Narutova sestra 24 - Pein, neotravuj!

„Aká si len naivná, Nana.“ povedal hlas v čierno-čiernej tme.
„Prečo?“ spýtala sa.
„Ty to naozaj nevidíš? Pein si s tebou robí, čo chce. Myslíš, že už netúži po mne?“
Zrazu sa pred ňou objavila veľká, pozlátená brána, za ktorou bol Houkou. Ceril na ňu žlto-biele zuby a smial sa.
„Pein taký nie je!“
„Ak by taký nebol, neskúsil by ťa zabiť. Zabije ťa. Určite na to myslí každý deň aj noc.“
„Niééé!“ zakričala Nana z celého hrdla.
(V realite)
„Myslím, že by sme ju mali zobudiť.“ skonštatoval Deidara pri pohľade na kričiacu Nanu, ktorej sa zjavne niečo snívalo.
„Nie! Nie!“ kričala Nana.
Prehadzovala sa z jedného boku na druhý.
„Zavoláme Kisameho, nech na ňu dýchne a hneď bude hore.“ neodpustil si ironickú poznámku Itachi.
„Myslím to vážne, veď sa na ňu pozri.“
„Zaujímalo by ma, čo sa jej sníva.“
Zrazu sa Nana prudko posadila a s vytreštenými očami zízala na Itachiho, ktorý sedel so značným pobavením na kraji jej postele.
„Šípková Ruženka konečne vstala.“ usmial sa Itachi.
„Bol to iba sen.“ povzdychla si Nana. „Koľko je hodín?“
„Dve.“ povedal Deidara.
Až vtedy si ho Nana všimla.
„Čo tu robíte o druhej ráno?“ čudovala sa.
„Kričala si, tak sme sa prišli na teba pozrieť.“
„Kričala?“
„Máš teda poriadne silné hlasivky, to musím uznať.“ uchechtol sa Itachi. „Počul som ťa až do mojej izby. Čudujem sa, že si nezobudila Sasoriho, keďže má izbu vedľa teba. Keby si ho videla. Spí ako drevo.“
Nana na Itachiho hľadela ako na totálneho idiota. Načo jej vykladá také somariny? Že by sa zbláznila? Alebo že by sa zbláznil Itachi?
„No ... a čo sa ti snívalo?“ spýtal sa Deidara.
Nana sa trochu zamračila.
„Už si nepamätám.“ zaklamala.
Pravdou bolo, že si to pamätala veľmi dobre, ale nechcela im to vešať na nos.
„Aha,“ poznamenal Itachi. „Tak, my už pôjdeme.“
Postavil sa, pozrel sa na Nanu, zívol si a odišiel. Nana si potichu vzdychla, odhrnula zo seba perinu, dala nohy dole z postele a obula si papuče. Sedela na posteli so sklopenou hlavou a akosi zabudla, že Deidara tam ešte ostal. Sadol si vedľa nej a pohladil ju po chrbte.
„Si v pohode?“
„Hm? A - Ale áno.“ odpovedala rozpačito.
Snažila sa skryť svoju znepokojenosť, ale vôbec jej to nešlo.
„Dei?“
„Áno?“
„Myslíš ... Myslíš že by ma Pein zabil?“
Deidara sa na chvíľu zamyslel.
„Myslím, že nie. Prečo sa pýtaš?“
„Len tak.“
'Určite sa jej snívalo niečo o Peinovi.' Prebehlo mu hlavou.
Trochu mu jej bolo ľúto, že sa takto trápi. Mala Peina plnú hlavu.
„Nemám ti niečo doniesť?“ spýtal sa starostlivo.
Nana sa usmiala.
„Nie, idem si dole po nejakú tabletku, lebo mi vybuchne hlava.“
„Tak dobre. Ak by si niečo potrebovala, pokojne sa zastav. Ja už aj tak asi nebudem spať. Ráno o štvrtej vyrážame so Sasorim do Vodopádovej na nejakú misiu.“
„Možno sa zastavím. A kedy sa vrátite?“
„Nemalo by to trvať nejako dlho. Ideme len po pár informácií, takže by sme sa mali vrátiť zajtra.“
„Dávajte si na seba pozor.“
„Neboj sa. S mojim umením sme v bezpečí. Tak dobrú noc.“ poprial jej a odišiel.
Nana ešte chvíľu sedela na posteli s pozerala do blba. Vôbec sa jej nechcelo postaviť sa. A ešte k tomu bola celá spotená od toho sna. Postavila sa a pomalým krokom sa pobrala do kuchyne. Bola tam tma ako v rohu, až na mesačné svetlo, ktoré presvitalo cez okno. Chcela si zapáliť svetlo, ale keď nahmatala vypínač a zapla ho, neudialo sa nič.
„Blbé žiarovky.“
Tak sa teda musela predierať kuchyňou v tme. Predpažila ruky a snažila sa nájsť skrinku, kde mali lieky. Ale ako ten liek v takej tme nájde?
Do čerta! Pomyslela si.
Už - už bola skoro pri linke, keď v tom sa o niečo potkla a spadla. Vyletelo z nej pár nadávok, no znova sa rýchlo pozbierala, vystrela pred seba ruky a došla až k linke. Spokojne si vydýchla. Vzala si pohár, napustila si studenú vodu a napila sa.
„Nebojíš sa?“ ozval sa za ňou hlas.
Nana so sebou trhla a otočila sa. V mesačnom svite stál Sasori.
„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať.“ povedal s tajomným úsmevom.
Pomaly sa priblížil k nej.
„Prečo nespíš?“ spýtala sa.
„Vlastne ani neviem. O dve hodiny vyrážame-“
„Na misiu. Deidara mi stihol všetko povedať.“
Chvíľu bolo ticho. Chytil ju okolo pásu, zodvihol a posadil na linku.
„Budeš mi chýbať.“ povedal potichu a začal ju náruživo bozkávať.
Nana mu bozky ochotne opätovala. Jeho ruky blúdili po jej tele.
„Milujem ťa ...“zašepkala, zatiaľ čo jej Sasori bozkával krk.
Bolo to krásne, až kým nezapočuli hrmot a niekto na nich nezasvietil baterkou.
„Čo je?!“ zavrčal Sasori.
„Prepáčte, nechcel som vás rušiť.“
Bol to Pein. Otvoril chladničku a začal tam niečo hľadať, až nakoniec vybral obrovský pekáč s moriakom.
„Vypadol prúd, viete o tom?“ povedal po chvíli, aby nestála reč.
Nechcel, aby tam bolo ticho, už aj tak sa cítil dosť trápne, že ich takto načapal.
„No nie, nevieme.“ povedal ironicky Sasori.
Pein sa usmial a naložil si na tanier dosť veľký kus z moriaka. Skoro polovicu. Keďže nebol prúd, nešla mikrovlnka a tak mal moriaka studeného. Chudák. Začal si popiskovať nejakú melódiu zatiaľ či si moriaka obkladal kašou, ryžou, pečenými zemiakmi, litrom omáčky, vajíčkami a zeleninou. Potom sa pobral preč.
„Už som si myslela, že neodíde.“ vydýchla si Nana.
„Vždy nás niekto vyruší. Začína z toho byť pravidlo. Ešte sme sa od bozkov ďalej ani nedostali, nie?“
Nana sa zasmiala.
„Určite nie, to by som si pamätala. Jedine, že by som bola opitá.“
„Ja som opitý z teba, láska.“
Len čo ju chcel Sasori pobozkať, znova pocítili to svetlo baterky. Bol to znova Pein. Červenal sa, akoby ho niekto poriadne prefackal.
„P - prepáčte, len som si niečo zabudol.“
Sasori naozaj nemal v povahe byť trpezlivý, a tak vybuchol.
„Vypadni!“
„No veď dobre, nerozčuľuj sa.“
Konečne odišiel. Tento krát už naozaj.
„Netušila som, že to tu v noci tak žije.“
„No to ani ja ... Kam ideš?“ spýtal sa Sasori, keď videl Nanu, že odchádza.
„Idem sa vyspať. Mám zajtra tréning.“
„Škoda.“ povzdychol si.
„Ak prežijem túto 'premenu chakry', budeme spolu tak dlho, ako len budeš chcieť. Sľubujem.“
„Jasné, že to prežiješ. Musíš. A potom ťa budem mať už len pre seba.“ usmial sa lišiacky.
„Dobre. Tak zatiaľ ahoj.“
Dali si bozk na rozlúčku a obaja sa pobrali do svojich izieb. Nana už v noci nevedela zaspať. Len sa dívala na hodiny a rátala sekundy.
Keď po ňu prišiel Pein o šiestej, cítila sa, ako keby ju prešiel parný valec. Bola totálne nevyspatá!
„Počkám ťa von.“
„Hneď som tam!“ zakričala a utekala sa rýchlo obliecť.
Ešte sa trochu upravila a išla za Peinom. Obaja išli bez slova na cvičisko.
'Mám už len asi tri dni života, doparoma.' Pomyslela si. 'Budem sa musieť snažiť.'
Celou cestou nemyslela na nič iné. Keď došli na cvičisko, pobehovalo tam pár ninjov. Pein ich znova vyhnal, všetko prebiehalo ako včera. Znova si Pein sadol pred Nanu a díval sa, ako trénuje.
„Musíš na mňa tak pozerať?“ spýtala sa potichu.
„Vadí ti to?“
„No, ani nie, len ... Ale nič.“
„Nehundri a trénuj!“
Pein si k sebe vzal ruksak a začal sa v ňom prehrabávať. Nana sa na neho pozrela a čakala, čo vytiahne. Zbrane? Nejaké výbušné lístky? Nebodaj ničo, čím ju bude chcieť zabiť? Nane bilo srdce ako splašené.
„Ou, tak tu si.“ povedal Pein a vytiahol z ruksaka (chvíľa napätia) obloženú bagetu. „No čo sa tak pozeráš. Neraňajkoval som.“ vyhováral sa a s chuťou si do bagety zahryzol.
'Prosím, nech toto nie je pravda.' Pomyslela si. „Veď si v noci zjednol pol kila moriaka!“
„No a?“
„Nevedela som, že si taký nočný jedlík.“ povedala so smiechom. „Tomu sa hovorí vysoký cholesterol!“
„A čo si ty?! Moja matka? No tak fajn,“ povedal urazene. „Nesústreďme sa na môj jedálníček, ale radšej makaj a trénuj!“
Nana len pokrútila hlavou a začala sa sústrediť.
„A snaž sa.“ prikázal Pein s plnými ústami.
„Už čuš!“ sprdla ho.
Pein sa zatváril nejako divne a už viac nerozprával.
'Takže, ide sa na to.' prebehlo Nane hlavou, dala ruky do pečate a začala sa sústrediť.
Mala ten istý pocit ako včera. Cítila tú chakru, ale nevedela ju chytiť. Keď už bola dokonale sústredená, podarilo sa jej na malú chvíľu chakru udržať.
„Mám ju.“
„Snaž sa ju udržať čo najdlhšie.“
Možno by sa jej podarilo ju ešte chvíľu udržať, no pocítila obrovskú bolesť pri srdci. Bola taká ako minule, keď bola na misii so Sasorim, ale bola silnejšia. Padla na kolená a vykašľala trochu krvi. Pein k nej okamžite pribehol ako namydlený blesk.
„Ááááá!“ kričala.
Pein z ruksaku vytiahol akýsi papierik, na ktorej bol nejaký znak. Rýchlo Nane rozopol plášť a dal jej ho na oblasť srdca. Bolesť zrazu ustala. Nana ležala na zemi a zhlboka dýchala.
„Si v pohode?“ spýtal sa Pein a pomohol jej posadiť sa.
Nana neodpovedala. Len tupo hľadela a triasla sa.
„No tak, povedz niečo!“
„U - Už mi je fajn.“
Cítila, ako ju v očiach pália slzy. Nechcela takúto smrť. Smrť plnú trápenia a bolesti. Bála sa.
„Zlyháva ti pečeň.“
„Čože?!“
„To má na svedomí tá chakra. Toto je len zlomok toho, čo sa s tebou bude diať. Postupne bude chakra napádať všetky orgány až nakoniec ... Veď vieš.“
„Myslíš, že prežijem?“
„Neviem. Máme hrozne málo času, nemusí sa to podariť.“
„Ale nejaká šanca tu je, nie?“
„Samozrejme, ale nie je veľká.“
Nana sa postavila a zapozerala sa do zeme. V hlave jej vírilo neskutočne veľa myšlienok. Mala o polovicu menej energie, ako mávala doteraz, srdce jej búšilo, tlak mala nízky, bolelo ju celé telo a v očiach mala strach. Ale vedela, že je to len na nej. Musí sa snažiť. Chcela to skúšať stále znova a znova, kým chakru neovládne. No len čo dala ruky znova do pečate, hlava sa jej zatočila, pred očami začiernilo a ona padla na zem ako mŕtva.