Čas kedy treba ísť ďalej III. (Plán B: Návšteva Kisameho)

„Ja…“ preglgla som, práve mám pravdepodobne v rukách život toho chlapca. „Ja chcem hovoriť s Kisamem.“
Madarovi dochádzala trpezlivosť.
„Taya tých tvojich vrtochov mám plné zuby. Nenúť ma použiť násilie. Nebudem mať zľutovanie.“
„Nemám žiadne vrtochy!“ bránila som sa. Snažila som sa oddialiť svoje definitivné rozhodnutie, nebola som si vôbec istá či chcem tomu chlapcovi ublížiť. Niečo mi hovorilo, že by som nemala.
„Tak ako by si nazvala toto tvoje správanie?“ uprene sa na mňa pozrel. „Máš snáď strach?“
„Nie!“ ohradila som sa impulzívne a vážne sa ma to dotklo. Strach? A z čoho? Je predsa tak starý jako Sasuke, je to ešte dieťa.
„Máš pravdu, z toho že porazil Nagata ide strach.“ uznal Madara tým svojím otravným vecným tónom.
„Nebojím sa, jasné? Porazila by som ho hocikedy a hocikde.“ prerušila som ho.
„Tak prečo otáľaš?“
Zahryzla som si do pery. Nechytaj ma za slovíčka!
Priblížil sa k nám Kabuto. A mám po ako takej nálade.
„Kde sa flákaš?“ vrčal na mňa, Madaru si nevšimol.
„Aby si sa nezbláznil.“ frflala som si sama pre seba, že ho mám stále v pätách.
„Ak chceš hovoriť s Kisamem, nájdi si ho. Očakávaj moju návštevu.“ povedal Madara a zmizol. Pokrčila som nosom.
„Máš poňatia, kde sa ten flákač môže nachádzať?“ obrátila som sa na Kabuta.
„Pche! Kto povedal, že ho pôjdeme hľadať? Máme dôležitejšie veci na práci.“
„Máme?“
„Samozrejme. Rád by som skontaktoval zopár Orochimarových prívržencov. Mohli by nám poslúžiť.“
„Nebudem ti pomáhať v tvojich plánoch. Pôjdeme hľadať Kisameho!“
„Nie, pôjdeš so mnou.“ hádal sa so mnou tvrdohlavo.
„Nie! Pôjdeme hľadať Kisameho!“
Kabuta sa začal smiať. Vážne som pochybovala o jeho psychickom zdraví.
„Ty si taká detinská. Si prakticky ešte nevyzreté dieťa. Strácam tu s tebou svoj drahocenný čas.“ poučoval ma.
„Vtieranie tiež nepovažujem za znak vyzretosti. Teda aspoň v tvojom prípade.“ neodpustila som si zopár uštipačných poznámok.
„Taya, ty nič nevieš.“ posmieval sa mi.
„Keď ťa tak strašne otravuje moja prítomnosť, prečo stále za mnou lezieš?“
„Lebo sme partneri a ja nechcem problémy a musí na teba niekto dávať pozor.“
„Ha! Ja si skôr myslím, že sa za mňa schovávaš! Nie je tak? Spoliehaš sa, že si ma omotáš okolo prsta a ja ťa budem poslúchať ako si to ty robil pri Orochimarovi.“
„Ja si môžem vyberať koho si obmotám okolo prstu a ty by si to rozhodne nebola.“
„Kabuto no tak! Tomu sám neveríš, si blázon.“

„A ty si sa sem ako dostala?“ budil ma Kisameho hlas. Ja som fakticky spala. Asi je už ráno. Nikdy som netušila, že môže byť studená pôda taká pohodlná aby som zaspala.
„Hľadala som ťa.“ hovorila som ospalo. Otvorila som jedno oko a pretrela si aj druhé.
„Tak vstávaj, spachtoško.“ ťahal ma na nohy a poriadne som si zívla.
„Tým pádom máme pred sebou ešte dlhú cestu, dosť dlhú nato aby si mi všetko porozprávala.“
„Takže…“ začala som.

„V konečnom dôsledku to znamená, že mojím partnerom je najväčší psychopat s rozpoltenou osobnosťou.“ zkonstatovala som. Po pár hodinách chôdze sme konečne zastali.
„Dlho to aj tak nevydrží, nemaj strach.“
Vzdychla som si. Posmutnela som.
„Chcela by som vrátiť tie staré dobré časy, keď som bola ešte puberťáčka čo nevedela ani poriadne ovládať Mangekyou Sharingan.“
Kisame sa schuti zasmial.
„Áno to bolo skvelé. Sledovať vás dvoch s Itachim. Aj pštros by rýchlejšie pochopil ako Tsukuyomi funguje.“
„Hééj! Ja som fakt ľavá na genjutsu.“ priznala som si.
„Máš pravdu. Zlaté dobré časy.“ vzdychol si.
„Chcela by som ešte raz všetkých stretnúť.“
„A čo by si tým docielila?“
„Všetkým by som objala, chcela by som aby vedeli že som ich mala aspoň trochu rada. Teda okrem Kakuzu a Hidana. To radšej toho pštrosa.“
„Chcela by si späť Itachiho?“
„Áno, jeho najviac aj keď viem, že nesmiem byť taká sebecká.“
„A prečo?“
„Aby som ho mohla poriadne nakopať! Do čerta potratil rozum?! Nechať všetkú silu Sasukemu? Ten chvastúň si ju nezaslúži! A ja čo? Aspoň Tsukuyomi by potešilo.“ sťažovala som si a Kisame sa schuti na mne zabával.
„Ty nepotrebuješ Itachiho schopnosti a on to vedel. Vlastne mi tvrdil, aby som si dával na teba bacha. Ani on tvoje skutočné schopnosti nedokázal odhadnúť.“
„Dobre, dobre. Poďme radšej ďalej lebo začnem mať depresiu.“
„Nepochopím, prečo kvôli Kyuubi otáľaš? Ten chalan z teba pustí do gatí, keď ťa zbadá.“
„Ja neviem, mám taký blbý pocit.“
„Ty máš blbý pocit stále.“
„Tak dík za podporu.“
„Nemáš začo. Myslím to vážne, neprovokuj Madaru. Radšej poslúchaj jeho rozkazy.“
„Tak ja asi budem musieť súhlasiť.“ prikývla som neisto.
„Uznávam Taya, prechádzaš si blbým obdobím. Vojna je na spadnutie, stratila si Itachiho, ale nemyslíš že je čas kedy treba ísť ďalej? Myslím že, na zamýšľanie nad svojimi skutkami fakt čas nemáš. Musíš proste konať aby si prežila. Musíš zabíjať, bojovať a čo ty vieš, možno budeš musieť zabiť aj mňa."
„To nikdy! Nikdy!" poprela som to a naznačila som aby také veci predo mnou nespomínal. Asi na tom fakt niečo bude, že nie som práve prototyp zabijaka.
„Ja by som neváhal, ak by to bol príkaz. Nemala by si váhať ani ty."
Popremýšľala som nad tým. Smutne som si vzdychla, Kisame mi znovu pripomenul to, čo si tak urputne nechcem priznávať. No koho chcem oklamať? Očividne moje podvedomie nechce tomu chlapcovi z neznámeho dôvodu ublížiť a ísť proti nemu mi nevonia. No rada by som vedela, prečo to tak cítim? Jednu odpoveď však nato teraz mám. Vybrala som si zlú stranu...