Koniec je len začiatkom

„Čože?! Vy určite žartujete!“ nechápavo a zmetene sa pozrel na člena ANBU jednotky.

Len pred pár minútami vtrhol do jeho obývačky s neskrývaným odporom a nechuťou k pridelenej úlohe. Ak mal u úmysle skaziť život ľuďom okolo seba, u mladého ninja sa mu to jednoznačne podarilo. A to nielen jeho prístupom k danému odkazu, ktorý mal doručiť, ale samotným odkazom.

„Ako som už povedal, Vaša manželka zomrela pri plnení misie.“ povedal neznámi rovnako ľahostajne, ako predtým „Viac Vám povie Hokage.“ Zmizol rovnako rýchlo ako sa zjavil. Asi vytušil, že sa v mladom mužovi zobúdza sám diabol, že vrcholí jeho zúrivosť a hnev, ktorý pramenil zo smútku sužujúceho srdce a pokúšal sa aspoň na chvíľu stlmiť bolešť, ktorá ho mučila.

Sťa tornádo, tsunami, či akákoľvek iná pohroma sveta sa prirútil ku kancelárii hlavy celej Konohy zanechávajúc za sebou samú skazu.
Pred pár minútami milované mesto, ale teraz sídlo spomienok. Takých bolestných i prekrásnych zároveň.

Doslova rozmliaždil dvere a rukami drvil stôl, zatiaľ čo žena za ním usadená a výnimočne triezva , bez akýchkoľvek emócii, zato chápavým pohľadom odpovedala na otázky hrnúce sa z úst mladíka, zatiaľ čo oči by ju iste zabili na mieste, mať toľkú moc.

„Ako sa to mohlo stať?! Veď s ňou boli ešte traja chlapi! Vari sa Tý vrátili živí a zdraví bez akéhokoľvek pocitu viny?! Nech sa mi ukážu na oči a budú ľutovať a ak sa pokúsia skrývať, ešte viac!!!“ hnev z neho sršal. Tvár od zlosti stiahnutá do strach vzbujúcej masky, oči divo červené od toľkého hnevu jasne dávajúc najavo, že nieje obyčajný shynobi. Nejeden statný chlap by sa striasol číri strachom z tohto výjavu. Lenže naša Hokage ani brvou nepohla.

„Sú rovnako mŕtvi ako ona. A ak si myslíš, že sa ti podarí vyliať zlosť na jej protivníkoch, tak ti oznamujem, že aj tý sú mŕtvi. Neviem, čo viac by som k tomu mala povedať ako to, že ak si ju skutočne miloval nepoškvrň jej pamiatku krvou nevinných ľudí, len aby si sa upokojil. A neskús sa opiť do nemoty, alebo niečo podobne trafené. Dobre vieš, že bi ti za to vynadala.“ Až pridobre poznala pocity, ktoré ani nie dvadsaťtri ročným mužom rovnako blonďavým ako ona sama zmietali.

„Tak čo mám robiť?“ spýtal sa zúfalo a klesol na najbližšiu stoličku, ktorá ešte ako – tak držala pokope po jeho vpáde do miestnosti.

„Váž si jej pamiatku a ži ďalej tak, aby na teba mohla byť pyšná.“ odpovedala stroho.

Boli by sa ešte snáď dlho zhovárali, nebyť faktu, že Tsunade je Hokage a ako správna držiteľka tohto postu mala ešte veľa nezaujímavých a nudných povinností, popri ktorých si otvorila fľašku saké aby zapila túto strašnú udalosť. I ona si to milé dievča obľúbila. Veď kto nie? Taká tichá a úprimná. Skvelý človek.

Nasledujúce dni boli také pochmúrne, až je škoda spomínať ich. Snáď večne sivé mraky sa zvesili nad mesto. Obloha odzrkadľovala pocity skoro všetkých, ktorý poznali zosnulú kunoichi. Ale utrpenie istého muža zďaleka prevyšovalo smútok ostatných. Presne tak, bol to jej manžel. Bolo až k neuvereniu, ako sa odvtedy zmenil. Iba ľudia, ktorý zažili rovnakú bolesť mohli pochopiť jeho počínanie. Jeho veselá, vždy usmievavá tvár a pojašená až detská povaha...to všetko bolo minulosťou. Dnes je tichý, výbušný, tvár mu zdobí maska bolesti a utrpenia, ktoré ho sprevádzajú na každom kroku. Jeho svet pohltila temnota. A aj keby sa ukázalo akékoľvek svetlo nádeje, žiaľ mu natoľko otupoval zmysli, že by ho snáď ani nebol zazrel.

Každé ráno sa zobúdzal vo falošnej nádeji, že sa konečne zobudil z tej nočnej mory a nájde ju vedľa seba a vždy si s rovnakou bolesťou uvedomoval realitu.
Celé dni blúdil domom ako v mrákotách a snáď i blúznil o tom, čo spolu s ňou zažil a večer usínal bezsenným spánkom a vedomím, že sa zobudí do ďalšieho pochmúrneho rána a vrúcnym želaním, aby sa všetko vrátilo do pôvodného stavu.

Trpel, pretože nedokázal zabrániť tomu osudnému dňu, kedy ju naveky stratil. Toto vedomie mu trhalo i tak zronené a strápené srdce a jeho ducha i telo udupalo v prachu polesti a smútku. Deň sa míňal s dňom a muž zbavený posledných nádejí v život, zrazu hrdo vztýčil svoje smútkom zhrbené plecia.

Neraz jej predsa sľúbil, že sa stane Hokagea bude vlastným životom chrániť mesto ich srdcu také drahé.
Vedel, že svoj sen určite dosiahne. On sa predsa nikdy nevzdáva.
Už raz ju sklamal a nedopustí aby sa to stalo znova. Bude konať iba tak aby bola naňho hrdá.
Podobné slová preriekol k malému obrázku, na ktorom bola zobrazená jej prekrásna tvár.

„Nesklamem ťa Hinata.“ Zašepkal a vrhol sa v ústrety novému cieľu, s odhodlaním aké sa uňho už dlho neukázalo.

„Dattebayo!“ nieslo sa vánkom nevedno odkiaľ a prinavracalo srdciam novú nádej v zajtrajšok....najme tomu jednému....