Tak o mňa bojuj - Oheň a Ľad 04

Tak popravde som neplánovala poslať tento nový diel už dnes, ale niekto ma presvedčil.
S Jar of Heart to teda budem musieť odložiť na nejakú chvíľku.
Takže príjemné čítanie a dalšie reči nechám na koniec.

Po zbytok dňa som čítala nejaké knihy a počúvala hudbu. Nikoho som po celý deň nevpustila do svojej izby, dokonca ani Nejiho.
Bála som sa, že by som mohla precitlivieť. To som si nemohla a ani nechcela dovoliť.

Tesne pred ôsmou som sa obliekla do pohodlných fialových šiat s čiernou stužkou, ktorú som mála okolo pása. Takéto typy šiat som mala veľmi rada a často som ich aj nosievala. Obula som si čierne baleríny a vlasy som si nechala rozpustené.
Práve keď som si dávala veľmi jemne na ústa slabo červený rúž, niekto mi zaklopal na dvere. Myslela som, že je to Neji tak som povedala:
„Neji, neboj sa, už idem.“ Potom som počula ako sa otvorili dvere. Vzdychla som si no nechala som ho ešte čakať. Položila som potom rúž, upravila ešte posledný krát ofinu a keď som sa obrátila, takmer som zinfarktovala.

Sasuke Uchiha sa ľahostajne opieral o dvere do mojej izby.
„Tvoj otec trval na tom aby som po teba prišiel.“ Povedal.
„Hm... dobre. Nevedela som, že až toľko meškám.“ Pozrela som na hodiny a uvidela som že je na nich 20.08.
Rýchlo som si dala na tie šaty ešte jemnú čiernu mikinu, ktorá mi zakryla modriny na rukách.
„Je teplo, nemusíš si ju brať.“ Povedal Sasuke. Páni, koľko starostlivosti, to si snáď ani nezaslúžim!
„Práveže musím.“ Povedala som potichu. Prišla som pri dvere v ktorých stál, takže mi zabraňoval vyjsť z izby. Pozrel sa mi na tvár, zamračil sa a povedal:
„Kde sa ti to stalo?“ Spýtal sa a ukázal na ústa. Nuž, tie som lepšie zamaskovať nemohla.
„Vieš, byť ninjou má aj svoje nevýhody.“ Uvoľnil mi priechod a spolu sme išli dolu. No on to nenechal tak.
„Včera si ich nemala v takom stave.“
„A ty si nebol včera taký zvedavý.“ Odvrkla som mu. Myslela som, že sa naštve no on sa usmial. Ale hneď na to sa opäť zamračil.
Ťažko sa z neho čítalo.
Už sme boli dole a ja som uvidela sedieť na jednej sedačke Nejiho a môjho otca. Na sedačke oproti sedeli Fugaku a Mikoto Uchiha, Sasukeho rodičia. Pri stene stál Itachi.

„Dobrý večer.“ Pozdravila som ich. Skôr než stihol povedať hocikto hocičo, otec sa ujal slova a povedal:
„Vidíte? Hovoril som. Perfektne sa k sebe hodia.“ Vzdychla som si. Vraj hodia. Fajn, máme obaja čierne vlasy a aj bledú pokožku. A okey, aj oblečením sme sa dnes k sebe tak-nejak hodili, pretože Sasuke bol oblečený celý v čiernom.
Ide snáď na pohreb?
Asi na môj.
Ale nie, veď on nosí také tmavé farby stále.
„Ja si aj tak myslím, že by sme ich do sobáša nemali tak náhliť. Veď to môže pár rokov ešte počkať.“ Povedala Mikoto.
Hoci som Sasukeho a Itachiho matku veľmi nepoznala, no vždy keď som ju stretla alebo videla... pôsobila na mňa tak jemne. Tak krehko. Keď som sa pozrela na Sasukeho otca, nemohla som uveriť, že by sa brali z vlastnej vôle. Určite ich do toho tlačili.
Veď sú absolútne rozdielny! Ako ja a Sasuke! Oheň a ľad!
„Prečo nie? Obaja majú osemnásť a čím skôr, tým lepšie.“ Povedal môj otec.
„Hiashi má pravdu. Keď sa vezmú, proste si na seba zvyknú.“ Povedal Fugaku.

Načo tu vlastne sme? Idú sa tu o tom dohadovať? Myslela som, že už je to uzavreté... alebo nie? Pozrela som sa na Sasukeho. Len tak pri mne stál a pozeral sa na nich. Súhlasí s tým? Aký ma na to vlastne názor? Čo si asi myslí?
Potom prehovoril Itachi:
„Asi bude lepšie ak sa vezmú čím skôr, pretože sú mladý a ak ich necháme chvíľu bez dozoru, ešte sa do niekoho zamilujú a ujdú. To by nám naozaj nijako nepomohlo... Hm... Čo sa týka svadby - pre obe strany nebude výhodné, ak si naši obchodný partneri budú myslieť, že sme ich do toho sobáša nútili. Musí to vyzerať tak, že sa tí dvaja do seba proste zamilovali.“ Povedal. Nečujne som sa zasmiala. Vraj zamilovali. Tak to naozaj nehrozí.
„To by si to ale najprv mali myslieť ľudia z Konohy.“ Pripojil sa Neji. Dobrý postreh.
„Lenže je dôležité čo si o tom myslia aj tí dvaja. Aký majú na to názor oni?“ Spýtala sa Mikoto. Náš názor? Pochybujem, že ho chce skutočne niekto počuť.
„Dobre, tak Hinata čo si o tom myslíš?“ Spýtal sa Neji.
„Eh... ja ani neviem, ale... ale určite to, že sa vezmeme bude ľudom podozrivé. Chcem povedať... my by sme sa do seba nikdy...“ Radšej som nedopovedala, lebo som videla otcov vražedný pohľad.
„Len hovor.“ Posmelil ma Itachi.
„Ja len toľko, že to bude ľudom prirodzene podozrivé. So Sasukem sme sa spolu predtým takmer nerozprávali a teraz bude z ničoho nič svadba. Dôjde im, že je to plánované.“
„Presne tak. Preto bude rozumné ak budú spolu chodiť po Konohe, stretávať sa a hádzať po sebe zamilované pohľady. Ľudia si na to zvyknú a potom to nebude nikomu podozrivé.“ Povedal Itachi.
Akoby silou-mocou chcel aby sme sa vzali. Pripadalo mi to tak, no nevedela som prečo.
Prečo by chcel aby sme sa tak rýchlo brali? Sme ešte tak mladí... Kvôli obchodom? Nie... Fajn chcú vedieť ako by sa skombinovali naše očné techniky, ale aj tak... naozaj je to tak dôležité?
„Hm... tak dobre teda, no ako dlho ich necháme hrať to divadlo?“ Spýtal sa môj otec, ktorý sa mračil. Zjavne sa mu nepozdávalo že sa nevezmeme hneď, a bál sa, že by mohol Sasuke z toho ešte vycúvať. No nech sa páči, mne by to nevadilo. Myslím. Asi. A prečo aj?
„No myslím, že ak to budú hrať presvedčivo – tú ich zamilovanosť, asi po tých dvoch mesiacoch by sme mohli oznámiť ich zasnúbenie.“ Povedal Itachi, ktorý nad tým zjavne veľa premýšľal.
„A ako si tú našu “zamilovanosť“ predstavujete?“ Spýtal sa Sasuke, za mojím chrbtom. Otočila som sa a uvidela som, že sedí na schodoch.
„To už necháme na vás. Buďte kreatívny. Určite na niečo prídete.“ Usmial sa Itachi.
„Ale aspoň nejakú radu by ste nám mohli dať, nie?“ Zapojila som sa do toho tiež.
„Tak skúste ísť zajtra... čo ja viem, na ramen a keď si vás tam všimne napríklad Naruto, skúste neschopne zatĺkať, že ste sa tam stretli náhodou... Alebo tam skúste stretnúť niekoho iného, pri takom IQ aké má Naruto...“ Navrhol Neji, no keď začal o Narutovi, úplne neohrabane som mu do toho rozprávania skočila.
„Neji! Naruto nie je zas až tak...“ Vymletý. Chcela som dopovedať, no to som sa už sama nespoznávala. Inokedy by som tu tíško sedela, ale teraz nie.
„Ale je.“ Povedal Itachi a usmial sa na mňa. Bol to taký ten úsmev, ktorý hovoril “Viem, prečo tak reaguješ“
„Koho zaujíma ten spratok? Ešte nie je veľa hodín, tak na čo to odkladať na zajtra? Choďte rovno teraz.“ Hah? Teraz nie, veď... Aha. Preto chcel aby k nám prišli okolo ôsmej. Aby sme sa ja a Sasuke ešte šli prejsť.
„A-Ale to už nič otvorené nebude.“ Začala som s riadne chabou výhovorkou.
„Nehovor hlúposti, Hinata, práve teraz budú všetci vaši známy vonku, takže je to ideálne!“ Začal otec, ktorý ma prikoval výrazom, ktorý hovoril “Skúsiš odporovať ešte raz a zabijem ťa,“ a vedela som, že by bol toho schopný, takže som iba sklonila hlavu a povedala:
„S-Správne.“
Sasuke sa potom zdvihol zo schodov a namieril si to k dverám. Keď ich otvoril, pootočil hlavu a povedal:
„Tak poďme.“ Vzala som si čiernu kabelu, ktorú som mala položenú na komode a išla som.

Bola som si istá jednou vecou. Tento večer bude katastrofa.
Moje prvé “rande“ so Sasukem Uchihou, ako inak asi dopadne?

Koniec štvrtej časti.

ČO BUDE ĎALEJ? TO UVIDÍTE V ĎALŠEJ EPIZÓDE!!!!!!