Narutova sestra 44 - Prázdna hlava

O polhodinu išla hore na poschodie Konan. Pospevovala si nejakú veselú melódiu a vyzerala byť dobre naladená. No keď už chcela odbočiť smerom k Peinovej pracovni, uvidela za rohom nohu. Dobrá nálada ju hneď prešla. Srdce jej búchalo už niekde v krku. Pozrela sa, keď prišla bližšie a uvidela nehybné telo Nany.
„Ááááááááááááááááááááááá!“ zvrieskla.
Hneď na to vybehol z izby Kakuzu. Zareagoval okamžite. Kľakol si k telu a naklonil sa k jej tvári, či dýcha.
„Čo sa stalo?!“ skríkol Pein, ktorý tam stihol dobehnúť.
No slová sa mu zasekli niekde v hrdle, keď uvidel, v akom stave je Nana. O pár sekúnd už vyletel aj Itachi.
„Nana!“
„Dýcha.“ oznámil Kakuzu. „Asi len omdlela.“
Kakuzu si vydýchol. Pár krát s jej telom zatriasol, ale keď nereagovala, rozhodol sa, že ju preberie trochu drasticky. Dal jej tri poriadne facky.
Nana pootvorila oči. Videla, že sa nad ňou ktosi skláňa. Videla len machule, nevedela poriadne zaostriť. Všetko bolo rozmazané. Počula hlasy, ale tie akoby sa spájali do jedného hlučného hlasu, ktorý jej rval ušné bubienky.
Kakuzu jej skontroloval zreničky, tep a dýchanie. Všetko bolo v poriadku, bola len trochu otrasená.
„Tak čo?“ spýtal sa Itachi.
„Bude v poriadku.“
„A čo sa jej vlastne stalo?“ prehovoril Pein, akoby ho už zrazu zaujímal jej stav.
„To ti ja, bohužiaľ, nepoviem.“
O pár minút už Nane ako-tak fungovali všetky zmysly. Itachi jej pomohol posadiť sa. Trochu sa jej krútila hlava, ale potom to ustalo.
„Nana, čo sa stalo?“ prehovoril sladkým hlasom Itachi.
Pozrela sa naňho a pár krát zažmurkala, kým si spomenula.
„Ja ... potkla som sa o koberec.“
„Musíš na seba dávať pozor, láska.“ zodvihol ju a viedol ju do jej izby.
„Ach, tak som sa zľakla!“ zjojkla Konan a pozrela sa na Peina, ktorý sa mračil. „Tak poď.“
„Choď napred, prídem za tebou.“
„Čo sa deje, miláčik?“
„Nič, nič, len si chcem niečo vybaviť.“ pobozkal ju. „Za chvíľu sa ti budem venovať.“
„Tak dobre.“
Pein počkal, kým sa stratila v tmavej chodbe. Keď začul, že sa dvere jeho pracovne zabuchli, začal premýšľať.
Takže ona sa potkla o koberec. pomyslel si. Hmm ... To je predsa blbosť, nemohla sa potknúť o koberec, keď nie je zhrnutý. Niečo mi tu nesedí. Mala predsa odreniny na rukách a hlave. To všetko sa jej nemohlo stať len po jedinom páde.
A mal pravdu. Koberec bol v úplnom poriadku, nemala sa kde potknúť. Založil si ruky na prsia odkráčal za Konan.

„Vystrašila si ma.“ povedal Itachi.
Nana ležala na svojej posteli a spamätávala sa.
„Nič sa predsa nestalo, len som spadla.“
Chytil ju za ruku. „Si taká ľadová.“
Priložil jej dlaň na čelo. Bola horúca a líca jej horeli.
„Asi máš teplotu.“
„Mne je už fajn.“
„Nevstávaj, dôjdem po teplomer a donesiem ti niečo na pitie.“
Skôr, než stihla niečo namietať, už bol preč. Keď bola sama, začali ju prepadať divné myšlienky. Dnes toho bolo na ňu akosi priveľa. Vôbec nevedela normálne premýšľať. Nevedela si pár vecí pospájať tak, aby jej dávali zmysel.
„Dúfam, že to nie je nič vážne.“ zatriasol Itachi s teplomerom a podal jej ho.
„Daj to preč, nič mi nie je.“
„Dobre teda.“
Nana si pretrela oči a vstala. V tom sa otvorili dvere a dnu nakukla Konan.
„Nani, ako ti je?“
„Už lepšie.“
„Pein ťa volá.“
„Uhm.“
Ešte sa pozrela na Itachiho a potom odišla. V pracovni Pein sedel za zaprataným stolom. Bolo mu vidno iba hlavu. Na stole a na zemi boli krabice. Že by sa niekam sťahoval? Aspoň by mala od neho pokoj!
Keď Konan zavrela dvere, zbadala Hiro. Tá sa usmievala od ucha k uchu. Nane akoby sršali z očí blesky. Hneď mala v sebe energiu, aby ju nakopala do tej jej vypchanej zadnice. Pripadala jej celá umelá. Určite ani prsia nemá pravé!
„No,“ povzdychol si Pein. „Čo to tu máme?“
Vzal z kopy nejaký papier a zahľadel sa naň. Zamračil sa a začal si okusovať nechty.
„Myslím, že na to budete stačiť iba vy dve.“
„Na čo?“ ozvali sa zborovo.
„Pôjdete tadeto,“ ukazoval si sám pre seba na mape a odpil si s kávy. „A potom tadeto a tadeto.“
„Kam?“ ozvali sa znova.
„Ale čo ak sa vyskytnú nejaké komplikácie?“ spýtal sa sám seba.
Nanu to už prestalo baviť a vytrhla mu mapu z ruky. Zmeravela.
„To - to nie.“ vykoktala zo seba, keď sa pozrela na mapu.
„Mám tu pre vás menšiu úlohu.“
„Tam ma nedostaneš, Pein. Vieš predsa, že-“
„Áno, viem. Ale Nana. Nemôžeš sa Konohe do smrti vyhýbať.“
Na mape bola podrobná mapa Konohy. Niečo tam bolo ešte načmárané, čo nevedela prečítať, aj keď sa snažila.
Pein otvoril šuplík a pozrel sa doňho. Potom ho zavrel a otvoril druhý.
„Ach, kde som to len dal?“
Až nakoniec niečo vytiahol z krabice, čo mal pred nosom.
„Toto zanesiete Tsunade“ ukázal na list, čo mal v ruke.
Bola to len obyčajná obálka.
„Čo to je?“ zaujímala sa Hiro.
„To vás nemusí zaujímať. Postaráte sa o to, aby sa to do troch dní dostalo do jej rúk. Ak sa dozviem, že to niektorá z vás čítala, okamžite ju odtiaľto vykopnem. Rozumeli ste?“
Obe prikývli. Nana sa netvárila dvakrát nadšene. Toto bude najhoršia misia v dejinách. Prečo musel vybrať práve ju? Práve tú, ktorú neznáša. Veď sa tam pozabíjajú!
„A doručte to prosím tajne.“ povedal a posledné slovo veľmi jasne zdôraznil.

Ty chudera. pomyslela si Hiro, keď odchádzali.
Videla, ako Nana vstúpila do svojej izby. Hneď vo dverách ju Itachi objal a vášnivo pobozkal.
Ideme spolu na misiu. zasmiala sa. Spravím ti zo života peklo, moja pekná. Prežije iba ten silnejší.