A čo ak je to láska? - Zamilovaní ep. 1

Tak jo. Tu je nová poviedka odo mňa.
Ja viem, že tento prvý dieľ je dosť krátky, no budúci diel bude dlhší. Tento diel je iba na uvedenie do deja.
Ku koncu sa spomenie meno jedného z dvoch hlavných hrdinov, takže som zvedavá čo si o tom budete myslieť.
Poteším sa komentíkom a hodnoteniam

Ležala som na posteli schúlená v jeho objatí. Celé to bolo dokonalé, tá chvíľa, on.

Keby to tak mohlo trvať navždy. Lenže v tom bol ten problém. Nemohlo. Obaja sme vedeli prečo. Obaja sme vedeli prečo nikto nesmie vedieť o našom vzťahu.

Pozerali sme spolu nejaký sitcom. Ani som celkom nevedela ako sa volá, no zabávala som sa na tom, a on vyzeral tiež šťastný. Veselý, čo nebolo uňho zrovna zvykom. Vždy som si myslela že je taký ten studený čumák, lenže nie, nakoniec, po dlhom čase som zistila, že predsa má nejaké city. Pri mne bol taký... uvoľnený, milý. Odkedy sme si k sebe našli cestu, ukazoval mi svoje srdce zo strany, ktorú nepoznalo veľa ľudí, a ja som bola veľmi šťastná a vďačná, že práve ja som tá, ktorej túto jeho stránku odhalil.

No potom ten seriál skončil a my sme sa pozreli na hodiny. Bolo 18.53 PM. Vzdychla som si. Už sa musel vrátiť.
„Už by som mal ísť.“ Povedal
„Myslíš si, že ťa pustím?“ Tuhšie som ho objala. On ma pobozkal do vlasov.
Nakoniec som ho pustila a trucovito som si sadla od neho.
Tlmene sa zasmial, sadol si ku mne a privinul si ma k sebe na hruď. Mala som v pláne trucovať ďalej, no neodolala som. Musím využiť každú minútu, ktorú som s ním.
„Keď skončí toto celé vianočné obdobie budeme sa môcť stretávať častejšie.“ Zašepkal mi to ucha. Otočila som sa k nemu hlavou.
„Je 26. December. Toto vianočné obdobie potrvá ešte nejakú dobu a keď vezmeš v úvahu, že bude ešte aj Silvest...“ Nedokončila som, lebo ma umlčal bozkom. Neznášala som, keď to robil. Vždy tým narušil moju niť myšlienok a bola som mimo. Hlavne, keď bol ten bozk neočakávaný.
No zároveň to bolo krásne aj keď mätúce.

Potom sa jeho pery oddelili od tých mojich a svoju hlavu si položil na moje rameno.
„Aaaach, vieš, že teraz ani neviem, kde som skončila?“ Spýtala som sa ho.
„A vieš, že presne to som mal v pláne?“ Zasmial sa.
„No jasné, ako inak.“ Povedala som.
Po chvíľke ticha, povedal s vážnou tvárou:
„Na Silvestra budem s tebou.“ Úplne som sa rozžiarila.
„Vážne?“ Spýtala som sa. Opäť sa zasmial.
„Samozrejme. Na Vianoce som nemohol, ale Nový Rok prežijem s tebou.“ Usmiala som sa. To by sa mi páčilo. Prežiť s ním koniec tohto roka a začiatok nového.

Zrazu sme sa ztrhli. V televízii práve začínala ďalšia časť toho seriálu. Pozreli sme sa na hodiny a na nich bolo presne sedem. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel, pobozkal ma a šiel k sedačke, ktorú som mala pri posteli po bundu. Ja som prišla k oknu a otvorila som ho.
Vtedy ma oblial čerstvý vzduch a aj vločky snehu. Milovala som sneh. Potom som ucítila jeho ruky okolo môjho pása.
„Nestoj tak blízko pri okne, nechcem aby si nachladla.“ Pokarhal ma a to som pri tom okne stála ani nie minútu. Zasmiala som sa.
„Nie som z cukru.“ Povedala som. Tiež sa zasmial. Pobozkal ma ešte a potom vyskočil z okna. Nebolo to moc vysoko nad zemou, možno tak dva metre, no pre neho to nebol problém. Je predsa ninja!
Skákať z okien má v popise práce, ako aj ja.

Hodil po mne ešte jeden zo svojich zvodných úsmevov a potom utekal smerom k lesu. Tadiaľ sa pokojne dostane na námestie Konohy a blízko je aj jeho klan.
Usmiala som sa. To okno bolo také veľké, že bolo skôr ako väčšie dvere, nemalo ani parapetu. Rada som tu takto postávala a stačil by čo i len jeden väčší krok a mohla by som sa ocitnúť v tom snehu. To by ale trošičku bolelo. Iba trošku. Z dvoch metrov spadnúť... a do snehu, nie, skôr by to bolo ako ľahnúť si do páperia.

Zavrela som okno a ľahla som si na posteľ. Pomaly som sa zapozerala do toho seriálu a musela som uznať, že bol skvelý, no keď tu už nebol Sasuke, cítila som sa akási osamelá...

Koniec prvej časti.