Zdvihni svoju zbraň a zakrič: Za silu mena a lásky 3

Po tichom zaklopaní sa dvere otvorili. Moju zvedavosť okamžite vystriedal úsmev, keď som zbadala vchádzať Itachiho.
Jeho tvár bola taká iná ako naposledy, keď som ju videla. Vtedy sa na nej skoro vôbec nezrkadlili žiadne pocity. Bola to len nejaká povinnosť, len ďalšia obyčajná misia. Pre neho to nemohlo byť nič nové. Únosy, vypočúvanie, prenasledovanie... opakovali sa ako koleso vodného mlynu, do ktorého sa vlieva a znova odteká ďalšia a ďalšia voda. Stále dookola, presne ako misie nesúce sa zakaždým pod znamením túžby po moci a nadvláde.
Ale napriek všetkému som dúfala, že túto svoju úlohu nebral ako každú inú. Že pre neho bola dôležitá, že mu záležalo na jej úspešnom dokončení, nie len kvôli Konohe, pretože misie sa musia plniť, ale aj pre to, že v ohrození bol práve môj život a zlyhanie by možno znamenalo moju smrť.
Triasla sa jeho duša strachom, rovnako ako by sa chvela moja, keby všetko bolo naopak?
„Taki, ako sa cítiš?“
Nevedela som či sa jeho srdce vtedy chvelo a asi to už nikdy ani nezistím, ale keď prehovoril, mala som nádej. Jeho hlas sa zatriasol, pretože slová, ktoré vravel, vychádzali zo srdca... A to sa chvelo teraz. Vtedy som ho nepočula, pretože keď ma zachraňoval, možno mu stálo.
„Už lepšie,“ povedala som mu upokojujúco, „musela som si len oddýchnuť.“
„Otec našiel úkryt tých ninjov, ktorí vás ohrozovali...“ pozrel sa na mňa a za jeho očí vyžarovala sila, „už viac nebudú.“
Po chrbte mi prebehol slabučký ale chladivý mráz, ktorý spôsobili jeho slová. Nechcela som vedieť nič viac o ich osude.
„Nemala som len tak odísť od svojho otca.“ Prehovorila som po chvíľke. „Nebolo to veľmi správne.“
„Nebol jediný, ktorý mal o čom premýšľať.“ Itachi položil ruku na kraj mojej postele. „Povedala si veľa vecí, ktoré mali zaznieť už dávno.“
Sklonila som hlavu a zaryto som hľadela na vlastné dlane. Vtedy som sa vôbec nedokázala ovládať. Keď som si na to všetko spomenula, líca mi sčerveneli od hanby. Bolo tam toľko ľudí...
„Taki,“ svojím jemným hlasom prinútil moje oči, aby sa na neho pozreli. „Neľutuj to, čo si povedala. Tvoje slová pohli vnútrom našich rodičov a aj keby sa nič nezmenilo, toto stačí.“
Hľadela som do jeho tmavých očí, ktoré do mňa znovu vlievali neúnosné dávky nádeje.
Zrazu som mala pocit, že nenávisť medzi našimi rodinami je taká tenká, že stačí len celkom jednoducho udrieť päsťou a ona sa rozpadne na tisíce malých kúskov ako stena zo skla. No to všetko bolo len kvôli sile jeho očí, ktorá si so mnou robila, čokoľvek chcel.
„Všetko bude v poriadku,“ vravel mi pokojne.
„Áno...“ zamrmlala som trochu očarená.
Na moje veľké prekvapenie náhle odvrátil zrak. Ako keby zrazu nevládal zniesť môj pohľad. Trochu sa odklonil a stiahol ruky z kraja mojej postele.
Na pár vecí som bola naozaj zvedavá. Pozrela som sa na neho trochu podozrievavo.
„Nerozumela som tomu, čo ti vravel ten ninja, ktorého si poslal po severnej stope. A ako si vedel, kde ma hľadať?“
Neodpovedal hneď. Možno to bolo príliš tajné alebo mi to len nechcel prezradiť...
„Už pár dní prehľadávali určené jednotky okolie. Pátrali po úkrytoch a každom malom náznaku, ktorý by mohol odhaliť ich presnejšie zámery spolu so mnou, aby...“
„Vedel si, na čo sa chystajú?“ Napadlo mi okamžite. Prerušila som ho a skočila mu do nedokončenej vety s vedomím, že on by sa takej neúctivosti asi nikdy nedopustil.
„A že ich cieľom je moja rodina... a tiež ja?“ Nepozeral sa na mňa a na tvári nemal žiadny výraz, ktorý by naznačoval, že by bol čo i len trochu vyvedený z miery.
„Prečo si mlčal? Sama som si mohla dávať väčší pozor!“ Rozčuľovala som sa. „Možno by sa nič nebolo stalo!“
„Veril som vlastným schopnostiam.“ Povedal mi jednoducho bez akéhokoľvek zafarbenia v hlase. Isteže si bol istý svojou silou... Nespravil ani tú najmenšiu chybu, práve naopak! On bol určite tým, ktorý zachránil nielen mňa, ale aj celý dokonalý priebeh celej misie.
Táto chyba nebola tvoja, spomenula som si na slová toho ninju, tebe patrili dni.Ale on bol predsa posledných pár dní so mnou! Všetko to povaľovanie v tráve... a flákanie sa po uliciach... Šokovane som na neho uprela zrak. Bola vari toto jeho úloha? Mala som po celý čas pri sebe strážcu? Smutne som pozrela von oknom a želala si odísť domov čím skôr.
„Taki?“ Keď zbadal moju tvár, hneď bol znovu pri mne. Prikročil ešte bližšie, opatrne sa ku mne nahol a hlavu naklonil trochu nabok. Tváril sa tak zachmúrene...
Bol to obraz, z ktorého by mi mohlo srdce popukať a hlavne teraz, keď bolo dokonca aj naplnené smútkom a tiež sklamaním. Až sa mi zazdalo, že počujem tiché praskanie...
„Tebe patrili dni?“ Otázkou som zopakovala slová ninju a stále som hľadela von nemocničným oknom na malé voľné priestranstvo husto nasadenej trávy pred budovou.
Znovu neodpovedal.
„Tak to sa rada stanem ninjom aj ja,“ konečne som na neho pozrela s trochu vlhkými očami, ktoré sa mi určite prehnane leskli a prinútila som svoje pery roztiahnuť sa do širokého úsmevu. „Oddychovať celý deň pri vode alebo sa ponevierať po okolí... Taká práca sa mi páči. To by som mohla zvládnuť aj ja, čo myslíš?“
Možno by sa potichu zasmial a malé ryhy pod očami by sa mu trošku prehĺbili, ako to bolo vždy, keď mal na tvári radosť, možno by pokračoval v mojom vtipe ďalej a doložil by niečo ešte zábavnejšie, možno by to spravil, keby mi po lícach nestiekli obrovské slzy, ktoré pri širokom úsmeve vytvárali na mojej tvári dokonalý rozpor.
„Taki...“ Prehovoril tichým hlasom, ale znovu som ho nenechala dokončiť.
„Nerob si viac starosti, Itachi. Tvoja misia už skončila.“ Utrela som si dlaňou slzy, ktoré však rýchlo nahradili ďalšie. „Nemusíš tu viac zostávať.“
Keď som konečne pochopila dôvod, kvôli ktorému sa v poslednom čase tak veľa zdržiaval v mojej spoločnosti, zaskočilo ma, že mi to tak veľmi ublížilo. Bol so mnou len z povinnosti... Prudko som zakrútila hlavou. Čo som si to len myslela? Prečo by niekto ako on...?
Moje vlhké oči uronili ďalšie slzy. Hanbila som sa. Teraz mohol vidieť, ako ma to zranilo.
„Prestaň vravieť také nezmyselnosti a rýchlo si utri tie slzy.“ Prekvapene som na neho pozrela spod zlepených mihalníc. „Sú úplne zbytočné.“ Povedal a pekne sa na mňa usmial a malé záhyby pod jeho očami sa slabučko prehĺbili. Nikdy by mi nenapadlo, že tento úsmev ešte niekedy vo svojom živote znova uvidím. Prúd slaných sĺz pomaly ustával a ja som si v tom okamihu uvedomila... že ten úsmev milujem.
Zrazu sa ma zmocnila tieseň. Teraz, keď som si to sama pred sebou priznala, tá myšlienka mi zapĺňala hlavu, srdce a dokonca som ju cítila aj namiesto vzduchu v pľúcach. Možno sa teraz postaví a odíde. Možno tým všetkým myslel, že je zbytočné trápiť sa nad niečím, proti čomu sa nedá nič spraviť a preto ma vyzýval, aby som viac neplakala. Úzkosť, ktorá okamžite vyhnala lásku z môjho tela sa vo mne rozlievala pomalšie, ale pálila viac. Zreničky sa mi rozšírili a ruky roztriasli...
Čo?! Zarazila som sa. Pomaly som skĺzla pohľadom na svoje dlane a údiv vo mne ešte narástol.
Itachi mi zovrel ruky a zastavil tak trasenie. Teplými prstami mi stisol dlane silnejšie ako kedykoľvek predtým. Pozeral mi do tváre a ja som pochopila, že práve teraz odísť by bolo to posledné, čo by skutočne chcel spraviť.
„Odíď,“ zašepkala som. „Radšej teraz ako zajtra.“
„Už som ti povedal...“ Nemohla som sa nadýchnuť. „...aby si prestala s tými nezmyselnosťami. Či to bola povinnosť...? Áno. Posledné týždne som bol pri tebe každý deň, od svitania, až kým slnko nezapadlo. Iné misie som plnil v noci. S mojimi očami na tom aj tak nezáleží. Úloha, ktorú som mal, strážiť ťa,“ na chvíľu sa odmlčal, „sa skončila v tom okamihu, keď boli nepriatelia tvojej rodiny zničení. Keď som ťa niesol na toto miesto, už to nebolo z povinnosti. Mal som ťa nechať pri tvojom otcovi.“ Povedal a znova sa na mňa usmial. „Ale bola si dosť rozrušená... nechcel som, aby sa to ešte zhoršilo.“
Neverila som tomu, čo mi hovorí.
„Tak ti teda ďakujem. Za všetko.“ Ozvala som sa dosť chladne. Stále mi nepovedal nič, na čo by som sama neprišla. To, že ma sem priviedol bola len láskavosť.
„Tak prečo som podľa teba tu?“ Strhla som sa, keď sa spýtal. Dokázal vari svojimi očami aj čítať myšlienky? Pozrela som do nich a to, čo som videla, bolo zároveň aj odpoveďou na jeho vlastnú otázku.
„Mal by si ísť...“ zopakovala som potichu. „Čo nevieš, koľko ťažkostí by sme mohli spôsobiť?“
„Alebo koľko dobra.“
„Nie, poznám svojho otca.“
„Poznáš jeho nevraživosť, tak ako ja poznám tú v mojej rodine. Nie je na čase konečne zdvihnúť zbrane a bojovať za mier namiesto toho, aby sme sa bili za silu našich mien?“
Bola som príliš vyčerpaná na tak zložitý rozhovor. Zložila som tvár do dlaní. V čele som zacítila ostrú bolesť. Nebola som v poriadku až tak veľmi, ako som si myslela.
„Prepáč mi to. Viem, že si unavená.“ Povedal mi potichu. Bola som odhodlaná nepozrieť sa na neho, no keď som pocítila, ako jeho ruka púšťa tú moju, zaváhala som.
Zvuk jeho takmer nečujných krokov sa vzďaľoval. Musela som... Ja som jednoducho musela...
„Itachi...“ Natiahla som za ním ruku. Čo to robím? Najprv ho žiadam, aby odišiel a teraz ho sama volám späť. Keď zastavil a otočil sa ku mne, pomaly som ruku spustila.
„Dovidenia.“ To bolo jediné, čo som dokázala povedať.
„Oddýchni si, Taki.“ Aj keď sa z Itachiho tváre nikdy nedalo čítať, jeho slová mi pripomenuli povzdychnutie.
Hlavu som položila na vankúš a zatvorila som oči. Bol príliš malý. Chýbal mi ten môj, ktorý na mňa čakal doma. Cnelo sa mi za jeho vôňou... Pomaly som si ľahla na bok a silno som si objala rebrá. „Itachi...“ Vydýchla som pošepky.
A vtom som začula ako sa dvere potichu zatvorili. Prudko som otvorila oči a moje srdce sa rozbúchalo tak rýchlo, ako nikdy predtým. Myslela som, že už je dávno preč a on... On ma celú tú dobu pozoroval... a určite aj počul, ako som...
Vytiahla som si malý vankúš spod hlavy a pritlačila som si ho na tvár celej červenej od toľkého zahanbenia.

„Tak veľmi som sa o teba bála a som na teba taká hrdá, Taki.“ Mama ma objímala okolo pliec a v očiach sa jej leskli slzy. „Si silná ako tvoj otec a tiež taká odvážna. Nič viac som si nemohla priať.“ Rozprávala prirýchlo, pretože bola až príliš rozrušená.
Práve som sa po celom dlhom týždni vrátila domov a bola som rovnako šťastná ako ona. Otec na nás iba hľadel. Odkedy som k nemu bola taká nevychovaná a kričala som na neho, díval sa na mňa na počudovanie s väčšou vážnosťou a nie prísne či nahnevane, ako som očakávala.
Mamine vlasy ma šteklili na tvári. Konečne som doma.
Z kuchyne sa šírili tak sladké vône, že som sa naozaj potešila, keď ma odtiahla za ruku a usadila za stôl. Opatrne som sa pustila do horúcich pochúťok, ktoré pripravila špeciálne pre mňa. „Ďakujem, bolo to fantastické.“ Povedala som jej a utrela si ústa.
Strávila som s ňou celý deň. Rozprávala naozaj veľmi veľa. Vravela, že bola celý týždeň sama a poriadne sa nezhovárala s nikým.
„A čo otec?“ Spýtala som sa prekvapene. „On nebol doma?“
„Odišiel na misiu do inej zeme. Bol preč štyri dni, a keď sa vrátil, nechcelo sa mu veľmi rozprávať.“ Povedala mi mama a zatvárila sa veľmi smutne. „Veľmi sa o teba bál, Taki. My obaja. Hneď ako si zmizla, pripojil sa ku skupine, ktorá mala túto misiu na starosti. Dokonca vyzval na súboj ninju, ktorý mal nad tebou držať stráž v noci.“
„To spravil? Kvôli mne?“ Zaskočilo ma to aj keď neviem prečo. Otec ma miloval.
„Isteže áno. Ale našťastie sa nič strašné nestalo a keď sa ten neopatrný chudáčik hlboko ospravedlnil, otec mu odpustil. Má dobré srdce, tak ako ty.“ Usmiala sa a prstom sa dotkla môjho čela.
„Tak prečo sa hneval, aj keď bolo už po všetkom a ja som bola v poriadku?“
„Nevravela som, že sa hneval, ale iba že mu nebolo veľmi do reči.“ Opravila ma, a potom sa zatvárila veľmi domýšľavo. „Najskôr som si myslela, že sa možno trochu obviňuje, ale potom...“ na čele sa jej zjavila malá vráska. „Napadlo mi či náhodou nežiarli na mladého Uchihu, ktorý ťa zachránil.“
Prekvapene som na ňu pozrela. Mohla to byť naozaj pravda?
„Itachiho, mama.“ Povedala som jej už unavene. Nemala rada jeho rodinu rovnako ako môj otec. A to ma naozaj mrzelo... veľmi...
„Áno, toho.“ Povedala a ja som prevrátila oči. Bolo to s ňou ťažké. Podobne ako s otcom.
„Počuli sme, že bol naozaj rýchly a okamžite dokázal nasledovať tvoju stopu, aj keď sa to zdalo takmer nemožné. Máme mu byť za čo zaviazaní. A možno práve toto tvoj otec tak ťažko znáša.“
„Ale to je hlúposť!“ Povedala som trochu hlasnejšie a vzrušenejšie ako som v skutočnosti chcela. „Itachi ani jeho rodina by od vás nikdy nežiadali...“
„Možno nie a možno áno.“ Prerušila ma mama a zastavila tak prúd mojich zvučných slov. „Aj keď otec veľa nehovoril, spomenul mi, ako si sa mu postavila a zvýšila na neho hlas o trochu viac ako by si možno naozaj chcela.“
Pozrela som na ňu trochu previnilo.
„Nehneval sa,“ vyhlásila a znovu sa pousmiala, „ ale bol poriadne prekvapený. Vravel, že si povedala naozaj veľké a múdre veci. Donútili ho premýšľať.“
Presne ako mi spomenul v nemocnici Itachi. Že moje slová dokázali pohnúť vnútrom človeka. Možno tak učinili, ale ja som žiadnu zmenu vo vzťahoch našich rodín nepocítila.
„Už je tak neskoro?!“ Zvolala mama a pozrela do čiernej noci za oknom. „Taki, ponáhľaj sa do postele.“ Vravela mi a pobozkala ma na líce. „Dobre sa vyspi a maj pekné sny. Som taká rada, že si už doma.“ Povedala mi znovu.
Keď som vošla do svojej izby, usmiala som sa. Chýbala mi, ale ja som už konečne tu. Zhodila som zo seba šaty a prevliekla si cez hlavu niečo voľné, čo som v tme nahmatala.
Zvalila som sa do postele. Ach, tá vôňa... Schmatla som svoj vankúš a objala som ho najsilnejšie ako som vládala.
„Milujem ťa, vankúšik...“ Zamrmlala som z posledných síl a namiesto neho som si presne ako zakaždým predstavila niekoho iného.

„Taki!“ Otvorila som oči. Počula som svoje meno, no nebola som si istá, pretože som bola stále omámená únavou. Ale stalo sa to znovu a keď som spoznala ten jemný tichý hlas, ospalosť ma prešla naozaj rýchlo. Ponáhľala som sa k oknu a pery sa mi roztiahli do úsmevu, keď som ho zbadala. Hneď som však svoju radosť ovládla a predviedla som trochu nedostupnejší a svoj čisto zdvorilý výzor.
„Prišiel som...“
„Z povinnosti?“ Skočila som mu okamžite do reči, hoci stihol ledva začať.
„Isteže nie,“ slušne povedal a naklonil hlavu, aby na mňa lepšie videl. Keď to spravil, rozbúchalo sa mi srdce. „Myslel som si, že by si sa rada išla trochu prejsť, keď si tak dlho preležala v posteli.“ Pozrel na mňa svojimi tmavými očami. Takmer neodolateľné volanie. Uvedomoval si, akú moc majú jeho oči aj keď práve nemajú farbu rumelky?
„Dostal si novú misiu, ktorá vyžaduje predstieranie tohto milého záujmu?“ Možno som bola už veľmi bezcitná, ale chcela som ho len ochrániť. Vedela som, že jeho rodina by ma tiež nikdy neprijala. A práve preto ma tak zaskočili jeho ďalšie slová.
„Mama by ťa chcela veľmi rada vidieť znovu. Ak máš chuť na jej jedlo, určite sa poteší.“
Musel si všimnúť môj prekvapený výraz, no nespravil nič. Čakal, kým odpoviem.
„Rada uvidím tvoju rodinu.“ Povedala som potichu a moju vážnosť zničil jeho slabý no určite úprimný úsmev.
„Počkám ťa.“ Povedal mi rovnako potichu.
Otočila som sa a zatvorila okno. Rýchlo som sa prezliekla a učesala si dlhé vlasy, ktoré som si nechala len voľne rozpustené, keďže som ho nechcela nechať dlho čakať.
Zhlboka som sa nadýchla, kým som kráčala za otcom. Čo mi povie tentoraz?
Hneď ako ma uvidel, na tvári sa mu zjavilo porozumenie a ja som len prekvapene zaklipkala očami, keď bez slova prikývol.
Pozdravila som sa mu a venovala mu úsmev plný vďaky. Možno som sa mýlila a vzťahy medzi našimi rodinami raz budú dostatočne silné, aby vykvitli. Ale ešte potrebujú čas...
„Môžeme ísť.“ Povedala som Itachimu, keď som vybehla z dverí. Uspokojil ma pocit, že môžem byť vedľa neho.
Kráčali sme bok po boku po najtichších uličkách v Konohe. Mala som ich najradšej, pretože boli krajšie, menšie a nebolo na nich toľko ľudí.
Pomaly sme sa blížili k nášmu cieľu a vo mne stúpala nervozita. Bola som zvedavá prečo Mikoto-san zmenila názor. Naposledy keď som ju videla, žiadala ma, aby som opustila jej dom. Teraz to bude iné, keď je so mnou Itachi.
Známy kamenný múr pomaľovaný znakmi Itachiho klanu nás doviedol rovno až pred dvere ich domu.
Itachi sa popri mne natiahol a rýchlo ich otvoril. Naznačil mi, aby som vošla a usmial sa.
„Taki-chan!“ Až som sa strhla od ľaku, keď na mňa zvolala krásna žena, ktorej tvár lemovali dlhé čierne vlasy. Itachiho vlasy...
Zastala predo mnou a pozorne si ma prezrela. „Cítiš sa už dobre?“ Spýtala sa starostlivo. To isté ju už raz zaujímalo. Naozaj vyzerám až tak zle?
„Áno, ďakujem.“ Povedala som jej ešte stále trochu ohúrená z jej náhleho priateľstva.
„Raňajky!“ Zavelila a vybrala sa do kuchyne. S Itachim sme ju bez slova nasledovali.
Kým do nás Mikoto-san tlačila svoje jedlo, ktoré však bolo naozaj výborné, oprela sa o stenu a keď prehovorila, z jej smutného a ospravedlňujúceho sa tónu prišlo ľúto aj mne.
„Taki-chan, odpusti mi ako som sa naposledy zachovala. V skutočnosti som bola len veľmi zaskočená a sama som si dobre neuvedomila, čo vlastne robím.“
Pozrela som jej do očí. Mala v nich úprimnosť, o tom nebolo pochýb. Mala som ju rada od okamihu ako som ju spoznala. Nemohla som sa na ňu hnevať za to, ako sa ku mne minule správala. Rozumela som jej veľmi dobre.
„Už je to v poriadku,“ povedala som jej a vľúdne sa na ňu usmiala. „Uvedomujem si, ako som vás musela zaskočiť.“ Mikoto párkrát prikývla, čím potvrdila moje slová. Zrazu otočila hlavu k dverám, ktoré sa práve otvorili.
„Sasuke! Poď rýchlo sem a nejedz sa, skôr ako znova odbehneš.“ Povedala Mikoto malému chlapcovi, ktorý práve vošiel. Čierne vlasy mal rovnako hladké a lesklé ako Itachi. Niečo jeho tvári dodávalo takú roztomilosť, až sa mi od neho nechcelo odtrhnúť oči. Možno to bol jeho vážny a príliš zodpovedný výraz k tmavým očiam tak malého chlapčeka.
„Ale tréning je predsa dôležitý...“ Povedal tenkým hlasom plným istoty, kým kráčal k stolu.
„Keď chceš, tak ti neskôr pomôžem.“ Povedala svojmu najmladšiemu synovi Mikoto-san. Počkala, kým podišiel k nízkemu stolu, aby pred neho so slabým úsmevom položila tanier a paličky. Potom ho pohladila po vlasoch.
Sasuke sa posadil hneď vedľa Itachiho. Bol taký zamyslený, že nevenoval žiadnu pozornosť mne ani svojmu okoliu. Sadol si tak tesne vedľa svojho veľkého brata, až sa dotýkali rukami. Sledovala som ako sa k nemu Sasuke celkom mimovoľne trochu naklonil. Pozrel na stranu a vtedy sa jeho oči zastavili na mne.
„Dobré ráno, Sasuke-chan.“ Pozdravila som ho a jeho skúmavá tvár na tej mojej vyčarila široký úsmev. „Moje meno je Taki. Veľmi rada ťa konečne spoznávam. Itachi o tebe hovoril toľko, že som bola už naozaj veľmi zvedavá.“
Sasuke sa zvedavo pozrel na svojho brata.
„Nii-san,“ povedal svojím milým hlasom. „Je Taki nee-chan tvoja kamarátka z Akadémie alebo máte spoločnú misiu?“
„Ani jedno ani druhé,“ povedal mu Itachi. „Taki nie je ninja. Všimni si, že necítime jej chakru.“ Vravel mu múdro a Sasuke ho pozorne počúval. „A keby sme aj niečo cítili, stačí sa pozrieť na jej čelo.“ Usmial sa na svojho malého brata. „Nemá žiadnu ochrannú čelenku s listom.“
„To predsa vidím.“ Povedal Sasuke trochu urazene, no potom sa na mňa zrazu usmial s tak širokým úsmevom, ktorý vyzeral celkom ako Itachiho, až mi zovrelo srdce.
„Nevolaj ma Sasuke-chan.“ Postavil sa a vložil si do úst posledný kúsok paradajky, ktorý mu ostal. „Ak som silnejší ako ty, nee-chan, budem ti kamarátsky hovoriť ja.“
„Odpusť, moja chyba, Sasuke.“ Jeho roztomilý tón ma znova nútil do úsmevu. „Sama vidím, že si silný, a že raz určite budeš mocnejší ninja ako tvoj veľký brat.“
Tiež sa na mňa usmial, potom sa bleskovo otočil a vybehol z miestnosti. Asi som nehádala zle, keď som si pomyslela, že sa ponáhľa znovu trénovať.
„Sasuke! Počkaj!“ Mikoto-san kričala za svojím malým chlapcom. „Chcela som s tebou hovoriť, neutekaj!“
Ale zdalo sa, že aj keď ju Sasuke počul, tváril sa, že nie a už sa nevrátil. Mikoto si len povzdychla. „Vždy je to takto.“ Zahundrala si sama pre seba.
Po chvíľke sme sa s ňou rozlúčili aj my.
Itachi dostal ešte za svitania novú misiu, no odchádza až na poludnie. Poprosil ma, aby som na neho počkala, kým sa pripraví. Už sa domov nevráti, tak si chcel zobrať výzbroj.
Oprela som sa o drevené zábradlie hneď pred domom. Sledovala som rastliny, tiché jazierko a vysoké štíhle stromy, ktoré sa nad ním skláňali. Pekné miesto...
Začula som tiché kroky na drevenej podlahe.
„Koľko si ma tu chcel nechať čakať, Itachi?“ Otočila som sa za zvukom jeho takmer nečujných krokov. Iba on mohol takto kráčať.
Do tváre sa mi nahnala červeň a oči som rýchlo sklopila hneď po tom, ako mi skoro vypadli. Zmýlila som sa. Itachi nebol jediný, kto dokázal kráčať tak ladne.
„Asi by som svojho syna mal poučiť väčšej zdvorilosti.“ Fugaku sa tváril prísne a odmerane presne ako to zvykol aj môj otec.
„Veľmi sa ospravedlňujem, pane. Ja... Nevedela som, že...“ Bola som tak veľmi nervózna a ledva som zo seba niečo dostala. Najradšej by som sa okamžite vyparila do chladného vzduchu a uletela by som s vetrom.
Fugaku zastal pár krokov odo mňa. Pozbierala som trochu odvahy a pozrela mu do tváre.
„Ty si dievča z klanu Senju.“ Povedal mi, keď ma spoznal. „No, vyzeráš lepšie. Boli tvoje zranenie vážne?“
„Áno. Keby ma Itachi nenašiel a hneď mi nepomohol, teraz by som tu na neho nemohla tak pokojne čakať.“ Pocit strachu pomaly opadával. Fugaku bol rovnako sympatický ako jeho žena a vďaka svojej hrdosti, ktorá z neho vyžarovala aj zvláštne príťažlivý.
„Pokojne? Tak to celkom nevyzeralo.“ Povedal a spravil dva kroky bližšie ku mne.
Nervozita ktorá ma už skoro celkom opustila sa zrazu začala pomaly vracať späť.
Zložil si ruky na hrudi a uprene sa mi pozrel do tváre.
„Dostala si od vedenia Konohy nejakú úlohu aj napriek tomu, že nie si ninja?“ Jeho oči celkom zmenili farbu. Z tmavšej hnedej sa stala žiarivo červená. Vyľakane som o krok ustúpila. Sila tých istých očí, aké má aj Itachi a raz bude mať aj Sasuke. Už som ju poznala, a preto mi po nohách aj po chrbte behal mráz.
„Možno máš aj ty moc, ktorú tajíš. Tak, odpovedz. Aký je tvoj zámer?“
Neverila som, ako sa náš rozhovor mohol takto zmeniť. Obviňuje ma, lebo mi neverí. Alebo sa ma bojí?
„Ak Itachiho oči dokážu vidieť pravdu, tie vaše musia tiež.“ Povedala som mu a pohľadom som neuhla, aby som mu dokázala, že nemám strach z toho, čo zistí.
„Nikdy by som na nič také nepristúpila a vykonať niečo proti vašej rodine, by pre mňa bolo rovnako hrozné ako spraviť čosi zlé vlastnej. Nie som ninja, a nemôžem dostávať misie. Keby sa to aj stalo, nemám žiadnu povinnosť ich splniť.“ Vravela som a trochu som sa pri ďalších slovách zatriasla, ale nie od strachu... Skôr od plachosti.
„Môj zámer či úmysel... Nikdy nebol iný ako prejaviť svoju úprimnú náklonnosť k vašej rodine, pane. A predovšetkým...“ Líca ma štípali. Želala som si, aby neboli tak strašne červené. „...dať ju najavo vášmu synovi.“
Fugaku mlčal a so svojím ťažkým pohľadom skúmal každý kúsok mojej tváre. Po chvíľke sa zatváril veľmi vyrovnane a oči pomaly zatvoril. Odhalil konečne v mojej tvári pravdivosť mojich slov?
„Vidím, že to čo vravíš, myslíš vážne. Ale hocako sú tvoje myšlienky dobré, sú stále len myšlienkami dievčaťa z klanu Senju.“
„Prosím, nehľaďte tak na mňa.“ Obklopilo ma toľké zúfalstvo a určite ovládlo aj môj hlas. „Môžem azda za to, s akým menom som sa narodila? Prečo by sme mali byť ja aj Itachi súčasťou niečoho, čo sa nás nikdy nedotklo, prečo by sme sa tiež mali nenávidieť?
„Pretože ty si súčasťou tvojho klanu a jeho súčasťou je minulosť, o ktorej vravíš, že sa ťa netýka. Chceš teda povedať, že nepatríš do svojej rodiny? S mojím synom je to rovnaké.“
„Patrím k svojej rodine a milujem ju, ale chcem patriť aj k tej vašej a tiež ku všetkým ostatným rodinám a klanom v Konohe rovnako. Nechcem byť odlišná od ostatných len kvôli menu. Prajem si byť rovnaká ako každý jeden človek v tejto zemi.“
Fugaku si nahlas povzdychol a pokrútil hlavou.
„Hovoríš presne ako všetci z tvojho klanu.“
„Nie, hovorím ako dievča zo Zeme ohňa.“
Znovu sa na mňa zahľadel. Videla som na ňom, že sa mu moje presvedčenie páči.
„Taki!“ Za chrbtom sa mi ozval hlas, ktorý ma ako jediný teraz mohol zachrániť.
„Prepáč, že mi to toľko trvalo...“ Bol v okamihu po mojom boku. A akoby som nebola dosť zahanbená, roztržitá a vyvedená z miery, Itachi ma jemne chytil za ruku.
Rýchlo ma potiahol a ja som sa dostala za jeho chrbát, kým on sa otočil k otcovi.
Možno dokázal vycítiť, aká som bola pred chvíľou vystrašená a neistá. Ak to bola pravda, tak potom som rozumela, že sa ma snaží trochu upokojiť. Musel vedieť, že na to stačí už len jeho prítomnosť, nemusel sa ma dotýkať. No bola som rada, že tak spravil.
„Otec, na poludnie odchádzam. Táto úloha zaberie viac času.“ Povedal mu Itachi.
Fugaku iba prikývol na znak toho, že rozumel. Nič viac asi nechcel povedať.
Itachi ma znovu poťahal za ruku a vytrhol moje srdce, čo poskočilo prekvapením, zo závoja úzkosti, do ktorého ho zahalili slová jeho otca.
Až keď sme sa dosť vzdialili, bola som znovu schopná začať trochu uvažovať. Hneď som pozrela na Itachiho a ostala som len užasnuto vyvaľovať oči. Ešte nikdy som ho nevidela v takej nádhernej zbroji. Bola žiarivo biela a pokrývala mu celý trup. Ruky však celkom odhaľovala a ja som po prvýkrát zazrela krásu a silu jeho svalov. Zrazu mi prišiel jeho stisk mocnejší, aj keď v skutočnosti to tak nebolo. Počkať...
Znova som len prekvapene zaklipkala očami a pozrela na naše spojené ruky. Jeho stisk?
Nikdy predtým ma nechytil za ruku. Bola som taká zmätená... Zmätená tým neposlušným šťastím.
Na chrbte sa mu zaleskla katana. Odpútala moju pozornosť dostatočne.
„Itachi... Čo si to dostal za misiu? Nebude príliš nebezpečná?“ Spýtala som sa so starosťami. A nepatrne mu stlačila dlaň silnejšie.
„Nič ti nemôžem povedať. Je to tajná misia a je tiež v záujme Hokageho-sama.“
„Ale zraníš sa.“ Povedala som mu nahnevane.
Itachi sa potichu zasmial môjmu tónu. „No tak, Taki. Som ninja... Bolesti, zranenia či smrť k tomu všetkému patria. To vieš predsa aj ty.“
Myslel si, že teraz budem už pokojná? Srdce mi zvieral hrozný pocit. Akási zlá predtucha. Zatúžila som objať ho. Pritúliť sa k nemu čo najbližšie a nepustiť ho preč.
„Povedal si, že táto misia zaberie viac času.“ Spomenula som si, ako sa rozprával so svojím otcom. „Ako dlho budeš preč?“
Pozrela som na neho a čakala na odpoveď. Musela som byť naozaj neznesiteľná.
„Neviem presne, ale dúfam, že to nebude na dlhšie ako na dva dni. Situácia by sa nemala tak zhoršiť.“
„Nemala by sa?“ Zašomrala som nespokojne a trochu pobúrene.
„Taki, čo ti je?“ Zastal a rýchlo sa ku mne zvrtol. Pustil mi ruku a chytil ma za plecia. „Budem celkom v poriadku, tak ako vždy.“ Usmial sa na mňa trochu tajuplne. „Prečo sa tentoraz tak veľmi obávaš?“
Samozrejme, že som stratila reč. Nedokázala som sa mu ani pozrieť do očí dlhšie ako na krátku chvíľu, nieto mu ešte odpovedať.
„Nemáme tak veľa času. Onedlho bude slnko najvyššie a ja som chcel ešte navštíviť cukráreň hneď tu vedľa.“ Ukázal mi smerom, ktorým sa zamýšľal vydať. Ani ma to veľmi neprekvapilo. Pár dní ktoré sme spolu strávili, sme často pobudli v čajovniach a cukrárňach po celej Konohe.
Pod jeho dotykom som sa aj tak celkom upokojila. Opätovala som mu úsmev a spolu sme vyrazili dolu úzkou uličkou... znovu bok po boku.