Jar of Hearts - City Vrahyne ep. 1

Takže tu je moja nová sériovka. Je to o dievčati menom Aya Suzuki. Mrzia ma pravopisné chyby. Takže príjemné čítanie a poteším sa komentíkom a hodnoteniam.
Och, a ešte menší spoiler: Bude to najviac zamerané na romantiku .

„Zabila si ho." Opakovala som jej to stále dookola. Bolo to iba otázkou času no bolo mi jasné že tomu uverí. Všetci tomu uverili.
„Nie! Nie... to... to nieje pravda! Nie! To nemôže byť pravda!"
„Ale áno, a ty to dobre vieš. Musíš si to priznať."
„Nikdy! Nieje to pravda!"
„Čo si nespomínaš? Včera večer sa vrátil z misie, a ty si mu vyčítala že bol dlho preč. Nahneval ťa, preto si vybrala kunai a päť krát si ho bodla priamo do srdca." Už jej začali tiecť slzy, už sa nemohla dlho vzpierať, čoskoro tomu uverí. Zakaždým čo som sa človeku dostala do hlavy a začala mu hovoriť veci ktorých sa bál najviac na svete, uveril tomu, a netrvalo to dlho, pár minút možno hodina, dve no nie viac. Hoci to nebola pravda, tí ľudia radšej uverili hlasu ktorý bol v ich hlave ako svojím vlastným spomienkam, v ktorých to vlastne nikdy neurobili.
„Nie... nie! Kohokoľvek len môjho brata nie! Nie! Neverím tomu, si iba hlas v mojej hlave!"
„Možno. No v každom prípade si blázon a blázon kľudne zabije svojho brata."
„Nie..."
„Ano, je to tak a ty si to musíš priznať." Už to začal byť hysterický plač.
„Už nemáš na svete nič. Vôbec nič. Už viac nemáš dôvod žiť, zabila si toho koho si milovala najviac."
„Už mi nič nezostalo." Uverila tomu a netrvalo to ani dlho.
„Zabila si ho a teraz zabiješ seba."
„Nie..."
„Presne päť krát zapichneš ten kunai do svojho srdca. Ten istý, ktorým si zabila aj svojho brata." Potom si zobrala kunai z batoha, dala si ho pred seba a začala plakať ešte viac, ak to bolo vôbec možné.
„Hneď ako to urobíš, uvidíš svojho brata a môžeš ho požiadať o odpustenie." To bolo posledné čo bolo treba aby som povedala.

Za pár minút som otvorila oči. Už som bola mysľou späť vo svojom tele.
„Tak?" Spýtal sa ma otec ktorý stál nado mnou, zatiaľ čo som ja sedela na zemi.
„Hotovo." Povedala som, on sa usmial a pokynul hlavou na dvoch ninjov z nášho klanu nech idú do domu.
Za pár minút odtiaľ višli a odnášali dotiaľ telo ženy ktorú som prinútila vziať si život. Nahovorila som jej to čoho sa bála v živote najviac. Toho, že by niekto zabil jej brata a o to bolestivejšie bolo že som jej nahovorila že to urobila ona. Ona neverila tomu čo bola pravda, radšej uverila tomu čo som jej vtĺkala do hlavy. Jej brat je totiž živý iba v odlišnej dedine. Keď priniesli telo tej ženy pred otca, usmial sa a povedal:
„Výborne, dcérka. Nesklamala si a dnes Ti to trvalo iba pätnásť minút. Si stále lepšia."
Ja som sa odvrátila od neho aj od tej mŕtvoly. Nenávidela som ho. Nenávidela som ho pretože ma nútil zabíjať ľudí takýmto spôsobom. Ja totiž nezabíjam tých ľudí fyzicky, ale ničím ich psychicky a to je, myslím ešte viac bolestivejšie než niekoho umlátiť k smrti. No už čoskoro to robiť nebudem, už dnes sa chystám utiecť a schovať sa. Už to nebudem musieť robiť. Bolo zrejme smiešne myslieť si že ma nenájde a že budem môcť normálne žiť, no ja som o tom snívala už od svojich 12-tich. Vtedy zistil, že mám takýto potenciál.

V trinástich som prvýkrát zabila človeka takýmto spôsobom a ja doteraz netuším ako sa volal, viem len že to bol mladý muž. Doteraz neviem meno niekoho z tých ľudí ktorých som zabila. Vždy ked na to malo prísť a spýtala som sa otca ako sa volá ten človek tak mi otec povedal že nech sa o to nezaujímam, že aj tak budú za nedlho mŕtvy a tak sa aj stalo. No už mám osemnásť rokov a už takto viac žiť nemôžem. Už nikdy viac.

Dnes večer utečiem, na oslave sestriných dvadsiatich narodenín a pôjdem do Konohy. A prečo práve tam? No žila tam moja najlepšia priateľka Hinata Hyuuga s ktorou som sa priatelila už veľmi dlho. Stretli sme sa pri jednej z jej misií a odvtedy vždy ked bola niekde blízko, vždy sme sa stretli. No a ked som jej povedala že sa chystám ujsť od mojej rodiny, veľmi ma podporila a sľúbila že mi pomôže, pretože ona dobre vedela aké to mám ťažké. No hej, nemusela zabíjať ľudí na otcove prianie no jej otec bol tyran tak ako môj. Síce sme to nemali všetko premyslené no zhodli sme sa že sa stretneme pri Listovej a tam sa rozhodneme čo bude ďalej. Bola som si istá len jednou vecou, a to že už niekedy nebudem zabíjať ľudí na prianie ostatných. Ak aj niekto v budúcnosti zomrie mojou rukou, zabijem ho dobrovoľne.

Koniec prvej epizódy.

ČO BUDE ĎALEJ? TO ZISTÍTE V ĎALŠEJ EPIZÓDE!!!