Cesta osamelého muža

Ďalšie podivne chladné ráno. Tak chladné, až sa malé ihličky zimy zarývali cez jednu vrstvu oblečenia za druhou až priamo pod kožu. Starého muža striaslo, ale predsa cítil niekde vnútri malý bod tepla. Keď zatvoril oči, v čierno-čiernej tme sa mu zjavil ten jediný malý svetlý bod, bijúci tlkotom života. Lenže nebolo to iba obyčajné búšenie preháňajúce tekutinu jeho žilami a tepnami, bolo to niečo viac. Svetielko osamotené v ničote, krásnej zlatavej farby, svetielko ktoré sa niekedy smialo, niekedy len tak rozprávalo nezrozumiteľnou rečou a niekedy len tak jednoducho žiarilo do samoty obyčajnej existencie. Starý muž otvoril oči a zima, ktorá ho ešte pred chvíľkou bodavo mučila, sa odtiahla. Ponad obzor sa trúsili prvé paprsky očakávaného dňa, niektoré sa opreli svojou úžasnou silou do končekov stromov, či štítov vysokých budov a iné iba rozjasňovali tmavú nočnú oblohu do jasne modrých farieb. Krok striedal krok a posúval unaveného človeka k cieľom určených jeho mysľou. Telo človeka je úžasná vec, pomyslel si. Aj keď je staré, boľavé a unavené cestou, je schopné obetovať všetko pre prianie svojho pána.
Cesta po ktorej muž šiel sa stáčala dolu k bráne, obrovskej bráne z dreva a tepaného kovu. Brána bola otvorená a privolávala svojou náručou pútnikov, pocestných a obchodníkov. Mužov pohľad skĺzol z brány, ktorú veľmi dobre poznal, a zameral sa na prašné uličky zívajúce rannou prázdnotou. Kde tu ešte poblikávalo nejaké to svetlo a slabo osvetľovalo temné kúty stvorené vysokými stenami budov krčiacich sa k sebe, akoby si dodávali teplo blízkosťou vzájomnej prítomnosti.
Po chvíli pristúpil k bráne, ale ostal stáť asi meter pred jej prahom. Ranným tichom sa rozniesol tichý smiech, smiech ktorý nebol prejavom radosti, pretože tvár muža sa leskla prívalom slaných sĺz. Smial sa nad svojou bezmocnosťou, smial sa nad svojou osamelosťou, prázdnotou jeho života ktorý mu bol zvolený, ktorý mu predurčil viesť zmenu sveta, zmenu ktorá zničila jeho srdce.
Toto krátke, ale intenzívne rozjímanie prerušil príchod ženy. Žena zastala asi meter pred prahom budovy a bola akoby odrazom muža v zrkadle, ktoré vytváral priestor brány. Ticho stála a výraz jej tváre, jej očí, pier skrivených bolesťou, vyjadroval presne to čo muž cítil. Pomalým pohybom si zotrel slzy z očí a zbavil sa tak rozostreného pohľadu na svoj náprotivok. Iba obyčajný fakt existencie tejto ženy rozžiaril jeho vnútorné svetielko o stupeň jasnejšie. Bola tou najkrajšou ženou akú kedy videl, ale aj tento fakt bol ničím s porovnaním toho čo na nej najviac miloval. Jej vlastné malé svetielko ukryté za objemnými vnadami.
Pozrel sa jej do očí a usmial sa, nie preto že by sa mu usmievať chcelo, ale pohľad do jej krásnej tváre skrivenej bolesťou ho ničil ešte viac. Ženinej tvári sa vrátil neutrálny výraz, no jej pohľad sa pretvoril v otázku.
Starý muž otázke porozumel,
„Prišiel som, ale nemôžem zastať, ... a ani nemôžem vojsť.“
„Táto dedina je jeho sen.“
Odpovedala žena.
Starý muž sklopil zrak, ale neodpovedal a tak žena pokračovala.
„Ty vieš že ťa miloval, ... miloval ťa ako otca, prečo teda nemôžeš byť súčasťou jeho sna?“
Starý muž sa prerývavo nadýchol a z jeho hrude sa vydral slabý vzdych. No napokon zdvihol svoj zrak a lesklým pohľadom sa žene zahľadel do očí.
„Pretože on ... on bol mojim snom.“
Bolo na nej vidieť že nevie nájsť odpoveď, odpoveď na jeho život, tak i odpoveď na svoj vlastný život. Iba malá kvapôčka z už dávno vysušených očí jej stiekla po líci, až sa na chvíľku zastavila na brade a nakoniec padla stratená do prachu vychodeného stovkami, tísíckami, či miliónmi nôh.
„A kam pôjdeš?“
Dostala nakoniec zo seba.
Muž sa zahľadel na východ slnka, ostré svetlo sa mu zarylo do očí. Skrútil teda pohľad ku skale vypínajúcej sa nad dedinou, kde sa na vytesaných tvárach stávali z veľkých tieňov už iba čierne pásiky roztrasené útokmi svetelných lúčov. Zdvihol ruku a prstom ukázal na skalu.
„Možno raz, až bude jeho vytesaný pohľad strážiť životy detí tejto dediny rovnako, ako pohľad jeho pravého otca, prídem a nájdem tu zmierenie s osudom ktorý nám bol daný.“
Vedel že neodpovedal na otázku, ktorú mu položila, ale zároveň odpovedal na tú, čo bola dôležitejšia a ktorú by sa ona spýtať nedokázala.
Starý muž sa pomaly otočil a krok za krokom vykročil od brány.
Žena ho nezastavila, nepovedala jediné slovo, nenačiahla ruku, iba tam tak stála a sledovala muža a jediného človeka, ktorý s ňou bol od začiatku.
Muž vykročil do neznáma, po osamelej ceste za cieľmi, ktoré nepoznal ani on sám, iba šum vetra preháňajúceho sa zelenou a rosou zmáčanou trávou mu dával pocit, že nie je tak úplne sám a že na konci celej tejto jeho cesty životom pustovníka, nájde odpustenie v očiach toho ktorý dokázal obetovať všetko čo mal, pre lásku k tomuto svetu.
Noha opäť striedala nohu, a krok za krokom sa pripočítavali k nespočítateľnému číslu. To znamená byť pustovníkom, kráčať po ceste osamelého muža, byť nezdolný únavou, počasím i nepriateľom. Nájsť súlad medzi mierom vlastnej duše a mierom celého sveta a ak mier uniká, tak ho uchopiť vlastnými rukami a nepustiť ho ........
Starý muž sa usmial, jeho malé svetielko zasvietilo novou nádejou.
Možno by som mal napísať novú knihu. Pomyslel si.
„A ako sa bude tá kniha volať sensej?“
Starý muž sa rozosmial, spomienka na túto otázku, od jeho prvého študenta, mu po prvý krát po niekoľkých mesiacoch rozohriala údy až ku končekom prstov.
„No čo myslíš Minato? Bude to „Príbeh Uzumaki Naruta“, najúžasnejšieho ninju všetkých čias.“

YondaimeTheFourth