A čo ak je to láska? - Stačí Ti iba jednoduché "Všetko najlepšie?" ep. 2

Takže je tu druhý diel.
Ako ste si zrejme všimli v prvom dieli, táto sériovka je trochu moc... romantická? Asi tak.
Proste som chcela napísať niečo kde už sú tí dvaja spolu od začiatku a nemusím sa rozčuľovať (v dobrom) nad tým, čo kde a ako sa do seba zamilujú. Proste mi to zrazu napadne ako "spomienka" a hodím to tam.
Takže, ak ste pochopili o čom som točila (xD), budem rada ak si túto sériovku prečítate.
Enjoy!

Ráno som sa zobudila okolo deviatej. Naraňajkovala som sa, učesala, namaľovala (len špirála a rúž), obliekla a vyšla som z domu. Všetci ešte spali, čo bolo celkom nezvyčajné, ale veď je to jedno.

Dnes je 27. Decembra a ja mám narodeniny. Devätnásť rokov. Vie to vôbec niekto? Určite hej, proste sa zbytočne bojím, určite mi baby chystajú nejakú oslavu. Otec určite nie, síce mám s ním konečne celkom dobrý vzťah, no i tak som pre neho vzduch.
Ale veď nevadí.

Ale čo Sasuke? Vie, že mám narodeniny? A keby aj nie, tak čo? To vôbec nevadí. Nezmení sa tým, to čo k nemu cítim, to nikdy.

Po chvíli som uvidela Sakuru. Videla som ako nesie nejakú tašku a namierila som si to k nej.
„Ahoj, Sakura.“ Usmiala som sa. Stále bolo divné byť v jej blízkosti, samozrejme to čo je medzi mnou a Sasukem, o tom vieme iba my dvaja a ešte Itachi ale je to zvláštne, pretože Sakura miluje Sasukeho a denne ho pozýva na rande.
„Eh, Hinata, ahoj. Aké boli Vianoce?“ Spýtala sa.
„No... celkom fajn, prevažne som bola zavretá v izbe a čítala si knihy, ale inak fajn a čo ty?“
„Nuž... trocha fádne. Sasuke neprijal deň pred tým môj darček a celý deň som ho nevidela. Vraj jeho mamu pochytila vianočná nálada a potrebovala mať rodinu doma.“ Trocha som sa zamračila.
To mi tak iba pripadalo, alebo to povedala naozaj tak jednoducho, akoby boli proste pár? Nie, to je hlúposť. Som prehnane žiarlivá.
„To ma...“ Chcela som jej povedať, že ma mrzí, že neprijal jej darček, no ona ma prerušila, a asi som bola za to aj rada, pretože by som to nemyslela úprimne. Skôr by som poriadne žiarlila.
„A ešte viac ma štve, že včera som mu videla na krku striebornú retiazku. A Narutovi povedal, že ju dostal od niekoho, jemu veľmi blízkeho. Určite to bude nejaké dievča. Nechápem to! Od inej prijme darček ale odo mňa nie?! Kde je dočerta spravodlivosť!?“ Sakura bola síce nespokojná, no ja som bola šťastná. Veľmi.
„Ah, to ma mrzí Sakura, no ja už radšej idem. Vieš musím... musím si ešte niečo zariadiť.“ Povedala som a odišla som bez toho aby som počkala na jej súhlas.
Proste som sa potrebovala usmievať a nie mračiť sa a tváriť sa sústrastne. Za sebou som začula už iba šomranie.
Nech si myslí čokoľvek, je mi to jedno.

Určite som sa usmievala ako totálny i*iot alebo bolo mi to jedno. Neprijal jej darček. A Narutovi povedal, že ho dostal od “niekoho jemu veľmi blízkeho“. Tú retiazku som vyberala celkom dlho, nevedela som, či ju bude nosiť, no i tak som ju kúpila. Bola som šťastná, že sa mu páčila. On mi zase dal prekrásny náramok.
Vyzeral obyčajne, bol strieborný a nebol ničím výnimočný, aspoň z hora, no zospodu toho náramku bolo napísané “S & H“. Naše iniciály. Aký romantický darček... kto by to doňho povedal...

Išla som a ani som nevedela kam. Zrazu som si uvedomila kde som. Blízko Uchiha klanu, na mieste kde sme sa ja a Sasuke stretli.
No obyčajné stretnutie to nebolo.
V ten večer sa totiž... prelomili ľady? Asi by sa to tak dalo povedať, hoci sa neudialo nič výnimočné.
Bola tam iba ošúchaná lavička a pri nej stála pouličná lampa, ktorá momentálne nesvietila, kdeže bolo ráno a snežilo. Tak ako v ten večer.

Môj otec sa práve obúval, pretože sa chystal na nejakú oslavu a mne dával pokyny. Akoby som, nevedela čo mám robiť.

„Hinata, dnes večer nikam nechoďte. Už nevychádzajte zo sídla.“ Povedal a už sa chystal odísť, keď som sa ho spýtala:
„Ale prečo otec? Veď nie je až tak neskoro.“
„To mi je jedno. Dnes nám oznámili, že po Konohe sa potuluje nejaký neznámy ninja, ktorý už zabil niekoľko ľudí. Pokým sa tu bude pohybovať, nevystrčíte ani päty z domu.“
Viac som sa už nepýtala, avšak večer som aj tak šla von.
Hodila som si na seba bundu a vyskočila som z masívneho okna v mojej izbe.

Bola tma, zažaté boli iba pouličné lampy a bolo tesne pred polnocou. Prišla som na miesto, kde bola lavička a iba pouličná lampa. Všade navôkol bola teda celkom tma.
Vločky, ktoré padali na zem sa prekrásne v svetle lampy dali vidieť. Obrátila som sa a uvidela som sídlo Uchiha klanu. Krásne sa z tohto miesta vynímalo. Bolo to... čarovné.
Ruky som bez rozmýšľania rozhodila do strán a zatočila som sa.
Popri tom som ale zbadala postavu, ktorá stála pár metrov odo mňa.
Zatavila som sa a začervenala som sa.
Ja som sa tu krútila ako malé sedemročné dievča a pri tom ma pozoroval Sasuke Uchiha. Potom sa spýtal:
„Čo tu robíš?“
„N-Nič moc.“ Povedala som a nervózne som s nohou prešľapovala na mieste.
„Ja už radšej pôjdem.“ Povedala som a chystala som sa odísť, keď povedal:
„Mala by si sa pečlivejšie obliekať.“ Potom som sa pozrela na svoje oblečenie. Nemala som ani čapicu, ani šál a namiesto nohavíc som mala legíny, ktoré úprimne povedané, neboli až tak hrubé.
Ale potrebovala som rýchlo vypadnúť, takže som moc nevnímala čo mám na sebe. No teraz som si uvedomila, že mi je zima.
„Ah, máš pravdu. Vďaka za upozornenie.“ Povedala som a on už odchádzal. Ja som sa tiež pobrala cestou, ktorou prišiel a pozrela som sa na hodiny na mobile a taktiež na dátum.
Nebol odo mňa ďaleko, skôr dosť blízko tak som sa otočila a bez premýšľania som povedala:
„Všetko najlepšie!“ On sa rýchlo obrátil a prekvapene sa na mňa pozrel. Ja som mu ukázala mobil, na ktorom svietilo: 00.12 AM a taktiež dátum. 10. Október. Sasuke mal v ten deň narodeniny.
Vedela som to, pretože o tom hovorila Sakura v jednom kuse. No to nebolo dôležité.
Ja som sa obrátila a pobrala domov, popri tom, čo som cítila jeho pohľad na mojom chrbte.
Hoci bol iba Október, no i tak vtedy snežilo.

Zrazu som za sebou začula:
„Hinata, ahoj. Čo tu robíš?“ Otočila som sa a uvidela som Naruta so Sasukem. Naruto mal na tvári obrovský úsmev a snažil sa so mnou konverzovať a Sasuke? Ten sa tváril odmerane.
„Ah, ahojte vy dvaja. Šla som sa prejsť a čo vy?“
„Máme stretnutie so Sakurou.“ Povedal Naruto.
„Ach tak. Nejaká misia?“ Spýtala som sa a ukrutne som sa snažila nedívať na Sasukeho, ale videla som, že aj on sa snaží dívať na iné miesto.
„No... vieš, normálne stretnutie. Porozprávať sa a tak...“
„Hm...takže porozprávať, čo?“ No to určite. Pripraviť oslavu. Sakuru som poznala ako svoje topánky, vedela som, že chystá oslavu.
Takéto veci proste milovala a vždy ich robila, hoci to nebolo kvôli mne ale kvôli nej, milovala organizovanie.
„Hm... Hinata, čo keby sme sa stretli dnes večer pred Ichiraku Ramen?“ Spýtal sa Naruto. Sasuke stisol pery a zamračil sa. Musel sa krotiť. V duchu som sa zasmiala.
Jasné, Naruto dostal za úlohu dostať ma tam. No – odmietnuť nemôžem, predsa je to moja oslava, nie?
„Ah no dobre, tak o šiestej, môže byť?“ Spýtala som sa.
„Super, to presne sedí, aspoň bude dosť času na...“
Sasuke mu začal drviť ľavú nohu tou svojou pravou. Skoro sa preriekol.
„Au! Tak fajn, my už pôjdeme, Hin. Tak večer.“ Povedal Naruto.
Keď odchádzali, Sasuke išiel tesne pri mne a do ruky mi strčil biely poskladaný papierik. Keď som sa otočila, venoval mi krátky úsmev, no potom hneď otočil hlavu dopredu.

Roztvorila som symetricky poskladaný papierik a na ňom bolo napísané Sasukeho písmom:

Stretneme sa o 17.30 v lese.
Chcem ťa vidieť pred tou oslavou.
Milujem Ťa. S.

Usmiala som sa.

Bože, ako veľmi ho milujem.
Bože, ako veľmi ma tieto tri riadky potešili.
Bože, ako veľmi ho teraz túžim vidieť.

Pobrala som sa teda domov, zabiť nejak čas.

Koniec druhej časti.