Čas zmeniť budúcnosť 16 – Pravda

Šestnásta kapitola: Pravda

„Rýchlo ho zviaž. Hlavne ruky. Zavri ho do cely oproti nej a nenápdane sleduj o čom sa budú baviť. Povedz Ojishimu, aby zvýšil ostrahu. vraciam sa do úradu a ..... chcem ho vypočuť sám. Zastavím sa podvečer, potom, čo sa porozprávam stým čo ho chytil. Celé je to podozrivé." dal Kazekage rozkazy svojmu podriadenému a pravdepodobne tiež odišiel bránou, ktorá sa za pár sekúnd zavrela.
Niekto ho opatrne zdvihol a niesol cez dvere hlbšie do budovy. S prižmúrenými očami sledoval chodbu. Každý ninja, ktorého stretli si ho prezeral s otvorenými ústami. Shinobi, ktorý ho niesol, nervózne vykračoval pomedzi nich cez niekoľko chladných zatuchnutých chodieb. Boli ako bludisko. Za chvíľu stratil prehľad ..... nemal šancu si zapamätať všetky tie odbočky. Zastavili sa. Nachádzali sa asi na najtmavšom mieste v celej budove.
Ninja ho neisto oprel o mreže, zo zadného vrecka vytiahol tenké povrazy a niekoľko krát pevne zviazal ruky. Všimol si jeho nohu. Dal dolu starý obväz a rukami prezrel končatinu. Cez zažmúrené oči sa mu podarilo prezrieť si zranenie. Nebol to pekný pohľad. Kakashi to prehnal. Tá rana na nohe bola až príliš hlboká. Stále to veľmi krvácalo. Ninja mu nohu silno obviazal čistým obväzom a potom zvláštnym trhnutím vyrovnal. Potlačil výkrik, ale trochu sebou trhol. Strážca si to nevšimol a nohu mu dával ihneď do dlahy, tvorenej z dvoch dosiek, ktoré boli opreté pred celou. Potom zavrel mrežované dvere a zmizol.
Naruto mu bol veľmi vďačný. Tým trhnutím mu uľavil od bolesti. Ostal na mieste rovnako ako ho položil a pokúsil sa zaspať. Keď sa mu to konečne podarilo, prebudila ho voda. Celú tvar mal od vody. Pred ním stál starší muž so svetlými vlasmi a zelenými očami.
„Som správca tejto väznice, Ojishi. Kto si ty?" opýtal sa až podozrivo milo.
„To nemusíš vedieť." odvetil chrapľavo.
Muž pokrčil plecami a odišiel preč. Jasné, nemohol ho vypočúvať. Kazekage to chce urobiť sám.
Konečne mohol mať otvorené oči. Poriadne sa poobzeral okolo. Tmavá cela, pred ňou úzka chodba a oproti ďalšia cela. Nevidel dobre, lebo bola tma, ale videl obrysy postavy opretej o mreže. Kto je to? Žeby ju nakoniec našiel?
„Ehm..." odkašľal si.
Osoba oproti sebou trhla.
„Čo tu robíš?" opýtal sa dievčenský hlas.
Povie je pravdu? Nie, niekto ich odpočúva.
„Misia." odvetil jednoducho.
„Ako si sa mohol nechať chytiť chuninom? Taký slabý nie si, či hej?" posmievala sa mu trochu kruto vzhľadom k tomu, že ju prišli zachrániť.
Nebola práve najvhodnejšia doba na takýto rozhovor.
„Kedy ťa majú popraviť?" ignoroval jej otázku.
„Päť dní..."
„Už o päť dní?" zopakoval zaskočene.
Nevravela tá Kakashiho kamoška, že o dvadsať dní? Dnes by to malo byť devätnásť, či nie?
„Kazekage ma dnes vypočul a rozmyslel si to. zistil, že zo mňa nič nedostane. Preto zmenil dátum."
„Prečo ťa potom nezabil hneď? Prečo to všetko okolo popravy? Sme vo vojne. Naši shinobi sa zabíjajú jedna radosť. Prečo by ťa tu živili, keď ťa chcú aj tak zabiť?" neudržal sa a nechtiac v zápale prezradil viac myšlienok akoby mal.
„Zanedlho je tu Kage. Spýtaj sa ho sám. Tebe možno odpovie." zašomrala a potom už bola ticho.
Naruto zvážil situáciu. Sami sa odtiaľ nedostanú. Posledná nádej je už len Kakashi. Alebo.... môže vyjednávať. Na chvíľu si vypožičia Yondaimeho meno a .... a čo? Čo môže robiť?
O niekoľko minú začul na chodbe kroky a jeho celu otvorili. Dnu vošiel sám Kazekage. Mreže ledabolo zavrel a s úsmevom sa postavil pred neho.
„Dobre. Tak mi povedz, čo tu chceš a ja zvážim vašu popravu." začal.
„Čo chcem? Ukončiť túto vojnu." odpovedal rozhodne.
Kazekage prekvapene nadvihol obočie.
„Ty chceš vyjednávať o mieri osobne? Preto si mi dovolil chytiť ťa, spôsobiť vážne zranenie a zatknúť tvoju kunoichi? Si zo mňa robíš srandu." zasmial sa.
„Nerobím! Nie je žiadne tajomstvo, že sa roky snažím o mier. Pošli do Konohy posla. Nevyjednávaj, iba podpíš mier. konoha ho príjme a ty budeš mať pokoj aspoň od východu." dopovedal Naruto nevšímajúc si jeho pokusy o prerušenie.
„Prestaň! To nemôžeš ...." krikla naňho odvedľa Akimashia.
Zostalo ticho. Prekvapene sa pozrel na dievčinu. Rukami pevne zvierala mreže. Do tváre jej nevidel, ale bol si istý, že sa tvári vystrašene.
„Ty o tom nerozhoduješ!" zašeptala a sklopila zrak.
Kazekage vyšiel z cely a pristúpil k nej. Cez mreže jej zdvihol bradu, pozrel do očí a čakal.
„O čom nerozhoduje? Je to predsa tvoj nadriadený.... je Hokage." pýtal sa zvedavo.
Naruto s hrôzou čakal čo povie. Ak ho prezradí, jeho plán zlyhá. Prečo tak vybuchla? Čo myslela tým, že to nemôže urobiť?
„To som nehovorila vám, ale jemu." vytrhla mu bradu z ruky a otočila sa, na prekvapenie oboch mužov, chrbtom Kazekagemu.
„Ty malá ...drzá....."
„Nie som malá ....mám skoro pätnásť." bránila sa naštvane.
Na chvíľu sa mužská časť zarazila. Vyzerala staršie.
„Pozri, to ti nepomôže. Buď mi vyklopíš čo si chcela s mojou ženou alebo zomrieš."
„Ste prasa! Zabiť vlastnú ženu .... čo si myslíte? To si hovoríte Kazekage?!" vykríkla nazlostene a cez mreže mu stúpila na nohu.
Muž s bolestným zavrčaním odstúpil od mreží.
„Neviem odkiaľ máš tie informácie, ale je to len a len moja vec. Cudzí človek a ani dedina do toho nemajú čo hovoriť. Nemôžem ťa pustiť a ty mi svoje dôvody nepovieš. Slepá ulička ....proste zomrieš." ukázal na ňu prstom a otočil sa k blondiakovi.
„Za tebou ešte prídem ....dohovor jej." zavrel celu a s dupotom odišiel.
Naruto si bol istý, že ich odpočúvajú. Musel jej toho ešte veľa povedať a ešte viac sa spýtať. Ale nič z toho nebolo pre cudzie uši. Sústredil sa na posledný tréning s manipuláciou vetra. Za necelú minútu mal ruky voľné. Taktiež sa uvoľnil, prestal myslieť na bolesť v nohe a koncentroval sa. Nebolo to najvhodnejšie prostredie na čerpanie prírodnej energie, ale vedel, že v Ságe sa bude liečiť rýchlejšie. Keď už nemá toho Kyuubiho ....
Keď už mal chakry dosť prestal ju čerpať, vytiahol zo zadnej kapsy zvitok a brko. S menšími ťažkosťami, ale zato s čistou hlavou a hlavne necítiac tú bolesť začal písať.
„Odpočúvajú nás. Prišli sme ťa zachrániť. Ja a Kakashi Hatake. Nedopatrením som sa dostal sem. Viem, že si chcela zachrániť Kazekageho ženu a jej dieťa. Prečo? A ešte mi povedz čo tu robím, ak to vieš. Inak ďakujem za záchranu života na našej poslednej spoločnej misii." dopísal, zroloval okolo kunaia a presne vrhol pomedzi mreže, tak že sa zapichol do zadnej steny.
Až teraz si uvedomil, že mu ani nevzali osobné veci. Dokonca ani zbrane. Trochu podozrivé, nie? Počul ako kunoichi vstala. Vytrhla kunai zo steny, roztvorila zvitok a o chvíľu naňho škrabala odpoveď.
„Nesmieš meniť budúcnosť len tak, hocijako.... Nie takto. Ja chcem len zachrániť Gaaru. Čo tu robíš netuším. A zranený si bol kvôli tomu, že si mi zachránil život. Takže ja ďakujem tebe." dostal odpoveď.
Zostal nechápavo hľadieť na stenu, kde sa zapichol kunai, ktorý mu hodila späť.
„Kto si? Odkiaľ poznáš Gaaru? Ako to?" napísal nevyslovené otázky.
Chvíľu to trvalo, kým mu prišla odpoveď v podobe kunaia so zvitkom.
„Nestratil si ty náhodou pamäť? Vravela som ti predsa, že nie som z tejto doby." prečítal, ale aj tak stále nerozumel o čo tu ide.
„S tou pamäťou máš pravdu. Naozaj si nepamätám čo sa stalo ani čo tu robím. Posledný deň, na ktorý si jasno spomínam je asi mesiac pred mojimi osemnástimi narodeninami. Ty vieš čo sa dialo potom? Alebo aspoň ako som sa sem dostal?" naškrabal ďalšie slová a s kvôli nedočkavosti hodil kunai príliš silno.
V stene ostala prasklina od stropu až po zem. Zabudol, že je ešte stále v Ságe. Myslel si, že tá chakra bude už dávno preč.
Počul ako kunoichi zvitok roztvorila. Potom začul zvuky ako trhanie a mal pocit, že ho ešte aj pokrčila. Potom uvidel pri jej ruke jasný plameň. Spálila ten zvitok?
„To je na dlhšie. Poviem ti len, že v týchto celách je možné používať chakru, v prípade, že sú zavreté. Akonáhle však vyjdeš von, napríklad na chodbu, chakra je fuč. Preto ma u všetkých šiestich pokusoch o útek dostala početná prevaha. A keďže si zranený..." povedala, zatiaľ čo sa u jej nôh tvoril popol.
Ani sa nenamáhala znížiť hlas. Vedel, že pre dnešok ich debata skončila. Chrbtom sa oprel o stenu a cítil ako z neho vyprcháva posledná prírodná energia a ako sa vracia pocit bolesti. Vytiahol si obväzy a previazal nohu. Už nevyzerala tak hrozne ako predtým.
Keď počul ako Akimashia pravidelne oddychuje, zaspal za pár minút aj on.
Ďalší deň ubiehal pomaly. Aki neodpovedala na jeho otázky. Mal pocit, že ho zámerne ignoruje, ale možno nie. Vyzerala dosť zamyslene. Až podvečer mu položila otázku.
„Tvoj sensei .... keď s ním budeme, nehovor mu kto som. Lepšie povedané odkiaľ som. On to nesmie vedieť. Príde, však?" počúval dievčenský hlas z tmavej cely.
Skoro desať sekúnd musel rozmýšľať, čo mu tým chcela povedať. Až potom mu došlo, že myslela Kakashiho. To či ich príde zachrániť.
„Nie som si istý, ale ak sa nezmenil, tak určite. Možno si dá nadčas, ale príde." zašomral naštvaný sám na seba, že ju neignoroval tak ako ona jeho.
Večer im doniesli jedlo. Nič chutné, ale stráviteľné. Ninja, ktorý mu vtedy ošetril nohu sa ani veľmi nečudoval, že sú jeho ruky voľné. Akoby to dopredu očakával. Bol si asi istý, že sa von žiadnym jutsu nedostanú.
Naruto nemohol zaspať kvôli nohe. Keď dal dolu obväz, zistil, že sa mu tá rana zapálila. Nevyznal sa do medicíny, ale vedel, že zápal a horúčka sú vždy v jednom balení. Je len otázka času. Nikdy sa nezaujímal čo so zápalom alebo takou horúčkou. Vďaka Kyuubimu ich nikdy nezažil. Lenže teraz tu démon nie je a on sa musel spoľahnúť na vlastnú imunitu.
Okolo jednej v noci si bol istý, že horúčka presiahla teplotu štyridsať stupňov. Už ti nebola len noha, ale celé telo mal ako v ohni. Pritisol si tvár k studenému múru a pomaly začínal strácať vedomie. Ale predtým ako prestal vnímať svet, bol by prisahal, že počul kroky.