Akatsuki - Čo dobrého na obed?

Akatsuki má už od založenia jeden veľký problém. Vždy, keď sa vrátia domov, sú hladní. Na tom pravdaže nie je nič zlé, veď to je logické. Hrnce však zívajú prázdnotou a nie je nik, kto by dobrovolne varil. Konan už dávno odmietla robiť sluhu, a varenie? Tak na to fakt pri starostlivosti o Nagata nemá čas. A tak si každý musel vystačiť s polotovarmi a plechovkami. Deidara zvykol poslať jedného zo svojích ílových vtáčikov po pizzu, pravdaže tajne, aby sa o ňu nemusel ďeliť s ostatnými. Jedine on bol so situáciou spokojný.
Jedného dňa, však Kisamemu praskli nervy.
„Už mám toho dosť!“ vykríkol a buchol pesťou do stola kde všeci spolu sedeli a ticho jedli. „Odmietam viac jesť sardinky! Navyše, kde je Pein?“ začal sa rozhliadať a hladať ho.
„Prečo si mi kúpil sardinky v paradajkovej omáčke?! Vieš, že ich nenávidím.“ kričal naštvane.
„Čo navrhuješ?“ opýtal sa Kakuzu, nalievajúc do seba priemyselný olej.
„Musíme začať variť.“ odvetil Kisame.
„A kto bude variť?“ chcel vedieť Itachi.
„Na mňa sa nepozerajte.“ ozvala sa Konan po tom, čo na nej spočinuli pohľady všetkých prítomných.
„Nech varí Tobi.“ povedala. Tobimu zabehol jeho „obľúbený“ špenát, od Pepeka námorníka ktorí si objednával na internete, a začal sa dusiť. Všetky oči teraz pozerali na neho.
„Tobi sa bojí.“ povedal roztrasene keď ho prešiel kašel.
„Ale Tobi, prestaň kecať!“ vyvalil sa na neho Deidara.
„A čoho sa vlastne bojíš?“ chcel vedieť Hidan, naháňajúc paličkami po tanieri kukuricu a hrášok. „Že ruský plyn urobiť sabotážne bum.“ odvetl Tobi
„To by bola paráda!“ vykríkol Deidara.
Kuchyňou sa začala ozývať hlučná vrava. Bolo jasné, že sa nedohodnú.
„Ticho!“ ozvalo sa zozadu.
Prišiel Pein aj s nápadom, ako vyriešiť tento problém. Bolo to jednoduché. Spravil sa abecedný rozpis, podla ktorého mal každý deň variť niekto iný a tak sa spravodlivo prestriedať.

Deň prvý:

Podľa abecedy mal prvý variť Deidara. Ten si z toho veľkú hlavu nerobil, zavolal do pizzerie a objednal deväť pizz. Nikto neprotestoval, všetci vizerali spokojne.

Deň druhý:

Hidan sa do toho vložil už od skorého rána. Skočil do neďalekého supermarketu a doniesol si odtiaľ horu... potravín. Tú doma pokrájal svojou milovanou kosou a voilá! Akatsuki neveriacky pozerali do tanierov.
„Kde ten Itachi s Peinom trčia.“ nahnevane klepkal po stole prstami Hidan oblečený v ružovej kvietkovanej zástere.
„Itachi si kúpil PSP. S Peinom pri tom sedeli celú noc.“ oznamoval Kisame s kruhami pod očami. Konan tresla do stolu a prudko sa postavila
„Pein, Itachi! Mažte sem, lebo vám to zvedne!“ kričala rozzúrene.
Itachi s Peinom tam boli ako na koňoch. S Konan nie sú žarty, to už vedeli. A čo bolo na obed? Na stole ich čakal vegetariánsky zeleninový šalát. Tobi si veselo chrumkal, zatiaľ čo o ostatných sa to tak povedať nedalo. Tlačili to do seba len preto, aby nenaštvali Hidana.

Deň tretí:

Itachi sa dlho trábil rozmýšlaním, čo uvariť. Stále listoval v kuchárke čo zobral z domu keď odišiel. Nakoniec sa rozhodol pre jedno obľúbené jedlo Uchihov. Všetkým členom akatsuki chutilo, len Tobi si trochu nedôverčivo jedlo prezeral a šprtal sa v ňom.
„Nechutí ti Tobi?“ povedal smutne Itachi.
„Len ochutnaj, je to výborné!“ pobádal ho Deidara.
„Keď to vravíte vy, senpai.“ vzdychol si Tobi a nabral si. Zjedol prvý kúsok, odrazu ustrnul a v tom začal neskutočne plakať. Všetci na neho hodili prekvapený pohľad.
„Čo je, Tobi?“ ujala sa ho hneď Konan.
„Vedel... vedel som... že to zdakadiaľ poznám.“ povedal vzlikajúc. „Chutí to presne tak, ako keď mi to varila maminka.“ plačlivo odpovedal a hodil sa Konan do náruče. To však nebol koniec.
„Itachi? Je ti niečo?“ všimol si jeho strnulý pohľad Zetsu. V tom začal plakať aj Itachi
„Sasukeee... keď bol malý... taký malinkatý kawai... nosil mi toto jedlo na cvičisko.“ vysvetloval a pridal sa k Tobimu. Spoločne potom rumázgali a spomínali až do večera.

Deň štvrtý:

V ten deň mal variť Kakuzo, no preistotu ho z toho vynechali. Nechceli riskovať, že by im ako obed pripravil olej alebo naftu. Na rade bol teda Kisame. Uvaril jediné jedlo, ktoré poznal – fazuľovú polievku. V ten deň nemuseli akatsuki nijak zvlášť používať jutsu. Ich nepriatelia padali porazení bioplynmi.

Deň piaty:

Konan sa potešená z chlapov, ktorí varenie vzali váže, rozhodla uvariť im niečo fakt dobré. Od rána vypekala, varila a dusila, a keďže v žiadnom obchode nemali knedlu, musela si ju sama ukuchtiť. Stálo to však za to. Len čo akatsuki prišli domou na obed, ovalila ich príjemná vôňa. Na obed bolo knedlo, vepřo, zelo. Do kuchyne sa jej vovalilo osem slintajúcich hladných krkov.
„To vonia dobre!“ vravel nedočkavo Deidara a uvezoval si podbradníček.
„Hai, senpai.“ prisvečil Tobi. Len čo im Konan naložila, začali lačne hltať.
„Si robíš srandu?!“ vybuchol odrazu Hidan „Takto urážať Jashin-sama!“
Všetci na neno upreli vystrašené tváre s plnými ústami.
„Je niečo zle?“ pýtala sa prekvapene Konan.
„Jashinovi-sama sa bravčové hnusí! Daj preč spod môjho nosa túto nečistú bytosť!“ kričal Hidan pozerajúc na ten kúsok mäsa ako na niečo, čoho by sa zasvet nedotkol.

Deň šiesty:

Bol to deň, kedy mal vodca akatsuki konečne svoje slovo aj pri varení. A keďže variť veľmi nevedel, urobil to, čo ho naučil Jiraya.
„Su-shi!“ Vykríkla veselo Konan.
„Veď to nás učil robiť ešte Jiraya-sensei.“ povedala so zasneným pohľadom.
Akatsuki vizerali spokojne, len Kisamemu sa do očí začali tisnúť slzy.
„Neboj, rybička, dôstojne ťa pochovám.“ vravel s plačom a dával z riže dole plátok rybieho mäsa. Pein na neho neveriacky vyvalil oči. „Kisame! Veď ty máš ryby rád! Kupujem ti predsa sardinky.“ vravel nechápavo.
Kisame na neho pozrel láskavými červenými očami. „Áno, mám ich veľmi rád. Vždy keď otvorím konzervu, idem k rybníku a vypustím ich na slobodu, aby neboli, chudinky, v takom stiesnenom priestore. Hneď má ryba lepší pocit, keď pomôže druhej rybe.“ odpovedal. /Poznámka: Kisame sám seba považuje za rybu./

Deň siedmy:

Tobi sa jedlám uchihov račej vyhol a vymyslel niečo lepšie. Na internete našiel jeden recept s názvom: Živanka. V recepte bolo napísané: Každý zemiak potrite mletým čiernym korením zriedeným v horčici.
„Čo to je horčica?“ povedal si Tobi.
Mal smolu aj na čierne korenie, práve ho vypredali. Vymyslel však spôsob, ako ho nahradiť. Akatsuki slávnostne zasadli za nedeľňajší stôl a začali jesť. Prvý ochutnal Zetsu.
„Tobi... mám pocit, že tam mierne cítim tú zelenú pastu.“ poznamenal. Tobi sa zaradoval.
„Dobrý postreh. Dal som jej tam málo. Si dobrý, že si ju zacítil.“ Odrazu však vypukla panika. Členom akatsuki prudko zčerveneli tváre, začali kašlať a drhnúť sa. „Horím!“ kričal Deidara a rozbehol sa k umyvadlu, pustil vodu a začal hltať studenú vodu. Itachi to tiež len ťažko rozdýchaval, Kisame, vidiac tú spúšť okolo seba, vrátil vidličku s prvým sústom späť na tanier. Pein by určite vyhral súťaži o najčervenšiu tvár, pretože bol červený ako oblaky na jeho plášti. Konan sa s chôdzou opilca ledva dotackala k chladničke, vytiahla mlieko a začala veľkými dúškami piť. Kakuzo sa tváril celkom normálne, zato Hidan mlátil do stola pesťami a kričal:
„Tobiii...došlaka koľko si tam dal toho wasabi?!“
„Na každý zemiak len kúsok.“ povedal a s úsmevom konečne ochutnal čo uvaril. Netrvalo dlho a bil sa s Deidarom o vodovod.

Deň ôsmy:

Zetsu mal okolo varenia veľkú dilemu. Nikdy to nerobil. Tak si požičal od Itachiho kuchárku a nakoniec vybral hubovú polievku. Mohol však behať po lese koľko chcel, žiadne huby nenašiel. Do obchodu sa aj napriek tomu neodvážil ísť, ešte by si ho pomýlili so zeleninou. Cestou však stretol partiu mladých ľudí.
„Nemáte náhodou hríby?“ obýtal sa ich.
„Jasné že máme.“ povedali mu, ani sa nezdalo, žeby sa ho báli. Kúpil ich síce veľmi draho, no povedali mu, že sú veľmi kvalitné, tak sa nechal presvečiť.

„Hríby? Môže byť!“ vyhlásil Hidan, len čo Zetsu všetkým nabral.
„Moment! Musím ešte cikať.“ povedal Tobi a odišiel. Ostatní začali lačne jesť. Zetsu sa na nich radostne pozeral, bol rád že im tak chutí. Len čo však dojedli, začali sa diať zvláštne veci.
„Ty jo, všade okolo nás plávajú rybičky. A hele! Tamto je raja.“ začal sa okolo seba obzerať Kisame. Kakuzovi odrazu padla hlava, zaspal. Konan si začala spievať:
„Haló ha ha ha, haló lo lo lo, haló ha, haló lo, haló, haló... “ /Matelko/ Hidan sa užasnuto postavil a pozeral na strop.
„Neverím vlastným očiam. Osobne ma navštívil Jashin-sama!“ hodil sa na zem a začal sa klaňať. Deidara sa pozeral na pohár pred sebou a neskutočne sa na ňom smial, búchal rukami o stôl a chytal sa za brucho. Itachiho oči sa zmenili na mangekiu sharingan a povedal:
„Sasuke... už som ťa čakal.“
Pein začal dupať okolo seba a biť po stole, ako keby sa snažil zabiť otravný hmyz. A keď už vizeral byť skutočne zúfalý, vyskočil na stoličku a začal kričať:
„Pavúky... všade sú hnusné obrovské tarantuly... mami, ja chcem ísť domou!“
V tom sa vrátil späť Tobi na pridal sa k nechápajúco sa dívajúcemu Zetsuovi.
„Čo sa to tu stalo?“ spýtal sa ho.
„Zjedli moju hríbovú polievku a začali sa takto správať.“ povedal sklúčene Zetsu.
„Myslíš, že to je z tých húb?“ opýtal sa Tobiho.
„Z kadiaľ ich máš a čo sú to za huby?“ vyzvedal Tobi.
„Predala mi ich taká mladá banda chalanov. Ešte sa aj tak pekne volajú, že vraj lysohlávky. No nekúp to!“ vravel s úsmevom Zetsu.
„Jo jo, o tých som už počul. Tie sú dobré. Najvyšia kvalita.“ robil sa múdrim Tobi.
„Neboj, z tvojej polievky to určite nie je.“ usmial sa na Zetsua.