrdina, ani legenda, ale ako slaboch, ktorý neurobil dosť na to, aby prežil. Taký je predsa zákon džungle. Prežije najsilnejší.
Sasuke, už nie si najsilnejší zrazu.
„Sasuke!“ zjavila sa predo mnou znova Naremi. Div ma tým kunaiom nepichla do oka. Zovrel som čepeľ a vytrhol som jej ho z ruky. Čepeľ ostala zakrvavená. Odhodil som zbraň do trávy, „rob niečo a neotravuj ma!“ pritisol som na jej tvár svoju krvavú dlaň a potiahol ju dole, takže jej ostala na líci červená stopa.
Ofučala sa a odvrátila odo mňa, „si strašný sensei.“
Krvi by ste sa vo mne nedorezali a že mi teraz tiekla dole po prstoch, „nie som tvoj sensei hlupaňa!“ zavrčal som. Začínam mať čoraz väčšiu chuť ju podrezať a hodiť do jazera.
Odporná, hnusná depresia spojená s nenávisťou.
Mal by som sa zabiť.
„Ale ja chcem, aby si ma učil.“ Prudko sa ku mne otočila, „prosím! Prosím! Budem poslúchať!“ zopla ruky k sebe a snažila sa ma obmäkčiť pohľadom.
„Choď domov!“ to bolo to najsilnejšie, čo som v ten okamih vyprodukoval. Postavil som sa s tým, že odídem do lesa. Tam sa jej stratím a budem mať pokoj. Zdochnem niekde sám.
„Keď ma to naučíš, uvidíš sám, že nie si zlý.“ zvolala za mnou márne. Znechal som ju za sebou.

Nechcel som mrčať ako malé decko, ale vážne som mal chuť na celý les začať mrčať, že je to všetko nefér a snažil som sa pre srandu králikov. Náhodou sa jeden pásol podo mnou. Odtrhol som kus kôry z konára, na ktorom som sedel. Bodol som kunai do neho a kôru som odhodil. Mrčať sa mi chcelo!
Ale strašne.
Vytvoriť si odkaz.
Skvelé, začína pršať. Oprel som si hlavu o kmeň a zatvoril som oči. Chvíľu trvalo, kým dážď prekĺzol po listoch v korunách stromov až ku mne. Bolo mi treba schladiť horúcu hlavu.
Si zvláštny.
Vážne veľmi, veľmi zvláštny.
A tiež nepolepšiteľný. Pretože vôbec nevieš, čo chceš!

Musel som ho ešte raz vidieť! Ešte jeden jediný krát. Nepovedal som mu všetko, čo som mal na mysli. Ani štvrtinku z toho. Slová vo mne viazli. Vždy keď som mal pocit, že je to už za mnou, vydrali sa na povrch úplne nové myšlienky.
To som na ňom nenávidel najviac. Že ma nútil vyberať zo svojho vnútra i tie najstratenejšie pocity a momenty. Hrča, ktorú som prehltol sa tisla hore v podobe slovných zvratkov, ktoré si musel Itachi vypočuť.
Jednoducho musel.
Ale ako to chcem spraviť, to neviem ani ja sám.
„Prechladneš! A znova som ťa našla.“ Tak otravný hlas dokáže prehlušiť akékoľvek tuhé meditovanie.
„Ty otravná malá opica!“ hodil som po nej kunai a zoskočil som dole zo stromu, „prestaň ma stále otravovať. Choď si stavať bábiky z trávy a nejakých motúzikov alebo tak. Mám niečo na práci.“
„Chceš ísť za Itachim.“ Ozvala sa za mnou, „stále si myslíš, že nie je dokonané. Ale to nebude nikdy, pokiaľ Itachi neumrie a ty to dobre vieš.“
Zamračil som sa a vložil som päsť do dlane. Popraskal som si dostatočne všetky kĺby a zahýbal som krkom, „chystaj sa na smrť. Zjavne si prešla evolúciou od opice k človeku. To nesmiem dovoliť.“
„Zbláznil si sa?“ cúvla predo mnou.
Nie nezbláznil som sa. Zavriem jej hubu raz a navždy. Vykrútim jej ten dlhý krk, ktorým sa ku mne stále naťahuje. Vyskočila hore na strom a pohliadla na mňa dole.
„Poď dole opička, ak sa nebojíš.“
„Zbláznil si sa!“ zvolala na mňa dole skrz šum dažďu.
Len som sa uškrnul. Skôr než stihla reagovať som bol vedľa nej a prstom som jej zatlačil na špičku nosa, ktorá sa splaštila, „hlupaňa hlúpa. Žiadny strom ťa predo mnou neochráni.“
Zahnala sa mi po prste zubami. Skoro som jej dal facku. Chytil som ju zozadu okolo krku a zatlačil.
„Decko alebo nie. Otravná si za celú armádu.“
„Chcem, aby si ma učil.“ Znova začala s tou otravnou pesničkou.
„Ty vážne chceš umrieť.“
„Prosím, Sasuke? Ja viem, že hľadáš výhovorku, aby si za ním nemusel. Tak ja ti jednu ponúkam.“
Výhovorku? Tak by som to práve nenazval.
Čo je horšie? Ísť za Itachim alebo sa zahadzovať s opičkou?
„Smola!“ zoskočil som dole.
„To je to tak dôležité? I tak za ním nakoniec nepôjdeš. Ani ho nenájdeš!“ zvolala naštvane za mnou, „nemysli si, že ťa pustím samotného!“
Samozrejme, že by som to neprežil bez ochrany malého dvanásť ročného decka.
Do čerta aj s tým.
So všetkými slabosťami.
Do čerta!