Ešte raz, poprosím...

„Ešte raz, poprosím, moja,“ ozve sa silný, mužský hlas a ženská za barom len prikývne. Ani nehľadí, kto to je, dobre ho už pozná. Jeho, aj jeho partičku. Chodievajú k nej už celé roky. Občas sa k nim niekto pridá, prichádza s nimi častejšie, ale potom, už ho nikdy nevidí. Len základ ostáva.
Nepýta sa, čo sa s nimi stalo, nemusí. Sú to ninjovia, shinobi, preto predpokladá, že umreli počas misií, či v niektorej vojne.

Už dávno ju prestali trápiť osudy iných. Kedysi si to pripúšťala, trápila sa pre nich, cítila sa ako matka čakajúca na svoje deti. Až prišla o to, čo milovala nadovšetko, o svoje naozajstné dieťa. A vtedy zatvrdla. Stala sa z nej nekompromisná krčmárka, ktorá sa nebála ani tých najväčších vagabundov a vrahov. Ktorá sa nebála už nikdy o nikoho.
A predsa, niečo v nej ostalo, o čom ani sama nevedela.

„Už sa to nesie!“ Zakričí mu a ide po ďalšiu fľašu saké. Pomalým krokom si to sunie k hlučnému stolu a už z diaľky počúva kúsky rozhovoru.
„Však vieš, aký bývali Minato a Kushina. Ich dieťa je stokrát horšie, bláznivejšie. Vážne, trénovať ho, dá viac ako zabrať. A ty si len chodíš a špehuješ ženské a píšeš...“
„Tie dokonalé knihy, ktoré tak miluješ a kde som ti sľúbil z ďalšej hneď prvý výtlačok?“ Dodáva so smiechom za neho jeho spolusediaci a potľapkáva ho po pleci. „Neboj sa, zvládneš ho. Je to dobrý chlapec, len potrebuje viac starostlivosti.“
„A dovtedy zničí Konohu,“ zašomre si tretí popod nos a potiahne si zo svojej cigarety.

„Tak, tu to máte,“ položí im na stôl fľašu a vezme si tú prázdnu.
„Nože, Umeko, čo nejdeš medzi nás, statných chlapov?“ Oblapí ju známy zvrhlík a posadí na kolená.
Žena na neho fľochne pohľadom, ktorý ho ihneď zmrazí a postaví sa. „Dnes toho nechaj, Jiraiya, dobre?“ Po týchto slovách odíde za bar bez jediného obzretia.
„Zabudol si, čo je za deň? Výročie... Nechaj ju dnes tak.“ Dym, ktorý vyfúkne, ich na malý okamih obklopí a všetkým trom sa na tvárach usadí pochmúrny výraz.
Ale ako sa vzduch prečisťuje, ich tváre sa menia. Starosti musia hodiť za hlavu, tie ich čakajú každý deň, kvôli tomu tam neprišli.

Umeko hodí pohľad na hodiny a sťažka si vzdychne. Ešte dve hodiny ich bude musieť trpieť. Chce byť už na inom mieste. Ale veď..ja som majiteľka, napadne ju zrazu a rozhliadne sa po miestnosti. Nemá na nikoho z nich náladu. Ani na ten podnik.
Nahnevane hodí na bar utierku, o ktorej ani nevie, ako sa jej vlastne dostala do rúk a krčmou sa rozľahne jej hlas: „Dnes zatváram skôr, takže dopiť, a von!“
Takmer všetci na ňu uprú namosúrené pohľady a skoro od každého stola sa ozýva šomranie. Takmer odvšadiaľ. Jeden stôl je ticho. Trojica nemo kuká do pohárov a rýchlo ich vypije. Hneď na to sa zdvihnú a pozrú po ostatných, ktorí sa nejako nemajú k odchodu.
„Nepočuli ste?! Všetci vypadnite!“ Najmladší z trojice sa trochu rozohní.
„Kľud, Kakashi, však oni pôjdu,“ nahodí Jiraiya jeden zo svojich vražedných výrazov a v okamihu je miestnosť prázdna, okrem nich štyroch.
„Ďakujem,“ ozve sa ticho Umeko hľadiac na nich. Akoby to bolo len včera, keď k nej prvý raz prišiel ten starý zvrhlík a potom dotiahol aj tých dvoch, Kakashiho s Asumom. To ešte žil...

Len sa usmejú a odídu. Stará žena zamkne, hodí na seba kabát a ťažkým, znaveným krokom sa vyberie navštíviť svojho syna.
Vietor fúka, na oblohe mraky zastierajú väčšinu hviezd. V kostiach cíti, že sa blíži búrka, v tom sa nikdy nemýli.

Konečne prichádza k tomu veľkému, sivastému kameňu. Prstami prejde po vyrezaných menách, po toľkých rokoch už veľmi dobre vie, kde je vyryté to jeho.
„A ďalší rok je za nami. Všetko to ubieha tak hrozne rýchlo. Neviem, ako dlho to budem ešte zvládať... Sama. Hrozne mi chýbaš, Rokuro. Ani tvoj otec mi nikdy tak neprirástol k srdcu ako ty. Ale to si vždy vedel.“ Uprie pohľad na oblohu a vidiac, že mala pravdu, hádže posledný pohľad na kameň a púšťa sa na cestu domov.
****

„Ešte raz, poprosím, moja,“ ozve sa silný, mužský hlas a ženská za barom len prikývne. Vie, kto to chce, tak rovno berie dve fľaše a kráča k stolu, za ktorým sedia dvaja shinobi. Dvaja. Už je to pár mesiacov, čo s nimi neprišiel ich tretí spoločník. A ani už nikdy nepríde. Ako sa dopočula, zabili ho žoldnieri z Akatsuki.
Položí to pred nich a chce ísť preč, no jeden ju schytí za ruku. Nemusí ani hádať, ktorý to je.
„Heeeej, Umeko, ostaň tu s nami, ty vždy len utekáš hneď tam za pult a nás si nevšímaš,“ Jiraiya sa snaží silou mocou presvedčiť ženu, aby s nimi ostala, ale neúspešne. Len ho plesne po dotieravej ruke a s mierne hraným smiechom sa vracia späť, kde ju už čakajú zákazníci.
„Stále to skúšaš, ale ona sa nedá.“ Rečie s úsmevom Kakashi.
„To hej, je rovnaká ako Tsunade. Až na to, že Umeko ma aspoň tak nezmláti zakaždým,“ Jiraiya sa uškrnie a vleje do seba ďalší kalíštek.
„Tak, tak... Ale v poslednej dobe mlátieva Naruta tak často ako teba. Je vidieť, že za tie dva roky si ho naučil viac než len technikám,“ sivovlasý muž sa už ani nesnaží zakrývať smiech, najmä keď vidí mierne otrávený výraz svojho priateľa.
„Nemôžem za to, že tá ženská tak rýchlo vypení. Bude to mať chlapec ťažké, hlavne aj s tou jej nástupkyňou. Sakura je v niečom ešte horšia... Povedz mi, Kakashi, kde sa tie ženské rodia?“ Veľká biela hlava sa len krúti zo strany na stranu.
„Nuž, to neviem. Ale musíme uznať, že majú čo do seba, obe.“
„Pravdu vravíš, takže si..pripijeme na ne!“ Trochu už zvýšeným hlasom povie Jiraiya a štrngne si s Kakashim. Načo obaja zvedú reč na jeho knihu a onedlho sa od jeho stola ozýva potuteľný smiech.

Staršia žena na nich hľadí a premýšľa, ako sa po tom všetkom môžu ešte smiať. Vidia smrť na každom kroku, zasahuje do ich života neustále a predsa sa zdá, že ich to nikdy výrazne neovplyvní. Sú silnejší než ona. Ale to vie. Je slabá. Nikdy iná nebola a ani už nebude.
Už len umrieť...
****

Čaká... No nepočuje nič. Už je to nejaký ten týždeň, čo tu neboli. Počula nejaké zvesti, ale taľafatkým nikdy nepridáva veľký význam.
Otvoria sa dvere a ona automaticky zdvihne pohľad k nim. Dnu vchádza Kakashi a jej sa na tvári ukazuje mierny úsmev.
No nik ho nenasleduje a jej tvár postupne zamŕza, ako on kráča k baru. Nie k stolu.
Sadne si na barovú stoličku a pozrie Umeko do očí. Tá na nič nečaká a už pred neho postaví fľašu s kalíškom.
„Takže je to pravda?“ Rečie tichým hlasom.
Muž si naleje za jeden, hodí ho do seba a pomaly v ruke obracia prázdny poháričok. „Mhm...“ Prikývne, očami zaborenými niekam do pultu.
„Ach,“ vyjde zo starej ženy. V ten moment, akoby na ňu spadla všetka ťarcha sveta.
Bez slova odíde dozadu, a vyjde von. Pozrie na hviezdy a po lícach jej začnú stekať slzy. Neveriacky sa ich snaží stierať si z tváre, ale neprestávajú, sťaby sa vynorili všetky za celé tie roky potlačovaných emócií.
Tak to vzdáva, hlavu zvráti dozadu a nechá ich plynúť dole. Mysľou sa jej preháňajú všetky tie chvíle, myšlienky na tých ľudí, ktorých spoznala, a ktorí už nežijú. Nikdy by jej nenapadlo, že práve smrť toho starého zvrhlíka v nej vyvolá toto.

Aj ten..prišiel ako veľká voda, bláznivý mladý muž, ktorý bol neuveriteľne silný shinobi a ktorý dokázal okúzliť a zároveň naštvať každého. Aj ju.
„Hádam som ho len nemala rada,“ trochu rozmrzene si odfrfle a zotrie si zvyšky sĺz.
Nechce sa pohnúť. Nemá chuť vrátiť sa dnu a správať sa, akoby sa nič nestalo. Ale vlastne, čo sa vôbec stalo?
Veď len niekto umrel. Nezáleží na tom, či bol skvelý alebo nie. Je preč. Ostali po ňom len knižky.
Hodí pohľadom na okno svojej izby a vie, čo ju čaká po záverečnej. Plná polica jeho kníh. S jeho venovaniami, ktoré jej vždy posielal, hneď po vydaní. Nikdy ich nečítala, ale teraz dostala pocit, že už je čas.

A tak sa len obráti a už so suchou tvárou sa vráti do baru. Predsa len, má svoju prácu ešte, čakajú ju netrpezliví zákazníci a ona si nemôže dovoliť zaháľať a myslieť na zlé veci, ktoré by ju spomalili.
Smrť je tu predsa stále a jedného dňa si príde aj po ňu.
Možno potom stretne tých, ktorých mala tak rada a ktovie, možno tam s nimi aj ostane.
Už navždy.
****