Svetluška

Nenávidím Uchihu Sasukeho.
Vzal mi to najdrahšie na svete.

Niektorí z nás majú v živote väčšie šťastie a niektorí, no... Menšie. Do čerta s tým, niektorí nemajú nijaké! Zmieril som sa s tým, že ja patrím k tej väčšej skupine smoliarov a na malé pôžitky, ktoré mi život občas hádzal ako pán hádže psovi kosť, som sa vrhal rovnako ako ten pes a rovnako ako on som ich ohlodal až z nich ostali len tenučké koštialiky.
Ona bola jedným z tých väčších pôžitkov, vlastne... Bola najväčším, aký mi život kedy hodil.
Keď ma chytili lovci ľudí, zobral som to len ako ďalšiu nešťastnú vec, ktorá sa v mojom živote prihodila, ďalšiu v dlhom rade iných a nešťastnejších. Čakal som, že ma predajú do otroctva a odtiaľ zakrátko vykĺznem, pretože z tých nešťastných dobrodružstiev sa mi zakaždým podarilo dostať, ale mýlil som sa. Hlboko som sa mýlil.
Predali ma mužovi, ktorého meno sa mi časom vytratilo z pamäte, viem však, že pochádzal z Konohy... Bol to shinobi. Akoby som ja niekedy túžil mať niečo spoločné s ninjami! Akoby som sa staral o ich hlúpy svet plný bojov! Pramálo ma zaujímali a predsa som musel trpieť za ich hlúpe činy, ktorými sa snažili prekonať boha.
Meno toho muža párkrát v podzemnom labyrinte, kde bola moja cela zaznelo, no len párkrát, preto som si ho nezapamätal, zato mnohokrát – vyslovené s nenávisťou, strachom i bolesťou a zúfalstvom – som počul meno Kabuto. Bol to jeho pomocník, alebo čosi také – to on sa s nami stretával a vyberal, kto z nás odíde z cely. Kam, nikdy som sa nedozvedel, no ľudia sa z toho miesta nevracali. Nemal som Kabuta rád, niežeby to bolo niečo neobvyklé – nemám veľmi veľa ľudí ktorých by som mal rád – ale on moju spoločnosť vyhľadával.
„V tejto jaskyni plnej neandrtálcov si príjemným spestrením, pán Učenec,“ hovorieval mi, narážajúc tou prezývkou na moju bohatú slovnú zásobu, znalosti z každej oblasti vedy a to ani nevedel o tom, že som básnik. „Väčšina z nich predsa ani nevie čo je to neandrtálec!“
Kabuto bol ten, kto rozhodol aj o mojom ďalšom osude.
Poslal ma na miesto, ktoré nazval Južnou základňou.
„Možno tam budeš Karin užitočnejší ako mne tu,“ rozlúčil sa so mnou a potom zavrel drevené dvere s okienkom opatreným mrežou na voze, ktorým som sa ja a niekoľko ďalších väzňov vybraných na presun mali dostať na juh.
Nestaral som sa veľmi o to kto je Karin, pretože som si pamätal tie dvere a ten voz, rovnakým ma doviezli sem a tak som sa snažil prebiť dozadu, kde bola kôpka slamy a najmenej to tam nadhadzovalo.
Južná základňa bolo nevľúdne miesto, studené a zo stropu ustavične kvapkala ľadová voda. Bolo tam niekoľko ozrutných strážcov, ktoré si získali moje sympatie ešte menej než Kabuto, pretože okrem toho že boli otravní a zákerní, boli aj suroví a silní, čo však bolo ešte horšie, boli väzni. V jednej cele sme boli asi desiati, ale títo neboli vystrašení ako u Kabuta, boli znudení a nahnevaní na celý svet, ktorý ich nútil ostať za mrežami. Banda skrz-naskrz nevzdelaných barbarov s obrovskými svalmi, bez štipky vzdelania či výchovy, bili sa, kradli si jedlo, pľuli a používali oplzlé slová.
Pochopiteľne, že moja krehká duša umelca sa medzi nimi nemohla cítiť dobre. Asi by nebolo trvalo dlho, kým by som sa medzi nimi bol zbláznil a umlátil kameňom na smrť, ale na tom príšernom mieste sa, celkom nečakane, objavilo čosi, pre čo stálo žiť.
Bolo to trochu zvláštne, že takému miestu, plnému drsných, veľkých chlapov velila žena. Keď sa po prvýkrát blížila chodbou k našej cele, všetci stíchli. Bolo to nadmieru zvláštne.
A potom som ju uvidel.
Nie. Nebolo to zvláštne. Bolo to úplne prirodzené.
Keď nebola nablízku, hrali o ňu karty. O to, ktorý z nich by mal právo stráviť s ňou romantickú noc, aj keď hovoriť o romantike v súvislosti s týmito obmedzencami je odvážne, keby sa, hypoteticky, dostali von.
Keď bola bližšie, pozerali jej na zadok.
Bola to jediná vec, ktorú som tým chlapom nemohol zazlievať. Mala dobrý zadok.
Ale to nebola zďaleka jediná vec, ktorá sa mi na nej páčila.
Páčilo sa mi, ako chodila. Vedela, akými pohľadmi na ňu hľadia, vedela aj to, kam presne ich pohľady mieria, ale tvárila sa, akoby jej to nevadilo. Tvárila sa, akoby jej tá pozornosť robila dobre. Možno robila. Kráčala rázne, sebaisto, jemne pohupujúc bokmi, čo ešte viac pútalo pozornosť na jej krivky, ale nie príliš, nie vyzývavo. Všetko ostatné na nej bolo vyzývavé, hoci tým prísnym spôsobom, ktorý hovoril že nie je dovolené len tak hocikomu, siahnuť na ňu, len jej pohyby nie. Boli takmer plaché, tým spôsobom neistých, mladých stvorení, ktoré ešte nevedia nič o tomto svete – hoci ona o ňom vedela, vedela až príliš. Všetky jej ostatné pohyby boli ženské, zvodné a rafinované, ale v jej chôdzi, hoci predsa ráznejšej a istejšej než chôdza neskúsenej dievčiny, v jej chôdzi ostalo čosi z tej rozkošnej vrodenej ženskej plachosti.
Páčili sa mi jej jemné ruky, jemné, malé a bledé, na ženu ktorá žila na takom tvrdom mieste. Občas sa dotýkala mreží a v tvári mala zvláštne smutný výraz a len málokedy sa jej odvážil dotknúť niekto z tých, čo boli za nimi. Raz sa o to jeden chlap pokúsil – asi nováčik – a ona zareagovala rýchlejšie než had, schmatla ho za zápästie a tou malou rukou ho hrozivo skrútla, až chlap, chlapisko ako hora zdesene vykríkol.
Zlomila mu ruku.
Neubližovala, kým nikto neubližoval jej, ale vedela sa brániť, s desivou prudkosťou, ktorá ma na nej ešte viac priťahovala. Takmer ešte dievča, nie útla, ale štíhla, s dokonale pestovanými, ružovými nechtami a tými malými, bledými rúčkami, vždy prenikavo, krásne voňala, ale keď útočila, bola desivá. Ako had. Elegantný a nádherný svojou chladnou krásou, ale nebezpečný, schopný v mihu zaútočiť a zmeniť sa z fascinujúceho, krásneho tvora na zabijaka.
V tmavých podzemných chodbách vládlo večné šero a obrysy jej tváre som videl len nejasne, ale bol som presvedčený, že je krásna. Nevedel som, ani akej farby sú jej oči, nosila okuliare a plamene sviecí ktoré chodbu tlmene ožarovali sa v ich sklách odrážali tak, že som jej oči nikdy nevidel. A rovnakú temnotu, ktorá ju zahaľovala, ona zároveň osvetľovala, prežarovala, čisto svojou bytosťou, svojou prítomnosťou robila svet pre desiatky väzňov, mňa nevynímajúc, zaujímavejším, žiarivejším... V dňoch sivo plynúcich jeden za druhým bola spestrením, malým svetielkom pobavenia pre nich a veľkým plameňom nádeje a radosti pre mňa. Zbadal som ju zakaždým hneď, už keď stála na vzdialenom konci chodby, mala červené vlasy, nie celkom žiarivé, skôr tmavšie ako víno, ale v šerej chodbe sa aj tak vynímali, celkom odlišné od šedých kameňov. Keď prechádzala okolo plameňov, tancovali jej na nich červené a zlaté svetielka a nežiarila len metaforicky. Volal som ju Svetluška, keď som ešte nevedel jej meno.
O čosi neskôr som sa dozvedel, že od toho krehučkého, poletujúceho stvorenia má dosť ďaleko a potom aj jej pravé meno. Ale Svetluškou pre mňa ostala už navždy.

...

Ľudia z mojej cely, aj tých naokolo občas odchádzali, či skôr, boli surovo vytiahnutí jedným z obrovských strážcov. Niekedy sa vrátili po pár hodinách, niekedy po pár dňoch a občas sa nevrátili vôbec. V podzemnom väzení nebola ani zďaleka natoľko priateľská atmosféra, aby sme si vymieňali medzi sebou informácie, takže som sa dlhú dobu nemohol dozvedieť, čo sa s tými ľuďmi deje a kam ich odvádzajú, ale ani som po tom nejako zvlášť nepátral. Moja intuícia ma nikdy nesklamala a tentokrát priam revala, že to miesto nebude ničím príjemné. Keď sa však jedného dňa jemná rúčka dotkla mreží mojej cely a s nepríjemným zaškrípaním kovu o skalu a prekvapujúcou silou otvorila dvere a ja som naraz hľadel do tváre, zahalenej v tieni, len po sklách okuliarov v tmavom ráme poskakovali svetielka z fakle, položil som mojej intuícii ruku cez ústa a nechal sa mojou Svetluškou viesť na miesto, na ktorom ma isto-iste nič dobrého nečakalo.
Nepovedala mi jediné slovíčko, nedržala ma za ruku, len za povraz ktorým boli moje ruky spútané, ale kráčal som za ňou poslušne ako malá, osirená ovečka. Znova som obdivoval tie ruky, keď som ich mal možnosť vidieť zblízka. Očividne im venovala veľkú pozornosť. Za ružovými, dlhými nechtami nemala jediné zrniečko piesku a pokožku okolo nich starostlivo upravenú a jemnú. Kto by mal na takomto pochmúrnom mieste čas a chuť na takúto zábavku? Len žena, trošku márnivá, zato krásna. Obdivoval som aký má rovný chrbát a lopatky, ktorých obrysy dokonale kopírovalo priliehavé tričko, celkom v jednej rovine. Vlasy sa jej na chrbte zvláštne vlnili, ako sa prispôsobovali jej pohybom a leskli sa tajomným, matným svitom sviecí.
Zaviedla ma do ďalšej miestnosti z kameňa, o nič útulnejšej ako bola moja cela, len väčšej a oveľa lepšie osvetlenej. Neobzeral som sa po nej, vlastne ma nezaujímala. Zaujímala ma len ona. Svetluška. Kedy znova budem môcť byť tak blízko nej? Kedy budem zas cítiť jej ruky na svojom tele? Aj keď trochu drsné, keď ma takmer sotila do kresla, ale predsa... Jej ruky. Kedy znova uvidím zblízka jej tvár?
Pozerala na mňa akoby videla červa. Nebola precitlivelá ako iné dievčatá, nie dosť na to, aby v nej červ vzbudzoval znechutenie, len nezáujem, absolútny, ľadový nezáujem. A predsa bola jej tvár krásna. Pokožku mala čistú a svetlú, nie od prírody, len sa jej pridlho nedostávalo slnka, takmer priesvitnú a to jej tvári s trochu priostrými črtami dodávalo jemný, priam nadprirodzený výraz – akoby ste lupeň ruže položili na drevenú podlahu. Ružové, malinové pery sa na tej belobe vynímali ako na snehu a ich tvar bol zvláštny, mäkko dokonalý. Trochu naklonila hlavu a ja som za sklami okuliarov po prvýkrát videl jej oči. Živé, neposedné a plné svetla, mali nezvyčajný, červenkavohnedý odtieň, ako jesenné listy a orámované boli hustými, tmavočervenými mihalnicami - dve planúce sviece, krásne, čarovné a nebezpečne horúce. Potom sa odvrátila a vzala do ruky ihlu ležiacu na stolčeku vedľa.
„Pokojne,“ prehovorila a napriek ihle, približujúcej sa k môjmu zápästiu, som jasne vnímal aký čistý, pevný má hlas, hoci to vyslovila bez záujmu a akejkoľvek modulácie.
Ihla sa najprv len zľahka dotkla mojej pokožky, ako hanblivý milenec skúmajúci po prvýkrát pery svojej drahej, ale ja som sa hneď odtiahol od tej bolesti. Netlačila na mňa, naopak, odložila nástroj zas na stolík a založila si ruky vbok, nakloniac panvu doprava vo vzrušujúcom geste.
„Ty sa sem nehodíš,“ prehovorila a tentoraz to znelo trochu smutne. Nemohol som z nej odtrhnúť oči. „Prečo ťa Kabuto poslal sem?“
Nevedel sonm ako jej odpovedať, ale bola to len rečnícka otázka.
„Poď, ideme. Na toto si vezmem niekoho iného.“
Odviedla ma späť do mojej cely ktorá sa mi zdala naraz studenšia a prázdnejšia a hoci som možno len o vlások unikol smrti, necítil som radosť, lež prázdnotu a zúfalstvo. A vtedy som sa s mojou Svetluškou stretol naposledy.

...

O niekoľko dní náš úkryt čelil útoku – neúspešne. Nepriateľ však bol milosrdný. Nám väzňom nijako neublížili, ba naopak, zvláštny ešte napoly chlapec otvoril dvere našich ciel a v mene Uchihy Sasukeho nám daroval slobodu. Takmer som sa za ňou hneď bez premýšľania rozbehol, ale potom som si spomenul na Svetlušku a takmer s nechuťou sa rozhodol pre ňu vrátiť.
Nazrel som do každej miestnosti a Svetlušku našiel až v poslednej. Nebola sama.
Sedel tam čiernovlasý chlapec s vážnymi, desivými očami a moja Svetluška sa neho stáčala ako had, ale nechutný a slizký. Stratila všetko zo svojho chladného pôvabu, sebavedomej elegancie, plachej atraktivity. Z očí jej žiarila túžba, jej pohyby boli vyzývavé a lacné. Nebola to moja Svetluška.
Ani jeden si ma nevšimol a tak som bez slova cúvol a ušiel do otvoreného náručia slobody, nemal som však z neho radosť, pripadalo mi chladné, ako náruč kamennej sochy.
A tak blúdim svetom, mysliac na to, ako som v temnote za mrežami bol šťastný aj so svojím tajným snom, šťastnejší než v jagavom svete slobody, kde mi ostala len nenávisť a myšlienka, ktorá ma ženie vpred:
Nenávidím Uchihu Sasukeho. Vzal mi to najdrahšie na svete.