Sasuke vráť sa 1

Kapitola prvá: Stretnutie

Sasuke sa potuloval po lese a snažil sa z hlavy vyhnať všetky staré spomienky, ktoré sa mu neustále vracali. Na chvíľu zastal aby si usporiadal myšlienky a zbavil sa toho prenasledujúceho obrazu. Prečo? pomyslel si zničene. Prečo ma to musí stále prenasledovať?! Sakura... Hlasno si vzdychol a oprel sa o kmeň stromu.
Pred očami mal jej tvár, jej prosebný pohľad. Chvíľami sa tam zjavoval aj Naruto. Ten jeho obrovský úsmev. A tiež Kakashi. Musel sa pousmiať, keď sa v spomienkach vrátil k tým jeho vždy neskorým príchodom.

Z myšlienok ho vytrhol nejaký zvuk, ktorý sa ozýval až moc blízko. V poslednej chvíli zbadal letiaci kunaj a rýchlo sa mu vyhol. Nasledoval ďalší, no so syčiacou bombou. Zoskočil zo stromu a vrhol sa na miesto odkiaľ kunaie leteli. Zbadal postavu miznúcu za stromami a rozbehol sa za ňou.
Po dlhom prenasledovaní sa dostal na rieku. Útočník sa mu niekde stratil. Z ničoho nič zachytil za sebou ľahké kroky po vode. Rýchlo sa otočil pripravený na útok. No keď zbadal postavu pred sebou, tak sa zarazil.
Štíhle dievča sa naňho usmialo. „Ahoj Sasuke. Dlho sme sa nevideli.“
„Sakuro.“ povedal prekvapene a trochu cúvol dozadu. „Čo tu robíš?!“
„Prišla som pre teba!. Narutovi sa nepodarilo ťa priviesť späť. A nevrátil si sa ani potom ako si zabil svojho brata. Takže som pre teba musela prísť sama.“ ako to hovorila malými krokmi sa blížila stále k nemu.
„Ale ja sa už nevrátim! Povedal som to aj Narutovi a poviem to aj tebe.“ Nahnevane sa znova postavil do bojovej pozície.
„Áno viem že si mu to povedal. A tiež viem že je to tvoj najlepší priateľ. No ja nie som tvoj najlepší priateľ. Ak sa niekomu podarí presvedčiť ťa aby si sa vrátil tak potom to budem ja."
Ich vzdialenosť sa stále zmenšovala a Sakura isto kráčala k nemu.
"Odkiaľ berieš tú istotu že ty ma presvedčíš?" opýtal sa sebaisto.
"Pretože ťa poznám Sasuke."
Sasuke sa vrhol vpred a zaútočil na Sakuru. Sakura jeho útok odrazila a jemne ho odhodila od seba.
"Sám vidíš že na mňa nedokážeš ani poriadne zaútočiť. Nechceš ma zraniť."
Sasuke sa zamračil a o kúsok cúvol.
"Spomínaš niekedy na staré časy? Keď sme ešte boli všetci spolu? Už vtedy si mal pre mňa slabosť, aj keď si to nechcel nikdy dať najavo."
"To je klamstvo!" zakričal Sasuke. "Nikdy som sa za tebou ani neobzrel. Vždy som ťa ignoroval. Bola si mi ukradnutá!"
"Skutočne?" veselo sa zasmiala a milo sa na neho usmiala. "Tak si spomeň, keď ťa vtedy po prvýkrát ovládla Orochimarova pečať. Prečo si sa vtedy zastavil? Pretože som ťa o to požiadala. Spravil si to kvôli mne!"
"Blbosť." vykríkol neisto Sasuke.
"A prečo si išiel bojovať s Orochimarom aj keď si mal taký obrovský strach? Zase kvôli mne! Tak prečo sa tomu snažíš uniknúť, keď sám dobre vieš aká je pravda?"
Sasuke sa zničene zviezol dolu. Pohľad mu spočinul na jeho odraze na vode. Tvár na ktorú hľadel akoby ani nepatrila jemu. Tomu starému Sasukemu. Bola zničená smútkom, spomienkami a výčitkami... Áno musel si to priznať. Sakura mala pravdu, no nedokázal by jej to povedať. Nie teraz, keď ju konečne opäť vidí po takej dobe.
Sakura s odstupom sledovala jeho vnútorný boj. Nebola si vôbec istá tým čo robí, ani svojimi slovami. No bola to posledná nádej ktorá jej ostala. Nemohla sa ďalej dívať na Narutov smútok a svoje depresie. Musela konečne niečo spraviť aj ona. S napätím sa teda dívala na Sasukeho a dúfala že aspoň niečo z toho čo povedala bola naozaj pravda. Že ju má naozaj rád.
Aspoň trošku... pomyslela si v duchu s prosbou na perách.

Sasuke sa po dlhej chvíli konečne postavil. Pohľad mal odhodlaný a jasný ako už dávno nie. Konečne vedel čo chce, konečne sa rozhodol a toto rozhodnutie už nechcel viac zmeniť.