Inariho príbeh ninju! Epizóda 1: Proroctvo!

Prebehli 3 roky od vtedy, čo Naruto v Zemi vĺn stretol Inariho a jeho rodinu. Inari bol dovtedy presvedčený, že nijaký hrdinovia neexistujú, ale Naruto ho hodne zmenil...

„Au!“ skríklo dievča obkolesené tromi mohutnými chalanmi.
„Okamžite nám povedz, kde má tvoj otec sklad!“ zhúkol jeden chalan, pravdepodobne vodca.
Dievča nechápalo, ako sa to stalo. v jednej chvíli šla po ulici plnej ľudí, a potom si to chcela skrátiť domov cez túto prázdnu uličku, kde ju chytila banda grázlov a chceli aby im povedala niečo, čo ani ona sama nevie!
„Povedala som vám!“ povedala s plačom, „môj otec je veľký tajnostkár! nikto nevie, kde je sklad, okrem neho!“
„Tak to potom si vyber číslo izby v nemocnici, lebo tam skončíš!“ zaškeril sa vodca a natiahol ruku.
Potom sa všetko zbehlo tak rýchlo, že to nestihla zaregistrovať: Chlapec hodne menší ako tyrani skáčuci na vodcu, obaja padajúci na zem, Chlapec vykrúcajúci ruku vodcovi kričiac: „Utekaj Naoki!!!“
Potom už len utekala a nechala ho samého.
Vodca party nemal s chlapcom veľký problém a tak skončil presne tam kde Naoki.
„Á, pozrime sa! Hrdina dediny junior! Prečo si ju nenechal tak?!“
„Lebo si obyčajný tyran, a ja ťa dneska konečne dostanem!!!“
„Óóó vážne Inari?! A ako to chceš dosiahnuť?“
„Tvojím priznaním!“
„ Chacha! jediné miesto, kde sa priznám je táto ulička! Áno, ja som zmlátil tie deti čo ich našli v prístave! Ja som ukradol tovar trom obchodníkom pred dvomi týždňami! Ja šikanujem deti v škole! A čo s tým teraz urobíš?“
Inari sa usmial. „Nič.“ Povedal, „vôbec nič.“
Až vtedy si vodca všimol, že nie sú sami. Boli obkolesení chlapmi s nožmi kunai v rukách a čelenkami na hlavách. Nindžovia.
„Okej chalani, idete s nami.“ Povedal jeden nindža.
Tyranov si odviedli, a Inari zostal sám. Pri pohľade na nindžov mu bolo smutno, pretože Naruta nevidel už tri roky.
Inari kráčal uličkami dediny a premýšľal. „Ako sa asi Narutovi darí?“ pomyslel si. „mám toľko rokov čo on keď sem prišiel.“ Potom niečo upútalo jeho pozornosť. Bol to veľký stan, pri ktorom bol reklamný pútač z nápisom: „veštkyňa vám povie, v ktorej práci sa budete mať dobre! Už iba Dnes!!!“
„tam rozhodne musím ísť!“ pomyslel si Inari, vchádzajúc do stanu.

V stane bolo neznesiteľne dusno. Keď si Inariho oči privykli na tmu, zbadal stôl a stoličku. Na druhej strane stola sedelo v kresle malé štvorročné dievčatko.
„Ty si veštkyňa?“ spýtal sa Inari.
„Áno.“ povedalo dievča a Inariho zamrazilo. Hlas dievčaťa patril tridsaťročnej žene, nie malému dievčaťu! Napriek tomu si sadol do stoličky a pozrel na stôl.
Na stole boli tri papiere, lepiaca páska a nožnice.
„No, začnime“ povedalo dievča a začalo skladať pečate.
„Tanuki Neiri no Jutsu!“ zvolalo dievča.
Po asi piatich sekundách jej ovisla hlava. Inari začal vážne pochybovať o zdravom rozume tochto dievčaťa, keď zrazu začalo skladať niečo z papiera. „ona skladá Origami?“ divil sa Inari.
Dievča skladalo Origami takou rýchlosťou, že Inari nevedel, čo skladá. Potom konečne skončilo a Inari ohromene pozeral na stôl- bol to papierový Kunai a Shuriken!
„Pôjdeš do lesnej dediny, stretneš priateľov, bude z teba to čo si vždy chcel byť. Bude to cesta driny a bolesti, ale nájdeš lásku.“ Povedalo dievča a Inari si uvedomil, že už nie je v kóme.
„Ďakujem.“ Povedal Inari a odišiel.
Keď odchádzal domov, rozmýšľal, o čom hovorila veštkyňa. Vedel, čo tým myslela: má ísť do Konohy a prihlásiť sa na Ninja Akadémiu.
„Hej, Inari!“ ozvalo sa za Inarim a on sa otočil. Bol to Tazuna, jeho dedko.
„Čau dedo.“ Odpovedal Inari.
„Ty si tam bol?“ spýtal sa Tazuna a ukázal na stan.
„No áno, zaujímalo ma to.“ Priznal Inari farbu.
„Ako chceš, keď tomu veríš... Počúvaj, musím do Konohy, opravárske práce vieš? Nešiel by si so mnou?“
Inari chvíľu rozmýšľal a potom povedal:„Dobre, idem!“

KONIEC PRVEJ ČASTI.