Vždy som chdel vedieť lietať...

Vždy som chcel vedieť lietať...

Tmavovlasý chlapec, nikým nerušený, schúlil sa v najtmavšom kúte verandy. Iba on. Chudými rukami objal kolená a oči na chvíľu zavrel.
Výraz na jeho tvári...mohli ste na nej vôbec niečo čítať? Kolená tisol k telu prisilno, plecia sa mu trocha chveli a viečka sa mihali od kŕčovitej snahy udržať zatvorené oči. Ten pocit tam bol prvýkrát vpísaný celkom jasne, ako slová na jemnom papieri. Bolesť. Môžete sa v duchu pýtať: Prečo? Chlapec ostával skrytý v tieni, možno hanbiac sa za svoj prejav slabosti.
Je toto vôbec svet? To miesto kde sa každý skrýva za masku svojej tváre, ako herci v divadle nó. On, akoby si zrazu uvedomujúc skutočnosť, krátko sa nadýchol a otvoril oči. Zajtra. Jednoduchá veta mu preletela mysľou: nič nie je neradostnejšie ako minulosť, iba ak budúcnosť. Vo svojom pološialenom stave sa túžil tomu zasmiať. Uvoľnil kolená, ruky padli voľne k telu a dych sa celkom spomalil.
V jeho črtách nebola ani len známka po akomkoľvek pocite. Ako po podvečernom daždi zostal len chlad a temnota. A potom sa ozval ten zvláštny zvuk...skoro ako cupot kvapiek po škridlicovej streche. Boli to kroky, veselé a detské. Podlaha verandy niekedy nesúhlasne zaškripotala, naznačujúc, že bosé detské nožičky prešli do behu.
Keď sa práve pozriete za ten tmavý roh, uvidíte malého chlapca. Kratšie čierne vlasy má od behu strapaté a líca zrumenené. Bez ostychu sa vrhne staršiemu okolo pása. Ozve sa ten nevinný detský hlas:

,,Nii-san, ja sa naučím lietať!“

Neviem či by ste niekde našli toho staršieho chlapca teraz. A predsa, uvidela som ho v malej dedine, zapadnutej medzi vrchmi a morom.
Neviem povedať či sa zmenil...ale áno, vyrástol v muža. Pokiaľ by sme ho sledovali ďalej...Kam vlastne mieri? Práve vchádza do dverí. Čo môžu skrývať také dvere? Niečo nádherné...alebo vrstvu prachu na podlahe a špinavé malé stoly.
Zasmušilý starec za polorozpadnutým barom predáva alkohol. Nič iné. A on si sadne k baru. Na tvári sa stále nič nezračí, no zúfalstvo je vpísané do každého kalíšku saké, ktoré mu barman podá. Čo iné už zostáva? Skoro milosrdná sa zdá sa táto cesta zabudnutia. A on už dávno prišiel na to, aký mocný je to liek, ten muž v otrhanom plášti. V plášti s červenými obláčikmi.
Aj tak, nevylieči rany, ani ich neobalí hmlovým obväzom zabudnutia. Nedokáže to ani čas, iba smrť sa zdá byť takou mocnou. Na čo asi myslíš? Toto je pravá krutosť. Nie mučenie, nie smrť...kruté je peklo do ktorého sa uvrhol on sám.

Keby som teraz mohol lietať...

Vychádza z baru, ten muž v otrhanom plášti a ako dieťa jemne dostupuje na čerstvý sneh. Načo by ho špinil svojimi krokmi! Šlapajami vraha.
Ale vločky, nerobiac rozdiely sadajú rovnako aj na jeho plecia, ukonané svojím vírivým tancom. Všimli ste si že v tej snehovej bielobe je vždy čosi upokojujúce? Zakrýva brázdy polí, rovnako ako smrť zmaže rozdiely medzi ľuďmi.
Vidí ako spoza rohu vybiehajú ľudia...alebo...sú to tiene v maskách? V dokonalých bielych maskách s červeným a zeleným a modrým. Čo to preňho znamená? Mohol by to byť iba karneval... No, prečo vyťahujú meče? Načo ten boj? On proti nim nezdvihne ani len prst. Ilúzia bez rýmu, čo sa stáva skutočnosťou, našla si cestu mrazom. Existuje iba realita...
A potom...môžeš to vidieť iba ty. Katanu čo prešla jeho telom, presne pomedzi rebrá, priamo do srdca. Jeho bezcenná krv zradcu poškvrnila sneh viac než jeho kroky. Prečo sa nebránil? A načo? Nemá už čo brániť.
Len...jediné čo musí urobiť...len pomaly klesnúť do snehu...ako muž, bez jediného vzdychu...zavrieť oči...pretože vločky v nich nepríjemne štípu...a možno to sú iba slzy. Na tvári mu zostal posledný úsmev- dokonalý a smutný.

Braček? Už si sa naučil lietať...?