Narutova sestra 7 - Cesta, alebo, "Ideme chytiť Nekomatu."

Po asi dvoj hodinovej spovedi, konečne vyšli z Peinovej pracovne.
„Hallelujah!“ kričal Deidara. „Už som si myslel, že nás tam nechá celý deň.“ a šťastne docupital do svojej izby a spieval si : „Povedz Bé! Povedz A! Povedz eN! Povedz Gé! Čo to asi je? BANG!“
Zbytok dňa prebiehal normálne. Bili sa, hádali a nadávali si.
„Kisame!!!“ kričal Itachi. „Ty si si umýval zuby s mojou zubnou kefkou?!!!“
„J – Ja ... Nie.“
„Vážne?!!! Tak prečo smrdí ako ryba!!!“
„Ja neviem!“
„KATSU! Umenie je výbuch!“ reval Deidara na celú obývačku.
„Bábky.“ oponoval mu Sasori.
„Výbuch!“
„Bábky!“
„Buďte ku*va ticho vy deb*li!!!“ skríkol Hidan a v obývačke nastalo ticho. „Kisame! Kúpiš Itachimu novú kefku!“
„Ale...“ odporoval Kisame.
„Ticho!!!“ kričal Hidan. „Videl som ťa, ako si na ňu dávaš sardinkovú pastu! Itachi!!! Keď sa nudíš, choď umyť riad, aby si bol už konečne ticho!!!“ zavelil Hidan a tí dvaja sa hneď pobrali preč.
Potom Hidan zamieril k Deidare a Sasorimu a poriadne ich vyfackal.
„A bude tu ticho, kur*a! Idem sa modliť. Ak tu budem počuť hluk, tak vás zabijem!!!!“ skríkol nahnevaný Hidan a išiel do svojej izby vykonávať rituály.
Nana ležala vo svojej izbe na posteli. Zrazu sa začala preberať. Trochu pootvorila oči. V jej izbe bola tma, ktorá jej pripomenula, čo videla. Strhla sa z postele a vyletela zo svojej izby ako blesk. Bežala do kúpeľne. Už bola skoro tam, keď vtom sa potkla o zhrnutý koberec a spadla ... na Hidana. Nana vytreštila oči a pozerala sa na neho, ako na prízrak. V tom išiel okolo Zetsu. Nemohol z nich odtrhnúť oči.
„Ha! Hááááá!“ smial sa Zetsu. „Milenci sa milujú!!!!“ skríkol na celý dom.
„Ehm ... Nana, mohla by si zo mňa vstať? Idem ho zabiť.“ povedal a usmial sa na ňu.
„Prepáč, veľmi ma to mrzí.“ povedala Nana, zdvihla sa a bežala preč.
Ale Hidan ju chytil za zápästie a obrátil ju tvárou k nemu. Až vtedy si všimol jej uslzenú tvár. Prekvapilo ho to.
„Nana ... Stalo sa niečo?“
„Nie, nič.“ povedala tichým, trasúcim sa hlasom a utekala preč.
Zamkla sa v kúpeľni a opláchla si tvár studenou vodou. Pozerala sa na svoj odraz v zrkadle. Po chvíli sa jej obraz začal meniť. Už nevidela v zrkadle svoj obraz.
Na miesto nej, tam bol Houkou. Dívala sa na neho. Nemohla uveriť tomu, že niečo ako on, je v nej.
„Prečo práve ja?“ pýtala sa sama seba. „Som netvor? Na toto mi asi nikto neodpovie.“
Vždy počula tú vetu: „Budú ťa chcieť zabiť.“
Práve vtedy, keď Akatsuki začala mať celkom rada. Práve vtedy, keď medzi nich zapadla.
„Musím odtiaľto rýchlo zmiznúť.“ pomyslela si a vyšla z kúpeľne.
Práve okolo išla Konan. Vyzerala, že má dobrú náladu.
„Ahoj.“ pozdravila sa milo a usmiala sa.
Neodpovedala. Nana len okolo nej prešla, ako duch. Konan sa za ňou obzrela.
„To je divné.“ pomyslela si a išla dole variť večeru. Nebrala to príliš vážne.
Nana prišla do svojej izby a zamkla sa. Von sa začalo stmievať. Otvorila okno a dívala sa von. Chladný vietor sa jej túlal vo vlasoch a rozmazával slzy. Zaťala päste a zavrela oči. Pein ju z Akatsuki určite neprepustí dobrovoľne, takže jej ostávala druhá možnosť. Ujsť. Ujsť ďaleko od nich. Nebrala si toho veľa. Len to najzákladnejšie. Obliekla si svoje šaty a Akatsuki plášť. Vlasy si vypla hore a dala si na hlavu slamený klobúk. Ťažko by ju niekto spoznal. Potichu odomkla dvere a pozrela, či niekto nejde. Nebol tam nikto. Vyšla z izby a zamierila dole. Už bola skoro pri dverách, keď v tom ju niekto chytil za rameno. Zľakla sa. Keď sa otočila, videla Peina. Vytreštila na neho oči a stála pri dverách, ako zamrznutá.
„Nana?“ spýtal sa Pein. „Čo tu robíš?“
Neodpovedala.
„Haló.“
Nič. Len stála a dívala sa. Pein ju chytil za ramená a potriasol s ňou tak silno, až sa jej zamotala hlava.
„No tak sa už preber!!!“ kričal, kým s ňou triasol.
„É...“ to bolo všetko, čo z Nany vyšlo.
„Toto nemá cenu. No nič. Vlastne som ťa hľadal.“
„Mňa? Prečo?“ spýtala sa Nana, keď sa už konečne prebrala z toho šoku.
„Zajtra ráno odchádzame všetci preč.“
„Kam?“
„Chytiť Nekomatu.“
„Č – Čo? Prečo?!!“
„Je to naša práca chytať Bijuu, čo si zabudla? Čo je to s tebou, Nana?“
„Nič. Čo by malo byť?“
„Takže ráno, hej?“
„Dobre.“
A tak sa po nevydarenom pokuse ujsť z Akatsuki, pobrala späť hore. Posadila sa na posteľ a zúfalo si vzdychla. Chvíľu sa len tak dívala do blba. Potom zobrala vankúš, pritlačila si ho k tvári a poriadne sa do neho vykričala.
„Zbláznila som sa.“ povedala si.
„Večerááááá!!!“ počula zdola.
Ten hlas patril Konan. Nemala teraz chuť na jedlo. Išla dole do kuchyne.
„Konan?“ povedala Nana.
„Áno?“
„Ja ... Ja nebudem jesť.“
„Prečo?“
„Nie som hladná.“
„Len sa pekne posaď“ povedala Konan, odviedla Nanu do jedálne a posadila ju za veľký stôl medzi Deidaru a Tobiho.
Za chvíľu sa dohrnuli aj ostatný. Bili sa o to, kto bude kde sedieť.
„Hej, červenoočko!!!“ zreval Hidan na Itachiho. „Tu sedím ja!!!“
A ihneď sa valil k Itachimu plnou rýchlosťou a nemilosrdne ho odtiaľ vykopol. A takto to robili aj ostatný. Všetci, všetkých okrikovali a vyhadzovali. Naozaj to tam vyzeralo, ako v blázinci.
„Dosť!!!“ skríkol Pein.
Nastalo ticho a všetci sa posadali.
„Prečo práve ja?“ ľutoval sa Pein. „Prečo práve ja musím byť šéf tejto ukričanej bandy?!!!“
„Pein? spýtal sa Tobi.
„Čo?!“
„Viem, že som ti to už raz hovoril, ale ... kúpme si psa.“
„Tobi, nevravel si mi to raz. Vravíš mi to každú minútu a už na to nemám nervy!!!“
„Tu máš Tobi.“ povedal Sasori a dal Tobimu do rúk skalu. „Volá sa Akemi. Pekne sa o neho staraj.“
Tobi chvíľu nechápavo pozeral, ale po chvíli bol na Akemiho taký hrdý, že ho išiel vyvenčiť.
„Nikdy som si nemyslel, že toto poviem, ale ... Ďakujem, Sasori.“
„Nie je zač.“
Všetci sa najedli a išli spať. Noc bola kľudná. Dokonca ešte aj Hidan spal (v noci vykonáva divné rituály).
Ako každé ráno, Nanu zobudil Sasori. Kto iný? Už si na to celkom zvykla. Vstala, išla do kúpeľne, kde sa umyla a upravila, v kuchyni sa naraňajkovala a išla sa hore prezliecť z pyžama. Obliekla sa, dala si svoj Akatsuki plášť a išla dole čakať ostatných. Dole už bol Hidan, Kakuzu, Deidara a Pein. Pein si nervózne poklopkával nohou, až mu nakoniec došli nervy a vyštartoval všetkých povyháňať zo svojich izieb.
„Takže!“ kričal nahnevaný Pein. „Vy idi*ti! Už nech sa to viac krát neopakuje!“
Potom ho asi pol hodinu ukľudňovala Konan. Keď už bol v pohode, začal vysvetľovať plán:
„Osoba, ktorú hľadáme, sa volá Nii Yugito. Je zo Skrytej Oblačnej. Pôjdeme vkuse. Žiadne prestávky, pretože nesmieme strácať čas.“
Všetci prikývli a vyrazili. Cesta bola dlhá a únavná. Trvalo im celé tri dni, kým sa dostali na hranice Oblačnej.
„Pein, zabilo by ťa, keby sme si niekde odpočinuli?“ spýtala sa unavene Konan.
„Áno, zabilo.“
Ale všetci začali protestovať a tak Pein nemal inú možnosť. Utáborili sa v lese a ostali tam prenocovať. Pomaly sa začalo stmievať.
„Mám dosť!“ povedal Deidara a hodil sa do suchého lístia.
„Choďte niekto po drevo.“ rozkázal Pein.
Všetci mlčali. Nikto sa nechcel trepať do lesa, pretože všetci boli unavený.
„Hidan, Kakuzu! Choďte vy!“ povedal Pein.
Nechcelo sa im veľmi protestovať, tak išli po drevo bez slov. Ostatný rozložili stany a utáborili sa. Keď sa vrátili Kakuzu a Hidan s drevom, rozložili oheň a Pein vybral, kto bude držať hliadku.
„Chce niekto držať hliadku?“
„Ja.“ povedala otrávene Nana.
„Dobre. Ešte niekto?“
Nikto iný nechcel. Všetci sa chceli zabaliť do teplej deky a spať. Po pol hodine bolo zo stanov počuť len chrápanie. Hlavne Kisameho chrápanie pohltilo všetky zvuky v okruhu jedného kilometra.