Tak o mňa bojuj - Narodeniny a Zásnuby 01

Takže ďalšia poviedka. Ja viem, viem, nie som v poriadku ale čo s tým narobím? Keď dostanete nápad musí ísť von, no nie? Dúfam že sa Vám bude páčiť.

Predstavte si Naruta bez všetkých tých problémov. Bez Oroslizáča, bez Peina, bez Kyuubiho, bez toho že by Itachi vyvraždil svoj klan... bez toho že by Sasuke odišiel, že by Naruto prišiel o svoju rodinu. Ja Vám teraz predstavím príbeh v ktorom sa tieto veci nestali. Určite si teraz pomyslíte že to bude nuda, no skúste si to prečítať a uvidíte či sa tam naozaj nejaké problémy nenájdu. Skutočne, život bez starostí neexistuje a tie bude mať aj naša hlavná hrdinka Hinata, pochopiteľne. Všetko uvidíte z jej pohľadu.

Bežala som... bežala som preč... preč od toho všetkého, od nich všetkých, presne to som potrebovala. Už som nevládala ísť ďalej, tak som sa zastavila a oprela sa o strom. Ani som si neuvedomila že plačem. Ano, plakala som a hoci som vedela že to nijak nepomôže, potrebovala som to. Tak príšerne som sa potrebovala vyplakať, vyrozprávať. Bolo to neznesiteľné, cítila som sa akoby som mala v srdi obrovský kráter ktorý sa už nebude dať vyplniť. Sprudka som dýchala a popri tom plakala. Zviezla som sa na trávu a stále som plakala, plakala a plakala.
Ja už takto ďalej nemôžem. Už to nejde, je toho priveľa.
Naruto a Sakura... Smrť mojej matky... A aby toho nebolo málo otec ma chce vydať. Nevládzem.
No vedela som že ak sa teraz nevrátim, bude z toho veľký problém. Ale skutočne... záležalo mi vôbec na tom? Bohužiaľ áno, dnes večer bude oslava mojich osemnástych narodenín a chystajú sa tam prísť mladí muži z rôznych klanov. No a pri tejto príležitosti mi otec nájde môjho životného partnera. To je hnus.
Nikdy som nerozhodovala za seba takže prečo by to teraz malo byť inak? Proste sa za niekoho vydám, porodím mu deti, a budem žiť navonok, hoci budem vnútri úplne mŕtva. Utrela som si slzy, postavila som sa, a išla domov - do toho pekla.

„Kde si bola?" Spýtal sa ma naštvaný otec, ktorému už na čele vyskakovala žila. Nazvala som ju naštvažila.. A vždy keď sa objavila, vtedy som vedela že je zle.
„Vonku." Odpovedala som stručne.
„Výborne. Dnes Ti mám nájsť manžela a ty si len-tak beháš po vonku! Čo si o tebe ostatný pomyslia? Hm? Máš osemnásť rokov, uvedom sa!"
„Otec, ja Ti prisahám že ma nikto nevidel, nikto ani netuší že som bola vonku. Len som sa prechádzala."
„Si rovnaká ako tvoja matka! Tiež sa zahadzovala s kým mohla. Si rovnaká šte*ka ako bola ona!" To bolo priveľa.
„Matku do toho neťahaj! Bola poslušná manželka a vždy robila len to čo si chcel! Nikdy Ti v ničom neodporovala ako ja! Zabila sa len kvôli tebe! Nemáš žiadne právo o nej takto hovo.." Nestihla som dopovedať a dal mi facku až som spadla na zem. Vždy ma bil tak prečo som si myslela že to bude teraz inak? Chytila som sa za líce, neskutočne ma bolelo po tej rane. Aj včera ma zbil, takže ma to líce bolelo stonásobne viac. Ráno vyzerala moja tvár akoby ju niekto zmasakroval. Musela som si na tvár naniesť niekoľko kíl púdru aby som to zakryla, všetky tie modriny a aj monokel.
„Priprav sa. Za pól hodinu Ťa čakám dole. Hostia tu už vtedy budú." A buchol s dverami. Za pár minút do mojej izby vstúpila Yuti, moja slúžka a aj dobrá priateľka. Keď uvidela že ešte stále som na zemi, pribehla ku mne a pomohla mi vstať. Nič sa nepýtala, pretože vedela čo sa stalo. Veď to bolo na dennom poriadku.

Obliekla som si tmavo-fialové šaty, ktoré mi siahali asi po kolená. Dala som si pod ne čierne pančuchy a tiež čierne lodičky. Na krk sme dali môj najdrahší šperk po mame, ktorý bol aj značne ťažký. Vlasy som si nechala rozpustené, iba som si tie predné zopla v zadu. Ofina mi skryla tiež jednu modrinu takže som bola rada že si nemusím dávať púder aj na čelo. Jemne som sa namaľovala. Pozrela som sa z boku a bola som rada že mám takú bledú pleť pretože keby som si dala čo i len o trochu tmavší púder musela by som si ho nanášať aj na krk čo by mi trvalo dosť dlho.
Keď som už bola pripravená, vstala som od zrkadla a šla som pri dvere. Bolo poriadne počuť ten hluk od dola. Otvorila som dvere a vykukla som spoza schodiska aby si ma nik nevšimol. Videla som tam známe tváre. Rôznych ľudí z novín ale aj tých s ktorými sa stretávam denne. Boli tam aj moji priatelia vrátane Naruta a Sakury ktorý sa tam na seba zamilovane dívali. Opäť som mala chuť plakať no vedela som že nemôžem. Úplne by mi to zničilo make-up.
Tak som sa zhlboka nadýchla a postavila som sa do stredu toho masívneho schodiska. Pomaly som kráčala dolu so vztýčenou hlavou a hoci som sa cítila trápne že po mne všetci tak zízajú, užívala som si ich pohľady pretože som vyzerala naozaj dobre. Nie, nebola som namyslená, nemala som priveľké ego, no tie šaty a šperky by skrášlili každého. Aj muž by v nich vyzeral ako krásna dáma.
Už som bola úplne dole kde ma čakal otec a podával mi ruku. Usmieval sa. Aký to pokrytec. No pre všetkých ktorý ho nepoznali skutočne, to bol dobrý muž so srdcom na správnom mieste ktorý by nikdy nezdvihol ruku na svoju milovanú dcéru. Nie, na Hanabi nie, no n mňa denne a s takou radosťou. A keďže tu už nebola matka ktorá ma niekedy uchránila pred tými bitkami, už som to schytávala aj za seba aj za ňu, pretože aj ju bil. A prečo nebil Hanabi? Lebo ona bola vždy skvelý ninja a aj krásne dievča takže jej všetci zobali z ruky. Bola to otcova verná kopia v mužskej podobe. Usmiala som sa a prijala som jeho ruku. Keby som sa nesprávala príkladne, rovno ma na mieste zabil... ale nie, hlúposť, takú radosť by mi spravil. Všetci by si pomysleli že som blázon a ľutovali by môjho otca, pretože sa mu zbláznila dcéru, tesne po tom čo stratil svoju manželku. Postavil sa oproti mne, chytil ma za ruky a povedal:
„Dcérka, som veľmi rád že Ti môžem pogratulovať ako prvý. Stala sa z teba úžasná žena a dúfam že tu takto budeme stáť aj o ďalších osemnásť rokov. Všetko najlepšie a nech sa Ti darí."
„Ďakujem, otec. Veľa to pre mňa znamená." Povedala som a dali sme si dva bozky na líca. Bolo mi to odporné. Čo i len to že bol pri mne. Dúfala som že si tie svoje beštiálne ústa pekne ponoril do toho odporného púdra. Odtiahol sa odo mňa usmial sa a povedal: „Vážení prítomný, moja dcéra Hinata Hyuuga." Celé to bolo tak otravné. Tieto hlúpe, hlúpe tradície. Úvod do spoločnosti v deň mojich osemnástich narodenín. V Hyuuga klanu sa to deje stále.

Večer pokračoval v celku normálne, ak sa to tak dalo nazvať. Najskôr mi blahoželali vzácny hostia z odlišných zemí a potom mali prísť na rad tí z Konohy. Takmer sa mi zastavilo srdce keď som uvidela že sú na rade Naruto a Sakura. Sakura sa doširoka usmiala, objala ma a povedala:
„Všetko najlepšie, Hin. Musím Ti povedať že je to naozaj všetko krásne. Moja oslava je oproti tej tvojej odpad."
„Nehovor hlúposti, skôr by som si to vymenila. Naozaj už dlhšie asi nevydržím v tých topánkach. Za chvíľu ma zabijú." Všetci traja sme sa zasmiali, no aj som vnútri príšerne trpela pretože bol Naruto taký šťastný. S ňou. Som sebecká, áno som, no neviem sa radovať s ním." Za mnou si niekto odkašľal. Otočila som sa a za mnou stál Neji.
„Smiem zablahoželať svojej sesternici?"
„Ale iste." Povedala som, objali sme sa a on im povedal:
„Ak Vám to nebude vadiť, na chvíľu si našu oslávenkyňu požičiam."
„Samozrejme." Povedali naraz Naruto a Sakura. Zasmiali sa na tom a mňa opäť pichlo pri srdci. Bola som Nejimu vďačná že ma od nich odviedol. Od okolo idúceho čašníka zobral Neji dva poháre šampanského, jeden mi podal, usmial sa a povedal:
„Aspoň mám s kým chlastať."
„Mne sa nezdalo že by som ti v baroch nejak extra chýbala." Podpichla som ho.
„Nemôžem čakať večne." Povedal a usmiala som sa.
„Takže?" Vedel an čo sa pýtam, bola som zvedavá kto sa môjmu otcovi zatiaľ páčil ako môj potencionálny partner. Najskôr si ich všetkých preklepne a potom vyberie z posledných troch. Toto je niečo ako casting. Smiešne.
„Už si vybral tých troch."
„Tak rýchlo?" Dúfala som že bude vyberať o niečo dlhšie.
„Áno. Jeden je z Trávnatej, jeho klan je tam tým najuznávanejším a tiež majú zaujímavé techniky. Volá sa Ichigo Nagashi. Má dvadsaťpäť rokov." Chjo.
„Kto je ďalší?" Spýtala som sa napäto.
„Druhý je z Piesočnej, volá sa Ikuto Kurosaki. Má dvadsaťdva rokov a máte spolu veľa spoločného. Vyzerá dosť placho, ale zdanie môže klamať. Tretí... to je to najzaujímavejšie. Tvojmu otcovi sa pozdáva najviac."
„No som zvedavá na toho fešáka. Ako sa volá?" Zrazu sme za sebou začuli niekoho si odkašľať. No fajn, nemohli nás vyrušiť o minútu neskôr? Otočila som sa a predo mnou stáli Itachi Uchiha a Sasuke Uchiha s mojím otcom. Otec prehovoril s úsmevom na tvári, ktorý neznamenal pre mňa nič dobré.
„Dcérka, nemyslíš že je trocha nevychované nedať hosťom šancu Ti zagratulovať? S Nejim sa predsa môžeš rozprávať každý deň."
„Ach. Ospravedlňujem sa. Toľká nevychovanosť z mojej strany. Veď s hosťami z Konohy sa nevídam najmenej desaťkrát denne." Povedala som s úsmevom a so sarkazmom. Nech ci to otec pekne vyžerie.
„Neji, nemáš teraz niečo na práci?" Takže už vyháňa Nejiho, o čo mu dopekla ide?
„Ale iste. Uvidíme sa neskôr. Všetko najlepšie, Hinata." Ešte ma objal a už sa bral k našim priateľom z Kohohy. Ach, ako som mu len závidela. Pozrela som sa na otca a ten sa tak strašne slizko usmieval, až ma striaslo.
„Itachi, my by sme sa mohli ísť prebrať isté veci, keďže si prišiel namiesto svojho otca."
„Neviem si predstaviť čo by ste chceli preberať, otec. Toto je predsa oslava takže obchodné veci stranou."
„Dcérka, toto nepočká. Môžeme?" Obrátil sa na Itachiho, ten neisto prikývol. Otec sa ešte otočil a povedal:
„Mohli by ste sa prejsť po záhrade, teraz v noci je krásna." A odišli. Ja som bola obrátená tomu nafúkancovi Sasukemu chrbtom a premýšľala som či si nenájdem nejaký výhovorku aby som sa tej prechádzke mohla vyhnúť, no nič ma nenapadlo, tak som si vzdychla, obrátila sa k nemu a spýtala sa: „Môžeme?" On nič nevravel. Mlčal. Zase. Super. No po tej prechádzke budem zúfalo túžiť po nejakej spoločnosti.

Koniec prvej časti.

ČO BUDE ĎALEJ? TO UVIDÍTE V ĎALŠEJ EPIZÓDE!!!!!!