Narutova sestra 33 - Keď sa dvaja milujú, nie je čo riešiť

Čas pomaly plynul a prípravy na svadbu boli v plnom prúde. Najviac rozrušená bola aj tak stále Konan. V poslednom čase sa to s ňou nedalo vydržať. Chcela, aby bolo všetko perfektné. Ale veď sa jej ani nečudovali. Je predsa len človek, radosť je jej súčasťou. Niekedy to však preháňala. Mala obavy, že sa niečo pokazí. Záležalo jej na každom detaile.
Pein tiež nebol vo svojej koži. Stresoval sa. Sľuboval, že to bude svadba veľká ako hrom. A bolo to aj vidno. Keď ostatní našli na jeho pracovnom stolíku papier, na ktorom bolo napísané množstvo surovín, ktoré je potrebné zaobstarať na svadbu, ostali stáť so sánkou až po zem. Pein totiž nakupoval vo veľkom.

Deň 'D' mal byť totiž už zajtra...

„Myslíš, že mi tie šaty idú?“ spýtala sa Konan Nany.
Tá už bola k smrti unudená. Hľadela do prázdna a premýšľala. Konan stála pred zrkadlom a obzerala sa z každej strany.
„Všetky šaty ti idú,“ povedala znudene. „Toto sú už tridsiate druhé, nechcela by si si už nejaké konečne vybrať?“
„Vybrať? Ale ktoré?“
„Tie, ktoré sa ti páčia najviac.“
„Ale všetky sú krásne!“
Nane pripadali všetky šaty rovnako. Akoby si už tridsať dva krát obliekla tie isté šaty. Všetky boli biele, všetky boli dlhé a všetky boli krásne. Načo v nich robiť bezvýznamné rozdiely?
Nana vzala z kopy šiat jedny, čo jej ako prvé prišli pod ruku a hodila ich Konan.
„Na! Tieto si zober. Išli ti zo všetkého najviac.“ usmiala sa, aj keď klamala, len nech už má od nej konečne pokoj.
Potom odišla. Chcela ísť von a trochu sa prevetrať, prečistiť si hlavu od tých myšlienok, ktoré ju ťažia celé dni. Myšlienky, kvôli ktorým sa trápila.
Ako tak išla zamyslene po chodbe, z poza rohu vyšiel Sasori. Pravdepodobne bol tiež zamyslený a nebol dostatočne pri zmysloch, inak by si ju hneď všimol. Našťastie si ho Nana všimla včas a vošla do dverí, ktoré boli pri nej. Potichu ich zavrela a vydýchla si.
Nechcela sa s ním stretnúť. Možno pre to, že by mu nemala čo povedať. Určite sa mu ani nebude vedieť pozrieť znova do očí.
„BU!“ ozvalo sa jej pri uchu.
Nana so sebou prudko trhla a pozrela sa na toho, kto ju nastrašil. Uvidela usmievajúcu sa tvár. Milujúcu tvár.
„Itachi,“ zašepkala. „Čo tu robíš?“
„Ja? Práve som sa chcel spýtať na to isté.“
Nahodila nechápavý pohľad.
„Si v mojej izbe,“ objasnil.
Až vtedy sa Nana rozhliadla. Mal pravdu. Nevedomky vošla do jeho izby.
„Tak čo tu robíš?“ zopakoval svoju otázku.
Sklopila zrak. „Nechcela som sa stretnúť so Sasorim.“
„Aha.“
„Radšej odídem.“ povedala.
Keď už chcela chytiť kľučku a odísť, Itachi sa jej postavil do cesty.
„Nepovedal som, aby si odišla.“
„Aj tak už radšej pôjdem.“
Zamkol a kľúč si schoval do vrecka. Schytil ju za pás a pritiahol si ju k sebe. Zapichol do nej svoje čierne oči a pobozkal ju. Nana sa odtrhla.
„Mali by sme s týmto prestať.“
„Vadí ti to?“
„Nie, ale-“
„Tak potom nie je potrebné hľadať dôvody, aby sme s tým prestali.“
„Nie je to kvôli mne...“
„Ak ťa znova trápi Sasori, hoď to za hlavu.“
„A ako to mám hodiť za hlavu?! Nie je predsa hra, ktorú môžeš hocikedy ukončiť!“
Chcela sa vymaniť z jeho objatia, ale on ju nepustil.
„Povedz mi,“ začal. „Miluješ ma?“
„Áno.“ povzdychla si.
„Ja teba tiež. A veľmi! Najviac na svete. Nikdy by som nedopustil, aby ti niekto ublížil. Kto na teba siahne, toho zabijem.“ povedal chladne.
Jeho slová ju hriali pri srdci. Vedel byť nežný a vášnivý, ale vedel byť aj chladnokrvným vrahom. A to ju priťahovalo najviac. Aj keď by veľmi chcela, nevedela sa od neho odtrhnúť. Bol pre ňu ako magnet.
Najväčšie starosti jej robil Sasori. Otázky typu „Čo ak...“ nevedela pustiť z hlavy. Nechcela ho zraniť. Nevedela by mu len tak povedať, že ho podvádza. Aj keď už jej cit k nemu vyhasol. Bol to už len stroskotaný vzťah, o ktorom Sasori netuší. Kvôli nemu nemohla byť šťastná. Aj keď možno na začiatku bola. No keď je teraz s Itachim, mala úplne iný pocit. Napĺňalo ju šťastie také, ako nikdy pred tým. Jeho slová ju omamujú a jeho bozky sú plné vášne a citu. Keď sa jej dotýka a cíti na krku jeho horúci dych, má zimomriavky.
So Sasorim to bolo akoby bez duše. Určite to cíti inak ako ona.
Z myšlienok ju vytrhol Itachiho bozk.
„So Sasorim to nejako vymyslíme. Spoločne. Alebo to nechaj na osud.“
„Nie, to by dopadlo zle.“
„Si si vedomá toho, že sa ťa len tak nevzdá, však?“
„Ako to myslíš?“
„No, nikto by ťa nedokázal nahradiť. Nie si ako ostatné. Je na teba citovo a emočne naviazaný a preto neverím, že sa dokáže prizerať na to, že ťa miluje niekto iný.“
„Väčšinu života bol aj tak bezduchým, vraždiacim kusom dreva bez štipky citu.“
„To je síce pravda, ale teraz má srdce.“
„Ja mu to nejako poviem.“
„Môžeme sa ho aj zbaviť, ak chceš.“ navrhol.
„To v žiadnom prípade! Nechcem, aby kvôli mne niekto umieral!“
„Dobre, bol to len nápad, nemusíš byť hneď taká výbušná.“ usmial sa. „Aj keď si aj tak myslím, že bez krviprelievania to nepôjde.“
„Nechajme to už tak.“
Nana nechcela priznať, že má zo Sasoriho strach.
Predsa len nie je to len tak hocikto. Je to bábkový majster, možno najväčší, aký kedy bol v Piesočnej. Jeho sila je nepredstaviteľná, vždy má nejaké ‚esá v rukáve‘.
A Itachi – jeden z najsilnejších z klanu Uchiha – má tiež obrovskú silu. Obaja bezproblémovo zavraždili stovky ľudí a sú kvalifikovaný ako skupina S – čo je skupina tých najlepších. A na čo netreba zabudnúť – sú z Akatsuki.
Boj týchto dvoch mužov by bola katastrofa.

Von sa začalo stmievať.
Nana prespala u Itachiho. Celú noc sa milovali. Zabudli na všetky svoje starosti. Boli len oni dvaja a vášeň medzi nimi. Bola to asi najkrajšia noc, ktorú Nana zažila.