Narutova sestra 31 - "Nemiluješ ho!"

Itachi našiel Nanu v jeho izbe. Plakala. Nevedela, koľko času ubehlo, odkedy odišiel. Nevedela, či je stále ráno, alebo sa deň prehupol do neskorého popoludnia. Nezaujímalo ju to. Bola schopná myslieť iba na to, čo sa s ňou deje, keď klesá na samé dno.
„Čo sa deje, srdiečko?“ spýtal sa Itachi a prisadol si k nej. „To som ťa až tak veľmi sklamal?“
Jeho hlas bol príjemne hrejivý.
Neodpovedala. Vedela, že si chcela zo spomienok privolať Sasoriho a prispôsobiť si ho realite, v ktorej sa ocitla. Ako si ho však mohla popliesť s Itachim?
Postrapatil jej vlasy. „Doniesol som ti vodu. Určite ťa suší.“
Ani sa nepohla.
„Ostatný sa na teba pýtajú. Chcú teplé jedlo. Naziapal som na nich, že nech si uvaria niečo sami, že sa necítiš dobre.“
„Vďaka,“ zašepkala.
„Nana, neber to tak tragicky. Na sexe predsa nie je nič zlé. Chápem, že ženy to berú trochu inak ako my, muži. Vypila si iba jednu fľašu, aj to s Hidanom napoly. Z takého mála si nemohla byť až tak strašne opitá.“
„Oni ... tam dole ... vedia, čo sa nám dvom stalo?“
„Ešte som sa im nestihol pochváliť,“ povedal smrteľne vážne.
Nespúšťal z nej oči.
„Aké ... aké to bolo?“ opýtala sa ticho.
Itachi sa zatváril zmätene.
„No, ty a ja ... bolo to milovanie, alebo len bezduchý akt?“
Prevrátil oči. „Záleží na tom?“
„Mne celkom áno. Chcem vedieť, prečo si mi vyhovel.“
„Bolo to ... nádherné milovanie, Nani. Plné nehy, citu a lásky ... no niečo úchvatné. Tvoj jazyk mi spôsobil na celom tele zimomriavky ... ešte som to nezažil.“ Rozpačito sa usmial. „Ak toto všetko dokážeš urobiť s chlapom, keď si opitá, čo potom dokážeš, keď si triezva?“
Zabudla aj plakať. Neverila vlastným ušiam.
„Už vieš, čo bude so Sasorim?“ prerušil ticho.
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Kde vlastne je?“
„Pein ho poslal nadránom so Zetsuom do Hviezdnej. Neviem načo.“

S príchodom neskorého večera sa Nana trochu pozviechala. Pred večerou už prišiel aj Sasori. Nana robila všetko preto, aby ho nestretla. Nebola vo svojej izbe, pretože tam ju vždy našiel. Nevedela by sa mu pozrieť do očí a rozprávať sa s ním. Neverila, že sa to naozaj stalo – že ho podviedla. Toho, koho tak veľmi ľúbila.
Bola zamknutá v knižnici. Tam ju hľadať nebude. Vzala prvú knihu, čo jej prišla pod ruku a začala v nej listovať. Po chvíli ju zatvorila, pretože sa nemohla sústrediť. Zničene si sadla do kresla.
„Ako som len mohla...“ zašepkala pri spomienke na spoločné chvíle so Sasorim.
Začala sa nenávidieť. Vedela, že sa so Sasorim stretne tak či tak. Nevyhne sa tomu.
Zrazu sa niekto začal dobýjať dnu. Ihneď bola v pozore.
„Prosím, prosím, nech to nie je Sasori,“ prosila v duchu.
Dvere sa otvorili a dnu vošiel (chvíľa napätia) Itachi.
„Ou, ty si tu?“
„Uhm.“
„Prečo nejdeš hore k ostatným, ale si tu zavretá ako väzeň?“
„Nechcem byť s nimi.“
Itachi sa zahľadel na jej utrápenú tvár.
„Ozaj, niečo by som chcel.“ Ozval sa a pristúpil k nej.
Vzdialenosť medzi nimi zmenšil na minimum.
„Dnes v noci ... páčilo sa mi to.“ Rukou jej vošiel pod tričko.
„Choď ... Choď preč...“ odstrčila ho od seba a odstúpila trochu ďalej.
Úplne zmeravela. Hľadela na neho v nemom úžase.
„Choď preč!“ zopakovala priškrtene. „Vypadni!“
Ladnými pomalými krokmi sa k nej približoval. Ako predátor k svojej koristi.
„Nemôžem,“ ozval sa Itachi.. „Je to silnejšie ako ja.“
Pristúpil až úplne k nej. Pozerala na jeho hrudník, ktorý sa prudko dvíhal.
„Robíš chybu ...“
Prešmykla sa okolo neho až k policiam s knihami. Potrebovala čas.
Itachi sa usmial. „Najväčšiu v živote.“
Bolo to jasné ako facka. Túžila po jeho dotyku.
„Budem kričať.“ ozvala sa.
Pritiahol ju za pás k sebe. Nana zaborila nos do jeho trička.
„Máš právo ma zastaviť. Kedykoľvek, ak ti bude niečo nepríjemné.“
Jeho dotyky boli náruživejšie, jej srdce splašenejšie.
„To nie je dobré.“ stihla si ešte pomyslieť.
A potom si Itachi vyzliekol tričko. Potešene sledoval, ako od neho nevedela odtrhnúť pohľad. V jej očiach sa objavil hlad. Hlad po jeho dotykoch. Po ňom samom.
Znova sa usmial. Zasypal ju bozkami. Keď jej z hrdla vyšiel spokojný vzdych, zodvihol ju do vzduchu a vysadil na klavír. Zručne ju vyzliekal. Láskal ju ústami a rukami a každý jeho dotyk ju pálil na tele ako oheň. Zabudla na kohokoľvek, kto ich mohol vyrušiť. Bol len on, jeho sladké dotyky a ten mučivý pocit, ktorý v nej Itachi vyvolával.
„Nana,“ zašepkal. „Doparoma, si prekrásna.“
Len čo pocítila, že jej roztvára kolená, zmeravela.
„Nie,.“ vydýchla.
Začala ho od seba odstrkovať. Jej protest ho veľmi neprekvapil, no aj napriek tomu sa nesnažil zbrzdiť svoje dravé dotyky.
„Túžim po tebe. Pusti ma k sebe.“
Nana pozbierala zvyšky síl a znova sa zaprela do jeho hrude.
„Nie, Itachi ... nie.“
Itachi sa nahneval. Odignoroval jej pokusy o odpor.
„Itachi ... prosím, nie!“ vykríkla.
Až vtedy si uvedomil, čo robil.
„Prepáč,“
Jeho útočné, naliehavé dotyky sa zmenili na jemné a nežné. Hľadela do jeho očí a cítila, že je zamilovaná. Aj napriek tomu mala v očiach slzy.
„Nani,“ začal Itachi. „Rozíď sa s ním.“
„Čo?! To nemôžem. Nie ... To neurobím!“
„Myslíš, že na to nepríde? Na to, že si ho podviedla? Roztrhám ho na franforce, kreténa!“
Nana sa prikrčila. Jeho náhly hnev ju zmiatol.
„Fňukáš mi tu ako malá a to všetko pre neho. Ách, čo som komu urobil?“
Okamžite sa zviechala na nohy. „Prepáč ... Bože, som trápna, viem ... Zabudni na to.“ Vybrala sa k dverám. „Správam sa ako malá. Veď o nič nejde, však? Rozísť sa s niekým po roku je predsa také jednoduché!“ Iróniu v jej hlase nemohol ignorovať.
Zachytil ju za zápästie. „Nani, ak sa s ním nerozídeš ty, prisahám, že ho donútim, aby sa rozišiel on s tebou.“
Až teraz sa naňho pozrela. Bola zmätená, unavená, vystrašená. „Preboha, a to už prečo?“
„Lebo som každý deň na teba myslel, preto. Spomienka na tvoj úsmev mi dodávala silu nevzdať sa. Ale z teba sa stala kôpka nešťastia. Si ako vyhasnutá pahreba. Tieň, ktorý sa chúli v kúte a prelieva slzy.“ Zvrtol ju k sebe a zapichol do nej svoj pohľad. „Tak mi už na to konečne niečo povedz! Nechcem sa rozprávať sám so sebou!“
Pery sa jej skrivili v bolestnej grimase. „Nemám ti čo povedať.“
Párkrát sa nadýchol v snahe upokojiť svoje rozbúrené emócie.
„Dobre, skúsme ísť na vec inak.“ Nana sa bála pohnúť, hovoriť, dýchať. „Ty a on žijete v dvoch odlišných svetoch, aj keď na vás svieti rovnaké slnko. Po tom, čo sme dnes v noci urobili si dovolím tvrdiť, že ho už neľúbiš. Nikdy si ho neľúbila. No aj tak nechápem, prečo ste spolu nespali. Mohol si jednoducho vynútiť tvoju spoluprácu.“
„Cítil, že nie som celkom úplná, keď som s ním. Fyzicky som bola prítomná, ale...“
„...predstavovala si si v jeho objatí niekoho iného,“ doplnil pohotovo. „Koho, Nani?“
Až teraz sa jej podarilo vydýchnuť. „Teba.“ Priznala celá červená.
Pery sa mu zvlnili v spokojnom úsmeve. „Čo som v tých tvojich predstavách robil?“ Vyzvedal ticho. „Dotýkal som sa ťa?“
Naznačila, že áno.
Itachi ju oprel o drevenú stenu. Dlaňami jemne kopíroval línie jej tela.
„Takto?“
„Áno, aj,“ zašepkala.
Znova ten úsmev. „Určite som ťa aj vyzliekal.“
Prešla ňou vlna, akoby pred ním stála nahá.
„A bozkával...“ Sklonil k nej hlavu. Vpíjal sa očami do jej očí.
Zrazu sa dvere rozrazili a dnu vletel Hidan. Keď uvidel Itachiho a Nanu vo vášnivej scéne, hneď očervenel. Itachi odskočil od Nany, akoby sa popálil.
„Máte ísť okamžite hore,“ spamätal sa a radšej sa pratal kade ľahšie.
Nana stála opretá o drevenú stenu s vytreštenými očami.
„Preboha...“ vydýchla. „On .. On nás videl ... spolu.“
„Neboj sa, je dosť sprostý na to, aby na to neprišiel.“
Nana rýchlo vzala zo zeme svoje tričko, obliekla sa a vydala sa hore. Itachi išiel s ňou.
Pein sa im chystal niečo oznámiť...