Naruto Uzumaki, Jubiho jinchuuriki

Pomaly kráčal smerom ku Konohe. Bol mladý. Čierne vlasy, priemerná výška. Obyčajný chlapec. Na svet hľadel očami, z ktorých priam vyžarovali skúsenosti, ktoré ďaleko presahovali jeho vek. Vyzeral na sedemnásť, ale bol starší ako rody Uchiha a Senju.
Kráčal, pomaly a sebaisto. Akoby ho nič na svete nemohlo zastaviť. Kráčal by rovnako aj keby sa okolo neho rozpadával svet. Rovnako by kráčal aj keby zúrila ta najhoršia búrka. Rovnako by kráčal horiacim lesom.
Keď prechádzal okolo ninjov pri bráne jeden ho chcel zastaviť. Natiahol ruku a vtedy sa jeho pohľad stretol s chlapcovým. Ruka znehybnela vo vzduchu. Potom ju spustil a otočil sa, následne pristúpil späť k svojim kolegom. Nepovedal nič.
Chlapec znova vykročil. S pohľadom upretým pred seba míňal obchodníkov vo stánkoch, deti hrajúce sa medzi domami. Neobzeral sa okolo. Kráčal rovno za svojím cieľom. Nič a nikto na svete mu nemohlo vzdorovať.
Dorazil pred vysokú budovu v strede dediny. Mala kruhový tvar a v hojnom počte z nej a do nej vychádzali ninjovia. Všade boli hliadky. Dostať sa dnu bez povolenia vyzeralo ako nemožná úloha. Ani nespomalil. Vzduch okolo neho sa zavlnil a on vkročil do areálu. Nikto si ho nevšímal. Ninjovia sa mu vyhýbali automaticky, ale vyzeralo to ako keby ani nevnímali, že je tam. Kráčal po schodoch na druhá poschodie . Potom zastal pred dverami na ktorých bol nápis „hokage“. Dvere otvoril závan vetra.
„Čakal som ťa. Poď ďalej.“ Ozval sa mladý hlas zvnútra a on vkročil
V miestnosti bola iba jedna osoba, hľadela von veľkým oknom na čulý ruch v dedine Na sebe mala oranžový plášť, ktorý lemovali čierne plamene. Najvýraznejšie boli ale strapaté žlté vlasy. Hokáge sa otočil a nebesky modré oči sa stretli s tými znervózňujúco múdrymi očami. Jeho pohľad nezakolísal. Hoci bol mladý pôsobil dojmom sebaistého človeka na ktorého sa dá spoľahnúť.
„Dúfal som, že budem mať viac času.“ Smutne sa usmial.
„Nie sme to my kto rozhoduje koľko času nám ma byť daného.“ Prehovoril a jeho hlas bol rovnaký ako jeho chôdza. Sebaistý.
Hokage Uzumaki Naruto iba prikývol.
„Ani ty by si už dlhšie nevydržal Jubiho nátlak. Dokázal si viac ako ktokoľvek očakával.“
Naruto sa znova slabo usmial. „Odo dňa kedy som sa stal jeho jinchuriki cítim ako pomaly umieram. Vedel som to hneď ako som prijal všetku tu ohromnú chakru do seba. Vedel som, že umriem.“ Neveselo sa usmial. „Neľutujem toho. Moja obeť pomohla spojiť národy ninjov ako nikdy predtým....veľa som premýšľal.“ Povedal a usmial sa ako keby povedal vtip, ktorého pointu pochopia len ty čo ho poznajú najlepšie „Ty musíš byť Rikodou.“ Spýtavo sa pozrel na chlapca a ten mierne kývol hlavou.
„Prečo...“
„Prečo som nepomohol, keď bola vojna?“ prerušil ho Rikodou. „Takýchto vojen som zažil desiatky. Ľudstvo je ako deti. Nerozumné. Vždy boli plný nenávisti a vrhali sa do bojov. Ničili sa navzájom. Najprv som pomáhal na strane spravodlivosti a na chvíľu nastal mier. Potom to začalo znova. Dlho som odmietal pochopiť, ale potom som to prijal. To vedomie, že musím ľudí nechať aby šli svojou cestou a dúfať, že jedného dňa porozumejú jeden druhému. Odpustia si a nastane mier. Rodič musí niekedy nechať dieťa zraniť sa aby vedelo na čo si má dávať pozor. Možno si myslíš, aký som bezcitný, ale zober v úvahu môj vek. Každý ľudský život je len okamih v porovnaní s tým mojim.“ Pozorne sa na Naruta pozrel a vrelo sa usmial. „Vždy som dúfal, že sa raz narodí niekto ako ty. Niekto schopný odpúšťať. Niekto schopný pochopiť cudziu bolesť. Poznal som veľa veľkých ninjov, ale máloktorý by sa ti vyrovnal.“ V miestnosti nastalo ticho.
„Ja som sa ale chcel spýtať prečo vyzeráš ako mladý chlapec.“ Uchcechtol sa Naruto.
Rikodou na neho prekvapene hľadel a rozosmial sa, Naruto sa pridal.
Zrazu ale začal pokašlávať. Ústa si zakryl rukou a keď ju dal preč bolo na nej vidno kvapôčky krvi. Tvár sa mu skrivila bolesťou. Jeho oči celé aj s bielkom sčerneli a vzduch naplnilo temné dunenie.
„Takto nie!“ skríkol rázne Naruto a zachytil sa stola. Prsty sa mu zaryli do dreva. Začal sa triasť a dunenie postupne ustalo. Ochromujúca prítomnosť niečoho prastarého pomaly, akoby neochotne vyprchala. Naruto sa znavene zosunul na zem. Rikodou ho pozorne sledoval.
„Je to čím ďalej horšie.“ Povedal Naruto a z hlasu mu zaznievala únava „Už ho viac nedokážem ovládať.“ Povedal ospravedlňujúco. Unavene si zaboril si ruky do vlasov.
„Bojím sa.“ Šepol. Rikodou mlčal. „Bojím sa smrti. Obetoval by som sa hoc sto ráz, ale nemôžem sa prestať báť. „Ja nechcem umrieť. Chcem žiť. Aspoň ešte chvíľku“ Vzhliadol k Rikodouovi. „Dokážeš to pochopiť?“ spýtal sa zúfalo a Rikodou zatriasol hlavou. „Myslel som si.“ Pomaly vstal a na chvíľu sa oprel o stoličku. „Poďme niekde inde. Nechcem to spraviť tu.“
Vykročil a spomínal.

„Naruto!“ skríkla Sakura s úľavou a vrhla sa mu okolo krku. Bolo po boji. Bol koniec vojny. Všetci nepriatelia boli porazený.
Po chvíľke sa od neho odtiahla a pozorne si ho prezrela.
„Si v poriadku?“
„Čo? Ach aha...nie nič mi nie je. Som v poriadku.“ Usmial sa a objal ju aby nevidela jeho slzy.
Pocítil ako sa v jeho vnútri prevaľuje Jubi a začul jeho smiech. Cítil jeho radosť, že je opäť celý. Zdesil sa jeho sily. Pochopil, že ho nezadrží dlho. Stisol Sakuru pevnejšie. Pochopil, že zomiera.

Spolu s Rikodouom vyšli z budovy. Ľudia ho zdravili a usmievali sa na neho. On im to oplácal. Rikodoua nikto nevidel. Zamierili k vytesaným hlavám hokagov. Vtedy Naruto na chvíľku zastal a zahľadel sa na svoju hlavu.

„Gratulujem Naruto, alebo mám povedať gratulujem vám hokage?“ podpichovala Sakura a na tvári mala šťastný úsmev. Naruto jej ho opätoval. Konečne sa mu splnil sen. Radosť z dnešného dňa prebila smútok z blížiaceho sa konca a on bol šťastný. Rozhodnutý využiť všetok čas čo mu ostáva na to aby na neho spomínali iba v dobrom. Potom si predstavil tu kopu práce a úsmev mu trochu povädol. Toľko práce a tak málo času. Ale....nedalo mu.... čo ak ho má viac ako myslí, čo ak si len namýšľa, že zomiera. Možno nie je Jubi až taký mocný. Nemôže byť predsa až o toľko horší ako Kyuubi. Zvládol už aj horšie veci, predsa neumrie len tak, bez boja.
Na tvári sa mu objavil široký úsmev. On to nevzdá, porazí ho. S novou sebaistotou vykročil. Okolo prechádzala Hinata, dych sa mu zrýchlil a usmial sa na ňu. Ona jeho úsmev hanblivo opätovala. Sledoval ju kým nezašla za roh. Sú vecí pre ktoré sa oplatí žiť, alebo by mohli byť.

Znova vykročili. V diaľke zazrel Hinatu a Sakuru ako kráčajú k centrálnej budove. Otočil sa a zrýchlil krok. Nechal tam list. Snáď mu odpustia, že im to nepovedal. Snáď pochopia aké ťažké pre neho bolo napísať ten krátky list. Snáď si všimnú rozmazaný text na mieste kde dopadli jeho slzy.

O stenu sa roztrieštila váza. Stôl rozbil jediným úderom. Do steny sa zaborila jeho päsť. Zúrivo skríkol. Predsa nezomrie!
Od jeho voľby na post hokágeho ubehol mesiac. Ten úžasný mesiac počas ktorého veril, že bude žiť a pomáhať.
Potom ale začal slabnúť. Niekedy skoro prestával dýchať a z nosa mu tiekla krv. Počas cvičenia omdlieval a nemohol ovládať chakru. Cítil sa taký bezmocný. Cítil hnev. Už vedel, že jeho smrť je nevyhnutná. Vedel aký bol bláhový, keď veril, že Jubiho ovládne.
Pozrel von oknom a videl ako sa deti veselo hrajú v areáli. Zaťal ruky v päsť. Majú pred sebou celý život a on prinajlepšom pár mesiacov. Prečo to takto dopadlo?! O dvere sa roztrieštila stolička. Zhlboka dýchal a snažil sa ukľudniť. Zrak mu padol na obrazy jeho predchodcov. Doteraz na nich spomínajú a vážia si ich, ale čo on? Ešte ani nie je do skaly vytesaná jeho podobizňa. Je tak mladý. Rýchlo na neho zabudnú. Zomrie a po rok dva, už budú komoliť jeho meno. Ani najlepší priateľ si na neho nespomenie. Posledný kus nábytku padol pod jeho úderom.
Prečo vlastne žil? Po sebe zanechá prázdno, ktoré rýchlo niekto vyplní a na neho si nespomenú. Nebudú spomínať na jeho úspechy, jeho odhodlanie, jeho obetavosť. Keď padne meno Naruto Uzumaki nebudú vedieť kto to bol. Zosunul sa na zem a rozplakal sa. Nespomenú si... nebudú smútiť...

Dorazili na vrchol hory do ktorej boli vytesané hlavy.
„Dáš mi ešte chvíľku?“ zaprosil Naruto a Rikodou prikývol a odstúpil od neho. Naruto sa zahľadel na dedinu, sledoval ruch a veselie. Sledoval ako si ninjovia z iných národov dopriavajú jedlo so svojimi kolegami z Konohy. Usmial sa. Neľutoval, už dlhšie nie. Veď čo je jeden život oproti tisícom iných.

Naruto stál na svojom tajnom cvičisku ďaleko od Konohy. Nezostávalo mu veľa možností, ale bol rozhodnutý využiť každú príležitosť.
„Jubi! Prehovor ku mne!“ skríkol vo svojom vnútri. Pocítil Jubiho záujem, ale viac nič.
„Som ochotný pustiť ťa na slobodu, ak sľúbiš, že nikomu neublížiš.“ Dostal so seba. Nenávidel sa za to čo robí. Pohŕdal sebou. Znavene tam stál. Bol strapatejší ako obyčajne, pod očami mal tmavé kruhy od nedostatku spánku. Vyzeral zanedbane.
Ozval sa Jubiho smiech, žiadne slová, iba ten pohŕdavý smiech. Vedel, že ho Naruto dlho nezadrží. Nemusel sa znižovať k vyjednávaniu.
Naruto pocítil, ako ho opúšťajú posledné zbytky nádeje.
„Prosím..“ šepol a hlas sa mu zlomil. Smiech zosílil.
„Prosím.“ Povedal a padol na kolena. „Urobím čokoľvek.“ Hlas sa mu triasol.
Nikto neodpovedal. Iba v jeho vnútri burácal pohŕdavý smiech. Nenávidel sa za svoju slabosť.

Naruto stále hľadel na Konohu. Vychutnával si teplo zapadajúceho sa slnka. Zahľadel sa na centrálnu budovu a videl, že ruch je väčší ako obyčajne. Odišiel skoro bez rozlúčenia. Zanechal po sebe iba list a práve ten práve objavili. Sadol si. Rikodou neprotestoval. Ešte mali čas.

„Naruto!“ skríkla Hinata a on zastal a s úsmevom sa otočil. Zahľadel sa jej do očí.
Sklopila zrak a zopäla pred sebou ruky. Mierne sa začervenala.
Jeho úsmev bol ihneď nepredstieranejší. Ako veľmi túžil aby sa na neho s láskou usmievala. Ako veľmi túžil stráviť posledné mesiace iba s ňou.
„Ahoj Hinata.“ Široko sa usmial a zopol si ruky za hlavou.
Všetci si niekoho našli, len ona bola sama. Vedel, že čaká iba na neho. V krku sa mu vytvorila hrča.
„Vieš Naruto napadlo ma...“ začala nesmelo, „napadlo ma či by si so mnou nešiel na oslavu Tsunadiných narodení.“ Vyhŕkla rýchlo a ešte viac sčervenala.
Posmutnel.
„Prepáč Hin, nemôžem...mám veľa práce.“ Ľútostivo sa na ňu usmial. Videl, že chce niečo povedať, ale zatvorila ústa.
„Tak snáď nabudúce?“ pozrela na neho s nádejou. Do čela jej spadol pramienok vlasov a ona sa pousmiala.
Rozbúchalo sa mu srdce. Pocítil horúčosť a telo sa mu príjemne zachvelo. Túžil natiahnuť ruku a odhrnúť jej pramienok vlasov z tváre.
„Snáď Hin.“ Nasilu sa usmial a cítil sa ako zradca.
Odhrnula si pramienok z tváre a s rozlúčením odišla. Keď sa vzdialila ešte sa otočila a usmiala sa na neho. Sledoval ju kým mu nezmizla z dohľadu.

Ruch v Konohe bol čím ďalej väčší, ozvali sa dokonca zvukové znamenia. Videl ako Sakura vedie skupinku medikov von z Konohy obklopená tými najsilnejšími ninjami, akých mali k dispozícii. Pocítil ľútosť, že jeho plán vyšiel

„Nechápem ho.“ Povedala Hinata a v hlase jej zaznel smútok. „Niekedy to vyzerá, že snáď cíti to isté ako ja. Inokedy, ako by sa mi vyhýbal.“
„Nič si z toho nerob Hin. Také veci potrebujú čas.“ Povzbudila ju Sakura. „Najmä keď ide o Naruta.“ Dopovedala a v hlase jej zaznel úsmev.
Naruto sedel na streche Sakurinho domu a počúval ako sa zhovárajú. Celý zahalený v čiernom s kapucňou na hlave. Bolo mu to nepríjemné, ale nedokázal si pomôcť.
„Už trikrát som ho niekde pozvala, ale on sa vždy vyhovoril a veľa práce. Myslíš, že nikoho má, len to tají?“ v hlase jej zaznelo také zdesenie až sa Sakura zasmiala.
„Naruto ma fakt veľa práce. Predsa len dáva dohromady päť veľkých národov a to nepočítam tie malé. Aj keby chcel nemá čas sa nikomu venovať.“ Povzbudila ju.
„Asi máš pravdu.“ Uznala Hinata. „Je fakt úžasný.“ Povedala zasnene. „Keď prechádzam cez Konohu všetci ho vychvaľujú. Deti sa hádajú kto v ich hrách bude Uzumaki Naruto.“
„Áno to je. Kto by to bol čakal, že z toho ukričaného decka vyrastie hokage. Vždy to hovoril, ale nikto tomu neveril.“
„Ja som verila.“ Povedala Hinata.
Vtedy Naruto vstal a rozbehol sa po strechách preč. Nemohol to viac počúvať.

Vstal, už bol čas. Slnko zapadalo, ale v Konohe stále vládol ruch. Vedel, že je to kôli nemu a pocítil vďačnosť za ich starosť. Na Rikodoua sa usmial a ušli ešte kilometer a zastali.
Postavili sa oproti sebe.
„Daj pozor aby Jubi už nikoho neohrozil.“ Povedal vážne
Rikodou prikývol a prehovoril „Ver mi, že nie je iná možnosť, keby bola, zachránil by som ťa. Jubi je ale príliš mocný a ani ja nie som všemocný.“
„Verím ti.“ Usmial sa na neho Naruto. „Je mi ľúto Kyuubiho a ostatných bijuu, neboli zlý.“ Hrdo vystrel sa. „Tak toto je koniec. Prekvapuje ma, že už nemám strach, ale asi som sa dosť bál, za posledné mesiace.“ Usmial sa a potom sa odmlčal.
„Jubi ma strach.“ Povedal napokon spokojne. „Až to raz začne nezastavím to, že?“
Rikodou prikývol.
Do vzduchu sa pomaly, akoby neochotne vkrádal pocit prítomnosti Jubiho. Pulzovala jeho mocná chakra a vzduch okolo Naruta sa vlnil a jeho oblečenie začalo tlieť. Nemôže zomrieť obyčajne. Musí to byť takto, musí oslabiť Jubiho aby ho Rikodou znova zapečatil. A on to aj spraví.
„Naruto!“ ozval sa zúfalý výkrik a on zbadal ako k nemu beží Hinata.
„Nie!“ skríkol. „Nechoď sem!“ začal pred ňou ustupovať. Pozrel na Rikodoua a zaprosil: „Zastav ju.“
Ten sa smutne usmial, „Sami rozhodujeme o svojom živote.“ a nič nespravil.
Medzitým sa Hinata priblížila tesne k Narutovi a natiahla k nemu ruku.
„Nedotýkaj sa ma!“ skríkol zúfalo a uskočil. Na koži sa mi začali objavovať popáleniny a on bolestivo stiahol tvár.
„Viem čo robíš Naruto.“ Povedala a oči jej zvlhli.
„Už je neskoro Hin, nezastavíš to a ani by si nezmenila moje rozhodnutie to spraviť.“ Z hlasu mu zaznel smútok. „Nechcel som aby si to videla.“
„Myslela som si, že nikoho máš a preto sa mi vyhýbaš. Myslela som, že ma nemiluješ. Bola som hlúpa.“ Slzy jej tiekli prúdom a ešte než dopadli na zem vyparovali sa. Horúčava už bola ohromná, ale ona neustupovala.
Naruto mlčal.
„Pochopila som, že si nechcel aby sme boli spolu iba preto aby si ma chránil. Nechcel si aby sme boli spolu a ty si ma potom musel opustiť. Myslel si si, že keď zomrieš bez toho aby sme boli spolu, bude ma to bolieť menej.“ Pozrela na neho a z očí mu vyčítala odpoveď. „Ty šľachetný hlupák.“ Zavzlykala s úsmevom sa k nemu vrhla.
Uskočil.
„Mohol si stráviť zvyšok svojho života šťastný, ale ty si to nespravil, mysliac si, že to takto bude pre mňa ľahšie. Neviem si predstaviť aké strašné to pre teba muselo byť.“ Plakala ale stále sa pokúšala k nemu dostať.
Jej šaty začali tlieť a tváre jej sčervenali.
„Hin! Ustúp, inak zomrieš!“ skríkol zúfalo a pokúsil sa od nej dostať, ona ho nasledovala.
„Nehovor mi čo mám robiť!“ vykríkla a vrhla sa k nemu. Pokúsil sa uskočiť ale zakopol a ona ho zovrela v objatí.
„Hin...“ v hlase mu zaznela bolesť.
„Je to moje rozhodnutie.“ Povedala pevne a do tváre jej spadol pramienok vlasov. Usmiala sa.
Do oči sa mu vkradla neha. Zdvihol ruku a z tváre jej odhrnul pramienok vlasov. Pri jeho dotyku sa zachvela. Ich pery sa stretli. Prvý krát a naposledy.
„Je mi ľúto, že si kôli mne takto skončila.“ Ospravedlnil sa a objal ju.
„Mne je ľúto len to, že si to nepochopil už pred rokom a neboli sme spolu. Hlupáčik.“
Usmiala sa na neho, on jej úsmev opätoval.
Potom ich telá pohltili čierne plamene. Do vzduchu vybuchla ohromná chakra a Jubi sa vyslobodil. Rikodou poskladal pečate a všetka chakra sa mu vsiakla do pečate na bruchu. Potom bolo ticho.
Zdalo sa ako keby Rikodouovi zvlhli oči. Chvíľu bez slova hľadel na miesto začerneté od plameňov.
Potom bez toho aby sa pohol, sa vzduch okolo neho sa začal vlniť, ako pri obrovej horúčave a on pomaly zmizol.

O niekoľko kilometrov ďalej v údolí konca stála Sakura obklopená ninjami, a zúfalo sa obzerala. Do vzduchu zrazu zaznel výkrik a prevalila sa cez nich ohromná vlna chakry. Ihneď lokalizovala jej epicentrum. Nohy sa jej podlomili a ona klesla na kolená.
„Naruto, ty hlupák.“ šepla a rozplakala sa.

Svitalo, vyzeralo to, že bude jeden z tých dní s krásnym východom slnka, ktoré sa dajú sledovať len pár krát do roka. V Konohe ale nevládol ruch, typický pre takú veľkú dedinu. Nieslo sa ňou hlboké ticho s nádychom tragickosti. Obchodníci nevychvaľovali svoj tovar, deti sa nehrali sa cestách, ninjovia netrénovali.
Slnko zažiarilo aj do hokageho pracovne. Dopadlo rovno na hokágeho posledný list. Dvere boli otvorené, akoby niekto opustil miestnosť vo vysokej rýchlosti. Keď ste sa ale pozreli poriadne zbadali ste malý lístok vedľa toho veľkého. Bol napísaný kostrbatým písmom, ako by v rýchlosti.
Do miestnosti vošla Sakura. Vyzerala zlomene a mala červené oči. Všimla si malý lístok s spozornela. Spoznala Hinatino písmo a preletela ho pohľadom.
Zarazila sa, plakala by, ale všetky slzy vyplakala minulú noc. Sadla si na stoličku a založila si tvár do dlaní. Jej telo sa začalo otriasať.