Narutova sestra 45 - Ták, a ide sa!

„Prekliata Hiro!“ skríkla Nana hneď po tom, ako vošla do svojej izby, keď Itachiho poslala preč a zamkla sa.
Nešťastne si sadla na posteľ a schovala si tvár do dlaní. Nemala strach, bola len naštvaná. V duchu preklínala Peina, pretože to práve on za všetko môže. Asi si na ňu zasadol a čaká, kým spraví ďalší problém a bude ju môcť vykopnúť. Áno, to by dávalo zmysel.
Ľahla si s úmyslom, že si na chvíľu zdriemne. V noci sa celkom dobre nevyspala, bolo jej nejako divne od žalúdka. Možno zjedla niečo, čo jej neurobilo dobre.
Položila si hlavu na mäkký vankúš, zavrela oči a upadla do ríše snov. Zaspala hrozne rýchlo a tvrdo. Obklopila ju tma a prestala vnímať. Väčšinou sa jej nič nesnívalo. Aj keď mala sny, často ich zabudla, alebo jej nedávali zmysel. Avšak dnešok bol výnimkou.
„Nana,“ začula šepot.
Potom sa jej premietlo pár obrazcov, ktoré ani nestihla zaregistrovať. Bolo ich veľmi veľa a išli za sebou rýchlo tak, že sa cítila, akoby bola na kolotoči.
Nakoniec sa strhla zo sna. Bola celá spotená a zadýchaná. Poobzerala sa navôkol, a keď si uvedomila, že je vo svojej izbe v bezpečí, vydýchla si. Svietiaci budík na nočnom stolíku ukazoval čas 18:37.
„Spala som tri hodiny.“ pomyslela si. „Nejako ten čas rýchlo letí.“
Postavila sa a natiahla si kosti. Vzala si uterák a išla do kúpeľne s cieľom umyť sa, pred tou hroznou misiou.
Keď na seba pustila v sprche horúcu vodu, akoby sa z nej zmylo všetko to, čo sa za dnešný deň stalo. Voda jej stekala v malých pramienkoch od hlavy, cez tvár, úzky pás až po štíhle lýtka. Milovala ten pocit.
Keď vyšla von z kúpeľne, striaslo ju. Na chodbe bolo oveľa chladnejšie, tobôž keď bol vonku sneh. Pein sa asi neunúval zakúriť aj na chodbách. A ešte k tomu tá ľadová podlaha. Hrôza!
Zabalená v župane, s uterákom na hlave, prebehla bosá do svojej izby. Na nešťastie bola na chodbe taká tma, že skoro ani netrafila do dverí.
Teplo jej izby ju začalo hriať. Mala tam príjemne, teplo. A keď sa pozrela von oknom na ten všetok sneh, bolo jej ešte teplejšie. Dala si dole z hlavy uterák a rozhodila si mokré vlasy.
Keď sa náhodne pozrela do okna, niečo sa za ním mihlo. Najprv to pripisovala tomu, že sa jej to iba zdalo, no keď sa za oknom niečo mihlo už druhý krát, zhasla svetlo. Priblížila sa k oknu a sledovala. Nič sa nedialo. Prisahala by, že niekoho videla v lese.
Zrazu ju niekto chytil za pás. Trhla so sebou a skoro vyskočila z kože.
„Itachi!“ skríkla. „Vyľakal si ma!“
„Prečo si tu tak po tme?“
„Ja som,“ pozrela sa do okna. „Ale nič.“
„Si v pohode?“
„Som, prečo?“
„Vyzeráš nepokojne. Stalo sa niečo?“
„Nie, nestalo sa nič. Som v poriadku.“ povedala rozpačito.
Itachi podišiel k dverám a zamkol ich.. Potom sa pozrel na Nanu a usmial sa.
„Už dlho sme na seba nemali čas.“ povedal.
„Teraz máme obaja voľno.“
Chytil ju za pás a pritiahol si ju k sebe. Aj keď bolo zhasnuté svetlo, dokonale videl črty jej tváre a tela. Dotkol sa lema županu a rozviazal ho.
Nana vošla rukou pod jeho tričko a nahmatala pevné brušné svaly. Ach, milovala to jeho telo. Nakoniec mu tričko vyzliekla. Zamierila rukami k nohaviciam a začala bojovať s opaskom. V ten moment, keď sa mu pozrela do očí, rozhalil jej župan. Jemnými pohybmi jej ho vyzliekol. Pohľad mu padol na jej krásne ženské telo. No keď sa dotkol jej brucha, zvážnel. Bolo iné. Nana bola vždy chudá, ale teraz sa mu zdala akosi chudšia.
„Držíš hladovku?!“ vypálil na ňu.
To ju trochu zarazilo.
„Šibe ti, či čo?“ oponovala.
Začal si ju prehliadať z každej strany.
„Dočerta, schudla si!“
Miloval jej krásne ženské krivky, ktoré tu však už neboli. Krásne boky, prsia, zadok a všetko, čo k žene patrí.
„Prečo neješ?!“
„Ja jem.“
„Ale si chudšia! Akoto?“
„V poslednom čase nemám na jedlo chuť.“
„Čo to hovoríš? Ja nechcem mať po boku vyziabnutú modelku.“
To, čo hovoril, bola pravda. Každý mal z časti pravdu. A pravdou bolo to, že sa Nana v poslednom čase cítila inak, ako obvykle. A ešte k tomu tá Hiro! To kvôli nej je vždy nervózna a vytočená. Možno jej to neprospieva.
„Asi máš pravdu.“ priznala. „Prepáč.“
„Mne sa neospravedlňuj, nemáš za čo. Len nechcem, aby si sa ničila.“
„Viem.“
„Ak ťa niečo trápi, povedz mi o tom.“
Chvíľu zaváhala. Ani nevedela, či ju niečo trápi, jej jediný problém bola tá striga. Ale do toho ho nechcela ťahať, vyrieši si to sama. Len keby vedela, ako. Chce to len čas.
„Netrápi ma nič, mám len zlé obdobie. Zabudnime na to.“
„Ako chceš. Ale vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek.“
„Ďakujem.“ objala ho.
Ich pery sa konečne spojili. Po vášnivých bozkoch ju Itachi zodvihol do vzduchu a preniesol na posteľ.

Ráno sa Nana zobudila nahá vedľa Itachiho, ale o čosi skôr, ako mala na pláne. Nezobudila sa sama od seba, znova jej vystrájal žalúdok. Otvorila oči. Ešte bola tma, ale na oblohe sa už črtali prvé známky slnečných lúčov. V sídle bolo ticho ako v hrobe. Bolo skoro ráno, všetci ešte spali.
Nana zavrela oči s úmyslom, že ešte na chvíľu zaspí. Ale po pár minútach sa ozvali znova tie isté problémy. To ju prinútilo sa posadiť. Bolo jej hrozne zle. Siahla po saténovom krátkom župane, obliekla si ho a utekala do kúpeľne. Zamkla sa tam a čakala. Na chvíľu to ustalo. Keď sa pozrela do zrkadla, bola bledá ako stena.
Ako tak začala trochu premýšľať, zistila, že jej vlastne ani nie je zle od žalúdka. Spravilo sa jej proste nevoľno.
Nahla sa nad záchodovú misu a vyvracala všetko, čo včera zjedla (aj keď toho bolo dosť málo). Itachi mal pravdu, schudla. Mala by si dať zavolať nejakého doktora, toto nie je prvý krát, čo ju to prepadlo v tak skorú hodinu rannú. Vždy jej bolo zle ráno, ale ešte nikdy kvôli tomu nezvracala.
Po pol hodine bol koniec. Črevá a žalúdok už prestali trucovať a všetko tak, ako má byť. Chvalabohu! Nebolo by totiž dobré, keby v takom stave išla s tou /*píp*/ na misiu. Ale aj tak sa jej nechcelo.
Keď sa umyla a dala trochu dokopy, zabehla si ešte po ruksak, ktorý si pripravila večer. Bez neho by bola stratená. A taktiež oprášila svoj plášť.
Itachi ešte spal a tak sa s ním nemohla rozlúčiť. Nechcela ho zbytočne budiť. Dúfala, že sa vrátia do troch dní späť, aby mohla byť s ním.
Prišla dole, ale Hiro tam ešte nebola. Najradšej by odišla bez nej, ale povinnosti sú povinnosti. Hlúpe povinnosti!
Začula kroky – áno, bola to Hiro. Niesla sa dolu schodmi, akoby bola neviem čo.
„Krava namyslená!“ zamrmlala si pre seba Nana.
Okolo išiel Hidan. Držal v ruke hrnček, s ktorého sa parilo. No, samozrejme, že sa od Hiro nevedel očami odtrhnúť a tak narazil do steny a vylial na seba horúci čaj.
„Ach, milujem bolesť!“ skríkol.
„Idiot,“ prebehlo Nane mysľou.
Neznášala tieto jeho vrtochy, keď bol namäkko z každého poondiatého zadku!
Hiro sa pousmiala. Nana musela priznať, že jej nový plášť svedčí. Keby nebola taká blbá, možno by sa s ňou aj bavila.
„Tak ideme?“ spýtala sa Hiro pohŕdavo.
„No nie.“ odpovedala Nana ironicky.
Znova ju prepadla tá zlosť! Pokrčila nosom a keď chcela ísť, Hiro sa nejakým božím zázrakom vtrepala pred ňu a zabuchla jej pred nosom dvere.
Pein to všetko videl. Aj to, ako sa Nana zábavné čertí. Teda, bolo to zábavné iba preňho.
„Zaujímavé,“ povedal si pre seba. „Som sám zvedavý, ako toto všetko dopadne.“