Narutova sestra 12 - Prvý bozk

V noci toho veľa nenaspala, kvôli tej bolesti. Bolo to hrozné. Keď vstala, bolo asi päť hodín ráno. Posadila sa na posteľ a zívla si. Potom si obula papuče, obliekla župan a išla za Peinom, ako jej prikázal. Zaklopala na dvere jeho pracovne.
„Ďalej.“ ozvalo sa.
Nana sa zhlboka nadýchla a vsúpila dnu. Pein sedel za veľkým stolom, ktorý bol celý zaprataný všelijakými haraburdami.
„Ehm ... Prišla som, ako si chcel.“
„Hej. Chcel som s tebou niečo poriešiť, ale niečo nám do toho prišlo. Ideme na misiu.“
„Dobre, idem sa zbaliť.“
„Počkaj. Nepovedal som, že ideš aj ty.“
„Ako to myslíš?“ spýtala sa nechápavo Nana.
„Ostaneš tu.“
„Čo?! Prečo?!“
„Nie som si istý, či to zvládneš.“
„Iste že zvládnem a ty to vieš. Tak v čom je problém?!“
„Nemôžem riskovať, že ťa vezmem a ty tam niekde omdlieš a zabijú ťa.“
„Ale ja sa cítim dobre.“
„Teraz možno. Povedal som, že nepôjdeš. Nechci ma nahnevať.“
„Ale Pein!!! Som si istá, že môžem ísť!“
Pein si vzdychol a odvrátil pohľad od stola k Nane.
„Si si istá?“
„Som.“
„Tak fajn. O desať minút ťa čakáme dole.“
Nana sa išla rýchlo zbaliť do svojej izby. Vzala si len zbrane a nejaké jedlo. Obliekla si svoj plášť a dala si na hlavu klobúk. Síce sa trochu bála, ale bola rada, že môže ísť s nimi. Vlastne sa veľmi bála. Teraz, keď sa pečať prelomila, prúdila v nej Houkouova chakra, takže sa v nej mohol Houkou kedykoľvek prebudiť. Bola z toho trochu nervózna, ale myslela si, že to bude ľahká misia. Dole už čakali všetci. Teda, takmer všetci. Tobi ešte natláčal do svojho malého batohu nejaké blbosti.
„Tobi!!! Poď už!!!“ kričal Itachi.
„Tobi je dobrý chlapec!“ zakričal mu a pribehol k nim.
„Banda jedna.“ zamrmlal Pein. „Takže! V noci som sa dozvedel, že pozajtra bude zraz piatich Kage. Bude sa konať v Piesočnej. Raikage má priniesť tajný svitok o zakázaných technikách Oblačnej. Naša úloha je získať ho.“
Všetci prikývli a vyrazili.
„A ako dlho bude trvať cesta?“ spýtala sa Konan.
„Chcem, aby sme ho zastihli pred Piesočnou, takže asi deň aj pol. Budeme mať čas na prenocovanie. Všetko to mám dokonale vypočítané. A musíme si nechať aj nejakú časovú rezervu, ak by boli nejaké prekážky.“
Bolo skoro ráno a tak bola ešte zima a všetci boli rozospatý. Všetci zívali a išli rýchlosťou spomaleného filmu.
„No tak! Pohnite si!“ kričal Pein.
Nepočúvalo sa to práve najlepšie. Všetci boli mrzutý. Bezpochybne, veď oslavovali pozde do noci a už o pol šiestej ráno išli na misiu. Boli na Peina naštvaný.
„Neznášam ho.“ hundral Hidan.
Kisame bol taký unavený, že zavrel oči a napálil do stromu. Všetci sa na ňom začali rehotať.
„Veľmi smiešne.“ povedal urazene.
Išli ešte dlho. Prešli veľký kus cesty a keď sa začalo stmievať, Pein sa rozhodol, že prenocujú.
„Tak fajn, tu sa utáboríme.“ povedal.
Urobili oheň a začali sa chystať ku spánku.
„A žiadne ponocovanie, zajtra nás čaká ťažký deň.“
Všetci sa pobrali spať.
„Počkať!“ skríkol Pein. „Itachi, Kakuzu, Sasori a Konan! Vy tu ostanete so mnou. Budeme hliadka.“
„Hliadka? Nie sme na to akosi priveľa?“ spýtal sa Itachi.
„Povedal som, že tu ostanete so mnou!“ zreval.
Ostatným došlo, že trucovať bude zbytočné. Sadli si teda k ohňu a strážili. Nana mala stan pre seba. Zaspala hneď, ako si ľahla, ale asi o dve hodiny ju zobudili hlasy. Posadila sa a počúvala. Rozhovor ju dosť zaujal.
„Myslím, že už všetci spia.“ ozval sa Pein. „ Nechal som vás tu preto, pretože s vami potrebujem o niečom hovoriť. Je to dôležité.“
„A o čom?“ vyzvedala Konan.
„Neviem akoby som vám to mal povedať, ale ... Myslím si že Nana ... Ale je to len teória ... že by mohla byť ...“ koktal Pein.
Nane začalo byť prudko srdce. Zatajila dych a čakala, čo povie.
„Čo by mohla byť?!“ spozornel Sasori.
„Jinchuuriki.“
„Čo?!!!“ skríkli všetci a pozerali na Peina s otvorenými ústami.
Nikto sa nezmohol na slovo. Nana sedela v stane, ako obarená. Sedela tam bez pohnutia. Ani nedýchala. Nemohla uveriť, že Pein vie, že je jinchuuriki. Vôbec nevedela, čo bude robiť.
„J – Jinchuuriki?! A – Ale ... Ktorý démon by mal byť v nej?“ spýtal sa Kakuzu.
„To neviem. Ale všetko tomu nasvedčuje.“
„Čo myslíš?“ spýtal sa Itachi.
„Nie je vám čudné, že v poslednom čase má väčšiu silu? Nie je vám čudné, ako sa chová? Nie je vám čudné, že pri boji, keď sme išli polapiť Nekomatu mala červené oči?“ povedal Pein. „Toto musí ostať v tajnosti. A hlavne to nesmie vedieť Nana.“
„No a ako sa máme k nej správať?“ spýtala sa Konan.
„Všetci sa budeme chovať tak, ako doteraz. Nikto nesmie dať na sebe ani náznak pochybností, alebo znepokojenia. Moja teória by sa mala potvrdiť na tejto misii. Uvidíme. Zatiaľ necháme veciam voľný priebeh. To je všetko, čo som vám chcel povedať. Choďte sa vyspať. Itachi, ty tu zostaň na hliadku.“
Všetci prikývli a pobrali sa spať. Itachi zostal sedieť pri ohni a niečo si tam hundral. O pár minút zaspal. Nana bola taká zmätená, že by teraz asi vôbec nezaspala. Rozhodla sa, že sa bude chovať tak, ako doteraz. Bude úplne v pohode. Potichu otvorila stan a išla sa prejsť. A tak zamierila do hustého lesa. Bol spln. Ani nevedela kam ide, ale vedela, že sa nestratí, pretože oheň, ktorý bol v ich táborisku bolo dobre vidieť aj na sto metrov. Takže sa podľa neho orientovala. Celý čas ju prepadávali temné myšlienky. Bála sa boja, ktorý bude na druhý deň. Predsa len budú bojovať proti samotnému Raikagemu, ktorý bude mať určite okolo seba veľmi dobrých a skúsených ninjov. A ak sa v nej prebudí Houkou, Peinova teória sa potvrdí a zabijú ju. Skrotiť jedného z démonov nie je žiadna sranda. Musí naučiť kontrolovať svoju novú chakru a silu. Nemá s tým žiadne skúsenosti takže sa bála. Vraj keď Akatsuki vyberajú z tela démona, je to strašné a neznesiteľné. Nana vôbec nevedela, ako by zareagovali Akatsuki, keby im povedala, že je v nej Houkou. Pein povedal, že je to len jeho teória. Nemá to potvrdené. Pravdaže, keby bola ich nepriateľ, tak by ju určite zabili. Ale Nana je Nana. Je ich priateľ a zdá sa, že ju majú radi. A Sasori by ju určite nezabil. Už len preto, čo k sebe cítia. A Pein ju má tiež celkom rád. Niet divu. Nana je jedna z najnormálnejších členov Akatsuki. Jednoducho povedané, Pein má okolo seba bandu idiotov. Takto mohla premýšľať až donekonečna, keby nestúpila do vody.
„Čo? Voda?! Kde sa tu vzala?“ pomyslela si a úplne zabudla na čo pred chvíľou myslela.
Stála pred veľkým, priezračným jazerom. Veľký mesiac sa v ňom odrážal takmer dokonale. A tiež milióny a milióny hviezd. Zrazu počula za sebou šuchot. Boli to kroky a mierili k nej. Nana vytiahla z kapsy kunaie a čakala. Keď sa začali objavovať obrysy osoby, Nana neváhala a hodila po dotyčnom päť kunaiov, ktoré ho prichytili o strom. Keď pristúpila bližšie a videla mu do tváre, odľahlo jej. Bol to Sasori. Stál tam celý preľaknutý s otvorenými ústami. Jeden kunai mu pristál tesne vedľa hlavy.
„T – To čo bolo?! Chceš, aby som dostal infarkt?!“ povedal celý vystrašený.
„Ja ... Ja som ... Myslela som ... Chceš, aby som ja dostala infarkt?! Išiel si potichu, ako duch. Zľakla som sa.“
„Ó, naša maličká Nana sa zľakla.“ povedal Sasori a usmial sa.
„Prestaň, lebo ťa tu nechám.“ povedala výhražne a začala z jeho oblečenia vyberať zabodnuté kunaie.
Tváril sa, akoby sa nič nestalo. Aj keď Sasori vedel, že je možno jinchuuriki, nebála sa byť s ním. On by jej nikdy neublížil. S ním sa cítila v bezpečí. Keď už bol Sasori von z jej “zajatia“, oprášil sa a postavil sa vedľa nej. Nana si založila ruky na prsia a dívala sa pred seba.
„Urazila si sa?“ spýtal sa.
„Nie.“ odsekla mu.
„Je to tu pekné.“ povedal, podišiel k vode, čupol si a ponoril do nej ruku. „Hmm ... Je teplá.“ skonštatoval. „Nechceš si zaplávať?“
„Teraz? Ani náhodou.“
„Škoda.“ povedal, dal si dole tričko a skočil do vody.
Musela priznať, že má pekné telo. Hneď, ako uvidela jeho hruď, očervenela ako paradajka. Radšej odvrátila pohľad inde.
„No tak Nana poď aj ty!“ kričal.
„Už som ti povedala, že nejdem.“
„Nechcel som to robiť, ale keď inak nedáš...“
Vyšiel z vody von a mieril k Nane. Bol stále bližšie a bližšie a ona pred ním cúvala stále ďalej a ďalej, až nakoniec narazila chrbtom do veľkej skaly. Sasori zastal asi dva centimetre od nej. Oprel sa rukami o skalu a díval sa priamo do jej očí. Nemohla mu utiecť.
„Tak čo? Pôjdeš, alebo ťa donútim?“
„Sasori! Prestaň na mňa skúšať tie tvoje-“
Nestihla dopovedať, pretože ju Sasori chytil a bežal s ňou do vody.
„Ďakujem.“ povedala ironicky, keď už bola do pol pása vo vode.
Sasori sa na ňu len usmial. Chcel aj niečo povedať, ale Nana mu šplechla do tváre vodu. Takto sa tam ošplechovali asi pol hodinu.
„Už sa mi nechce.“ povedala.
„Tak poďme robiť niečo iné.“
„Čo?“
„Hmm .. Tak napríklad ... Dokončime to, čo sme nestihli dokončiť, keď som ti dal ten náhrdelník.“
Nana sa usmiala a podišla k nemu bližšie.
„Nie som proti.“ povedala a obaja sa začali k sebe nakláňať.
Akoby im to osud neprial. Deidara. Sasori rýchlo strčil Nane hlavu pod vodu a potom sa tiež ponoril. Ani sa nestihla nadýchnuť.
„Sasori?“ kričal Deidara. „Bol by som prisahal, že tu niekoho počul.“ pomyslel si.
Obaja čakali pod vodou, kým Deidara odíde. Ale nejako sa nehýbal a stál na kraji jazera. Dúfali, že sa už konečne pohne.
„Pre Boha, ten Deidara tam zaspal?“ pomyslela si Nana.
„Toto je moja šanca.“ pomyslel si Sasori.
Pritiahol si Nanu bližšie, pozrel sa jej do očí a dal na jej tvár svoju dlaň. Teraz im už nebolo treba žiadne slová. City a pohľady hovorili za ne. Sasori jemne, ale za to vášnivo pritisol svoje pery na jej. Ich pery sa konečne spojili. Obdarovával ju tisícami dlhých, krásnych a vášnivých bozkov. A ona mu ich opätovala. Ani si nevšimli, že Deidara už odišiel. Nakoniec sa museli oddeliť a vynoriť na hladinu, pretože im už úplne došiel kyslík. Keď sa Sasori vynoril, Nanu nikde nevidel. Niečo ju ťahalo na dno jazera. Presne ako vtedy, keď ju zachránil Kisame. Začalo sa pred ňou niečo pohybovať. Maličký, zelený plamienok. Houkou? Nie. Toto bolo iné, ako Houkou. Plamienok sa zväčšil a začalo sa v ňom niečo objavovať. Bol to obraz. Nana tam uvidela seba. Zostala v šoku, pretože videla seba ako leží na zemi a v bruchu mala zabodnutú katanu. Ešte nebola mŕtva. Umierala. Všade navôkol bolo počuť len zbrane a krik. Plamienok sa stratil, Nane už úplne došiel kyslík a obraz sa jej začiernil. Sasori sa zhlboka nadýchol a ponoril sa. Videl Nanu až úplne na dne. Plával rýchlo. Priložil svoje pery na jej, vdýchol do nej kyslík a plával s ňou na hladinu. Položil ju na breh a zatriasol s ňou. Nana otvorila oči, posadila sa a vykašľala trochu vody. Hrozne ju bolela hlava.
„Si v poriadku?“ pýtal sa vystrašene Sasori.
„Ja ... Ďakujem, Sasori.“ povedala a usmiala sa.
Usmiala sa pre to, aby bol Sasori kľudný. No ona nebola ani zďaleka kľudná. Veľmi dobre si pamätala, čo videla vo vode. Nechápala a dúfala, že sa to nenaplní. Teraz sa zaprisahala, že nikomu nedá ani náznak toho, že sa s ňou niečo deje.
„Asi si bola veľmi dlho pod vodou.“ usúdil. „Bál som sa o teba.“ povedal a objal ju.
Takto tam boli asi dvadsať minút. Keď už bola Nana dostatočne pri zmysloch, Sasori jej pomohol postaviť sa a spolu ruka v ruke sa pobrali späť. Keď prišli do táboriska, Itachi ešte spal.
„Nezobudíme ho?“ spýtala sa Nana.
„Kašli na neho.“
Vošli spolu do jedného stanu a tam spali v objatí až do rána.

Poznámky: 

Dvanásty diel 4x som ho prerábala Neviem prečo, ale z nejakých dôvodov sa mi zdal vždy taký ... akoby som to len povedala ... Neslaný, nemastný. Chápete, nie? Keď nie, to nevadí Tak teraz silno dúfam, že sa vám bude tento diel páčiť Môžete nechať aj komentár

POZOR! Spoiler!

P.S. Nairobi, už sú tí dvaja v kope ... spokojná? :D