Inariho príbeh Ninju! Epizóda 8: Tma pred úsvitom.

Pamätám si, že okolo mňa bola tma. Vznášal som sa v nej nehybne ako vo vesmíre.
Spomenul som si na prvé stretnutie s Hinatou a Sakurou.
Hinatu som stretol v ten deň, keď som išiel na Akadémiu. Stratil som sa, keď som ju uvidel s jej týmom ísť na misiu. Keď som sa spýtal na smer, ukázali mi ho, a Hinata mi povedala, že by som si na prvý pobyt v Konohe mal zohnať mapu.
Prvé stretnutie Sakurou som mal na Akadémii. Mali sme výcvik prvej pomoci, a medzi 31 ľudmi ma zbadala ihneď.
"Inari!? Si to fakt ty!?" spýtala sa.
"Čau Sakura. Ty si ma ešte pamätáš?"
"Áno, ale myslela som, že na hrdinov neveríš." povedala prekvapene.
"To bolo kedysi." odpovedal som.

"...Inari...?" spýtal sa niekto.
Ten hlas išiel zdaleka, ale silnel.
"Inari?" opäť ten hlas.
Všetko sa rozžiarilo....

Mal som zatvorené oči. Bol som v mäkkej posteli, ale hadička z glukózou napojená na moju ruku prezrádzala skôr nemočničnú posteľ, než tú moju.
"Inari." oslovil ma chalanský hlas, ktorý mi prišiel povedomý.
Pomaly som otvoril oči.
Do izby svietilo slnko. Pozeral som na opačnú stranu izby, kde ležal Konohamaru.
Potom som sa pozrel naľavo a zbadal moju návštevu.
Čierno-oranžové oblečenie. Modré oči. Žlté vlasy a čierna ninja čelenka.
Pozeral som na Naruta Uzumakiho.

"Naruto?" povedal som slabo.
"Hej, som to ja." odpovedal s úsmevom.
"Tú techniku v lese som videl na vlastné oči. To bolo úžasné! Technika o takej sile, vytvorená dvomi geninmi!?"
"Ale podla starej Tsunade ju nemáte používať s Konohamaruom často, lebo vraj vás to takmer zabilo."
Pozrel som sa naňho vážne a spýtal sa:
"Naruto... Udon a Moegi a ...?"
Smutne pokrútil hlavou.
"Bohužial, to nemali šancu prežiť. Konohamarua to zdrvilo."

O TÝŽDEŇ.

Tri rakvy sa nehlučne spustili do zeme. Jejich pozostatky sa hľadali dva týždne.
Stál som tam, a pozeral sa na to. Vedel som, že raz na pohreb Ninjovi pôjdem, ale nečakal som, že ten prvý bude pohreb mojich najbližších priateľov.
Konohamaru vedľa mňa stál ticho ako myš.
Najprv jeho dedo, a teraz toto.

Po pohrebe som išiel domov, keď ma zastavili dvaja muži.
Uvedomil som si, že to boli otcovia Moegi a Udona.
"Ty si Inari?" spýtal sa jeden.
"Áno." zatvoril som oči a čakal výprask, ale potom som ich otvoril, a zistil, že nie sú naštvaní, ale zdrvení.
"Prečo?" zašepkal druhý, lebo od žialu sa zrejme na viac nezmohol.
"Ten parchant chcel vyvolať rozbroje medzi Konohou a Komaki. Obliekol si unfiormu Konohy a odpálil to. Bude to vyzerať tak, že sme verejne popravili ich členov a potom ešte aj napadli továreň." odpovedal som.
Odišli.

Nasledujúci týždeň boli muky. Konohamaru s nikým nerozprával a nerozveselil ho ani návrat Naruta. Chodil ako duch a len civel do prázdna.
Ale naviac som s Ran čakal na pridelenia do tímov. Naše prvé misie mali byť s už plnými týmami, aby sme videli týmovú prácu. My sme ešte stále čakali na rozdelenie.
Na konci týždňa som Konohamarua a Ran zobral na Ramen do Ichiraku.
Ako vždy tam bolo napráskané. Jediný, koho som tam nevidel, bol Neji, lebo mal nejaku misiu.
Sadli sme si, a počkali na obsluhu.
"Tak, čo to bude decká?"
"Tri Rameny, nech mi to šéf strhne z platu." povedal som (o víkendoch som robil umývača riadu a upratovača v Ichiraku.)
Kým sme čakali, pozeral som na Konohamarua. Mal neprítomný pohľad, a tak som k nemu prehovoril:
"Hej, poďme niečo robiť!"
"A čo?"
"Ja neviem, napríklad niekoho zmlátiť alebo niečo..."
"TY ZVIERA!!!" zvrieskol niekdo.
Otočil som sa, a sledoval scenériu.

Po Peinovom útoku sa hodne ľudí začalo správať k Narutovi dobre, ale pár ľudí zdevastovanie Konohy prikladali Narutovi, lebo sa Peinovi nevzdal dobrovoľne.

Nejaky chlap sa vrhol na Naruta z dvomi kunaimi. Bol som len dva stoly ďalej, a bol som ten najbližší otočený k nemu.
Vyskočil som od stola, preskočil druhý, a skočil medzi toho týpka a Naruta.
Všetci prekvapene pozerali, takú rýchlu reakciu nečakali.
Vyblokoval som jeho útok, vykrútil mu nože z rúk a následne aj ruku za chrbtom a tresol mu hlavu o stôl.
"Je tu niekdo, kto toho psychoša odvedie!?" zakričal som na celý Ichiraku Ramen.
Nakoniec ho odniesli, a ja som sa vrátil k nášmu stolu.
Konohamaru vôbec nereagoval na okolie.
Tak som to skúsil naposledy.
Práve si išiel nabrať, keď som mu vychmatol misku.
"ČO ROBÍŠ!?" zahučal na mňa.
Pozrel som na neho, potom prekvapene na jeho misku a na svoju, a potom som mu ju vrátil so slovami:
"Jááj sorry, som myslel že je moja..."
Najprv na mňa pozrel, akoby som sa úplne zbláznil. Potom pochopil, že si z neho robím srandu.
Najprv sa iba usmial. Potom sa začal smiať a o 15 sekúnd sme sa smiali na celé kolo všetci traja.
Tak som ho konečne rozosmial. Zjedli sme Ramen, pokecali s ostatnými a šli domov.

NA DRUHÝ DEŇ.

Ran išla okolo akadémie, keď zbadala na dverách niečo divné.
Bol to papier. Začalo ho čítať, potom sa jej rozšírili oči a rozbehla sa domov.

Práve sme raňajkovali, keď dovnútra vtrhla Ran.
"Už je rozdelenie! Sme v rovnakom týme!"

O PÄŤNÁSŤ MINÚT.

Boli sme v učebni tridsaťtri na Akadémii. Mali sme sa stretnúť s našim novým senseiom.
Už sme to vzdávali, keď sa otvorili dvere...

KONIEC ÔSMEJ ČASTI.