Čas zmeniť budúcnosť 17 – Sloboda

Sedemnásta kapitola – Sloboda

Stál pred obrovským stromom. Nepoobzeral sa okolo, nevenoval pozornosť ničomu, len konárom na ktoré dosiahol. Nevedel prečo, ale niečo ho hovorilo, aby vyšpĺhal až na vrchol. Začal skákať z vetvy ma vetvu. Čím bol vyššie, tým bol neistejší. Šiel už dlho, ale na vrchol stále nevidel. Zastavil. Pozrel hore, pozrel dole ..... všade len mohutné konáre. Chvíľu váhal. Nevedel sa rozhodnúť či ísť ďalej. Pokračoval. Čas akoby stál a on sa nedostal ani o meter vyššie. Nohy ho prestávali poslúchať a niekoľkokrát sa šmýkol. Bol unavený, ale túžba po tom čo ho čakalo na konci bola silnejšia. Ešte dlho stúpal kým uvidel nebo. Kúsok modrej oblohy. Jeho cesta bola skoro ukončená. Počul zreteľný zvuk. Bol to plač. Detský plač. Pridal ....chcel mu pomôcť. Skoro na najvyššej vetve sedelo dieťa. Rukami si prikrývalo oči a pomedzi prsty mu stekali slzy. Vedel kto to je. Tie havranie vlasy, čierne ako noc, by poznal všade. A tiež vedel, že to nemohla byť skutočnosť. Musel snívať, lebo Sasuke už dávno dieťa nebol. Bol dospelý a nenávratne stratený. Tento osem-deväťročný chlapec plakal. To nebol ten Sasuke, ktorého poznal. Toho plakať nikdy nevidel. Prisadol si k nemu a plač razom stíchol. Veľké čierne oči plné sĺz si ho premerali.
„Naruto?" rozšírili sa mu prekvapením.
„Čo sa stalo?" opýtal sa trochu nevrelým hlasom.
No čo, bol to predsa Sasuke. Človek, ktorý mu tak veľmi ublížil. Nevedel byť naňho odrazu milý.
„Bojím sa .....ja sa veľmi bojím." zafňukal.
„Čoho sa tak ty môžeš báť? Myslel som, že ty nemáš strach z ničoho." odfrkol si stále zamračený Naruto.
Sasuke mu venoval vyčítavý pohľad a predlaktím si zostrel slzy.
„Pomôžeš mi však?" spýtal sa keď prestal smrkať.
„Neodpovedal si na otázku. Ja neviem čoho sa bojíš tak ako ti mám pomôcť?"
„Bojím sa, že spadnem..." priznal potichu.
Naruta tá veta prekvapila, zarazila, vyviedla z miery ....všetko naraz. Už rozumel dôvodom na otázku prečo. Teraz vedel, ako mu má pomôcť.
On sa len bál spadnúť. Myslel, že keď padne, už nevstane. Preto sa mu to ani nikdy nestalo. Mal strach, že ak spadne, nik mu nepodá ruku.
Keď ho najbližšie stretne, bude vedieť čo mu povedať, aby sa vrátil.
Bez slova si malého Sasukeho vyložil na plecia a začal schádzať dolu. Cesta bola na jeho prekvapenie celkom krátka. Niekto tam dolu čakal. Keď dopadol oboma nohami na zem spoznal v blondíne Godaime. Pristúpil k nej bližšie a zložil si z chrbta Sasukeho. Tsunade sa naňho usmiala. To nebol jej úsmev .... taký smutný, ale len maska. V jej očiach videl iba iróniu a posmech.
„Prepáč Naruto, ale vzhľadom na to, že náš domov, tvoj, môj, Sasukeho, Sakury, Kakashiho, ale aj všetkých ostatných občanov Konohy je zničený, nemôžeš sa stať Hokage. Tvoj sen už nemá viac zmysel. Smrť bude lepšia ako žiť so svojim svedomím. Navrhla by som samovraždu.... nejako takto...Sasuke?“ usmiala sa zlomyseľne na chlapca, ktorý vytiahol kunai a bodol sa do hrude. Naruto tú scénu neveriacky pozoroval.
„Nie...nie Sasuke, prečo?!“ pribehol k nemu vytiahol kunai a rukami prikryl krvácajúcu ranu.
Veľmi dobre vedel, že toto nemôže byť skutočnosť, ale z oči mu aj tak vyhŕkli slzy.
„Prečo?!“ zreval na túto diabolskú Tsunade.
„Je to tvoja chyba, tak sa nesťažuj. Celé je to tvoja....“
„NIE!“ vykríkol a stroho sa posadil.
Otvoril oči a poobzeral sa okolo. Vydýchol....naozaj to bol len sen.
„Šibe ti?! Chceš aby nás našli?!“ zavrčal mu niekto do ucha.
„Kakashi-sensei?“
Na chvíľu ostalo úplne ticho.
„Horúčka mu ešte neklesla. Niečo sa mu muselo zdať.“ prehovoril iný, ženský hlas.
Sakura....nie, to nemôže byť ona, ale kto potom.....
„Akimashia!“ vyhŕkol.
Niekto ho okamžite pritlačil k zem a rukou zapchal ústa.
„Ak okamžite neprestaneš vykrikovať naše mená, omráčim ťa a nechám tu.“ zasyčala mu do ucha menovaná.
Naruto sa chvíľu spamätával, kde je, čo tu robí, čo sa mu snívalo, kým prikývol. Netušil kde sa nachádzajú, ale bolo to vonku a všade bol tma. Ten sen .... čo tým Piata myslela....prečo? Rozhodol sa teraz na to nemyslieť. Čo bolo dôležitejšie, neboli už vo väzení. Kakashi ich musel zachrániť. Asi práve utekajú pred ninjami z Piesočnej. Chcel sa postaviť a až vtedy si uvedomil aký je slabý. Nedokázal ani sedieť bez toho, aby ho Akimashia opierala. Asi ťažko môžu niekomu takto utekať.
„Si zranený. Snažili sme sa ti znížiť horúčku, ale nefungovalo to. Budeš to musieť vydržať, kým sa niekde nezastavíme na dlhšie ako päť minút, lebo takto.....“
„Počkaj....my sa neplánujeme schovávať. Odchádzame. Našou misiou bolo priviesť ťa späť do Konohy. Vzhľadom k Inariho stavu sa tu nemôžeme ďalej zdržiavať.“ prerušil ju Kakashi.
„Keď si myslíš, že to s ním zvládneš až do zeme Ohňa.... vy si choďte. Ja nemôžem ... všetko prečo som sem prišla je tu v Sune. Musím to dokončiť.“ Položila opatrne Naruta a postavila sa.
„Keď pôjdete tadeto ...rovno a potom prejdete cez priepasť, za ňou....asi dvesto metrov je v hradbách priechod. Úniková cesta kazekageho. Nikto vás tam nebude hľadať. Choďte!“ zavelila nekompromisne a prstom ukázala smer, ktorým sa majú vydať.
„Odmietam. Nemôžeme ťa tu nechať. Idú si po teba. Chytia ťa a popravia. To som ťa v tej diere mohol rovno nechať!“ zavrčal naštvane Kakashi.
„Som tu na vlastnú zodpovednosť. Nemusím počúvať...“
„Prestaňte! Bolí ma z vás hlava. Akimashia nás odvedie k tomu priechodu. Zajtra uvidíme čo a ako. Hlavne....nemyslím si, že je vhodná doba na hádku.“ prehlušil ich unaveným hlasom Naruto.
Obaja mlčali. Bez slova si ho Kakashi vyložil na ramená a dali sa do pohybu. Do cieľa bdelý už nedorazil.
Keď sa prebudil, bolo svetlo nad jeho hlavou. Akimashia aj Kakashi spali. On ležal na nejakej vrecovine položenej pozdĺž steny. Celá tá miestnosť vyzerala ako nejaká chodba. Také isté lampy, ako tá nad ním, boli po priamke rozmiestnené niekoľko metrov do oboch strán. Posadil sa a opatrne prezrel bolestivé miesta. Noha už nevyzerala až tak hrozne. A aj jemu už bolo lepšie. Horúčka klesla, tým si bol istý. Ešte ho bolela hlava a necítil sa byť práve najzdravší, ale aspoň vnímal čo sa deje naokolo a nesnívali sa mu žiadne nočné mory. Chcel vedieť kde to sú a čo sa dialo kým bol mimo, ale vedel, že obaja jeho kolegovia musia byť unavení a pre svoju zvedavosť ich nemienil budiť. Pokiaľ sú v bezpečí, nemusí si s tým teraz robiť starosti.
Mal hlad. Ruksak s jedlom musel nechať v byte a do väznice si so sebou nič nevzal. Myslel si, že ju odtiaľ dostanú za pár minút. Nemohol ani len tušiť, že sa to až tak skomplikuje.
Len tak sedel, premýšľal a ani nevedel ako, zase sa dostal k tomu snu. Stále si ho nedokázal vysvetliť. V snoch nezvykol nachádzať odpovede na svoje problémy. A aj keď mával nočné mory, nikdy sa ho nikto nepokúšal nahovoriť na samovraždu. A už vôbec nie takým brutálnym spôsobom. Premýšľal nad tým, či to nemôže súvisieť so stratenými spomienkami. Akimashiu našiel, ale ta tvrdí, že neviem kvôli čomu sem prišiel. Možno mu ale aj tak dokáže nejako pomôcť.
Ešte dlho čakal kým počul slabý šuchot. Kakashi sa prebúdzal. Pomaly sa posadil a svoj pohľad obrátil rovno naňho.
„Vidím, že si na to už lepšie.“ skonštatoval celkom veselo.
„Hej, už je mi fajn. Tak ako ste sa doho....“ kývol smerom k spiacej dievčine.
Keď sa na ňu konečne pozrel, zasekol sa. Jej vlasy úplne čierne.... ako noc a jej bledá tvár mu prišla tak povedomá a zároveň akoby ju v živote nevidel.
„Je iná ako keď si ju stretol prvý krát. Dokonalé prestrojenie....len jedna z mála vecí čo dokáže.“ vysvetlil mu ihneď Kakashi.
V skutočnosti si nepamätá ako vyzerala.... teraz ju vidí v podstate prvý raz. Nevedel čo ho ta veľmi prekvapilo.
„Tak ako ste sa teda dohodli?“ opýtal sa ešte raz.
„Povedala, že kým nedokončí svoju misiu, neodíde. Máme jej dať mesiac. Tvrdí, že ak sa jej to nepodarí dovtedy, bude to už aj tak jedno. Povedal som, že jej pomôžem s prieskumom. Súhlasila. Aj tak tu musíme ostať aspoň dva týždne. Ak by sme chceli teraz odísť, misia skončí neúspešne a navyše je dosť pravdepodobné, že nás chytia. Pokiaľ nebudeš schopný ísť po vlastných, nemôžeme odísť. Ani ty by si celú tu cestu so zlomenou nohou nezvládol.“
Naruto sa zamračil a chcel mu niečo nepekné odvrknúť. Nebola to predsa jeho chyba. To on mu zlomil nohu!
„Gomenasai. Nečakal som, že ti obyčajný pád zlomí nohu.“ priznal si potichu Kakashi.
Naruto pochopil, že to jeho partnera vážne mrzí a tiež, že sa od neho lepšieho ospravedlnenia nedočká.
Niekde na konci chodby sa ozýval buchot. Rýchlo vytiahol kunai pripravený sa brániť.
„Nenájdu nás tu. To bol len vietor. Keď sme sem dorazili, schyľovalo sa k piesočnej búrke. Kým neskončí, von nemôžeme.“ vysvetlil tie podozrivé zvuky mladší z dvojice.
Odložil kunai, lícom sa oprel o studenú stenu a pravidelne oddychoval. Kakashi ho chvíľu pozoroval, lenže potom sa presunul pod najbližšiu lampu, vytiahol nejakú knihu a začal si čítať. Všimol si, že to nebola žiadna s tých perverzných kníh od Jiraji. Ale keď tak nad tým uvažoval, vlastne ani nemohol, lebo ich ten zvrhlík ešte nenapísal.
O niekoľko desiatok minút sa prebudila aj Akimashia. Prvé čo urobila bolo, že prišla k nemu a začala mu kontrolovať nohu. Už sa ani veľmi nečudoval, keď videl okolo jej rúk zelenú žiaru chakry. Prekvapení mal za posledný mesiac aj tak už dosť.
„Vyzerá to lepšie. Zlomeninu ti nedokážem spraviť ani náhodou, ale tú ranu, čo si utŕžil, keď ste sa s Kakashim hrali na zločinca a hrdinu, by som mala byť schopná do dvoch dní úplne vyliečiť. Teplota ti klesla na 37,8 a zápal tiež ustúpil.“ usmiala sa naňho spokojne.
„Ďakujem.“ zamrmlal a trošku ucukol, keď sa k nemu naklonila a zašeptala mu do ucha.
„Vážne si nič nepamätáš?“ opýtala sa.
„Vravel som ti. Od jari....“
„Chápem...“ cúvla a zachmúrene pokrútila hlavou. „Tak ti potom vysvetlím, čo je toto za svet, ako si sa sem dostal. A ešte pravidlá.....viac nemôžem.“ zavrčala, keď videla ako si ju nedôverčivo prezerá.
Vstala, zrakom skontrolovala Kakashiho a pustila sa do obväzovanie zranenej nohy.