Zdvihni svoju zbraň a zakrič: Za silu mena a lásky 2

„Slnko onedlho zapadne.“ Povedal Itachi a oči upieral do diaľky.
Postavila som sa a až teraz som si uvedomila, ako ma bolí telo. Chrbát som mala celkom bez citu od toľkého opierania sa o tvrdú kôru. Sedela som na vystávajúcich koreňoch celé hodiny, takže moje rovnako necitlivé nohy ma odmietli poslúchať. Podlomili sa mi kolená, ale ako som mohla očakávať, nenechal ma spadnúť. V okamihu bol pri mne a na svojich ramenách som pocítila stisk jeho rúk.
„Ďakujem. Z toľkého sedenia sa človek aj unaví.“ Usmiala som sa.
Úsmev mi opätoval, ale on bol úplne v poriadku a vzbudzoval dojem sily tak ako vždy.
Natiahla som ruku a vybrala najťažšie zlaté mince. „To je za vlasy, pamätáš?“
Zobral si odo mňa peniaze, aby mi ich znovu mohol vložiť do malého vrecúška z fialovej látky, ktoré mi viselo na opasku.
„Aj tak som si tvoje vlasy vychutnal viac ja.“ Povedal mi so slabým úsmevom, a keď jediným rýchlym pohybom utiahol vrecúško a mnou slabo myklo, do líc mi vstúpila pálivá červeň. Potriasla som hlavou a vrkoč mi pri tom divo poskakoval.
Itachi ustúpil do zdvorilej vzdialenosti a hlavou naznačil smer, ktorým by sme sa mali vydať.
Kým sme prechádzali riedkym lesom, vravel mi o svojom bratovi. Povedala som mu, ako mi Mikoto prezradila, že malý Sasuke chce byť silný ako jeho brat. Itachi sa zasmial. Z jeho rozprávania som poznala, že svojho malého brata naozaj bezhranične miluje.
Ulice už neboli také preplnené ako cez deň. Ľudia mizli spolu so slnkom.
Zastavili sme sa pri stánku starého pána. Itachi sledoval, ako mu na malom drevenom stojane vedľa zadných dverí nechávam desaťnásobok ceny chobotníc, ktoré mi daroval. Bol ku mne taký láskavý...
Onedlho sme už kráčali po známej ulici môjho domu. Čím bližšie som sa dostávala, tým viac som si uvedomovala, že Itachi za chvíľku odíde a ja ostanem čeliť krutým pravdám svojho otca celkom sama.
„Tu je to dobré,“ povedala som mu a snažila sa utajiť pred ním smútok, čo ma napĺňal. Zbytočne. Pred očami, ktoré vidia všetko, to ani inak byť nemohlo.
„Odprevadím ťa,“ trval na svojom a pohol sa ďalej, smerom k môjmu domu.
Rýchlo som ho dobehla.
„Itachi, počkaj.“ Natiahla som sa za ním a chytila ho za ruku. Časť môjho vnútra neverila, že som sa odvážila.
„Vždy som to urobil, nie?“ Usmial sa na mňa a potiahol ma dopredu za ruku, ktorou som ho chytila. Ach, to moje hlúpe srdce. Ešteže je taký galantný a nedá mi vedieť o tom, že počuje každý zrýchlený úder.
„Dobre, Itachi, to už stačí. Pozri, tam je môj dom.“ Nemôžem dopustiť, aby ho otec videl.
„Ak si to želáš...“ povedal mi a jeho skleslý tón som takmer neuniesla. Najhoršie bolo, že to čo som si skutočne želala, videl v mojich očiach.
„Tak poďme.“ Usmial sa a skľúčenosť z jeho hlasu úplne vymizla.
Len som si vzdychla. Nechcelo sa mi veriť, že toľko riskujeme len kvôli pár krokom.
„Ja sa len snažím vyhnúť problémom...“ Vravela som mu nahnevaným šepotom.
„Nie, ty sa ich snažíš obísť.“ Vysvetlil mi. Asi mal pravdu. Nie, určite ju mal, tak ako vždy, ale aj tak, nemal chodiť tak blízko.
Už sme stáli pred hlavnými dverami. Na perách mu pohrával úsmev.
„Teraz si spokojný?“ spýtala som sa potichu.
„Áno, ak si aj ty.“ Musela som sa usmiať.
„Ja...Ďakujem ti,“ povedala som mu potichu, „za všetko.“ Zadívala som sa mu do očí.
Prikývol a jemne mi stisol ruku.
Za dverami som vycítila pohyb. Žeby otec začul moje srdce?
Cítila som teplo jeho ruky na mojej. Stačil len jediný okamih a bolo po všetkom.
Dvere sa prudko otvorili a ja som šokovane pozrela otcovi priamo do tváre.
„Tak si sa konečne vrátila.“ Povedal a zdalo sa, že sa pri pohľade na mňa zarazil.
Itachi bol preč. Tentoraz mu to netrvalo dlhšie ako žmurknutie.
„Vlasy máš naozaj pekné,“ priznal po chvíľke otec, „ale tvár máš červenšiu ako stuhy, ktoré ti ich zdobia. Poď rýchlo dnu. Ja a matka s tebou chceme hovoriť.“ Povedal a vrátil sa do domu.
„Ja viem,“ vzdychla som si do tmy. Ešte som sa otočila či niekde toho krásavca, čo tak rás riskuje neuvidím. Samozrejme, že som ostala slepá.
Už som vchádzala do dverí, keď som zrazu začula ten najtichší šepot, ktorý vravel: „dobrú noc, Taki.“

Mama predo mňa položila tanier. Hľadela som na jedlo, ale stále som bola taká vzrušená, že som sa ho nemohla ani len dotknúť.
„Ty nie si hladná? Veď si bola celý deň preč.“ Čudovala sa mama a skúmala moju tvár.
„Nemám veľmi chuť do jedla.“ Povedala som jej a rýchlo som sa postavila. V tej roztržitosti som tým jediným pohybom zvalila stoličku a prevrátila pohár vody, do ktorého som narazila rukou.
Ospravedlňujúco som sa pozrela na mamu. Len pokrútila hlavou a nahlas si vzdychla. Ale potom sa akoby slabo usmiala. „Dnes si nejaká rozrušená...“ mrmlala si.
A mala pravdu. Stačilo, aby som si spomenula na jeho prsty okolo mojej dlane a na ten jemný stisk, ktorý mi daroval pred dverami.
Prešla som prstami po dlani na mieste, kde sa ma dotkli tie jeho. Široko som sa usmiala.
Bola som tiež šťastná, že sa mi podarilo vyhnúť ďalšiemu rozhovoru s otcom. To vďaka mame. Vyhlásila, že nevyzerám dobre, a že som určite unavená.
Keď ma pohľadom hodnotil otec, zvraštil čelo. Moje úsmevy a červené líca pre neho asi neboli presvedčivým dôkazom únavy.
Zvalila som sa do postele. Napriek toľkému rozrušeniu som postrehla aj známky únavy.
Objala som veľký vankúš a nedočkavo som sa nadýchala jeho vône. Stále bola úžasná.
Obtúlila som ho rukami najsilnejšie ako som dokázala. Zaborila som do sladkých kvetov a sviežich jabĺk tvár a predstavovala som si vôňu lesklého závoja Itachiho vlasov.
„Hmm...“ vydýchla som a viečka mi klesli. „Voniaš tak nádherne...“

Prebrala som sa a celkom zmätená pozrela na okno. Stále bola noc.
Nemohla som od tej temnoty odtrhnúť oči. Cítila som takú silu... Lákala ma von, presne ako svetlo sviečky láka nočné motýle. Nevedela som, že aj tma má takú moc...
Postavila som sa a trochu podvedome otvorila okno. Nechcela som vydať žiadny hluk. Vedela som, že utekám, ale nebolo mi jasné prečo.
Jednoducho som to spravila.
Sadla som si do okna a pozrela na tú výšku. Bola by som si to rozmyslela, ale nemohla som. Odrazila som sa rukami. Pád bol trochu dlhší, ako som očakávala a počas neho som mala dosť času spanikáriť. Dopadla som tvrdo. Slzy sa mi natlačili do očí. Nešikovne som vstala a pocítila som, ako sa mi z kolena valí krv.
S ťažkosťami som prešla pár krokov. Čím ďalej som bola od domu, tým nejasnejšiu som mala myseľ. Neviditeľné lano ma ťahalo stále dopredu. Ďalej... a ešte ďalej, až som sa zarazila pri pohľade na dvoch mužov skrytých v tieni stromov.
Vedela som, kto sú. Tiene sú skrýšami ninjov.
„Neprerušuj spojenie, kým nepríde sem.“ Zavelil jeden z nich.
Rástla vo mne panika a čím bližšie som sa k nim dostávala, tým bola väčšia.
Oblapili ma drsné ruky a už som plávala vzduchom. Tá rýchlosť bola až priveľmi mätúca.
Konečne som nabrala plné vedomie a myseľ sa mi vyjasnila. Technika, ktorá ma k nim doviedla, musela byť práve zrušená. Neváhala som a zhlboka som sa nadýchla, aby som mohla zakričať.
„Umlč ju, inak všetko pokazí.“ Ďalší príkaz bol veľmi jasný. Pocítila som silný úder a po tvári mi stiekol pramienok krvi. A kvôli bolesti sa moje vedomie znovu vytratilo.

Pomaly som otvorila oči. Skôr ako som stihla čokoľvek urobiť, premohol ma strach. Chvela som sa ako lístky v silom vetre. Veľmi dobre som vedela, čo mám robiť. Ale napriek tomu, v realite to bolo celkom iné. Musela som sa upokojiť... a to je prvý krok.
Vyčisti si myseľ a zhodnoť situáciu. Odhadni prostredie. Posúď svoju pozíciu...
Nepatrne som sa rozhliadla.
Slabé svetlo a vlhkosť naznačovali podzemný úkryt. Sedela som opretá o kamennú stranu vhĺbeného priestoru. Zápästia som mala zviazané. Uvedomovala som si, že ma uniesli. Nevedela som však prečo.
Jediné čo som mala bolo silné meno. Ide im o to? Budú vydierať môjho otca, aby zistili tajomstvá najsilnejších techník mojej rodiny, ktoré pomohli založiť Konohu?
„Pozri ako sa obzerá.“ Strhla som sa a pozrela smerom, odkiaľ sa šíril hlas. Boli tam a ja som si ich vôbec nevšimla.
„Teraz keď sa už prebrala... môžem už konečne?“ Nedočkavý muž sa obrátil na druhého.
Nedostalo sa mu žiadnej odpovede, ale aj to malo, zdá sa, dostatočný význam, pretože muž sa pohol ku mne.
Aj keď som sa snažila ovládnuť svoj strach, dokázala som zhodnotiť situáciu. Bola som tu sama a nemohla som sa ani pohnúť. Netušila som, čo odo mňa chceli ani ako to budú vymáhať. No keď muž ktorý sa ku mne blížil, vytiahol kunai, rýchlo som zabudla na to, že by som mala ostať pokojná a roztriasla som sa ako bezbranné psíča.
Zoširoka sa usmial a kunai priložil hrotom zboku k môjmu stehnu.
„Povedz mi ako spojiť a ovládnuť živly k vzácnemu umeniu tvojho klanu.“
Pozvoľna začal zabodávať kunai do mojej nohy. Keď prerazil kožu a bodol trochu hlbšie, zastonala som bolesťou. Zrazu mi ho vrazil hlboko do mäsa a ja som vykríkla.
Bolesť bola ešte horšia, keď kunai vytiahol. Z rany sa mi valila krv.
„Nie som ninja.“ Povedala som mu slabým ale zato vzdorovitým hlasom.
„To vidím.“ Povedal urážlivo. „Si len slaboch. Nezaslúžiš si svoje meno.“
Zatvorila som oči. Viem, že to čo vravel bola z časti pravda. Bola som slabá. Ale v ostatnom sa mýlil. Dokážem mu... dokážem to všetkým, že ja si svoje meno zaslúžim.
Zranil ma znova a tentoraz to bolo horšie. Krv mi stekala po ruke a ja som zatínala zuby, cez ktoré mi unikali tlmené zvuky môjho trápenia.
Prečo tak veľmi bojujem? Včera som svoje meno nenávidela...a dnes kvôli nemu umieram. Možno som po svojich starých a prastarých rodičoch zdedila niečo iné ako silné telo. Možno som zdedila silu mysle a tiež svoju hrdosť. Hrdosť, ktorá mi už nedovolí znova vysloviť, že svoje meno nenávidím.
„Ona nerozpráva!“ Zvolal prekvapene muž na svojho spoločníka. „Obyčajní ľudia toľko nevydržia. Sama povedala, že nie je nin...“
„Ako keby bola.“ Oboril sa na neho druhý muž rozčúlene. „Vypadni od nej a dokonči toto. Postarám sa, aby hovorila.“
Zavalila ma hrôza. Tento hlas neznel pobláznene a nedočkavo. Bolo z neho cítiť chladnú skúsenosť a tiež ľahostajnosť. Keď zložil pár ručných pečatí a jeho bezcitné oči pozreli priamo do mojich, vedela som, že len teraz sa začne skutočná hrôza.
Ocitla som sa na úplne inom mieste. Vo výške. A v objatí tenučkých oceľových drôtov.
Genjutsu? Srdce mi skoro vyskočilo z hrude, pri zistení, čo sa bude diať, keď sa malé drôtiky začali napínať.
Nie!Nie! Nebol to krik, čo mi vychádzal z hrdla. Vrieskala som a to sa bolesť ani nezačala. Spôsobilo to iba poznanie, čo zažijem za chvíľku.
Jeden z oceľových drôtikov sa mi zaryl pod kožu pozdĺž celej ruky. Túžila som zamdlieť, ale ovládal moju myseľ.
Z ničoho nič všetko zmizlo. Všetko. A ja som ostala sama v tej výške. Teraz keď ma už nič nedržalo, letela som zrazu obrovskou rýchlosťou priamo k zemi. Som príliš vysoko! Zem sa blížila a ja som sa pripravila na náraz. Bola som napoly šialená od strachu. Zatvorila som oči a čakala na bolesť, ktorá sa vyrovná pocitu zlámaných kostí v celom tele.
Prúd vzduchu ustal. Prudko som otvorila oči a s na smrť vydeseným pohľadom som sa pozrela do tváre muža, ktorý to všetko spravil.
„Zábavné, však?“ Usmial sa, ale nebol šťastný. „Tak povieš mi čo chcem alebo pokračujeme?“
Miešal sa vo mne nekonečný strach spolu s nenávisťou. Vedela som veľa o technikách, ktoré ich tak zaujímali. Pozerala som mu do tváre prázdnym pohľadom.
„Dobre teda...“ Rovnako ako muž čo ma mučil prvý, vytiahol svoj kunai. „Nebudem míňať toľko chakry len na to, aby som ťa prinútil hovoriť. Sama sa rozhodni...“
Sklonil sa ku mne a spravil na mojom zápästí hlboký zárez. Sykla som od bolesti.
„Vymeníme ťa za telo tvojho otca.“ Spokojne sledoval hrôzu, čo sa mi zračila v tvári.
„Ak nám nič nepovieš ty, zistíme si to sami. Onedlho sa vrátime, dovtedy niečo vymysli... alebo umri.“
Vedela som, čo má na mysli. Pozrela som na svoje zápästie, z ktorého sa valila krv. Ruky som však mala stále zviazané. Nemohla som sa hýbať a ani to krvácanie zastaviť.
Sledovala som, ako obaja odchádzajú.
Musím niečo urobiť. A rýchlo. Začínala som cítiť únavu.
„Ach, nie, prestaň... prestaň tiecť, no tak.“ Nebolo to však moje jediné vážne zranenie. Príliš hlboká rana na nohe nebola o nič lepšia. Zúrivo som premýšľala a nútila sa ignorovať neznesiteľnú bolesť.
Pohľad mi spočinul na zviazaných rukách. Keď ma ten muž poranil, presekol aj kúsok lana, ktoré mi škrtilo ruky. Za chrbtom som cítila ostrú hranu skaly. Netrvalo dlho a povraz som o ňu prudkými pohybmi dokázala uvoľniť.
Už mi neostávalo veľa síl. Krútila sa mi hlava a na krátke chvíle ma prepadávala temnota.
Zastaviť...krvácanie... vravela som si. Nevládala som si roztrhať oblečenie. Dávno som stratila dostatočný cit v rukách. No malé pohyby by som ešte zvládla...
Siahla som si do vlasov a pomaly, šetriac si sily, som si prstami začala rozpletať vrkoč. Pomaly som z neho vyťahovala hrubé stužky. Voľné vlasy mi onedlho padli na zem.
Z posledných síl som dokázala látku napevno previazať okolo môjho zápästia, dúfajúc, že to bude stačiť. Všade kam som sa pozrela bola moja vlastná krv. Prišlo mi tak nevoľno... Bola som taká ospalá...
V diaľke som začula tichý dupot dopadajúcich nôh na hrubé konáre stromov. Vrátili sa tak skoro? Zovrelo mi srdce. A je môj otec... ešte vôbec nažive?
Ťažké viečka mi klesli. Moje oči boli prvé, čo sa vzdali a o chvíľku na to ich nasledovala aj moja hlava, ktorú som už neudržala... a potom sa ako posledné konečne vzdalo aj moje vedomie.

Okolo tváre som cítila svišťanie chladného vzduchu. Tie časti tela, ktoré som si cítila som mala celkom premrznuté. Bezmyšlienkovite som sa privinula k teplu, ktoré som pri sebe vnímala a ešte viac sa schúlila. Radšej som sa nemala hýbať, pretože telom mi prebehla taká ostrá bolesť až som potichu zastonala. Skryla som si tvár, lebo vzduch okolo zrazu svišťal ešte rýchlejšie. Cítila som všetky svoje rany, okrem tých na rukách. Najhoršie krvácalo zranenie na mojom boku, ktoré bolo najhlbšie a asi aj najvážnejšie. Šaty som na tom mieste mala celkom vlhké, určite nasiaknuté krvou. Pomaly som otvorila unavené oči. Slabé lúče vychádzajúceho slnka zahubili husté konáre a koruny stromov, ktoré sa mihali všade navôkol. To nebudú moji únoscovia, ktorí ma tak jemne nesú na rukách. Na tvári sa mi už musel odrážať pokoj, ktorý som cítila v duši. Tento únosca bol iný. Jemu by som dovolila, aby ma odvliekol kamkoľvek, a aj keď teraz by som najradšej bola v teplej a mäkkej posteli, existovalo ešte jedno miesto, kde by som bola oveľa šťastnejšia.
A ja som na tom mieste práve bola... Tiež ma unášal, ale ďalej od bolesti a trápenia, ktoré som zažila. Unášal ma preč... vo svojom náručí.
Zhlboka som sa nadýchla, až ma zabolelo v zranenom boku. Otočila som sa k nemu a unavene mu pozrela do tváre.
„Itachi...“ zašepkala som zlomeným hlasom. Viac som povedať nevládala.
„Vydrž, Taki, ja ťa prosím.“ Vravel mi smutne.
Nikdy mi nenapadlo, že by som mohla umrieť. Jeho hlas mi však jasne naznačoval, že je to zlé. Teraz to už predsa nevzdám... Nie keď je už po všetkom a čaká ma len dobré. Pozrela som mu do očí. Nie...nie dobré... úžasné.
„Vydržím...“ sľúbila som mu a svojím slovám som začala veriť viac, keď som si ťažkú hlavu oprela o jeho hruď.
Už som nestratila vedomie. Započúvala som sa do blížiaceho sa dupotu a praskania suchej kôry.
„Itachi-san, celá jej rodia ti je zaviazaná.“ Nepoznala som hlas, ktorý sa ku mne niesol zozadu. „Táto chyba nebola tvoja. Tebe patrili dni.“
Nerozumela som, čo tým myslel a ani som nemala silu nad tým rozmýšľať.
„Nezáleží na tom, kto je vinný. Podstatné je, aby prežila a ty ma zadržiavaš. Čas je teraz dôležitý.“ Povedal mu Itachi bez akéhokoľvek citu v hlase. „Vydaj sa po severnej stope, ktorú znechali.“
„Rozkaz.“ A zrazu bol preč.
Na chvíľku som zatvorila oči a načúvala tichu, ktoré prerušovali len Itachiho tlmené doskoky a jeho zrýchlený dych.
Nečakane sa vrhol do strany a mnou pri tom nepríjemne trhlo. Do stromu, vedľa ktorého zastal, sa zabodli kunaie. Srdce sa mi splašene rozbúchalo, keď som zbadala zbraň, ktorá mi spôsobila toľko bolesti.
Itachi sa rozbehol ďalej, keď som sa k nemu tuhšie pritisla. Podľa všetkého nás stále prenasledovali.
Urobil ďalší prudký pohyb a za letu sa otočil dozadu, čelom k nepriateľovi. Ten spravil jedinú chybu, nesklopil zrak. Stačil jediný pohľad do Itachiho očí a už sa valil k zemi cez konáre stromov.
Itachi sa ponáhľal ďalej. To len ja som sa nechcene mykla, keď som za sebou začula, ako ten ninja konečne dopadol. Striaslo ma.
Jeho ruky ma iba pevnejšie zovreli. Bol taký opatrný, dával pozor, aby sa ani náhodou nedotkol mojich zranení. Nebolo to práve najjednoduchšie. Mala som ich po celom tele.
Rozpustené vlasy mi divo viali a ich konce už začali chytať červený odtieň, tam, kde sa dotýkali rán, ktoré začínali znova krvácať.
Dýchala som oveľa ťažšie. Prenasledovateľov sme mali stále viac a každý Itachiho úskok alebo prudší pohyb mi spôsobil tú najväčšiu bolesť.
Nechcel sa zastaviť. Nemohli sme byť už ďaleko a ja som sa potrebovala dostať ku ninja zdravotníkovi alebo do nemocnice čím skôr.
Svetla bolo stále viac a les pomaly redol. Itachi začal prudko klesať, keď sa neďaleko pred nami začalo črtať malé voľné priestranstvo medzi stromami.
Keď jeho nohy dopadli na zem, stlmil doskok najviac ako sa dalo. Rozbehol sa.
Už len kúsok, vravela som si. Už len chvíľa a bude po všetkom.
Položil ma na zem. Aj keď som sa snažila vnímať čo najviac, zlyhávala som.
„Taki!“ To bol predsa hlas môjho otca. On je v poriadku? Som taká šťastná...
„Ustúpte, prosím, obaja.“ Neznámy hlas sa cítil dosť dôležitý na to, aby vydával rozkazy. To musel byť medik. Ich schopnosť zachraňovať životy im prirodzene pripisovala veľkú dôležitosť.
Na boku som zacítila ešte horší tlak a ďalšiu bolesť. Kedy to už skončí?
„Má tam úlomok.“ Počula som zdravotníka. „Musím ho vybrať hneď a okamžite regenerovať poškodený orgán.“
„Máme ešte dvesto sekúnd, kým sa dostanú k nám.“ Vravel Itachi a jeho hlas bol vyrovnaný. Už nepôsobil tak nepokojne.
Zastenala som, keď som pocítila, ako sa mi z rany derie ostrý hrot malého kunia.
Aj keď mi bok znecitliveli, nevydržala som to potichu. Zároveň sa mi do rúk vracal cit a ja som mohla zaťať päste.
Cítila som sa silnejšia, a tak som otvorila oči. Bez dychu som sledovala ako sa Itachi pôvabnými pohybmi vyhýba dažďu shurikenov aj s ostatnými ninjami z Konohy, ktorým tváre zakrývali masky. Oni sa možno pohybovali rovnako ladne, ale moje oči patrili len Itachimu, ktorý sa k nepriateľovi dostal so svojimi smrtiacimi pohybmi vždy skôr ako jeho spoločníci. Vynikal. A ja som nebola jediná, ktorá to videla.
„Taki, je ti už lepšie?“ Otec sa nado mnou skláňal a jeho tvár bola poznačená obavami a výčitkami.
Prikývla som a pozrela na zdravotníka, ktorý mi práve liečil zápästie. Rýchlo mi previazal aj menšie rany.
Už bolo po boji, no ja som ostávala ležať. Teraz som pociťovala už len bezhraničnú únavu.
Na druhej strane čistiny sa zjavilo päť postáv. Spoznala som symboly policajnej jednotky v Konohe.
„Posily?“ Môj otec pristúpil bližšie a jeho tón sa mi vôbec nepáčil. „Ste tu trochu neskoro.“
„Neprišli sme ako podpora.“ Oznámil kapitán jednotky a so svojou skupinou tiež pristúpil bližšie. „Hisao,“ oslovil môjho otca a neprívetivosť aspoň skrýval. „Itachi, si zranený?“ spýtal sa a pohľadom spočinul na mne.
„Nie,“ ozvala sa jednoznačná odpoveď, no zaznela oveľa bližšie, ako som očakávala.
Obrátila som hlavu a na mieste, kde pri mne ešte pred chvíľou sedel zdravotník, teraz na jednom kolene kľačal Itachi. „Ale ona musí ísť do nemocnice.“
„My sme prišli vystopovať ich hlavný úkryt. Pripojíš sa k nám?“ Vysoký muž sa pýtal stále Itachiho. Lepšie som si ho prehliadla. Pod očami mal rovnako vhĺbené slabšie ryhy presne ako Itachi. Bolo by možné, že by to bol...?
„Ostanem tu, otec.“ Odpovedal a pritom sa pozrel na mňa. Vedela som, že „tu“ v skutočnosti znamená so mnou. „Vydajte sa na severovýchod.“ Doložil.
„O svoju dcéru sa postarám.“ Môj otec vstúpil do rozhovoru a spôsob, akým na Itachiho pozrel ma naozaj zarazil. „Pokojne si ho odveď, Fugaku. Nemusíte sa tu viac zbytočne zdržiavať, kým sú tí ninjovia stále...“
Kapitánovi policajnej jednotky sa v očiach blyslo nepriateľstvo. Ani jemu a ani mne sa nepáčilo, ako povýšene môj otec na Itachiho hľadí. Fugaku sa prikrčil a otvoril ústa, chystajúc sa pohŕdavosť oplatiť ďalšou.
„Otec,“ prehovorila som po prvý raz a môj slabý hlas prilákal pohľady úplne všetkých. „Prosím... prestaň... s tým.“ Namáhavo som zo seba dostala a podoprela som sa rukami. Otcov pohľad bol rovnako prísny, ale tentoraz som si bola istá, že ten môj bol tiež. A nie len to... Musela som v ňom mať vzdor a takisto aj bolesť.
„Ako to... môžeš?“ Zhlboka som sa nadýchla a chytila som sa za previazaný bok, keď ma v ňom zabolelo. „Bol to práve on, kto zachránil môj život.“
Aj napriek únave, ktorú som cítila, zdvíhala sa vo mne vlna sily a hnevu. Otcov povýšenecký pohľad ma vytáčal stále viac, až som to nemohla vydržať.
„Tak sa neopovažuj znova na neho pozrieť tými istými očami!“ Zakričala som na neho z celého hrdla, najhlasnejšie ako som vládala a bolo mi jedno, koľko očí na nás hľadí.
„Ty si to azda nevážiš? Povýšene sa dívaš na toho, ktorý keby mi neprišiel na pomoc, bola by som teraz mŕtva. Je naozaj nemožné, aby aj naša rodina prejavila aspoň kúsok vďačnosti a nesnažila sa pri prvej príležitosti znevážiť či potupiť tých, ktorým by mala byť zaviazaná?“ Pomaly som zo seba dostávala ten plameň sklamania, ale ešte celkom nevyhasol. Pokračovala som už vyrovnanejším hlasom.
„Kým som umierala za tvoje tajomstvá a za meno našej rodiny, premýšľala som. Nemám dosť silné telo, aby som mohla byť ninjom. Ale zato som podedila veľa iného, na čo som hrdá. Presne ako moju silnú myseľ, ktorá ma dnes nezradila. Otec, konečne som v sebe aj ja našla tak veľa hrdosti, ktorú cítim k svojmu menu a nechcem o ňu prísť.“
Mlčal a prekvapenie na jeho tvári bolo dôkazom, že si nikdy nemyslel, že nájdem v sebe toľko statočnosti všetko mu povedať.
„Ty túto hrdosť premieňaš na hanbu zakaždým, keď pohľadom znevažuješ tých, ktorí by už dávno mali byť našimi priateľmi.“
Otočila som sa od otca a pozrela do tváre kapitána policajnej jednotky. Ostal trochu ohromený. Myslím, že nikto z našej rodiny sa na neho doposiaľ nikdy nepozrel s takou náklonnosťou, ako som to práve spravila ja. Len ďalej udivený sledoval, ako som sa obrátila k Itachimu a darovala mu veľmi dôverný úsmev.
„Mala by sa čím skôr dostať do nemocnice. Potrebuje oddychovať.“ Zavelil zdravotník panovačne. Hneď ako to povedal, som si uvedomila, že hnev a krik ma pripravili aj o tú poslednú energiu, ktorú som ešte mala. Unavene som zažmurkala očami.
Nepozrela som sa viac na svojho otca ani na nikoho iného.
Natiahla som ruky k Itachimu. Priklonil sa ku mne a ja som ho mohla objať okolo krku. Jemne na podobral rukami a pomaly sa zdvihol, nesúc ma v náručí. Ani on sa na svojho otca nepozrel. Nepatrne sa prikrčil a bleskovou rýchlosťou vyskočil do výšky.
Muselo to vyzerať, ako keby zmizol, premýšľala som, keď sa už ponáhľal cez stromy najkratšou cestou do nemocnice.